Only what belongs to Košice — each on its own page.Len to, čo patrí k mestu Košice — každé s vlastnou stránkou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Košice sits where the river Hornád comes out of the hills into a wide, sheltered basin, and that is the whole reason the city exists. North of here the valleys narrow towards the Carpathian passes into Poland; south of here the land opens out and runs flat all the way to the Hungarian plain. Anyone moving goods between those two worlds had to come through this gap, and people have lived in it since the Stone Age — the sandy terrace at Barca, today a borough on the southern edge of the city, is one of the best-known Old Stone Age settlement sites in Slovakia. But nothing written names a settlement here until the thirteenth century, so everything we know about this long stretch comes out of the ground rather than out of a document. That difference is worth holding on to: archaeology tells you people were here, a charter only tells you when somebody first bothered to write it down.Košice ležia tam, kde Hornád vychádza z kopcov do širokej, chránenej kotliny — a práve v tom je celý dôvod, prečo mesto vzniklo. Na sever odtiaľto sa doliny zužujú k karpatským priesmykom do Poľska, na juh sa krajina otvára a plochá pokračuje až do Uhorskej nížiny. Kto chcel prevážať tovar medzi týmito dvoma svetmi, musel prejsť touto bránou — a ľudia tu žili už od doby kamennej: piesočná terasa v Barci, dnes mestskej časti na južnom okraji Košíc, patrí k najznámejším paleolitickým sídliskám na Slovensku. Nijaký písomný prameň však osadu na tomto mieste nespomína až do trinásteho storočia, takže všetko, čo o tomto dlhom období vieme, pochádza zo zeme, nie z listiny. Ten rozdiel si treba zapamätať: archeológia hovorí, že tu ľudia boli, listina len to, kedy si to niekto po prvý raz dal námahu zapísať.
When you learn about Great Moravia you learn about Nitra, Devín and the Morava valley — and that is the point. The Moravian state had its centres in the west, and how far its power reached into the east of today's Slovakia is still argued over by historians; no Moravian princely centre is attested in the Košice basin. Slavs were living in these valleys, and after the Magyars broke Moravian power at the beginning of the tenth century the whole region was drawn into the new kingdom taking shape on the Danube. So Košice is a young city by Slovak standards: while Nitra already had a church and a bishop, there was nothing here that anyone thought worth naming. Its history really begins with a road and a market, four hundred years later.Keď sa učíme o Veľkej Morave, učíme sa o Nitre, Devíne a Pomoraví — a práve o to ide. Centrá moravského štátu ležali na západe a o tom, kam až siahala jeho moc na východ dnešného Slovenska, sa historici dodnes sporia; v Košickej kotline nie je doložené nijaké moravské kniežacie centrum. Slovania v týchto dolinách žili, a keď Maďari na začiatku desiateho storočia zlomili moravskú moc, celý kraj sa dostal do nového kráľovstva, ktoré sa formovalo na Dunaji. Košice sú teda na slovenské pomery mladé mesto: kým Nitra mala kostol aj biskupa, tu nebolo nič, čo by niekto pokladal za hodné zápisu. Ich dejiny sa naozaj začínajú cestou a trhom — o štyristo rokov neskôr.
Under the Árpád kings the region was organised into Abov county (Abaúj in Hungarian), and the land around the Hornád crossing belonged partly to the king and partly to the powerful Aba clan. The first written mention of the place comes in 1230, when a document refers to a church in the royal village of Villa Cassa. Read that carefully, because it is a fact about a document and not about a founding: people and a church were already here, and 1230 is simply the first year somebody wrote the name down. The name itself has never been fully explained — Slovak Košice, Hungarian Kassa, German Kaschau and Latin Cassovia are all versions of the same word, and the city has answered to all four at once for most of its life.Za Arpádovcov bol kraj usporiadaný do Abovskej stolice (maďarsky Abaúj) a zem okolo brodu na Hornáde patrila sčasti kráľovi, sčasti mocnému rodu Abovcov. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1230, keď listina spomína kostol v kráľovskej osade Villa Cassa. Treba to čítať presne: je to údaj o listine, nie o založení — ľudia aj kostol tu už boli a rok 1230 je iba prvý rok, keď si niekto meno zapísal. Samotný pôvod mena sa dodnes celkom nevysvetlil: slovenské Košice, maďarská Kassa, nemecký Kaschau aj latinská Cassovia sú verzie toho istého slova a mesto sa väčšinu svojich dejín hlásilo ku všetkým štyrom naraz.
In 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian king's forces at the river Slaná, a day's ride south-west of here, and rode across the kingdom. What the invasion did to the village at the Hornád crossing is nowhere recorded — what it did to the country is the story. King Béla IV came back to a kingdom he had to rebuild, and his answer was stone castles on the hilltops and settlers, mostly German-speaking, invited in with privileges to hold and work ground that was thinly held. Košice grew out of exactly that policy: within two generations the royal village had become a walled town of German and Hungarian burghers straddling the trade road, and by 1290 it held the first town privileges we know of. So the correct sentence is not that the Mongols destroyed Košice. It is that Košice, as a town, is one of the things the Mongol invasion caused.V roku 1241 rozdrvilo mongolské vojsko uhorské sily pri rieke Slanej, deň jazdy na juhozápad odtiaľto, a prehnalo sa krajinou. Čo vpád urobil s dedinou pri brode na Hornáde, nikde zapísané nie je — príbehom je to, čo urobil s kráľovstvom. Kráľ Belo IV. sa vrátil do krajiny, ktorú musel postaviť nanovo, a jeho odpoveďou boli kamenné hrady na kopcoch a osadníci, väčšinou nemecky hovoriaci, pozvaní s výsadami, aby držali a obrábali riedko osídlenú zem. Košice vyrástli presne z tejto politiky: za dve generácie sa z kráľovskej osady stalo hradbami obohnané mesto nemeckých a maďarských mešťanov na obchodnej ceste a v roku 1290 už malo prvé známe mestské výsady. Správna veta teda neznie, že Mongoli Košice zničili. Znie tak, že Košice ako mesto sú jedným z následkov mongolského vpádu.
