Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Before there were Slovaks, Slavs or Hungarians here, there were Celts. In the last two centuries BC a Celtic people called the Boii held an oppidum — a fortified hill town — on and around the castle hill of what is now Bratislava, and in the first century BC they struck their own silver coins there. The coins carry names written in Latin letters, and one of them, BIATEC, gave the whole series its nickname; they are the oldest use of the Latin alphabet found on Slovak soil. Celts lived in the mountains too — the best known of their sites is the hillfort of Havránok above the Liptov basin. When Slovakia minted its own money after independence in 1993, it put a biatec on a coin.Skôr než tu boli Slováci, Slovania či Maďari, boli tu Kelti. V posledných dvoch storočiach pred naším letopočtom držal keltský kmeň Bójov oppidum — opevnené mesto na kopci — na hradnom vrchu dnešnej Bratislavy a v jeho okolí a v 1. storočí pred n. l. tam razil vlastné strieborné mince. Nesú mená písané latinkou a jedno z nich, BIATEC, dalo celej sérii prezývku; je to najstaršie použitie latinskej abecedy doložené na našom území. Kelti žili aj v horách — najznámejším ich sídlom je hradisko Havránok nad Liptovskou kotlinou. Keď si Slovensko po osamostatnení v roku 1993 razilo vlastné peniaze, biatec sa dostal na mincu.
For four centuries the Danube was the northern edge of the Roman Empire — the limes, a guarded frontier of forts, roads and watchtowers. Rome held the right bank and watched the Germanic tribes on the left; the auxiliary fort of Gerulata, built in the second century at today's Rusovce on the edge of Bratislava, and the camp at Iža near Komárno — that one on the northern, Slovak bank, facing the legionary base of Brigetio across the water — have both been part of the UNESCO World Heritage listing of the Danube frontier since 2021. The soldiers did cross the river: a fortified Roman post also stood on the crag of Devín. And in the year 179, during the wars against the Quadi and the Marcomanni, men of the Second Legion cut an inscription into the rock below Trenčín Castle recording the victory of an army of 855 soldiers stationed at a place called Laugaricio — the oldest surviving record of a place name on Slovak territory, still on the rock it names. Rome pulled back from the river in the fourth century and the Devín post was abandoned around the year 400.Štyri storočia bol Dunaj severnou hranicou Rímskej ríše — limes, strážená čiara táborov, ciest a strážnych veží. Rím držal pravý breh a spoza rieky sledoval germánske kmene na ľavom; pomocný tábor Gerulata, postavený v 2. storočí v dnešných Rusovciach na okraji Bratislavy, aj tábor pri Iži neďaleko Komárna — ten už na severnom, teda našom brehu, oproti légiovej pevnosti Brigetio — sú od roku 2021 súčasťou zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vojaci rieku prekračovali: opevnená rímska stanica stála aj na devínskom brale. A v roku 179, počas vojen s Kvádmi a Markomanmi, vytesali muži II. légie do skaly pod Trenčianskym hradom nápis o víťazstve vojska 855 mužov, ktoré sídlilo na mieste zvanom Laugaricio — najstarší zachovaný záznam miestneho názvu na Slovensku, stále na tej istej skale. V 4. storočí sa Rím od rieky stiahol a devínsku stanicu opustili okolo roku 400.
Slavs settled this land from the fifth and sixth centuries, moving into a Danube basin that the Avars — horsemen from the steppe — had dominated since 568. In 623 the Slavs rebelled, and the chronicle of Fredegar, the only source we have, says they chose as their leader a Frankish merchant named Samo, who ruled them for thirty-five years; some historians place the revolt a few years later than Fredegar's date. In 631 Samo destroyed the army of the Frankish king Dagobert I at a place the chronicle calls Wogastisburg — a battle nobody has yet been able to put on a map. His realm is the first political body of the Slavs that anyone wrote down, but it did not outlive him: he died about 658 and it vanishes from the record with him. What finally cleared the ground for Slavic states was Charlemagne's destruction of the Avar khaganate in the 790s.Slovania sa na tomto území usadzovali od 5. a 6. storočia a prichádzali do Podunajska, ktorému od roku 568 vládli Avari, jazdci zo stepi. Roku 623 sa Slovania vzbúrili a Fredegarova kronika — jediný prameň, ktorý o tom hovorí — uvádza, že si na čelo postavili franského kupca menom Samo; vládol im tridsaťpäť rokov, hoci časť historikov kladie vzburu o niekoľko rokov neskôr. V roku 631 Samo rozdrvil vojsko franského kráľa Dagoberta I. pri mieste, ktoré kronika nazýva Wogastisburg — dodnes ho nikto nevedel nájsť na mape. Jeho ríša je prvý písomne doložený politický útvar Slovanov, prežiť ho však nedokázala: Samo zomrel okolo roku 658 a spolu s ním mizne z prameňov aj ona. Cestu slovanským štátom uvoľnil až Karol Veľký, keď v 90. rokoch 8. storočia rozvrátil avarský kaganát.
Around the year 828 Pribina, the prince who ruled from the rock above the river at Nitra, had a Christian church consecrated there by Adalram, archbishop of Salzburg. It is the first Christian church recorded anywhere on the territory of today's Slovakia, and the earliest church among the West Slavs whose existence is documented in writing. The text that reports it — a Salzburg account written some decades later — adds a detail that says a great deal about how Christianity actually arrived here: Pribina himself had not been baptised yet. The building is long gone and archaeologists still argue about where on the hill it stood; traces of a ninth-century church have been found under the cathedral complex on the castle rock, but whether that is Pribina's church is not settled.Okolo roku 828 dal knieža Pribina, ktorý vládol z brala nad riekou Nitrou, vysvätiť v Nitre kresťanský kostol; posvätil ho salzburský arcibiskup Adalram. Je to prvý kresťanský kostol doložený na území dnešného Slovenska a najstarší písomne doložený kostol u západných Slovanov. Text, ktorý o ňom píše — salzburský spis vzniknutý o niekoľko desaťročí neskôr — dopĺňa podrobnosť, ktorá veľa hovorí o tom, ako sem kresťanstvo naozaj prichádzalo: sám Pribina vtedy ešte pokrstený nebol. Samotná stavba dávno zanikla a archeológovia sa dodnes sporia, kde presne na kopci stála; pod areálom katedrály na hradnom brale sa síce našli stopy kostola z 9. storočia, či je to práve Pribinov, isté nie je.
In 833 the Moravian prince Mojmír I drove Pribina out and joined the principality of Nitra to his own. The state made by that union is the one we call Great Moravia, the first to rule most of what is now Slovakia — although the name comes from a book written by a Byzantine emperor a hundred years later, and the people who lived in it never used it. It was never left in peace: the East Frankish kings beyond the western border treated it as something to be brought to heel, and in August 864 Louis the German crossed the Danube with an army and besieged Prince Rastislav in a stronghold the annals call Dowina, traditionally identified with the crag of Devín above the meeting of the Morava and the Danube, though that identification has never been proved. Rastislav had to submit and hand over hostages. It was pressure like that which sent him looking for allies, and for a church of his own, somewhere other than the Frankish empire.Roku 833 moravské knieža Mojmír I. vyhnalo Pribinu a Nitrianske kniežatstvo pripojilo k svojmu. Štát, ktorý týmto spojením vznikol, voláme Veľká Morava — prvý, čo ovládol väčšinu dnešného Slovenska, hoci jeho meno pochádza z knihy byzantského cisára napísanej o sto rokov neskôr a sami jeho obyvatelia ho tak nevolali. Pokoj nemal nikdy: východofranskí králi za západnou hranicou ho považovali za územie, ktoré treba zraziť na kolená. V auguste 864 prekročil Ľudovít Nemec s vojskom Dunaj a obliehal knieža Rastislava v pevnosti, ktorú anály nazývajú Dowina — tradične ju stotožňujeme s devínskym bralom nad sútokom Moravy a Dunaja, dokázané to však nikdy nebolo. Rastislav sa musel podvoliť a vydať rukojemníkov; a práve takýto tlak ho priviedol k tomu, aby hľadal spojencov a vlastnú cirkev inde než vo Franskej ríši.
Rastislav asked the Byzantine emperor Michael III for teachers who could preach in a language his people understood, and in 863 the emperor sent the brothers Constantine and Methodius from Thessaloniki. Before they left, Constantine did something nobody had done here: for a language that had never been written down he built an alphabet from scratch, Glagolitic, with a letter for every sound of Slavic speech. With it the brothers translated the Gospels and the church service into Old Church Slavonic and trained pupils who could use them. Rastislav's motive was political — a church that spoke Slavic would not answer to Bavarian bishops — but the result outlasted the politics: this is the beginning of literature in a Slavic language, and 5 July, the brothers' feast day, is still a public holiday in Slovakia.Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III. o učiteľov, ktorí by kázali rečou, akej ľudia rozumejú, a cisár roku 863 poslal na Veľkú Moravu bratov Konštantína a Metoda zo Solúna. Konštantín pred cestou urobil niečo, čo tu dovtedy nikto: pre jazyk, ktorý sa nikdy nezapisoval, zostavil celkom nové písmo — hlaholiku so znakom pre každú hlásku slovanskej reči. Preložili ňou evanjeliá aj bohoslužbu do staroslovienčiny a vychovali žiakov, ktorí ich vedeli používať. Rastislavov zámer bol politický — cirkev hovoriaca po slovansky by nepodliehala bavorským biskupom — lenže výsledok politiku prežil: je to začiatok literatúry v slovanskom jazyku a 5. júl, sviatok oboch bratov, je na Slovensku štátnym sviatkom dodnes.
The mission ran into a firm conviction that only Latin, Greek and Hebrew were fit languages for worship, so the brothers took their case to Rome, and in 868 the pope approved the Slavonic liturgy — Old Church Slavonic became the fourth liturgical language of Christian Europe. Constantine died in Rome in 869, shortly after entering a monastery and taking the name Cyril. Methodius was made an archbishop, then jailed for two and a half years by Bavarian bishops who wanted him out of the way, and was freed only when the pope intervened. In 880 a papal bull confirmed the Slavonic liturgy again and founded a bishopric at Nitra — the first bishopric of the Western and Eastern Slavs, and, refounded early in the 1100s, the oldest diocese in Slovakia today. When Methodius died in 885 his opponents won: his pupils were driven out of the country and carried the alphabet and the books south to Bulgaria, where Cyrillic — named after Cyril — grew out of their work.Misia narazila na pevné presvedčenie, že bohoslužobným jazykom môže byť len latinčina, gréčtina a hebrejčina, a tak si bratia išli po povolenie priamo do Ríma; pápež roku 868 slovanskú liturgiu schválil a staroslovienčina sa stala štvrtým bohoslužobným jazykom kresťanskej Európy. Konštantín zomrel v Ríme roku 869, krátko po tom, čo vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Metoda vymenovali za arcibiskupa, bavorskí biskupi ho však na dva a pol roka uväznili a prepustili ho až na zásah pápeža. Roku 880 pápežská bula znova potvrdila slovanskú liturgiu a založila biskupstvo v Nitre — prvé biskupstvo západných a východných Slovanov a po obnovení začiatkom 12. storočia najstaršiu diecézu na Slovensku. Keď Metod roku 885 zomrel, jeho odporcovia zvíťazili: žiakov vyhnali z krajiny a tí odniesli písmo aj knihy na juh do Bulharska, kde z ich práce vyrástla cyrilika, pomenovaná po Cyrilovi.