A guild was a sworn association of everyone practising one craft in a town: it set who could open a workshop, how many apprentices he could keep, what quality of work was allowed out of the door and what a fair price was. The written statutes of a Košice guild, drawn up in 1307, are the oldest guild rules recorded anywhere in the Kingdom of Hungary. That is not a curiosity — it is evidence. A town only writes such rules when it has enough craftsmen, enough customers and enough self-government to enforce them, which tells you Košice was already a serious manufacturing and trading place two generations after the Mongols. By the fifteenth century the town had dozens of guilds, and their towers and stretches of wall were theirs to defend.Cech bolo prísažné združenie všetkých, čo v meste vykonávali jedno remeslo: určovalo, kto si smie otvoriť dielňu, koľko učňov si môže držať, aká kvalita práce smie ísť von z dverí a čo je spravodlivá cena. Písané artikuly košického cechu z roku 1307 sú najstaršími cechovými pravidlami zaznamenanými v celom Uhorskom kráľovstve. Nie je to kuriozita, ale dôkaz: mesto si takéto pravidlá napíše len vtedy, keď má dosť remeselníkov, dosť zákazníkov a dosť samosprávy na to, aby ich vymáhalo — a to znamená, že Košice boli dve generácie po Mongoloch už poriadnym remeselným a obchodným strediskom. V pätnástom storočí mali cechov niekoľko desiatok a každý mal svoju vežu a svoj úsek hradieb, ktorý bránil.
When the Árpád dynasty died out in 1301 the kingdom fell apart into the hands of great lords who ruled their own provinces — Matúš Čák in the west, the sons of Amadé Aba here in the east. Košice wanted a king rather than a neighbour with an army, and in 1311 the townspeople killed Amadé Aba in a street fight; his sons allied with Čák and came for the town. On 15 June 1312 the new king, Charles Robert of Anjou, met them at Rozhanovce a few kilometres north-east of Košice, with the town's own armed burghers fighting on his side. The chroniclers call it the bloodiest battle in the kingdom since 1241; the king won, the Aba power in the east was broken, and Košice had backed the winner. Almost everything good that happened to the town in the next century — privileges, the staple right, the coat of arms — flows from that choice.Keď v roku 1301 vymrel rod Arpádovcov, kráľovstvo sa rozpadlo do rúk veľmožov, ktorí si vládli vo vlastných provinciách — Matúš Čák na západe, synovia Omodeja Abu tu na východe. Košice chceli radšej kráľa než suseda s vojskom, a tak v roku 1311 mešťania Omodeja Abu v pouličnej zrážke zabili; jeho synovia sa spojili s Čákom a tiahli na mesto. Dňa 15. júna 1312 sa s nimi nový kráľ Karol Róbert z Anjou stretol pri Rozhanovciach, pár kilometrov severovýchodne od Košíc, pričom na jeho strane bojovali aj ozbrojení košickí mešťania. Kronikári ju nazývajú najkrvavejšou bitkou v kráľovstve od roku 1241; kráľ vyhral, moc Abovcov na východe sa zlomila a Košice stáli pri víťazovi. Takmer všetko dobré, čo mesto v nasledujúcom storočí získalo — výsady, právo skladu, erb — vyplýva z tohto rozhodnutia.
In 1347 King Louis I granted Košice the same privileges the capital Buda enjoyed, and the town was ranked second among the kingdom's free royal towns. A free royal town answered to the king alone and to no local landlord: it elected its own council and its own judge, held its own courts, ran its own markets and paid its taxes straight to the crown. That is a far bigger thing than it sounds. It meant a merchant in Košice could not be taxed, tried or bullied by the nobleman whose estates began outside the gate, and it is why medieval towns became the one place in the kingdom where a person's rank was decided by work rather than by birth. Košice also held the staple right on the road north, which forced passing merchants to unload and offer their goods for sale in the town first — an unfair advantage the town defended for centuries.V roku 1347 udelil kráľ Ľudovít I. Košiciam tie isté výsady, aké mal hlavný Budín, a mesto sa zaradilo na druhé miesto medzi slobodnými kráľovskými mestami kráľovstva. Slobodné kráľovské mesto sa zodpovedalo iba kráľovi a nijakému miestnemu zemepánovi: volilo si vlastnú radu aj richtára, súdilo si samo, viedlo vlastné trhy a dane odvádzalo priamo korune. Je to väčšia vec, než sa zdá. Znamenalo to, že košického kupca nemohol zdaniť, súdiť ani zastrašovať šľachtic, ktorého panstvo sa začínalo hneď za bránou — a preto boli stredoveké mestá jediným miestom v kráľovstve, kde o postavení človeka rozhodovala práca, a nie pôvod. Košice mali aj právo skladu na ceste na sever: kupci, ktorí tadiaľ išli, museli tovar vyložiť a najprv ho ponúknuť na predaj v meste. Bola to nespravodlivá výhoda a mesto si ju bránilo stáročia.
In 1369 Louis I issued Košice an armorial letter — a charter granting the town its own coat of arms — at his castle of Diósgyőr. Until then coats of arms belonged to noble families; a community did not have one. This is why the document matters so much and why it is usually described as the first coat of arms granted by a sovereign to a town anywhere in Europe. Košice went on collecting: by 1502 it had four heraldic warrants from four monarchs, and the arms that grew out of them — the angel, the lilies and the bars — are still the city's today. The original charter is one of the most valuable documents in Slovakia, and it is worth remembering what it really records: a king agreeing that a town full of merchants and craftsmen was an honourable body in its own right.V roku 1369 vydal Ľudovít I. na svojom hrade Diósgyőr pre Košice erbovú listinu — listinu, ktorou mesto dostalo vlastný erb. Dovtedy patrili erby šľachtickým rodom; obec ho jednoducho nemala. Práve preto je táto listina taká dôležitá a preto sa o nej zvyčajne hovorí ako o prvom erbe, ktorý panovník udelil mestu kdekoľvek v Európe. Košice v zbieraní pokračovali: do roku 1502 mali štyri erbové listiny od štyroch panovníkov a erb, ktorý z nich vyrástol — anjel, ľalie a brvná — používa mesto dodnes. Pôvodná listina patrí k najcennejším dokumentom na Slovensku a oplatí sa pamätať, čo vlastne zaznamenáva: kráľ uznal, že mesto plné kupcov a remeselníkov je samo osebe ctihodným spoločenstvom.
The parish church of St Elisabeth burned down around 1380, and instead of repairing it the town started again on a scale nobody in the region had attempted. Building went on in five stages for well over a century and the presbytery was finished in 1508. What stands on Hlavná today is about sixty metres long, holds more than five thousand people, and is both the largest church in Slovakia and one of the easternmost Gothic cathedrals of the western European kind. Inside is its greatest treasure, the winged high altar of 1474–1477 with forty-eight painted panels — one of the biggest late Gothic altarpieces anywhere. Remember who paid: not a king and not a bishop, but a town of merchants spending the profits of the trade road on the largest object they could imagine.Farský kostol svätej Alžbety okolo roku 1380 vyhorel a mesto ho neopravilo — začalo odznova, a to v rozmere, o aký sa v kraji dovtedy nikto nepokúsil. Stavalo sa v piatich etapách vyše storočia a presbytérium bolo dokončené v roku 1508. To, čo dnes stojí na Hlavnej, má okolo šesťdesiat metrov dĺžky, zmestí sa doň vyše päťtisíc ľudí a je to najväčší kostol na Slovensku aj jedna z najvýchodnejšie položených gotických katedrál západného typu. Vnútri je jeho najväčší poklad — krídlový hlavný oltár z rokov 1474 až 1477 so štyridsiatimi ôsmimi maľovanými tabuľami, jeden z najväčších neskorogotických oltárov vôbec. Treba si zapamätať, kto to zaplatil: nie kráľ a nie biskup, ale mesto kupcov, ktoré zisk z obchodnej cesty vložilo do najväčšej veci, akú si vedelo predstaviť.
King Albert died in 1439 leaving a pregnant widow, and the kingdom split between those who wanted her unborn son — Ladislaus the Posthumous — and those who elected the Polish king Vladislav instead. The queen hired a Czech captain, Ján Jiskra of Brandýs, and he held the whole north and east of the kingdom for the child, commanding from Zvolen and from Košice with several thousand professional soldiers, many of them veterans of the Hussite wars. Košice was attacked in 1441 and held; in 1449 Jiskra's mercenaries beat a Hungarian force sent against him. For twenty years this half of the kingdom answered to a mercenary captain rather than to Buda, and it ended only when Jiskra came to terms with Matthias Corvinus in 1461 and the town came over with him. It is a useful thing for a student to see: a state can lose control of a region without losing a war.Kráľ Albrecht zomrel v roku 1439 a zanechal tehotnú vdovu; kráľovstvo sa rozdelilo na tých, čo chceli jej nenarodeného syna — Ladislava Pohrobka — a tých, čo si zvolili poľského kráľa Vladislava. Kráľovná si najala českého kapitána Jána Jiskru z Brandýsa a ten držal celý sever a východ kráľovstva pre dieťa; velil zo Zvolena a z Košíc a mal niekoľko tisíc žoldnierov, mnohí z nich boli veteráni husitských vojen. Košice boli v roku 1441 napadnuté a odolali, v roku 1449 Jiskrovi žoldnieri porazili uhorské vojsko vyslané proti nemu. Dvadsať rokov sa táto polovica kráľovstva zodpovedala žoldnierskemu kapitánovi, nie Budínu, a skončilo sa to až vtedy, keď sa Jiskra v roku 1461 dohodol s Matejom Korvínom a mesto prešlo s ním. Je to poučné: štát môže stratiť kontrolu nad krajom aj bez toho, aby prehral vojnu.
Matthias Corvinus died in 1490 without a legitimate heir and two brothers went for the crown: Vladislav, who won it, and John Albert of Poland, who did not accept the result. In 1491 John Albert brought an army to Košice and besieged it for roughly six months. The town did not fall. That failure effectively ended his claim, and it also says plainly what Košice had become — a first-class fortress with walls, towers, a moat and guild companies who knew which stretch was theirs. By this period the town may have had something like ten thousand people, which made it one of the largest in the kingdom; the money came from the trade road and from copper and wine moving south.Matej Korvín zomrel v roku 1490 bez legitímneho dediča a o korunu sa uchádzali dvaja bratia: Vladislav, ktorý ju získal, a poľský Ján Albert, ktorý výsledok neprijal. V roku 1491 pritiahol Ján Albert k Košiciam a obliehal ich približne pol roka. Mesto nepadlo. Tento neúspech jeho nárok prakticky ukončil a zároveň jasne ukazuje, čím Košice dovtedy boli — prvotriednou pevnosťou s hradbami, vežami, priekopou a cechovými oddielmi, ktoré vedeli, ktorý úsek patrí komu. V tom čase malo mesto možno okolo desaťtisíc obyvateľov, čo z neho robilo jedno z najväčších v kráľovstve; peniaze prichádzali z obchodnej cesty a z medi a vína, ktoré putovali na juh.
The Ottoman victory at Mohács on 29 August 1526 killed the king and left the kingdom with two claimants — Ferdinand of Habsburg and John Zápolya — and Košice spent a quarter of a century being taken by one side and then the other, falling to Zápolya's men in 1536 and being recovered for Ferdinand around 1551. When the dust settled the town found itself with a new job. From 1554 it was the seat of the Captaincy of Upper Hungary, the military command responsible for the whole north-east of what was left of the kingdom, with the Ottoman frontier running across the lowland to the south. For the next hundred and fifty years Košice was a garrison, an arsenal and a paymaster's office as much as a market — and note what did not happen: the Ottomans never took the city.Osmanské víťazstvo pri Moháči 29. augusta 1526 stálo život kráľa a kráľovstvu zostali dvaja uchádzači o trón — Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Košice štvrťstoročie striedavo obsadzovala jedna a druhá strana: v roku 1536 padli Zápoľskému, okolo roku 1551 ich pre Ferdinanda získali späť. Keď sa prach usadil, mesto dostalo novú úlohu. Od roku 1554 bolo sídlom kapitanátu Horného Uhorska, vojenského velenia pre celý severovýchod toho, čo z kráľovstva zostalo, pričom osmanská hranica viedla nížinou na juh odtiaľto. Nasledujúcich stopäťdesiat rokov boli Košice rovnako posádkou, zbrojnicou a platobným úradom ako trhom — a všimnime si, čo sa nestalo: Osmani mesto nikdy nedobyli.