Svätopluk I came to power by handing his uncle Rastislav to the Franks, who blinded him; he ruled from 870 to 894 and under him Great Moravia reached its greatest extent. He left it to two sons who immediately turned on each other, and while they did, a new people arrived: the Magyars, pushed west off the steppe, moved into the Carpathian basin from 895. Great Moravia does not fall in any chronicle — it simply stops being mentioned, around the year 906. The battle that closes the chapter was fought in 907 near today's Bratislava, where a Bavarian army marching east was destroyed; the annal entry recording it names the place Brezalauspurc, and that is the first written mention of the city. From then on this land belonged to a new order, and for the next thousand years it would be governed from the Danube plain.Svätopluk I. sa dostal k moci tak, že vydal svojho strýka Rastislava Frankom, ktorí ho oslepili; vládol v rokoch 870 – 894 a Veľká Morava za neho dosiahla najväčší rozsah. Zanechal ju dvom synom, ktorí sa hneď pustili do seba, a práve vtedy prišiel nový národ: starí Maďari, vytlačení zo stepi na západ, sa od roku 895 usadzovali v Karpatskej kotline. Veľká Morava sa v nijakej kronike nerúca — jednoducho sa okolo roku 906 prestáva spomínať. Kapitolu uzatvára bitka v roku 907 pri dnešnej Bratislave, v ktorej bolo zničené bavorské vojsko tiahnuce na východ; zápis, ktorý o nej hovorí, nazýva to miesto Brezalauspurc, a je to prvá písomná zmienka o meste. Odvtedy patrila táto krajina k novému poriadku a nasledujúcich tisíc rokov sa jej vládlo z Podunajskej nížiny.
For half a century after 907 the Magyars rode out across Europe as raiders, until a German army broke them at the Lechfeld near Augsburg in 955. That defeat forced a choice: stay nomads and be destroyed, or settle down, farm and accept Christianity. They settled. On Christmas Day 1000 — or on the first day of 1001, the sources allow both — their prince Vajk was crowned as King Stephen I, with a crown that tradition says the pope sent him, and the Kingdom of Hungary began. The territory of today's Slovakia was absorbed into it over the following decades and stayed inside it for some nine hundred years, until 1918 — long enough that Slovak, Hungarian and German became the everyday languages of the same towns.Pol storočia po roku 907 podnikali starí Maďari jazdecké nájazdy po celej Európe, kým ich roku 955 nemecké vojsko nerozdrvilo na Lechskom poli pri Augsburgu. Porážka ich postavila pred voľbu: zostať kočovníkmi a zaniknúť, alebo sa usadiť, začať obrábať pôdu a prijať kresťanstvo. Usadili sa. Na Vianoce roku 1000 — alebo na Nový rok 1001, pramene pripúšťajú oboje — bol ich knieža Vajk korunovaný za kráľa Štefana I. korunou, ktorú mu podľa tradície poslal pápež, a vzniklo Uhorské kráľovstvo. Územie dnešného Slovenska doň pribudlo v nasledujúcich desaťročiach a zostalo v ňom takmer deväťsto rokov, až do roku 1918 — dosť dlho na to, aby sa v tých istých mestách bežne hovorilo po slovensky, po maďarsky aj po nemecky.
The new kingdom was organised into counties — stolice or župy in Slovak, comitatus in the Latin the clerks wrote. Each was run from a fortified seat by an official the king appointed, who collected his taxes and led his soldiers. Those early castles were not the stone ruins tourists climb today; they were ramparts of earth and timber, usually on hills people had been fortifying for centuries. Nitra kept a special status: through the eleventh century and into the twelfth it was the seat of a duchy, roughly a third of the kingdom handed to the king's younger brother or son to govern, and more than one duke used it as a springboard at the throne. There was no unit called Slovakia and no border where one runs now — the counties simply reached from the Danube up into the mountains.Nové kráľovstvo sa členilo na stolice — po slovensky aj župy, v latinčine pisárov komitáty. Na čele každej stál kráľom menovaný úradník, ktorý sídlil na opevnenom hrade, vyberal dane a viedol vojsko. Tieto najstaršie hrady neboli kamenné zrúcaniny, po ktorých sa dnes štverajú turisti — boli to valy z hliny a dreva, spravidla na kopcoch, ktoré ľudia opevňovali už stáročia predtým. Nitra si udržala osobitné postavenie: v 11. a začiatkom 12. storočia bola sídlom údelného kniežatstva, teda asi tretiny krajiny, ktorú kráľ dával spravovať mladšiemu bratovi alebo synovi — a nejedno údelné knieža si z nej urobilo odrazový mostík k trónu. Nijaká jednotka menom Slovensko neexistovala a hranica tam, kade beží dnes, tiež nie: stolice jednoducho siahali od Dunaja hore do hôr.
Two charters written for the Benedictine abbey on Zobor hill above Nitra, dated 1111 and 1113, are the oldest documents preserved in Slovakia. They are property records — lists of villages, fields, fishing rights and the people who owed labour on them — and that is exactly what makes them valuable: the 1113 charter names dozens of settlements, and for many Slovak villages it is the first time they appear in writing at all. One of the two also mentions a school, the earliest recorded anywhere in the country. It is worth being careful with a date like that, though. "First written mention in 1113" is a fact about a document, not about when people arrived; most of those villages were already old when a monk finally wrote their names down.Dve listiny napísané pre benediktínske opátstvo na Zobore nad Nitrou, datované rokmi 1111 a 1113, sú najstaršie listiny zachované na Slovensku. Sú to majetkové súpisy — zoznamy dedín, polí, rybolovných práv a ľudí, ktorí na nich museli robotovať — a práve preto sú také cenné: listina z roku 1113 vymenúva desiatky sídel a pre mnohé slovenské obce je to vôbec prvá písomná zmienka. Jedna z tých dvoch spomína aj školu, najstaršiu doloženú v krajine. S takýmto dátumom však treba narábať opatrne. „Prvá písomná zmienka z roku 1113“ je údaj o listine, nie o tom, kedy sem prišli ľudia; väčšina tých dedín bola dávno stará, keď si mních konečne zapísal ich meno.
In March 1241 the Mongol armies of Batu Khan and his general Subutai came through the Carpathian passes, and on 11 April they destroyed the Hungarian royal army at Mohi on the river Sajó, in a night attack on its wagon camp. King Béla IV got away and fled the length of his own kingdom, ending up on an island off the Dalmatian coast with Mongol riders still hunting him. For about a year the invaders moved across the country burning whatever would burn, and almost everything would: villages, wooden forts, the harvest. They left in the spring of 1242, not because anyone had beaten them — the traditional explanation is that the Great Khan had died far away in Mongolia and the princes rode home to choose a successor, though historians now weigh the weather, hunger and losses as well.V marci 1241 prešli mongolské vojská Batuchána a jeho vojvodcu Subutaja karpatskými priesmykmi a 11. apríla v nočnom útoku na vozový tábor pri Muhi nad riekou Slaná zničili uhorské kráľovské vojsko. Kráľ Belo IV. unikol a utekal cez celú svoju krajinu až na ostrov pri dalmátskom pobreží, s mongolskými jazdcami v pätách. Zhruba rok sa útočníci pohybovali po krajine a pálili, čo horelo — a horelo takmer všetko: dediny, drevené hradiská, úroda. Na jar 1242 odtiahli, no nie preto, že by ich niekto porazil: podľa tradičného vysvetlenia zomrel ďaleko v Mongolsku veľký chán a kniežatá sa vracali voliť nástupcu, hoci historici dnes zvažujú aj počasie, hlad a straty.
Béla IV came back to a wrecked kingdom and drew one conclusion from it: earth and timber had failed, stone had not. Around eighty fortified places in the kingdom had held out against the Mongols, and the king now ordered stone castles built on high, defensible rock — dozens of them within a decade — and, just as importantly, gave his great lords both the right and the duty to build their own. This is the most useful single fact anyone can take to a Slovak castle: most of them were built because of the Mongol invasion, in the decades after it, and were not knocked down by it. The other half of Béla's answer was people. He invited settlers, many of them German-speaking, to repopulate emptied land and to fill towns he now let wall themselves — Trnava had already received the first royal town charter in today's Slovakia in 1238, and after 1242 a whole generation of towns followed.Belo IV. sa vrátil do rozvrátenej krajiny a vyvodil z toho jediný záver: hlina a drevo neobstáli, kameň áno. Mongolskému náporu odolalo v kráľovstve asi osemdesiat opevnených miest, a tak kráľ nariadil stavať kamenné hrady na vysokých, ťažko dostupných skalách — za desaťročie ich pribudli desiatky — a rovnako dôležité bolo, že právo aj povinnosť stavať vlastné hrady dal veľmožom. Toto je najužitočnejší fakt, aký si možno vziať so sebou na slovenský hrad: väčšina z nich vznikla pre mongolský vpád, v desaťročiach po ňom, a nie tak, že by ich vpád zrúcal. Druhou polovicou Belovej odpovede boli ľudia. Pozýval osadníkov, mnohých z nemeckých krajín, aby dosídlili vyľudnenú zem a zaplnili mestá, ktorým teraz dovolil obohnať sa hradbami — Trnava dostala prvé kráľovské mestské výsady na území dnešného Slovenska už roku 1238 a po roku 1242 nasledovala celá generácia miest.
From the castle on the rock above Trenčín, Matúš Čák ruled some fourteen counties of the north-west as if they were his own country, with his own court, his own officials and dozens of castles in his hand. He took royal office when it suited him — he was palatine twice — and ignored the king when it did not. On 15 June 1312 the new king, Charles Robert of Anjou, beat Čák's army and his allies the sons of Amadé Aba at Rozhanovce near Košice, in what the chroniclers describe as the bloodiest battle in the kingdom since Mohi; after it Čák could never attack the king again, though his lands stayed his until he died on 18 March 1321, and the royal army took the whole domain back within months. Slovak tradition remembers him as the lord of the Váh and the Tatras, which is flattering; to the king he was a rebel, and both descriptions are true.Z hradu na skale nad Trenčínom vládol Matúš Čák zhruba štrnástim stoliciam severozápadu tak, akoby to bola jeho vlastná krajina: mal vlastný dvor, vlastných úradníkov a v rukách desiatky hradov. Kráľovské úrady prijímal, keď sa mu to hodilo — dvakrát bol palatínom — a keď sa mu to nehodilo, kráľa jednoducho obchádzal. 15. júna 1312 porazil nový kráľ Karol Róbert z Anjou jeho vojsko aj jeho spojencov, synov Omodeja Abu, pri Rozhanovciach neďaleko Košíc; kronikári ju opisujú ako najkrvavejšiu bitku v kráľovstve od Muhi. Čák už potom na kráľa zaútočiť nedokázal, panstvo si však udržal až do smrti 18. marca 1321 a kráľovské vojsko ho obsadilo do niekoľkých mesiacov. Slovenská tradícia ho volá pánom Váhu a Tatier, čo znie lichotivo; pre kráľa to bol vzbúrenec — a pravdivé je oboje.