During the sixteenth century most of Košice went over to the Reformation and St Elisabeth's became a Protestant church. In January 1604 the imperial general Giacomo Belgiojoso seized it back for the Catholics and shut the Lutheran congregation out of its own cathedral — a piece of high-handedness that, together with a treason case against a Protestant magnate, set off the first of the great anti-Habsburg uprisings under István Bocskai. Bocskai took Košice that November and made it his seat; he was elected Prince of Transylvania and of Hungary, and he died here on 29 December 1606. The settlement he had already negotiated, the Peace of Vienna of 1606, guaranteed religious freedom to the Hungarian nobility and the royal towns. That is the pattern for the next hundred years: a grievance in Košice, a rising in the east, and a compromise signed under pressure.V šestnástom storočí prešla väčšina Košíc na reformáciu a Dóm svätej Alžbety sa stal protestantským kostolom. V januári 1604 ho cisársky generál Giacomo Belgiojoso zabral späť pre katolíkov a luteránsku obec z vlastnej katedrály vylúčil. Táto svojvôľa spolu s procesom o velezradu proti protestantskému magnátovi rozpútala prvé z veľkých protihabsburských povstaní pod vedením Štefana Bocskaya. Bocskay Košice v novembri toho roku obsadil a urobil z nich svoje sídlo; bol zvolený za sedmohradské aj uhorské knieža a 29. decembra 1606 tu zomrel. Mier, ktorý ešte stihol vyrokovať — Viedenský mier z roku 1606 — zaručil uhorskej šľachte a kráľovským mestám náboženskú slobodu. Toto je vzorec nasledujúceho storočia: krivda v Košiciach, povstanie na východe a kompromis podpísaný pod tlakom.
In the autumn of 1619 the Transylvanian prince Gabriel Bethlen sent an army north and it took Košice; the troops were commanded by George Rákóczi. Three Catholic priests who had stayed in the town — Marek Križin, a Croat, Melichar Grodziecki, a Silesian, and Štefan Pongrácz, a Hungarian from Transylvania — were arrested, accused of treason, tortured and killed on 7 September 1619. They were beatified in 1905, and on 2 July 1995 Pope John Paul II canonised them in Košice itself, in front of a very large crowd. The episode is a hard one and should be told without softening on either side: this was a religious war in which both confessions killed, and the men who died here were killed for what they were, not for anything they had done.Na jeseň roku 1619 vyslal sedmohradské knieža Gabriel Betlen vojsko na sever a to obsadilo Košice; velil mu Juraj Rákoci. Traja katolícki kňazi, ktorí v meste zostali — Chorvát Marek Križin, Sliezan Melichar Grodziecki a Sedmohradčan Štefan Pongrác — boli zajatí, obvinení zo zrady, mučení a 7. septembra 1619 zabití. V roku 1905 boli blahorečení a 2. júla 1995 ich pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých priamo v Košiciach, pred obrovským zástupom ľudí. Je to ťažká kapitola a netreba ju zjemňovať ani na jednu stranu: bola to náboženská vojna, v ktorej zabíjali obe konfesie, a títo muži zomreli za to, čím boli, nie za to, čo urobili.
In 1657 the bishop of Eger, Benedikt Kišdy, endowed a Jesuit academy in Košice, and in 1660 Emperor Leopold I confirmed it with the rights of a university — the Universitas Cassoviensis. It taught philosophy and theology, later law, and it came with a printing house, which mattered as much: for the next century almost everything printed in the north-east came off Košice presses. It was the third attempt at a university on the territory of today's Slovakia, after the short-lived Academia Istropolitana in Bratislava (1465) and Trnava (1635). When the Jesuit order was dissolved in 1773 the university was reduced to a royal academy, and the direct line was broken — but the habit of Košice being a school town survived, and the city's modern university, founded in 1959, took the name of the scholar Pavol Jozef Šafárik.V roku 1657 založil jágerský biskup Benedikt Kišdy v Košiciach jezuitskú akadémiu a v roku 1660 jej cisár Leopold I. potvrdil práva univerzity — Universitas Cassoviensis. Prednášala sa filozofia a teológia, neskôr právo, a pribudla aj tlačiareň, čo bolo rovnako dôležité: nasledujúce storočie vychádzalo takmer všetko tlačené na severovýchode z košických lisov. Bol to tretí pokus o univerzitu na území dnešného Slovenska — po krátko trvajúcej Academii Istropolitane v Bratislave (1465) a po Trnave (1635). Keď bol v roku 1773 zrušený jezuitský rád, univerzita klesla na kráľovskú akadémiu a priama línia sa prerušila. Zvyk, že Košice sú školské mesto, však ostal a dnešná košická univerzita, založená v roku 1959, nesie meno učenca Pavla Jozefa Šafárika.
In the 1670s the Habsburgs built a five-sided citadel just south of Košice, and it is honest to say it was aimed at the townspeople as much as at any enemy: after decades of Protestant revolt Vienna wanted a garrison that could fire into the town as well as out of it. In November 1677 captured leaders of the rebellion were executed here. Then in 1682 Imre Thököly took the city and ruled his short-lived principality of Upper Hungary from it — as a vassal of the Ottoman sultan, which is exactly how complicated this century was. After the Ottoman defeat at Vienna in 1683 the tide turned, and on 18 October 1685 an imperial army under Aeneas Caprara retook Košice by siege. Note who did the besieging: Habsburg troops, not Turkish ones. In this city the phrase "destroyed by the Turks" explains nothing at all.V sedemdesiatych rokoch 17. storočia postavili Habsburgovci južne od Košíc päťuholnú citadelu a treba povedať otvorene, že mierila na mešťanov rovnako ako na nepriateľa: po desaťročiach protestantských vzbúr chcela Viedeň posádku, ktorá dokáže strieľať aj do mesta, nielen z neho. V novembri 1677 tu popravili zajatých vodcov povstania. V roku 1682 mesto obsadil Imrich Thököly a vládol z neho svojmu krátko trvajúcemu hornouhorskému kniežatstvu — ako vazal osmanského sultána, presne tak zamotané to storočie bolo. Po osmanskej porážke pri Viedni v roku 1683 sa karta obrátila a 18. októbra 1685 dobylo Košice obliehaním cisárske vojsko pod velením Aenea Capraru. Všimnime si, kto obliehal: habsburské vojsko, nie turecké. V tomto meste veta „zničili to Turci“ nevysvetľuje vôbec nič.
The last and largest of the uprisings, led by Francis II Rákóczi, ran from 1703 to 1711, and from 1704 Košice was his main base: his headquarters, his diets, his mint and his administration were here. It ended in defeat, and in the settlement of Szatmár in 1711 the rebels kept their lives and their estates while Vienna kept the throne. The consequence for Košice arrived two years later. In 1713 the Habsburgs demolished the citadel, and over the following century the town's medieval walls and gates were taken down as well. If you wonder today why a city with such a military past has almost no fortifications left, the answer is not a Turkish army: it is a government making sure the place could never be held against it again. The surviving Executioner's Bastion on Hrnčiarska is one of the few pieces left.Posledné a najväčšie z povstaní, ktoré viedol František II. Rákoci, trvalo od roku 1703 do roku 1711 a od roku 1704 boli Košice jeho hlavnou základňou: sídlil tu jeho hlavný stan, snemy, mincovňa aj správa. Skončilo sa porážkou a Satmárskym mierom z roku 1711, v ktorom si povstalci ponechali životy a majetky a Viedeň trón. Dôsledok pre Košice prišiel o dva roky neskôr. V roku 1713 dali Habsburgovci citadelu zbúrať a v priebehu nasledujúceho storočia padli aj stredoveké hradby a brány. Ak sa dnes niekto čuduje, prečo mesto s takou vojenskou minulosťou nemá takmer nijaké opevnenie, odpoveďou nie je turecké vojsko, ale vláda, ktorá sa postarala, aby sa toto miesto už nikdy nedalo držať proti nej. Zachovaná Katova bašta na Hrnčiarskej ulici je jedným z mála zvyškov.
The eighteenth century was the first long stretch of peace Košice had had since the Middle Ages, and it looks like it. The tall Immaculata column went up on Hlavná in 1723 after a plague, baroque façades were put on medieval houses, and convent schools and the academy filled the town with pupils. The presses kept working: in 1788 the first periodical in the Hungarian language published anywhere in the kingdom, Magyar Museum, was printed in Košice. That is worth pausing on. The national awakenings of the nineteenth century — Hungarian, Slovak, Czech, Romanian — all began not with armies but with printers, schoolmasters and small magazines that almost nobody read, and one of the first of them came out of this town.Osemnáste storočie bolo pre Košice prvým dlhým obdobím pokoja od stredoveku — a je to na meste vidieť. Vysoký stĺp Immaculaty vyrástol na Hlavnej v roku 1723 po morovej epidémii, stredoveké domy dostali barokové fasády a kláštorné školy aj akadémia naplnili mesto študentmi. Tlačiarne pracovali ďalej: v roku 1788 vyšiel v Košiciach Magyar Museum, prvý časopis v maďarčine vydávaný kdekoľvek v kráľovstve. Pri tom sa oplatí zastaviť. Národné obrodenia devätnásteho storočia — maďarské, slovenské, české, rumunské — sa nezačali vojskami, ale tlačiarmi, učiteľmi a drobnými časopismi, ktoré čítal takmer nikto. A jeden z prvých z nich vyšiel práve tu.
On 10 August 1804 a papal bull carved a new diocese of Košice out of the enormous archdiocese of Eger, and the church of St Elisabeth — built four centuries earlier by a town, as a parish church — finally became a cathedral. That is why Slovaks call it the Dóm. A bishop's seat brought a seminary, a chapter, archives and a building programme, and it fixed Košice as the religious centre of the Catholic east just as Prešov was becoming the centre of the eastern-rite churches. The diocese was raised to an archdiocese on 31 March 1995, with Spiš and Rožňava under it.Dňa 10. augusta 1804 vyčlenila pápežská bula z obrovskej jágerskej arcidiecézy novú košickú diecézu a kostol svätej Alžbety — postavený o štyri storočia skôr mestom, a to ako farský — sa konečne stal katedrálou. Preto mu hovoríme Dóm. Biskupské sídlo prinieslo seminár, kapitulu, archívy aj stavebný ruch a upevnilo postavenie Košíc ako náboženského centra katolíckeho východu — práve v čase, keď sa Prešov stával centrom cirkví východného obradu. Dňa 31. marca 1995 bola diecéza povýšená na arcidiecézu so Spišom a Rožňavou pod sebou.