On 14 January 1301 King Andrew III died in Buda without a son, and with him the House of Árpád ended after four hundred years on the throne — a palatine of the day called him the last golden branch of St Stephen's tree. Three foreign candidates claimed the crown at once and the fighting between them ran for the better part of a decade. While the kings quarrelled, the men who actually held the castles stopped obeying anyone at all. Historians call them oligarchs: great lords who ran whole provinces as private kingdoms, struck their own coins, appointed their own officials and kept their own armies. Nowhere in the kingdom did that go further than in the north-west — in what is now Slovakia.14. januára 1301 zomrel v Budíne kráľ Ondrej III. bez mužského potomka a s ním po štyristo rokoch na tróne vymrel rod Arpádovcov — vtedajší palatín ho nazval poslednou zlatou ratolesťou zo stromu svätého Štefana. O korunu sa naraz prihlásili traja cudzí uchádzači a boje medzi nimi trvali dobrých desať rokov. Kým sa králi hádali, tí, čo hrady naozaj držali, prestali poslúchať kohokoľvek. Historici ich volajú oligarchovia: veľmoži, ktorí spravovali celé kraje ako súkromné kráľovstvá, razili vlastné mince, menovali vlastných úradníkov a vydržiavali vlastné vojská. Nikde v kráľovstve to nezašlo ďalej ako na severozápade — na území dnešného Slovenska.
Charles Robert paid for his victory over the oligarchs with the mountains. The ore under central Slovakia — silver at Banská Štiavnica, gold at Kremnica, copper at Banská Bystrica — made the Hungarian crown one of the richest in Europe, and the king took a share of everything that came out of the ground. On 17 November 1328 he granted Kremnica the privileges of a free royal town and the right to strike coin; the Kremnica ducats became one of the most trusted currencies in medieval Europe, and that mint has been working ever since, one of the oldest still in operation anywhere in the world. In 1335 he sat down at Visegrád with the kings of Bohemia and Poland and agreed a trade route that let their merchants bypass Vienna's staple rights. The castles on the crags now had something to guard besides themselves: the road the metal travelled.Víťazstvo nad oligarchami zaplatil Karol Róbert horami. Rudy pod stredným Slovenskom — striebro v Banskej Štiavnici, zlato v Kremnici, meď v Banskej Bystrici — urobili z uhorskej koruny jednu z najbohatších v Európe a kráľ mal podiel na všetkom, čo sa vyťažilo. 17. novembra 1328 udelil Kremnici výsady slobodného kráľovského mesta a právo raziť mince; kremnické dukáty patrili k najdôveryhodnejším platidlám stredovekej Európy a tamojšia mincovňa razí bez prestávky dodnes — je jednou z najstarších fungujúcich mincovní na svete. Roku 1335 si vo Visegráde sadol s českým a poľským kráľom a dohodli obchodnú cestu, ktorá ich kupcom umožnila obísť viedenské právo skladu. Hrady na bralách tak zrazu mali čo strážiť okrem seba samých: cestu, po ktorej putoval kov.
The Hussites were the armies of the Czech religious reform movement, followers of Jan Hus, who was burned as a heretic in 1415. King Sigismund of Luxembourg spent twenty years fighting them in Bohemia and Moravia, and their columns raided far into the north of the kingdom: through the 1420s and 1430s they reached the Danube and the western hills again and again, and in 1430 a Hussite army took the castle at Oponice above the Nitra valley. They fought in a new way, with field guns, handguns and wagon forts, which is one reason the castles here spent the next century thickening their walls instead of raising taller towers. Be careful with the local versions of this story, though: Topoľčany still tells how Hussites held its castle from 1431 to 1434, and research on the castle itself has found no trace of them.Husiti boli vojská českého náboženského reformného hnutia, stúpenci Jana Husa, ktorého roku 1415 upálili ako kacíra. Kráľ Žigmund Luxemburský proti nim viedol v Čechách a na Morave dvadsaťročnú vojnu a ich oddiely podnikali ďaleké výpravy — takzvané spanilé jazdy — hlboko na sever Uhorska: v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 15. storočia sa opakovane objavili pri Dunaji aj v západných kopcoch a roku 1430 husitské vojsko dobylo hrad Oponice nad Nitrianskou dolinou. Bojovali novým spôsobom, s poľnými delami, ručnicami a vozovými hradbami — aj preto hrady u nás celé nasledujúce storočie radšej zosilňovali múry, než by stavali vyššie veže. S miestnymi verziami tohto príbehu však opatrne: v Topoľčanoch dodnes rozprávajú, ako husiti držali tamojší hrad v rokoch 1431 – 1434, lenže výskum priamo na hrade po nich nenašiel ani stopu.
When King Albert died in 1439 his widow, Queen Elizabeth, hired a Bohemian captain named Ján Jiskra of Brandýs to defend the claim of her newborn son Ladislaus against the king the nobles had elected instead. From 1440 Jiskra and some five thousand mercenaries held the central mining towns, the Spiš and most of the east, commanding from Zvolen Castle and from Košice; for two decades the north of the kingdom answered to him rather than to Buda. In April 1462 he came to terms with the young King Matthias Corvinus, entered his service and was paid off with estates far to the south. His discharged soldiers did not go home: they became the bratríci, the brethren, armed brotherhoods living off fortified camps, and Matthias broke the last of them at Veľké Kostoľany in 1467.Keď roku 1439 zomrel kráľ Albrecht, jeho vdova, kráľovná Alžbeta, si najala českého veliteľa Jána Jiskru z Brandýsa, aby uhájil nárok jej práve narodeného syna Ladislava Pohrobka proti kráľovi, ktorého si šľachta zvolila namiesto neho. Od roku 1440 držal Jiskra s asi piatimi tisícmi žoldnierov stredoslovenské banské mestá, Spiš a väčšinu východu; velil zo Zvolenského hradu a z Košíc a celé dve desaťročia poslúchal sever kráľovstva jeho, nie Budín. V apríli 1462 sa dohodol s mladým kráľom Matejom Korvínom, vstúpil do jeho služieb a odmenou dostal panstvá ďaleko na juhu. Jeho prepustení vojaci sa však domov nevrátili — stali sa z nich bratríci, ozbrojené bratstvá žijúce z opevnených táborov, a posledných z nich rozprášilo Korvínovo vojsko roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch.
In 1465 King Matthias Corvinus obtained a papal bull and founded the Academia Istropolitana at Pressburg — today's Bratislava — the first university on the territory of Slovakia. It taught law, medicine and the arts to students from several countries, and it also shows how fast a thing disappears when one man pays for it: Matthias died in 1490, the money stopped, and the university closed. The same generation left something that did survive. In 1517 Master Paul of Levoča finished the carved high altar of St James's church, 18.62 metres of lime wood, the tallest late-Gothic altar in the world — still standing where he put it.Roku 1465 vymohol kráľ Matej Korvín od pápeža bulu a založil v Prešporku — v dnešnej Bratislave — Academiu Istropolitanu, prvú univerzitu na území Slovenska. Prednášalo sa na nej právo, medicína aj slobodné umenia a študenti prichádzali z viacerých krajín; zároveň je poučením o tom, ako rýchlo zanikne to, čo platí jediný človek: Matej roku 1490 zomrel, peniaze prestali chodiť a univerzita sa zavrela. Tá istá generácia však po sebe nechala aj čosi trvácnejšie. Roku 1517 dokončil Majster Pavol z Levoče vyrezávaný hlavný oltár v Kostole svätého Jakuba — 18,62 metra lipového dreva, najvyšší neskorogotický oltár na svete, ktorý stojí na svojom mieste dodnes.
On 29 August 1526 the army of Sultan Suleiman destroyed the Hungarian army on the plain at Mohács in under two hours; the twenty-year-old King Louis II drowned in a swollen stream as he fled the field. Two men were then elected king — Ferdinand of Habsburg and the Transylvanian noble John Szapolyai — and while they fought each other the Ottomans took Buda in 1541. What was left of the kingdom broke into three pieces: the Ottoman middle, Transylvania under Ottoman protection, and Royal Hungary, a strip of the west and north ruled by the Habsburgs. That strip was, in practice, the territory of today's Slovakia — which is how this country came to hold what was left of a kingdom, its parliament, its church and its crown.29. augusta 1526 rozdrvilo vojsko sultána Sulejmana uhorské vojsko na rovine pri Moháči za necelé dve hodiny; dvadsaťročný kráľ Ľudovít II. sa pri úteku z bojiska utopil v rozvodnenom potoku. Šľachta si nato zvolila hneď dvoch kráľov — Ferdinanda Habsburského a sedmohradského veľmoža Jána Zápoľského — a kým sa medzi sebou bili, Osmani roku 1541 obsadili Budín. Z kráľovstva ostali tri kusy: osmanský stred, Sedmohradsko pod osmanskou ochranou a Kráľovské Uhorsko, pás na západe a severe v rukách Habsburgovcov. Tým pásom bolo v podstate územie dnešného Slovenska — a tak sa stalo, že zvyšok kráľovstva aj s jeho snemom, cirkvou a korunou prežil práve u nás.
With Buda in Ottoman hands the government of the kingdom had to move somewhere safe, and in 1536 the diet made Pressburg the capital of Royal Hungary; the parliament sat there until 1848. From 1552 the Holy Crown itself was kept in the castle above the town, and the diet of 1608 fixed its place in the south-western tower — which is why that tower is called the Crown Tower to this day. Nineteen coronations followed in St Martin's Cathedral below, from Maximilian in 1563 to the last queen consort in 1830: eleven rulers and eight royal consorts, Maria Theresa among them in 1741. Each new king rode out to a mound heaped from earth carried in from every county of the kingdom and cut the air with a sword towards the four points of the compass, swearing to defend the country from every direction.Keď Budín padol do osmanských rúk, vláda krajiny sa musela presťahovať do bezpečia — a roku 1536 vyhlásil snem za hlavné mesto Kráľovského Uhorska Prešporok; uhorský snem tu potom zasadal až do roku 1848. Od roku 1552 sa na hrade nad mestom uchovávala samotná svätoštefanská koruna a snem roku 1608 jej určil miesto v juhozápadnej veži — preto sa dodnes volá Korunná veža. Dolu v meste, v Dóme svätého Martina, sa odohralo devätnásť korunovácií: od Maximiliána roku 1563 po poslednú kráľovnú manželku roku 1830, jedenásť panovníkov a osem kráľovských manželiek a manželov, medzi nimi roku 1741 aj Mária Terézia. Každý nový kráľ vyšiel na kopec navŕšený zo zeme dovezenej zo všetkých stolíc krajiny a šabľou seknul do štyroch svetových strán na znak toho, že bude krajinu brániť zo všetkých strán.