The revolution of 1848 abolished serfdom — the legal bond that tied a peasant family to a landlord's estate — and that changed the countryside around Košice more than anything since the Mongols: villagers were now free to move, and many of them eventually moved here. The town itself was fought over. Imperial and Hungarian armies crossed and re-crossed this corner of the kingdom in the winter of 1848–49 and Košice changed hands more than once; Slovak volunteers reached the city during the winter campaign that also took them to Prešov and Martin. When the Hungarian revolution was crushed in August 1849, with Russian help, the losers included both the Hungarian liberals and the Slovak nationalists who had fought against them — Vienna thanked neither.Revolúcia roku 1848 zrušila poddanstvo — právne puto, ktoré viazalo roľnícku rodinu k zemepanskému panstvu — a to zmenilo vidiek okolo Košíc viac než čokoľvek od čias Mongolov: dedinčania sa mohli sťahovať a mnohí sa napokon presťahovali práve sem. O mesto sa bojovalo. Cisárske a uhorské vojská prechádzali týmto kútom kráľovstva sem a tam počas zimy 1848 – 1849 a Košice viackrát zmenili majiteľa; počas zimnej výpravy, ktorá ich zaviedla aj do Prešova a do Martina, sem prišli aj slovenskí dobrovoľníci. Keď bola v auguste 1849 maďarská revolúcia s ruskou pomocou porazená, medzi porazenými boli aj maďarskí liberáli, aj slovenskí národovci, ktorí proti nim bojovali — Viedeň nepoďakovala ani jedným.
The railway from Miskolc reached Košice in 1860, and within about a decade the lines ran on north to Prešov, north-west along the Košice–Bohumín route towards Žilina and the Silesian coalfields, and east to Chop on the way to Ukraine. That is the moment the city stopped being a market on a road and became the rail hub of the whole north-east — which it still is; look at the map of trains leaving Košice station today and it is the same fan of lines. Industry followed the tracks: sugar, nails, engineering, brickworks. A horse tramway opened in 1891 and was electrified in 1913, and the town began to spread beyond the line where its walls had stood.Železnica z Miskolca dorazila do Košíc v roku 1860 a asi za desať rokov viedli trate ďalej na sever do Prešova, na severozápad po košicko-bohumínskej trati k Žiline a sliezskym uhoľným panvám a na východ do Čopu smerom na Ukrajinu. To je chvíľa, keď mesto prestalo byť trhom pri ceste a stalo sa železničným uzlom celého severovýchodu — a je ním dodnes; stačí sa pozrieť, ako vlaky odchádzajú z košickej stanice, je to ten istý vejár tratí. Za koľajnicami prišiel priemysel: cukor, klince, strojárstvo, tehelne. V roku 1891 začala jazdiť konská električka, v roku 1913 ju zelektrifikovali a mesto sa začalo rozrastať za čiaru, kde kedysi stáli hradby.
After the Austro-Hungarian compromise of 1867 the Hungarian half of the monarchy set out to make itself a Hungarian nation-state, and in a town like Košice that meant schooling, offices, courts, newspapers and advancement all in Hungarian. Slovak secondary schools were closed in the 1870s and the Matica slovenská, the Slovak cultural society, was shut down. By the census of 1910 the town returned a large Hungarian-speaking majority while the villages a few kilometres out were solidly Slovak — and a student should think hard about what that number actually measured: in a state where the language of school and office was the language of getting on, a census records ambition as well as ancestry. This was also the age of emigration, when tens of thousands from eastern Slovakia left for America, many of them boarding trains at this station.Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa uhorská polovica monarchie rozhodla urobiť zo seba maďarský národný štát a v meste ako Košice to znamenalo, že škola, úrad, súd, noviny aj kariéra boli po maďarsky. Slovenské gymnáziá v sedemdesiatych rokoch zatvorili a Maticu slovenskú zrušili. Pri sčítaní v roku 1910 vykázalo mesto veľkú maďarsky hovoriacu väčšinu, kým dediny pár kilometrov za ním boli pevne slovenské — a žiak by sa mal poriadne zamyslieť, čo to číslo vlastne meralo: v štáte, kde jazyk školy a úradu bol jazykom postupu, sčítanie zaznamenáva ctižiadosť rovnako ako pôvod. Bol to aj čas vysťahovalectva, keď desaťtisíce ľudí z východného Slovenska odišli do Ameriky — mnohí nastupovali do vlaku práve na tejto stanici.
Francis II Rákóczi lost his war, went into exile and died in 1735 at Rodosto on the Sea of Marmara, in what is now Turkey. In 1906 the Hungarian government brought his remains and those of his companions back, and they were buried in a crypt built for them in the cathedral of St Elisabeth, where they still lie. Think about what that ceremony meant: a Habsburg emperor-king permitting the state burial of the man who had fought an eight-year war against his family, because by 1906 Hungarian nationalism needed a hero and the dynasty needed Hungarian loyalty. In the garden of the Executioner's Bastion the city keeps Rodošto, a replica of the house he lived in during his exile.František II. Rákoci svoju vojnu prehral, odišiel do vyhnanstva a v roku 1735 zomrel v Rodošte pri Marmarskom mori, v dnešnom Turecku. V roku 1906 dala uhorská vláda jeho pozostatky aj pozostatky jeho druhov previezť domov a pochovali ich v krypte, ktorú pre nich vybudovali v Dóme svätej Alžbety — ležia tam dodnes. Stojí za to premyslieť si, čo ten obrad znamenal: habsburský cisár a kráľ povolil štátny pohreb muža, ktorý viedol osemročnú vojnu proti jeho rodu, pretože v roku 1906 potreboval maďarský nacionalizmus hrdinu a dynastia potrebovala maďarskú lojalitu. V záhrade Katovej bašty má mesto Rodošto, repliku domu, v ktorom Rákoci vo vyhnanstve býval.
Košice went into the First World War as a garrison town of Austria-Hungary, and its regiments went to Galicia. In the winter of 1914–15 the Russian army pushed over the Carpathian passes into the north-east of the kingdom, and although it never reached Košice, the wounded, the refugees and the prisoners came down the railway into the city; schools and public buildings became hospitals. Four years of war emptied the workshops of men, put women into the factories, and by 1918 had produced hunger, influenza and no confidence at all in the state. When Austria-Hungary collapsed in October and November 1918, it did not fall to an invading army — it simply stopped being obeyed.Do prvej svetovej vojny vstúpili Košice ako posádkové mesto Rakúsko-Uhorska a ich pluky odišli do Haliče. V zime 1914 – 1915 prenikla ruská armáda cez karpatské priesmyky na severovýchod kráľovstva, a hoci sa ku Košiciam nedostala, ranení, utečenci a zajatci prichádzali po železnici do mesta; zo škôl a verejných budov sa stali nemocnice. Štyri roky vojny vyprázdnili dielne od mužov, poslali ženy do tovární a do roku 1918 priniesli hlad, chrípkovú epidémiu a nulovú dôveru v štát. Keď sa Rakúsko-Uhorsko v októbri a novembri 1918 rozpadlo, nepodľahlo cudziemu vojsku — jednoducho ho prestali poslúchať.
Czechoslovakia was declared in Prague on 28 October 1918, but nobody in Košice had asked the city, and the border was still open to argument. On 11 December 1918 a group around Viktor Dvorčák proclaimed in Košice an Eastern Slovak Republic, on the theory that the people of Šariš and Zemplín spoke a separate "Slovjak" language and belonged with Hungary rather than with Prague. It had almost no support and no army, and it was over in weeks: Czechoslovak legionaries entered Košice on 29 December 1918. It is still worth knowing about, because it shows something students rarely see — that at the moment a border is drawn, the alternatives are still real to the people living there.Československo bolo vyhlásené v Prahe 28. októbra 1918, ale Košíc sa nikto nepýtal a o hranici sa ešte stále dalo hádať. Dňa 11. decembra 1918 vyhlásila skupina okolo Viktora Dvorčáka v Košiciach Východoslovenskú republiku — s tvrdením, že ľudia zo Šariša a Zemplína hovoria osobitným „slovjackym“ jazykom a patria skôr k Uhorsku než k Prahe. Nemala takmer nijakú podporu ani vojsko a skončila sa za pár týždňov: 29. decembra 1918 vstúpili do Košíc československí legionári. Aj tak stojí za to o nej vedieť, lebo ukazuje niečo, čo žiaci vidia málokedy — že vo chvíli, keď sa kreslí hranica, sú iné možnosti pre tamojších ľudí ešte celkom skutočné.
The new border had to be fought for. In the summer of 1919 the Hungarian Red Army — the army of the communist government in Budapest — pushed north into Slovakia and took Košice on 6 June 1919; ten days later a Slovak Soviet Republic was proclaimed at Prešov, an hour up the road. Under Allied pressure Budapest agreed to withdraw, and Czechoslovak troops were back in Košice by July. The border itself was confirmed by the Treaty of Trianon on 4 June 1920, which left Košice in Czechoslovakia and a large Hungarian-speaking population inside it. That unresolved argument about who the city belonged to would be reopened, by force, in 1938.O novú hranicu sa muselo bojovať. V lete 1919 postupovala Maďarská Červená armáda — vojsko komunistickej vlády v Budapešti — na sever do Slovenska a 6. júna 1919 obsadila Košice; o desať dní bola v Prešove, hodinu cesty odtiaľto, vyhlásená Slovenská republika rád. Pod tlakom dohodových mocností Budapešť súhlasila s ústupom a v júli boli v Košiciach opäť československé vojská. Hranicu potvrdila Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920: Košice zostali v Československu a s nimi aj početné maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Tento nedoriešený spor o to, komu mesto patrí, sa v roku 1938 otvoril znovu — a násilím.
Between the wars Košice was the second city of Slovakia and a working provincial capital: Czech and Slovak officials arrived, Slovak schools opened, an airport and a radio station were built, and the East Slovak Museum grew into one of the best in the country. Two things from those years are still part of the city's identity. On 28 October 1924 eight men ran from below Turňa castle into Košice in the first Peace Marathon — the oldest marathon in Europe, run every single year since, and still finishing on Hlavná. And in 1935 workmen repairing a house on Hlavná broke into a wall and found the Košice Gold Treasure: nearly three thousand gold coins from all over Europe, hidden by someone during one of the uprisings and never collected.Medzi vojnami boli Košice druhým mestom Slovenska a fungujúcim krajským centrom: prišli českí a slovenskí úradníci, otvárali sa slovenské školy, postavili letisko aj rozhlasovú stanicu a Východoslovenské múzeum sa vypracovalo medzi najlepšie v krajine. Dve veci z tých rokov patria k mestu dodnes. Dňa 28. októbra 1924 bežalo osem mužov od hradu Turňa do Košíc v prvom ročníku Medzinárodného maratónu mieru — najstaršieho maratónu v Európe, ktorý sa odvtedy beží každý rok a stále končí na Hlavnej. A v roku 1935 sa robotníci pri oprave domu na Hlavnej prebúrali do steny a našli košický zlatý poklad: takmer tritisíc zlatých mincí z celej Európy, ktoré tam ktosi ukryl počas jedného z povstaní a už si po ne nikdy neprišiel.
On 2 November 1938 German and Italian foreign ministers, meeting in Vienna, handed southern Slovakia to Hungary — the First Vienna Award — and Košice was the largest place transferred. Hungarian troops marched in that November to genuine celebration from part of the population and to the departure of much of the rest: Czech and Slovak officials, teachers and their families left, and Slovak schools were closed. One consequence matters for everything that follows. Between 1939 and 1945 Košice was not in the Slovak State at all but in Hungary, so it lived under different laws and a different army — and the Slovak National Uprising of 1944 never reached it.Dňa 2. novembra 1938 odovzdali nemecký a taliansky minister zahraničia na rokovaní vo Viedni južné Slovensko Maďarsku — bola to prvá viedenská arbitráž — a Košice boli najväčším pripojeným mestom. Maďarské vojsko vpochodovalo ešte v tom novembri: časť obyvateľov ho vítala, veľká časť ostatných odchádzala — českí a slovenskí úradníci, učitelia a ich rodiny museli preč a slovenské školy zatvorili. Jeden dôsledok je kľúčový pre všetko ďalšie. V rokoch 1939 až 1945 neboli Košice v Slovenskom štáte, ale v Maďarsku — platili tu iné zákony a bola tu iná armáda — a Slovenské národné povstanie roku 1944 sa sem nedostalo.