The war frontier kept moving north. Esztergom, the seat of the kingdom's archbishop, fell in 1543, and the archbishop's chapter moved across the Danube to Trnava — one reason Trnava is still called the Slovak Rome. In 1554 the Ottomans took Fiľakovo and made it the seat of a sanjak, an Ottoman province with a governor, a garrison and a tax office, and held it for thirty-nine years until imperial troops recovered it in 1593; villages in a wide band along the frontier paid taxes to both sides and hoped neither would burn them. The Habsburg answer was a new kind of fortress, low, wide and built to absorb cannon fire: the six-pointed star of Nové Zámky, begun in 1573, and the rebuilt works at Komárno, which never fell — in 1594 it held out against an Ottoman army said to have numbered a hundred thousand.Vojnová hranica sa stále posúvala na sever. Roku 1543 padol Ostrihom, sídlo uhorského arcibiskupa, a arcibiskupská kapitula sa presťahovala cez Dunaj do Trnavy — aj preto sa Trnave dodnes hovorí slovenský Rím. Roku 1554 obsadili Osmani Fiľakovo a spravili z neho sídlo sandžaku, čiže osmanskej provincie so správcom, posádkou a výberom daní; držali ho tridsaťdeväť rokov, kým ho roku 1593 nedobylo späť cisárske vojsko. Dediny v širokom páse pozdĺž hranice odvádzali dane obom stranám a dúfali, že ich nevypáli ani jedna. Habsburgovci odpovedali novým typom pevnosti — nízkej, širokej a stavanej tak, aby vydržala delostreľbu: hviezdou šiestich bastiónov v Nových Zámkoch, ktorú začali stavať roku 1573, a prestavaným Komárnom, ktoré nepadlo nikdy — roku 1594 odolalo osmanskému vojsku, o ktorom sa hovorilo, že ich bolo stotisíc.
The Reformation went through this country fast: by the later sixteenth century most of the towns and much of the nobility were Lutheran, and people heard sermons in Slovak, German and Hungarian. On 28–30 March 1610 the synod of Žilina, called and chaired by the palatine Juraj Turzo — the palatine was the kingdom's highest office after the king — gave the Lutherans of Upper Hungary a church organisation of their own, under three superintendents, that is bishops. The Catholic answer was built at Trnava, where on 12 May 1635 Cardinal Péter Pázmány founded a university with faculties of philosophy and theology, later law and medicine. For 142 years it was the country's principal seat of learning, until Maria Theresa moved it to Buda in 1777 — which is why today's Hungarian state university dates its founding to a Slovak town.Reformácia sa u nás šírila rýchlo: koncom 16. storočia bola väčšina miest a značná časť šľachty evanjelická a kázalo sa po slovensky, po nemecky aj po maďarsky. V dňoch 28. – 30. marca 1610 dala Žilinská synoda, ktorú zvolal a viedol palatín Juraj Turzo — palatín bol po kráľovi najvyšší úrad v krajine —, evanjelikom v hornom Uhorsku vlastnú cirkevnú organizáciu na čele s tromi superintendentmi, čiže biskupmi. Katolícka odpoveď vyrástla v Trnave: 12. mája 1635 tam kardinál Peter Pázmaň založil univerzitu s filozofickou a teologickou fakultou, neskôr aj s právnickou a lekárskou. Stoštyridsaťdva rokov bola najvýznamnejšou vysokou školou krajiny — až ju Mária Terézia roku 1777 presťahovala do Budína, a preto sa dnešná maďarská štátna univerzita hlási k založeniu v slovenskom meste.
In September 1663 the great fortress of Nové Zámky surrendered after a siege of some weeks, and the Ottomans made it the seat of a whole province, which they held for twenty-two years; Nitra Castle was taken that October and retaken a year later. The empire replaced the lost fortress at once, building the star fort of Leopoldov on the Váh between 1665 and 1669 and naming it after Emperor Leopold I. Then the war turned: the Ottoman army was beaten outside Vienna in September 1683, the frontier began rolling back south, and Nové Zámky was retaken in 1685. Southern Slovakia is still ringed with bastions and earth ramparts from those hundred and fifty years — and when a story high in the northern mountains says the Turks wrecked the castle, it is almost always the wrong explanation.V septembri 1663 sa po niekoľkotýždňovom obliehaní vzdala veľká pevnosť Nové Zámky a Osmani z nej urobili sídlo celej provincie, ktorú držali dvadsaťdva rokov; v októbri toho istého roku obsadili aj Nitriansky hrad, o rok neskôr im ho vzali späť. Cisár dal stratenú pevnosť hneď nahradiť: v rokoch 1665 – 1669 vyrástla na Váhu hviezdicová pevnosť Leopoldov, pomenovaná po cisárovi Leopoldovi I. Potom sa vojna obrátila — v septembri 1683 utrpelo osmanské vojsko pri Viedni porážku, hranica sa začala posúvať na juh a roku 1685 boli Nové Zámky opäť v cisárskych rukách. Na juhu Slovenska ostali po tých stopäťdesiatich rokoch bastióny a zemné valy — a keď vám vysoko v severných horách povedia, že hrad zbúrali Turci, takmer isto to tak nebolo.
In 1670 a conspiracy of great nobles against Emperor Leopold I was uncovered; its leaders were executed, and the emperor used the plot to suspend the kingdom's old constitution, quarter troops on the estates and move hard against the Protestant churches. Extraordinary courts sitting at Pressburg in 1673 and 1674 summoned hundreds of Lutheran and Calvinist pastors and teachers; those who would neither convert nor go into exile were condemned, marched across Europe and sold as galley slaves at Naples in 1675. Twenty-six of them were still alive a year later, when the Dutch admiral Michiel de Ruyter persuaded the Spanish authorities there to hand them over. It is one of the harshest episodes in this country's history and it happened in a courtroom, not on a battlefield — which is exactly why the next forty years were spent in revolt.Roku 1670 sa prevalilo sprisahanie veľmožov proti cisárovi Leopoldovi I.; jeho vodcov popravili a cisár celú vec využil na to, aby pozastavil starú uhorskú ústavu, rozložil vojsko po panstvách a tvrdo zakročil proti evanjelickým cirkvám. Mimoriadne súdy, ktoré roku 1673 a 1674 zasadali v Prešporku, predvolali stovky evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov; tých, čo neprestúpili na katolícku vieru ani neodišli do vyhnanstva, odsúdili, prehnali cez pol Európy a roku 1675 predali na galeje do Neapola. O rok neskôr ich žilo ešte dvadsaťšesť — vtedy holandský admirál Michiel de Ruyter prehovoril tamojšie španielske úrady, aby ich vydali. Je to jedna z najtvrdších kapitol našich dejín a odohrala sa v súdnej sieni, nie na bojisku; práve preto sa nasledujúcich štyridsať rokov bojovalo.
The rebels were called kuruc, and from 1678 they had a leader with a plan: Imre Thököly, who by 1682 held some thirteen counties of Upper Hungary — most of today's Slovakia — as an Ottoman vassal; the sultan's charter called him king of Upper Hungary, though he himself used the title prince. In July 1683, with the Ottoman army marching on Vienna, even Pressburg opened its gates to him. Vienna held, his state fell apart with the Ottoman defeat, and in October 1685 the Ottomans arrested him themselves. The reckoning came at Prešov in 1687, where General Antonio Caraffa set up a tribunal, had twenty-four burghers and noblemen condemned and executed on a scaffold in the town between March and September, and their bodies displayed along the roads out of it; Slovak remembers this as the prešovské jatky, the Prešov butchery, and the building where the prisoners were held is the city gallery today.Povstalcom sa hovorilo kuruci a od roku 1678 mali vodcu s plánom: Imricha Tököliho. Roku 1682 už ako osmanský vazal ovládal asi trinásť stolíc horného Uhorska, teda väčšinu dnešného Slovenska; sultánova listina ho titulovala kráľom horného Uhorska, hoci sám používal titul knieža. V júli 1683, keď osmanské vojsko tiahlo na Viedeň, mu otvoril brány aj Prešporok. Viedeň však odolala, s osmanskou porážkou sa jeho štát rozpadol a v októbri 1685 dali Tököliho zatknúť sami Turci. Účet prišiel roku 1687 v Prešove: generál Anton Caraffa tam zriadil súd, dal odsúdiť dvadsaťštyri mešťanov a šľachticov, od marca do septembra ich na postavenom lešení popravil a ich telá dal vystaviť pri cestách z mesta. Dodnes tomu hovoríme prešovské jatky a v dome, kde väzňov držali, je dnes mestská galéria.
The last and largest of the risings began on 6 May 1703 under Francis II Rákóczi, and for years his kuruc armies held most of today's Slovakia, including the mining towns whose silver paid for the war. A diet at Ónod declared the Habsburgs deposed in June 1707, but on 3 August 1708 the kuruc army was broken at Trenčín, losing some three thousand men, and never recovered; plague arriving in 1709 killed hundreds of thousands more. The Peace of Szatmár of 30 April 1711 ended the fighting on terms that pardoned the rebels and left the Habsburgs on the throne. Afterwards imperial commanders systematically blew up or pulled down castles a rebel garrison might use again — which is the real reason so many Slovak castles are ruins today, and why 'the Turks destroyed it' is so often the wrong answer.Posledné a najväčšie povstanie sa začalo 6. mája 1703 pod vedením Františka II. Rákociho a jeho kurucké vojská roky ovládali väčšinu dnešného Slovenska vrátane banských miest, ktorých striebro vojnu platilo. Snem v Ónode vyhlásil v júni 1707 Habsburgovcov za zosadených, no 3. augusta 1708 utrpeli kuruci pri Trenčíne porážku, v ktorej padlo asi tritisíc mužov, a už sa z nej nespamätali; mor, ktorý prišiel roku 1709, si vyžiadal ďalšie státisíce životov. Satmársky mier z 30. apríla 1711 boj ukončil: povstalcom dal milosť a Habsburgovcov nechal na tróne. Cisárski velitelia potom sústavne vyhadzovali do vzduchu a rozoberali hrady, ktoré by mohla znova obsadiť povstalecká posádka — a práve to je skutočný dôvod, prečo je dnes na Slovensku toľko zrúcanín a prečo je odpoveď „zbúrali to Turci“ tak často nesprávna.
When the fighting stopped the northern mountains were full of discharged soldiers with no land and no work, and robber bands worked the passes for years. Juraj Jánošík, born at Terchová in the Malá Fatra in 1688, served briefly as a soldier and then led one of those bands across Liptov and Orava; he was caught, tried at Liptovský Mikuláš and executed there in 1713, aged twenty-five. The trial record survives, and it is dry reading — it says nothing whatever about robbing the rich to give to the poor. That part was added by nineteenth-century writers who needed a Slovak hero, and it is worth being able to tell which half of a national story is evidence and which half is what people wanted to be true.Keď boje utíchli, severné hory boli plné prepustených vojakov bez pôdy a bez práce a na priesmykoch roky vyčíňali zbojnícke družiny. Juraj Jánošík sa narodil roku 1688 v Terchovej v Malej Fatre, krátko slúžil ako vojak a potom jednu z tých družín viedol po Liptove a Orave; chytili ho, súdili v Liptovskom Mikuláši a roku 1713 ho tam aj popravili — mal dvadsaťpäť rokov. Súdny spis sa zachoval a je to suché čítanie: o tom, že bral bohatým a dával chudobným, v ňom nie je ani slovo. Túto časť dopísali až spisovatelia 19. storočia, ktorí potrebovali slovenského hrdinu — a vedieť rozlíšiť, ktorá polovica národného príbehu je doklad a ktorá je to, čo si ľudia priali, sa oplatí.
Matej Bel, born at Očová in 1684, ran the Lutheran lyceum in Pressburg from 1714 and spent his life on something nobody had done before: describing the whole country properly, county by county. His Notitia Hungariae novae historico-geographica appeared in Vienna in four volumes between 1735 and 1742, covering ten counties, most of them in today's Slovakia, with maps drawn by the engineer Samuel Mikovíni. He wrote about mines, rivers, crops, towns and the languages people actually spoke, and he wrote about the Slovaks at a time when almost nobody did — one reason the national awakening two generations later kept reaching back to him. Contemporaries called him magnum decus Hungariae, the great ornament of Hungary; the Berlin Academy and the Royal Society in London elected him a member, and he died in Bratislava in 1749.Matej Bel sa narodil roku 1684 v Očovej, od roku 1714 viedol evanjelické lýceum v Prešporku a celý život robil to, čo pred ním nikto: poriadne, stolicu po stolici, opisoval celú krajinu. Jeho Notitia Hungariae novae historico-geographica vyšla vo Viedni v štyroch zväzkoch v rokoch 1735 – 1742 a zachytila desať stolíc, väčšinu z nich na dnešnom Slovensku; mapy k nej kreslil inžinier Samuel Mikovíni. Písal o baniach, riekach, plodinách, mestách aj o rečiach, ktorými ľudia naozaj hovorili, a písal aj o Slovákoch v čase, keď o nich takmer nikto nepísal — aj preto sa k nemu o dve generácie neskôr národné obrodenie tak rado vracalo. Súčasníci ho volali magnum decus Hungariae, veľká ozdoba Uhorska; za člena si ho zvolila Berlínska akadémia aj Kráľovská spoločnosť v Londýne a roku 1749 zomrel v Bratislave.
Maria Theresa was crowned in St Martin's at Pressburg in 1741 and ruled for forty years, and her reforms reached deeper into ordinary life here than any king's before her. The urbarium of January 1767 — an urbár is the register of what a serf owes his lord — fixed those duties in law for the whole country: from a full holding, fifty-two days of work a year with a team of animals or a hundred and four days on foot, and no more; every Slovak county had it in force by 1774. In 1772 the sixteen Spiš towns that King Sigismund had pledged to Poland in 1412 to pay for a war returned to Hungary after three hundred and sixty years. Her school law of 1777, the Ratio educationis, put schooling under the state for the first time — and in the same year moved the Trnava university to Buda.Máriu Teréziu korunovali roku 1741 v prešporskom Dóme svätého Martina a vládla štyridsať rokov; jej reformy zasiahli do každodenného života u nás hlbšie ako čokoľvek predtým. Tereziánsky urbár z januára 1767 — urbár je súpis toho, čo poddaný dlhuje zemepánovi — určil tieto povinnosti zákonom pre celú krajinu: z celej usadlosti päťdesiatdva dní roboty ročne so záprahom alebo stoštyri dní pešo, a ani deň navyše; do roku 1774 platil vo všetkých slovenských stoliciach. Roku 1772 sa po tristošesťdesiatich rokoch vrátilo Uhorsku šestnásť spišských miest, ktoré kráľ Žigmund roku 1412 založil Poľsku, aby mal na vojnu. Jej školský zákon z roku 1777, Ratio educationis, dal školstvo prvý raz pod štát — a v tom istom roku presťahoval trnavskú univerzitu do Budína.
Banská Štiavnica had been one of Europe's great silver towns since the Middle Ages, and by the eighteenth century its problem was water: the shafts had gone below the water table and kept drowning. The answer was engineering — a system of reservoirs on the hills above the town, the tajchy, linked by tens of kilometres of channels to drive pumps and hoists, and in 1749 Jozef Karol Hell built the first of his water-column pumping engines in the Leopold shaft; eight of them were working by 1770. Teaching followed the machinery: a mining school was set up here in 1735 with Samuel Mikovíni as its first professor, Vienna decided in 1762 to raise it into an academy for the whole monarchy, and Maria Theresa's statute of 1770 gave it the name Mining Academy. It was the first school of its kind in the world, and for more than a century students came from across Europe to learn inside a working mining district.Banská Štiavnica patrila od stredoveku k najväčším strieborným mestám Európy a v 18. storočí mala jeden hlavný problém — vodu: šachty klesli pod hladinu spodnej vody a znova a znova sa topili. Odpoveďou bola technika: sústava nádrží na kopcoch nad mestom, tajchy, pospájaná desiatkami kilometrov jarkov, ktorá poháňala čerpadlá a ťažné stroje, a roku 1749 postavil Jozef Karol Hell v šachte Leopold prvý zo svojich vodnostĺpcových čerpacích strojov; do roku 1770 ich pracovalo osem. Po strojoch prišlo školstvo: banská škola tu vznikla roku 1735 a jej prvým profesorom bol Samuel Mikovíni, roku 1762 rozhodla Viedeň povýšiť ju na akadémiu pre celú monarchiu a štatút Márie Terézie z roku 1770 jej dal meno Banícka akadémia. Bola prvou školou svojho druhu na svete a vyše storočia sem chodili študenti z celej Európy učiť sa priamo v živom banskom revíri.
Maria Theresa's son Joseph II refused to be crowned king of Hungary so that the coronation oath could not tie his hands — people called him the king in a hat — and in 1784 he had the crown itself taken from the tower at Pressburg to Vienna. His Patent of Toleration, published for Hungary on 25 October 1781, let Lutherans, Calvinists and the Orthodox worship openly, build churches and hold office again after a century of pressure; in 1785 he abolished serfdom here, so that a peasant could move away, marry or send a child to school without his lord's permission. He also dissolved hundreds of monasteries and replaced Latin with German as the language of government, which enraged the nobility — and made educated Slovaks ask what their own language was good for. Within a few years Anton Bernolák had published the first codification of written Slovak, in 1787; on his deathbed in 1790 Joseph revoked almost everything he had decreed, keeping only toleration and the end of serfdom.Syn Márie Terézie Jozef II. sa odmietol dať korunovať za uhorského kráľa, aby ho korunovačná prísaha nezväzovala — ľudia mu preto hovorili klobúkový kráľ — a roku 1784 dal samotnú korunu odviezť z prešporskej veže do Viedne. Jeho tolerančný patent, vyhlásený pre Uhorsko 25. októbra 1781, dovolil evanjelikom, kalvínom a pravoslávnym po storočí útlaku znova verejne vyznávať vieru, stavať kostoly a zastávať úrady; roku 1785 u nás zrušil nevoľníctvo, takže sa poddaný mohol odsťahovať, oženiť alebo dať dieťa do školy bez dovolenia zemepána. Zrušil aj stovky kláštorov a namiesto latinčiny zaviedol do úradov nemčinu, čo šľachtu rozzúrilo — a vzdelaných Slovákov to prinútilo pýtať sa, na čo je dobrá ich vlastná reč. O pár rokov, roku 1787, vydal Anton Bernolák prvú kodifikáciu spisovnej slovenčiny; Jozef II. na smrteľnej posteli roku 1790 odvolal takmer všetko, čo nariadil, a ponechal len toleranciu a zrušenie nevoľníctva.
Modern Slovak nationhood begins with a grammar book. The Catholic priest Anton Bernolák had already standardised a written Slovak in 1787, built on the western dialects around Trnava; it never quite caught on, but it proved the thing could be done. In February 1843 Ľudovít Štúr, together with Jozef Miloslav Hurban and Michal Miloslav Hodža, agreed to build a common standard on the central Slovak dialects instead — spoken in the middle of the country, and acceptable to Lutherans and Catholics alike. The first newspaper printed in that new written language appeared in 1845 and Štúr's grammar in 1846. Every Slovak sentence written since — including the one you are reading in the Slovak version of this page — descends from that decision.Moderný slovenský národ sa začína gramatikou. Katolícky kňaz Anton Bernolák kodifikoval spisovnú slovenčinu už roku 1787 a postavil ju na západoslovenských nárečiach z okolia Trnavy; celkom sa neujala, ale ukázala, že sa to dá. Vo februári 1843 sa Ľudovít Štúr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom dohodol, že spoločný spisovný jazyk postavia radšej na stredoslovenských nárečiach — hovorilo sa nimi v strede krajiny a boli prijateľné pre evanjelikov aj katolíkov. Prvé noviny v tejto novej reči vyšli roku 1845, Štúrova gramatika roku 1846. Každá slovenská veta napísaná odvtedy — aj tá, ktorú práve čítate — pochádza z toho rozhodnutia.
The Hungarian diet met at Pressburg — today's Bratislava — in 1847 for the last time in its history. On 11 April 1848, in the Primate's Palace there, King Ferdinand V signed the laws it had passed: serfdom was abolished, and with it the labour days and dues that peasants had owed their landlords for centuries. For the overwhelming majority of people living on the territory of today's Slovakia, that April is the single biggest change in the whole nineteenth century. It did not fix everything — land was still desperately short, and the debts run up buying out the old obligations were paid off over decades — but a villager was now a citizen instead of somebody's subject.Uhorský snem zasadal v Prešporku — dnešnej Bratislave — roku 1847 naposledy v dejinách. Jedenásteho apríla 1848 podpísal v tamojšom Primaciálnom paláci kráľ Ferdinand V. zákony, ktoré snem prijal: zrušilo sa poddanstvo a s ním aj robota a dávky, ktoré sedliaci po stáročia odvádzali zemepánom. Pre drvivú väčšinu ľudí na území dnešného Slovenska je práve tento apríl najväčšou zmenou celého 19. storočia. Nevyriešil všetko — pôdy bolo stále zúfalo málo a dlhy za vykúpenie starých povinností sa splácali desaťročia — no z poddaného sa stal občan.
Four weeks after serfdom fell, about thirty men of Štúr's circle met at Liptovský Mikuláš and on 10 May 1848 adopted the Demands of the Slovak Nation — the first Slovak political programme ever written. Its fourteen points asked for a Slovak assembly, Slovak schools, Slovak in the courts and offices of Slovak districts, and the vote. Drafted largely by Štefan Marko Daxner and Ján Francisci, it asked for all of this inside Hungary, not against it. The government in Pest answered with martial law and arrest warrants — for Štúr on 12 May, Hodža on 22 May, Hurban on 1 June — and all three had to flee the country.Štyri týždne po páde poddanstva sa v Liptovskom Mikuláši zišlo asi tridsať mužov zo Štúrovho okruhu a 10. mája 1848 prijali Žiadosti slovenského národa — vôbec prvý slovenský politický program. Štrnásť bodov žiadalo slovenský snem, slovenské školy, slovenčinu na súdoch a úradoch v slovenských stoliciach a volebné právo. Text zostavili najmä Štefan Marko Daxner a Ján Francisci a žiadal to všetko v rámci Uhorska, nie proti nemu. Vláda v Pešti odpovedala stanným právom a zatykačmi — na Štúra 12. mája, na Hodžu 22. mája, na Hurbana 1. júna — a všetci traja museli z krajiny ujsť.
Driven out of Hungary, the three turned to Vienna. On 15 September 1848 they founded the first Slovak National Council there; four days later, on the square at Myjava, it declared the Slovaks free of the Hungarian government and called them to arms. Some six hundred volunteers marched in that first campaign and were pushed back into Moravia within a fortnight; a second went out that winter and occupied Turčiansky Svätý Martin, Prešov and Košice, and a third fought on until the Hungarian surrender in August 1849. The corps was disbanded at Pressburg on 21 November 1849 — and Vienna, which had been glad enough to use the volunteers, gave the Slovaks almost nothing in return. The next generation drew the obvious lesson: this nation would have to be built with schools and books rather than with rifles.Vyhnaní z Uhorska sa všetci traja obrátili na Viedeň. Pätnásteho septembra 1848 tam založili prvú Slovenskú národnú radu; o štyri dni neskôr na myjavskom námestí vyhlásila, že Slováci sa vymaňujú spod uhorskej vlády, a povolala ich do zbrane. V prvej výprave pochodovalo asi šesťsto dobrovoľníkov a do dvoch týždňov ich zatlačili späť na Moravu; druhá vyrazila v zime a obsadila Turčiansky Svätý Martin, Prešov aj Košice, tretia bojovala až do maďarskej kapitulácie v auguste 1849. Zbor rozpustili v Prešporku 21. novembra 1849 — a Viedeň, ktorá dobrovoľníkov ochotne využila, dala Slovákom na oplátku takmer nič. Ďalšia generácia si z toho odniesla jasné poučenie: tento národ bude treba stavať školami a knihami, nie puškami.
The peaceful path worked for exactly fourteen years. At Turčiansky Svätý Martin on 6–7 June 1861 a national assembly adopted the Memorandum of the Slovak Nation, asking that Slovaks be recognised as a nation with their own territory, schools and administration. Three Slovak grammar schools opened — at Revúca, Martin and Kláštor pod Znievom — and on 4 August 1863 Matica slovenská was founded in Martin as a national cultural institution, paid for largely by public collections from ordinary people. Then came the Austro-Hungarian Compromise of 1867, which handed the Hungarian half of the monarchy to a government committed to a single Hungarian political nation. The three grammar schools were closed in 1874–75, and in April 1875 Matica slovenská was shut down and its property confiscated, on the stated grounds that there was no such thing as a Slovak nation.Pokojná cesta fungovala presne štrnásť rokov. V Turčianskom Svätom Martine prijalo 6. – 7. júna 1861 národné zhromaždenie Memorandum národa slovenského, ktoré žiadalo uznať Slovákov za národ s vlastným územím, školami a úradmi. Otvorili sa tri slovenské gymnáziá — v Revúcej, v Martine a v Kláštore pod Znievom — a 4. augusta 1863 vznikla v Martine Matica slovenská, národná kultúrna ustanovizeň, ktorú zaplatili najmä verejné zbierky obyčajných ľudí. Potom prišlo rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867 a uhorskú polovicu monarchie dostala do rúk vláda presvedčená o jedinom uhorskom politickom národe. Tri gymnáziá zavreli v rokoch 1874 – 1875 a v apríli 1875 zatvorili aj Maticu slovenskú a zhabali jej majetok — s odôvodnením, že slovenský národ neexistuje.
Magyarization tightened until it reached the village school. The education laws of 1907, named after the minister Albert Apponyi, required every primary-school child to be able to read, write and count in Hungarian within four years, and from 1909 to be taught religion in it too — in villages where nobody spoke the language at all. On 27 October 1907 the people of Černová, near Ružomberok, blocked the consecration of the church they had paid for themselves, because the priest they wanted, Andrej Hlinka, had been suspended and the ceremony was going ahead without him. Gendarmes fired into the crowd: fifteen people were killed and twelve seriously wounded, and five of the seven who fired were themselves Slovaks — which is exactly how Magyarization was meant to work, from the inside. Reported across Europe and America, Černová did more for the Slovak cause abroad than any pamphlet.Maďarizácia sa stupňovala, až došla do dedinskej školy. Školské zákony z roku 1907, pomenované po ministrovi Albertovi Apponyim, žiadali, aby každé dieťa vedelo po štyroch rokoch čítať, písať a počítať po maďarsky, a od roku 1909 sa muselo po maďarsky učiť aj náboženstvo — v obciach, kde tou rečou nehovoril nikto. Dvadsiateho siedmeho októbra 1907 zabránili obyvatelia Černovej pri Ružomberku vysviacke kostola, ktorý si sami zaplatili: kňaza, ktorého chceli, Andreja Hlinku, suspendovali a obrad sa mal konať bez neho. Žandári vystrelili do davu — pätnásť mŕtvych, dvanásť ťažko ranených — a piati zo siedmich, čo strieľali, boli sami Slováci — presne tak mala maďarizácia fungovať, zvnútra. Správy o Černovej obehli Európu aj Ameriku a urobili pre slovenskú vec v zahraničí viac než ktorýkoľvek leták.
There was too little land and no industry to absorb the children born on it, and for a whole generation the answer was a ticket to America. From the 1880s to the First World War several hundred thousand people left; by the mid-1920s around half a million Slovaks had gone, most of them to the coal mines and steel mills of Pennsylvania. Districts in Šariš, Zemplín, Orava and Kysuce lost a very large share of their working-age population within a single generation and never got it back. What came back was money — the brick houses that still stand out among timber ones in poor villages were paid for from America — and something less obvious: the Slovak associations in Pittsburgh and Cleveland became, by 1918, one of the few places on earth where Slovak politics could be conducted freely at all.Pôdy bolo primálo a priemysel, ktorý by uživil deti narodené na nej, neexistoval — a odpoveďou celej generácie bol lístok do Ameriky. Od 80. rokov 19. storočia do prvej svetovej vojny odišli stovky tisíc ľudí, do polovice 20. rokov už asi pol milióna Slovákov, väčšinou do uhoľných baní a oceliarní v Pensylvánii. Okresy na Šariši, Zemplíne, Orave a Kysuciach stratili počas jednej generácie veľkú časť práceschopných ľudí a nikdy ich nezískali späť. Späť prichádzali peniaze — tehlové domy, ktoré v chudobných dedinách dodnes vyčnievajú spomedzi drevených, zaplatila Amerika — a ešte čosi menej viditeľné: slovenské spolky v Pittsburghu a Clevelande sa do roku 1918 stali jedným z mála miest na svete, kde sa vôbec dala slobodne robiť slovenská politika.
Slovak men were conscripted into the Austro-Hungarian army and died in Galicia, in Serbia and on the Isonzo for a state that would not outlive the war. At home the army requisitioned grain and livestock, bread was rationed and ran short, and the harvest was brought in by women and children. Wartime censorship silenced what little Slovak press had survived Magyarization, and talk of national rights was treason. Four years of that used up whatever loyalty to Budapest was still left in Slovak villages — which is why, in the autumn of 1918, the old kingdom simply fell away here and nobody defended it.Slovenských mužov odviedli do rakúsko-uhorskej armády a umierali v Haliči, v Srbsku a na rieke Soči za štát, ktorý vojnu neprežil. Doma armáda rekvirovala obilie a dobytok, chlieb bol na lístky a chýbal, žatvu robili ženy a deti. Vojnová cenzúra umlčala aj tú trochu slovenských novín, čo maďarizáciu prežili, a reč o národných právach bola vlastizradou. Štyri roky takéhoto života minuli aj zvyšok lojality k Budapešti, ktorý na slovenskom vidieku ešte bol — a preto sa na jeseň 1918 staré kráľovstvo tu jednoducho rozsypalo a nikto ho nebránil.
The country that replaced Austria-Hungary was designed outside it. Czech and Slovak prisoners of war and emigrants formed the Czechoslovak Legions in Russia, France and Italy and fought on the Allied side, which gave the exile leaders Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš and the Slovak Milan Rastislav Štefánik something real to bargain with. Slovak America moved first: the Cleveland Agreement of 22 October 1915 proposed a federation with the Czechs, and the Pittsburgh Agreement, dated 30 May 1918, promised Slovakia its own administration, its own diet and courts, and Slovak as the official language. Both were signed by people who had emigrated because there was no living to be made at home, and neither was signed by anybody actually living in Slovakia. The Pittsburgh promises were never carried out, and that would matter enormously twenty years later.Štát, ktorý nahradil Rakúsko-Uhorsko, navrhli mimo neho. Z českých a slovenských zajatcov a vysťahovalcov vznikli v Rusku, vo Francúzsku a v Taliansku československé légie a bojovali na strane Dohody — exiloví politici Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a Slovák Milan Rastislav Štefánik tak mali pri rokovaniach čo položiť na stôl. Slovenská Amerika sa pohla prvá: Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915 navrhla federáciu s Čechmi a Pittsburská dohoda s dátumom 30. mája 1918 sľúbila Slovensku vlastnú správu, vlastný snem a súdy a slovenčinu ako úradný jazyk. Oba dokumenty podpísali ľudia, ktorí sa vysťahovali preto, že doma sa nedalo vyžiť, a ani jeden nepodpísal nikto, kto na Slovensku naozaj žil. Pittsburské sľuby nikdy nesplnili — a o dvadsať rokov neskôr to zavážilo obrovsky.
Austria-Hungary collapsed in the last week of October 1918. Czechoslovakia was proclaimed in Prague on 28 October. Two days later, at Turčiansky Svätý Martin, 108 Slovak delegates adopted the Martin Declaration, joining the Slovak nation to the new state — and they did it without knowing that Prague had already acted, because the news had not reached them. It is worth noticing what that means: nobody in Slovakia voted on any of it, and the borders of the new country would not be settled for another year and a half. But for the first time since Great Moravia, Slovaks were not a minority in somebody else's kingdom.Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo v poslednom októbrovom týždni roku 1918. Dvadsiateho ôsmeho októbra vyhlásili v Prahe Česko-Slovensko. O dva dni neskôr prijalo v Turčianskom Svätom Martine 108 slovenských delegátov Martinskú deklaráciu, ktorou sa slovenský národ prihlásil k novému štátu — a urobili to bez toho, aby vedeli, že Praha už koná, lebo správa k nim ešte nedorazila. Stojí za to všimnúť si, čo to znamená: na Slovensku o tom nikto nehlasoval a hranice nového štátu sa ustálili až o rok a pol neskôr. Prvý raz od Veľkej Moravy však Slováci neboli menšinou v cudzom kráľovstve.
Declaring a state and holding one are two different jobs. Hungary did not accept the loss of its northern counties, and in the summer of 1919 the Hungarian Red Army pushed deep into Slovakia; on 16 June 1919 a Slovak Soviet Republic was proclaimed at Prešov, lasted twenty-one days, and vanished when the Hungarian troops withdrew in July under Allied pressure. The borders were finally written down in the Treaty of Trianon on 4 June 1920. In the middle of all this the new state lost the Slovak who had done most to create it: Milan Rastislav Štefánik — astronomer, French army general and war pilot — was killed on 4 May 1919 when his aircraft crashed at Ivanka pri Dunaji, within sight of Bratislava. An accident is the accepted explanation; the rumours have never entirely died away.Vyhlásiť štát a udržať ho sú dve rôzne veci. Maďarsko sa so stratou svojich severných stolíc nezmierilo a v lete 1919 vtrhla Maďarská červená armáda hlboko na Slovensko; 16. júna 1919 vyhlásili v Prešove Slovenskú republiku rád, trvala dvadsaťjeden dní a zanikla, keď maďarské vojská v júli pod tlakom dohodových mocností ustúpili. Hranice napokon zapísala Trianonská zmluva zo 4. júna 1920. Uprostred toho všetkého prišiel nový štát o Slováka, ktorý pre jeho vznik urobil najviac: Milan Rastislav Štefánik — astronóm, generál francúzskej armády a vojnový letec — zahynul 4. mája 1919, keď sa jeho lietadlo zrútilo pri Ivanke pri Dunaji, na dohľad od Bratislavy. Za príčinu sa považuje nehoda; dohady však nikdy celkom neutíchli.
The twenty years of the First Republic gave Slovakia things it had never had. Slovak became the language of the school and the office; Comenius University opened in Bratislava in 1919, the first university on Slovak soil since 1490; Matica slovenská was allowed to reopen the same year; Slovak-language secondary schools were built where for two generations there had been none. Bratislava became the seat of a Slovak administration for the first time in history. What the republic did not give was the self-government promised at Pittsburgh: the constitution recognised one 'Czechoslovak nation' with two branches, there was no Slovak diet, and many senior posts went to Czechs because Slovakia had few trained officials of its own. That grievance, sharpened by the Great Depression, which hit Slovakia's weak industry hard, is what made Hlinka's Slovak People's Party the strongest political force in the country by the late 1930s.Dvadsať rokov prvej republiky dalo Slovensku veci, ktoré predtým nemalo. Slovenčina sa stala rečou školy aj úradu, v Bratislave otvorili roku 1919 Univerzitu Komenského — prvú vysokú školu na Slovensku od roku 1490 — v tom istom roku smela obnoviť činnosť Matica slovenská a stredné školy so slovenským vyučovacím jazykom vznikali tam, kde dve generácie nebola ani jedna. Bratislava sa prvý raz v dejinách stala sídlom slovenskej správy. Čo republika nedala, bola samospráva sľúbená v Pittsburghu: ústava poznala jeden „československý národ“ s dvoma vetvami, slovenský snem neexistoval a mnohé vyššie miesta obsadili Česi, lebo Slovensko malo vlastných vyškolených úradníkov málo. Práve táto krivda — a k tomu hospodárska kríza, ktorá slabý slovenský priemysel zasiahla tvrdo — spravila z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany koncom 30. rokov najsilnejšiu politickú silu v krajine.
The end came from outside. The Munich Agreement of 30 September 1938 stripped Czechoslovakia of its border fortifications and its allies in a single night. On 6 October, at Žilina, Slovak politicians declared Slovakia's autonomy within what was left of the state, and on 10 October Nazi Germany annexed Petržalka and Devín — two parts of Bratislava itself. Then on 2 November 1938 Germany and Italy handed down the First Vienna Award: southern Slovakia and southern Carpathian Ruthenia, about 12,000 square kilometres with roughly a million inhabitants, the city of Košice among them, were given to Hungary. Families woke up in a different country without moving house, and the land came back only after 1945.Koniec prišiel zvonka. Mníchovská dohoda z 30. septembra 1938 pripravila Česko-Slovensko o pohraničné opevnenia aj o spojencov za jedinú noc. Šiesteho októbra vyhlásili slovenskí politici v Žiline autonómiu Slovenska v tom, čo zo štátu zostalo, a desiateho októbra zabralo nacistické Nemecko Petržalku a Devín — dve časti samotnej Bratislavy. A 2. novembra 1938 rozhodli Nemecko a Taliansko Prvou viedenskou arbitrážou: južné Slovensko a južná Podkarpatská Rus, približne 12 000 kilometrov štvorcových so zhruba miliónom obyvateľov a s Košicami, pripadli Maďarsku. Rodiny sa zobudili v inom štáte bez toho, aby sa pohli z domu, a územie sa vrátilo až po roku 1945.
On 14 March 1939, under direct pressure from Hitler — who told the Slovak leaders that the alternative was partition between Hungary and Germany — the assembly in Bratislava declared independence. German troops occupied the Czech lands the next day. The Slovak State was a one-party authoritarian regime of Hlinka's Slovak People's Party, headed by the Catholic priest Jozef Tiso, with its own uniformed Hlinka Guard, and it was a satellite and a willing ally of Nazi Germany. Independence did not even protect its borders: on 23 March 1939 Hungary attacked in the east, and the treaty signed in Budapest on 4 April cost Slovakia a further 1,697 square kilometres. Slovak troops took part in the invasion of Poland in September 1939 and in the war against the Soviet Union from 1941.Štrnásteho marca 1939, pod priamym Hitlerovým nátlakom — slovenským predstaviteľom odkázal, že inou možnosťou je rozdelenie medzi Maďarsko a Nemecko — vyhlásil snem v Bratislave samostatnosť. Nemecké vojská obsadili české krajiny hneď na druhý deň. Slovenský štát bol autoritatívny režim jednej strany, Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, na čele s katolíckym kňazom Jozefom Tisom, s vlastnou uniformovanou Hlinkovou gardou — a bol satelitom a ochotným spojencom nacistického Nemecka. Samostatnosť neochránila ani hranice: 23. marca 1939 zaútočilo na východe Maďarsko a zmluva podpísaná 4. apríla v Budapešti stála Slovensko ďalších 1 697 kilometrov štvorcových. Slovenské jednotky sa zúčastnili na napadnutí Poľska v septembri 1939 a od roku 1941 na vojne proti Sovietskemu zväzu.
Slovakia also rose against the regime it had been living under. Prepared in secret by an underground Slovak National Council formed at Christmas 1943, the Slovak National Uprising was launched from Banská Bystrica on 29 August 1944 — the day German troops began occupying the country. It was one of the largest anti-Nazi risings anywhere in Europe: some 18,000 soldiers at the start, about 60,000 after mobilisation, plus partisans, holding roughly 22,000 square kilometres in the first days — more than half of Slovakia, with 1.7 million people in it. Banská Bystrica fell on 27 October and the open front ended the next day, after two months. The fighters who could get away went into the mountains and carried on as partisans through the winter.Slovensko sa proti režimu, v ktorom žilo, aj vzbúrilo. Slovenské národné povstanie, ktoré v ilegalite pripravovala Slovenská národná rada vytvorená na Vianoce 1943, vypuklo 29. augusta 1944 z Banskej Bystrice — v deň, keď nemecké vojská začali obsadzovať krajinu. Bolo jedným z najväčších protinacistických povstaní v Európe: na začiatku asi 18 000 vojakov, po mobilizácii okolo 60 000, k tomu partizáni, a v prvých dňoch držali zhruba 22 000 kilometrov štvorcových — viac než polovicu Slovenska s 1,7 milióna obyvateľov. Banská Bystrica padla 27. októbra a otvorený front sa o deň neskôr, po dvoch mesiacoch, skončil. Kto sa dostal preč, odišiel do hôr a bojoval ďalej partizánsky celú zimu.
What followed the Uprising is what the memorials in central Slovakia are for: German Einsatzkommando 14 and the Hlinka Guard Emergency Divisions hunted down insurgents and anyone who had helped them. At Kremnička, outside Banská Bystrica, 747 people were shot into anti-tank ditches on nine separate days between 5 November 1944 and 19 February 1945. At Nemecká, between 4 and 11 January 1945, roughly 900 people were shot and their bodies burned in a limestone kiln — roughly, because the burning is the reason nobody can count them exactly. On Sunday 21 January 1945 the Edelweiss unit, with Slovak collaborators, killed 148 civilians in the villages of Ostrý Grúň and Kľak, 48 of them children under eighteen, and burned both villages down. Dozens of Slovak villages were destroyed in those months.To, čo prišlo po povstaní, je presne to, čomu sú venované pamätníky na strednom Slovensku: nemecké Einsatzkommando 14 a pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy vyhľadávali povstalcov a každého, kto im pomohol. V Kremničke pri Banskej Bystrici zastrelili do protitankových zákopov 747 ľudí, a to v deviatich dňoch medzi 5. novembrom 1944 a 19. februárom 1945. V Nemeckej od 4. do 11. januára 1945 zastrelili asi 900 ľudí a ich telá spálili vo vápennej peci — asi, lebo práve to spálenie je dôvod, prečo ich už nikto presne nespočíta. V nedeľu 21. januára 1945 zavraždila jednotka Edelweiss so slovenskými kolaborantmi v obciach Ostrý Grúň a Kľak 148 civilistov, z toho 48 detí do osemnástich rokov, a obe dediny vypálila. V tých mesiacoch zanikli v plameňoch desiatky slovenských obcí.
The war came back over the Carpathians. The Red Army and the Czechoslovak Army Corps attacked towards the Dukla Pass on 8 September 1944 to break through to the insurgents, and it went badly: the battle lasted until 28 October and cost the Soviets more than 10,000 dead and the Czechoslovak corps 935. Kalinov, a village in the far north-east, was the first place in Slovakia liberated, on 21 September 1944. From there the front ground westward all winter; Bratislava was taken on 4 April 1945, and the last fighting on Slovak soil ended only in the final days of April and the first days of May. The war cemeteries and memorials in eastern Slovak towns date from these months, and there are so many of them because the front stood there so long.Vojna sa vrátila cez Karpaty. Červená armáda a 1. československý armádny zbor zaútočili 8. septembra 1944 smerom na Dukliansky priesmyk, aby sa prebili k povstalcom, a dopadlo to zle: bitka trvala do 28. októbra a stála Sovietov vyše 10 000 mŕtvych a československý zbor 935 padlých. Prvou oslobodenou obcou na Slovensku bol Kalinov na samom severovýchode — 21. septembra 1944. Odtiaľ sa front celú zimu ťažko presúval na západ; Bratislavu obsadili 4. apríla 1945 a posledné boje na slovenskom území sa skončili až v posledných aprílových a prvých májových dňoch. Vojnové cintoríny a pamätníky vo východoslovenských mestách pochádzajú z týchto mesiacov a je ich toľko práve preto, že front tam stál tak dlho.
Restored Czechoslovakia had three years of democracy, and they were not gentle ones. The Carpathian Germans, who had lived here for seven centuries, fled or were expelled. Jozef Tiso was tried and hanged in Bratislava on 18 April 1947, a verdict still argued over in Slovakia today. In the 1946 election the Democratic Party beat the Communists in Slovakia by roughly two to one — which is precisely why the Communists spent the next two years taking it apart.Obnovené Česko-Slovensko dostalo tri roky demokracie a neboli to mierne roky. Karpatskí Nemci, ktorí tu žili sedemsto rokov, ušli alebo ich vysídlili. Jozefa Tisa odsúdili a 18. apríla 1947 v Bratislave popravili — o tomto rozsudku sa na Slovensku vedie spor dodnes. Vo voľbách roku 1946 porazila na Slovensku Demokratická strana komunistov zhruba dva ku jednej; presne preto ju komunisti nasledujúce dva roky rozkladali.
On 25 February 1948 the Communist Party under Klement Gottwald took full power in Prague, and Czechoslovakia became a one-party state for the next forty-one years. What that meant arrived in Slovakia quickly. Private farms were forced into cooperatives and farmers who refused were prosecuted; shops and workshops were nationalised; the western border was sealed, wired and mined. In April 1950 the men's monasteries were emptied in a single night and the monks interned, and the Greek Catholic Church — the church of much of the north-east — was declared abolished at a staged assembly in Prešov and its property handed to the Orthodox Church; its bishop, Pavel Peter Gojdič, died in prison in 1960. The show trials reached the top of the party too: the Slovak communist Vladimír Clementis was executed in 1952, and Gustáv Husák was jailed for 'bourgeois nationalism'.Dvadsiateho piateho februára 1948 prevzala v Prahe komunistická strana Klementa Gottwalda plnú moc a Česko-Slovensko sa na ďalších štyridsaťjeden rokov stalo štátom jednej strany. Čo to znamená, prišlo na Slovensko rýchlo. Súkromné gazdovstvá nahnali do družstiev a tých, čo odmietli, stíhali; obchody a dielne znárodnili; západnú hranicu uzavreli, oplotili a zamínovali. V apríli 1950 vyprázdnili počas jedinej noci mužské kláštory a mníchov internovali a gréckokatolícku cirkev — cirkev veľkej časti severovýchodu — na zinscenovanom zhromaždení v Prešove zrušili a jej majetok odovzdali pravoslávnej cirkvi; jej biskup Pavol Peter Gojdič zomrel vo väzení roku 1960. Vykonštruované procesy dostihli aj vrchol strany: slovenského komunistu Vladimíra Clementisa roku 1952 popravili a Gustáva Husáka uväznili za „buržoázny nacionalizmus“.
The same regime changed Slovakia physically more than any government before it. A country that had been overwhelmingly agricultural was industrialised on purpose: the East Slovak ironworks rose at Šaca outside Košice in the 1960s, fed by a broad-gauge railway laid all the way from the Soviet border, and chemical, engineering and armaments plants went up across the country. Villages emptied into the towns, and the towns grew rings of prefabricated concrete blocks — the panelák, where a large share of Slovaks still live. Schooling, healthcare and work were universal and free, and living standards rose steeply from a very low base. Both halves of that sentence are true at the same time, and much of the argument about this period inside Slovak families comes down to which half gets said first.Ten istý režim zmenil Slovensko fyzicky viac než ktorákoľvek vláda pred ním. Krajinu, ktorá bola prevažne poľnohospodárska, cielene industrializovali: v šesťdesiatych rokoch vyrástli v Šaci pri Košiciach Východoslovenské železiarne, ktoré zásobovala širokorozchodná trať položená až od sovietskej hranice, a po celej krajine pribudli chemické, strojárske a zbrojárske závody. Dediny sa vysťahovali do miest a mestá obrástli prstencami montovaných betónových domov — panelákov, v ktorých dodnes býva veľká časť Slovákov. Škola, zdravotná starostlivosť aj práca boli pre všetkých a zadarmo a životná úroveň z veľmi nízkeho základu prudko stúpla. Obe polovice tejto vety platia naraz — a veľká časť sporov o toto obdobie v slovenských rodinách je len o tom, ktorá polovica sa povie prvá.
In January 1968 the Slovak communist Alexander Dubček became the country's leader and tried to make the system bearable: censorship lifted, the victims of the 1950s rehabilitated, 'socialism with a human face'. Moscow watched for eight months. On the night of 20–21 August 1968 the armies of the Warsaw Pact invaded, some 200,000 troops in the first wave; in Bratislava soldiers fired on crowds and a young woman, Danka Košanová, was shot dead. Twenty years of 'normalisation' followed — reformers expelled from the party, hundreds of thousands pushed out of their jobs, Dubček himself ending up working for a forestry enterprise. One reform did survive, because Moscow saw no harm in it: the constitutional law adopted on 27 October 1968 turned the state into a federation of a Czech and a Slovak republic from 1 January 1969, and the Greek Catholic Church was allowed to exist again in the same year.V januári 1968 sa slovenský komunista Alexander Dubček postavil na čelo štátu a pokúsil sa systém urobiť znesiteľným: zrušil cenzúru, rehabilitoval obete päťdesiatych rokov, hovorilo sa o „socializme s ľudskou tvárou“. Moskva to sledovala osem mesiacov. V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli do krajiny armády Varšavskej zmluvy, v prvej vlne asi 200 000 vojakov; v Bratislave strieľali vojaci do ľudí a mladá žena Danka Košanová pritom zahynula. Nasledovalo dvadsať rokov „normalizácie“ — reformátorov vyhodili zo strany, státisíce ľudí prišli o prácu a sám Dubček skončil ako zamestnanec lesného závodu. Jedna reforma však prežila, lebo Moskve neprekážala: ústavný zákon prijatý 27. októbra 1968 zmenil od 1. januára 1969 štát na federáciu českej a slovenskej republiky a v tom istom roku smela znova existovať aj gréckokatolícka cirkev.
The thaw in Slovakia began with candles rather than speeches. On the evening of 25 March 1988 more than ten thousand people gathered on Hviezdoslavovo námestie in Bratislava holding lit candles, and stood in silence. They were asking for bishops to be appointed to Slovakia's empty dioceses, for religious freedom and for civil rights. The police answered with water cannon, dogs and batons, drove cars into the crowd and made arrests in the surrounding streets. It was the first mass protest in Czechoslovakia since 1969, it was organised largely by the underground Catholic church, and foreign journalists were there to film it — which is why the regime could not simply pretend it had not happened.Odmäk sa na Slovensku začal sviečkami, nie prejavmi. Večer 25. marca 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave zišlo vyše desaťtisíc ľudí so zapálenými sviečkami a stáli mlčky. Žiadali, aby sa obsadili prázdne slovenské biskupstvá, náboženskú slobodu a občianske práva. Polícia odpovedala vodnými delami, psami a obuškami, vrážala do davu autami a v okolitých uliciach zatýkala. Bol to prvý masový protest v Česko-Slovensku od roku 1969, zorganizovala ho najmä tajná cirkev a zahraniční novinári to stihli nakrútiť — a práve preto sa režim nemohol tváriť, že sa nič nestalo.
On Thursday 16 November 1989 a few hundred Bratislava students marched through the city — a day before the Prague march that is usually said to have started the revolution. On 19 November Slovak actors, artists and dissidents founded Public Against Violence in Bratislava, on the same day the Czechs founded Civic Forum in Prague. Within a week SNP Square in Bratislava held hundreds of thousands of people jingling their keys. The general strike of 27 November — two hours, the whole country — showed the regime that the factories were with the students and not with it, and on 29 November parliament deleted the article of the constitution that gave the Communist Party its leading role. Nobody was killed: that is why it is called the Velvet Revolution, and free elections followed in June 1990.Vo štvrtok 16. novembra 1989 prešlo mestom niekoľko stoviek bratislavských študentov — deň pred pražským pochodom, o ktorom sa zvyčajne hovorí, že revolúciu začal. Devätnásteho novembra založili slovenskí herci, umelci a disidenti v Bratislave Verejnosť proti násiliu, v ten istý deň vzniklo v Prahe české Občianske fórum. O týždeň stáli na Námestí SNP v Bratislave státisíce ľudí a štrngali kľúčmi. Generálny štrajk 27. novembra — dve hodiny, celá krajina — ukázal režimu, že továrne sú so študentmi, a nie s ním, a 29. novembra vyškrtol parlament z ústavy článok o vedúcej úlohe komunistickej strany. Nikto nezahynul: preto sa tomu hovorí nežná revolúcia — a v júni 1990 prišli slobodné voľby.
Freedom immediately reopened the old question of what Slovakia was to be inside the shared state. After the elections of June 1992 Václav Klaus had won in the Czech lands and Vladimír Mečiar in Slovakia on programmes that could not be combined, and the two men agreed to divide the country rather than govern it together. The Federal Assembly voted the dissolution through on 25 November 1992. There was never a referendum, and the opinion polls of the time showed that majorities of both Czechs and Slovaks would have preferred to keep the federation. At midnight on 1 January 1993 Czechoslovakia ended without a shot being fired — the Velvet Divorce — and the Slovak Republic began, with Bratislava as its capital; it joined the United Nations that same January, and Michal Kováč took office as its first president on 2 March 1993.Sloboda hneď otvorila starú otázku, čím má Slovensko v spoločnom štáte byť. Po voľbách v júni 1992 vyhral v českých krajinách Václav Klaus a na Slovensku Vladimír Mečiar s programami, ktoré sa nedali spojiť, a obaja sa radšej dohodli štát rozdeliť, než ho spolu spravovať. Federálne zhromaždenie odhlasovalo zánik federácie 25. novembra 1992. Referendum sa nikdy nekonalo a vtedajšie prieskumy ukazovali, že väčšina Čechov aj Slovákov by federáciu radšej zachovala. O polnoci 1. januára 1993 sa Česko-Slovensko skončilo bez jediného výstrelu — „zamatový rozvod“ — a začala sa Slovenská republika s hlavným mestom Bratislavou; ešte v januári vstúpila do Organizácie Spojených národov a 2. marca 1993 sa jej prvým prezidentom stal Michal Kováč.
Independence did not come with an automatic place in Europe. In December 1997 Slovakia was the only Visegrád country left out of the first group invited to open European Union membership talks, and the reason given was political rather than economic — the way the country was being governed. The election of 1998 changed the direction, and Slovakia caught up: it joined NATO on 29 March 2004 and the European Union on 1 May 2004, entered the Schengen area in December 2007, so the border posts with Austria, Hungary, Poland and the Czech Republic came down, and adopted the euro on 1 January 2009 as the sixteenth member of the eurozone. A country of about 5.4 million people now shares a currency with Germany and France and an open border with all its neighbours — which, measured against where this page began in 1848, is the whole story.Samostatnosť neznamenala automatické miesto v Európe. V decembri 1997 zostalo Slovensko jedinou krajinou vyšehradskej štvorky, ktorú nepozvali do prvej skupiny na rokovania o vstupe do Európskej únie, a dôvod bol politický, nie hospodársky — spôsob, akým sa krajina vládla. Voľby v roku 1998 zmenili smerovanie a Slovensko stratu dobehlo: 29. marca 2004 vstúpilo do NATO, 1. mája 2004 do Európskej únie, v decembri 2007 do schengenského priestoru — a hraničné závory s Rakúskom, Maďarskom, Poľskom aj Českom padli — a 1. januára 2009 prijalo euro ako šestnásty člen eurozóny. Krajina s približne 5,4 milióna obyvateľov má dnes spoločnú menu s Nemeckom a Francúzskom a otvorenú hranicu so všetkými susedmi. Ak to zmeriame rokom 1848, kde sa táto stránka začína, je to celý príbeh.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter of History.Šestnásť videí k tejto kapitole (Dejiny).