On 26 June 1941 unmarked aircraft bombed Košice. They were aiming at the artillery barracks; most of the bombs hit the post office and the houses around it, and about twenty-nine people were killed. The Hungarian government blamed the Soviet Union and the prime minister, László Bárdossy, declared war on it the next day, 27 June 1941, without a parliamentary vote — and Hungary was in the war on Germany's side. Historians have argued ever since about who actually dropped those bombs: a Soviet crew off course, a German provocation, or something else again. Nothing has been proved, and that is the lesson worth taking away — a country went to war on the strength of evidence that was never established.Dňa 26. júna 1941 bombardovali Košice lietadlá bez označenia. Mierili na delostrelecké kasárne, väčšina bômb však dopadla na poštu a okolité domy a zahynulo asi dvadsaťdeväť ľudí. Maďarská vláda obvinila Sovietsky zväz a premiér László Bárdossy mu už nasledujúci deň, 27. júna 1941, vyhlásil vojnu — bez hlasovania parlamentu. Maďarsko tak vstúpilo do vojny na strane Nemecka. Historici sa odvtedy sporia, kto tie bomby vlastne zhodil: sovietska posádka, ktorá zablúdila, nemecká provokácia, alebo niečo celkom iné. Nedokázalo sa nič — a práve to je poučenie, ktoré si treba odniesť: krajina vstúpila do vojny na základe dôkazu, ktorý nikdy nikto nepotvrdil.
The front came to eastern Slovakia in the autumn of 1944, forced through the Carpathians at Dukla at enormous cost, and ground west through the winter. Soviet troops entered Košice on 19 January 1945, the same day they reached Prešov; the German and Hungarian forces pulled back westwards and the city, unlike Warsaw or Budapest, came through the fighting largely intact. Six years of Hungarian rule ended, Czechoslovak administration returned, and Košice found itself in a strange position — the biggest liberated city in a country whose capital was still hundreds of kilometres inside German lines. That accident of geography is why the next three months matter so much.Front prišiel na východné Slovensko na jeseň 1944, cez Karpaty sa prebil pri Dukle za obrovských strát a celú zimu sa mlel na západ. Sovietske vojská vstúpili do Košíc 19. januára 1945, v ten istý deň, keď dorazili do Prešova; nemecké a maďarské jednotky ustúpili na západ a mesto — na rozdiel od Varšavy či Budapešti — prešlo bojmi väčšinou nepoškodené. Šesť rokov maďarskej správy sa skončilo, vrátila sa československá správa a Košice sa ocitli v zvláštnom postavení: najväčšie oslobodené mesto krajiny, ktorej hlavné mesto ležalo ešte stovky kilometrov za nemeckými líniami. Práve táto geografická náhoda robí nasledujúce tri mesiace takými dôležitými.
For about a month in the spring of 1945 Košice was the capital of Czechoslovakia: the government came back from exile in Moscow to the first big liberated city, because Prague was still German-held. On 5 April 1945 it proclaimed here the Košice Government Programme, agreed in Moscow the previous month. It recognised the Slovak National Council as the Slovaks' own body, replaced the old administration with national committees, promised the nationalisation of key industry, tied foreign policy to the Soviet Union, and allowed only those parties admitted to a National Front — so opposition as such became impossible. Almost everything that happened in Czechoslovakia over the next forty years is already visible in that document.Zhruba mesiac na jar 1945 boli Košice hlavným mestom Československa: vláda sa vrátila z moskovského exilu do prvého veľkého oslobodeného mesta, lebo Praha bola ešte v nemeckých rukách. Dňa 5. apríla 1945 tu vyhlásila Košický vládny program, dohodnutý mesiac predtým v Moskve. Uznával Slovenskú národnú radu za vlastný orgán Slovákov, nahradil starú správu národnými výbormi, sľuboval znárodnenie kľúčového priemyslu, viazal zahraničnú politiku na Sovietsky zväz a povolil len strany prijaté do Národného frontu — opozícia ako taká sa tým stala nemožnou. Takmer všetko, čo sa v Československu udialo v nasledujúcich štyridsiatich rokoch, je v tom dokumente už vidieť.
The East Slovak Ironworks (Východoslovenské železiarne, VSŽ) were founded on 1 April 1959 and building began at Šaca, south-west of Košice, in 1960. The first rolled sheet came off in 1964 and the first blast furnace and first steel in 1965. It was a political decision as much as an industrial one: the communist government meant to industrialise the poorest, most agricultural corner of the country in one move, and it designed the plant around iron ore railed in from the Soviet Union. To avoid reloading every trainload at the border, a Russian-gauge railway — 1520 mm instead of the European 1435 — was laid nearly a hundred kilometres from the frontier to Haniska beside the works. It is still there, still freight-only, and it is the westernmost broad gauge in the European Union.Východoslovenské železiarne (VSŽ) vznikli 1. apríla 1959 a výstavba sa v Šaci juhozápadne od Košíc začala v roku 1960. Prvý zvitok plechu zišiel z valcovne v roku 1964, prvá vysoká pec a prvá oceľ prišli v roku 1965. Bolo to rovnako politické ako priemyselné rozhodnutie: komunistická vláda chcela jedným ťahom zindustrializovať najchudobnejší, najviac poľnohospodársky kút krajiny a závod postavila na železnej rude privážanej zo Sovietskeho zväzu. Aby sa nemusel každý vlak na hranici prekladať, položili od hranice takmer sto kilometrov širokorozchodnej trate — 1520 mm namiesto európskych 1435 — až do Hanisky vedľa závodu. Stojí tam dodnes, vozí len náklad a je to najzápadnejší široký rozchod v Európskej únii.
The works and the city grew together. Košice was made the seat of the East Slovak region in 1960, a university — today's Pavol Jozef Šafárik University — was founded in 1959, and people came in from the villages of Abov, Šariš and Zemplín for the wages. The city went from about 60,000 people in 1950 to roughly 235,000 by 1991, and it had to be housed: the estates of Terasa, KVP, Nad jazerom and Ťahanovce were built of paneláky, blocks assembled from prefabricated concrete panels, and a tram line was run down a reserved track to the steelworks gates so the shifts could get to work. That is why the beautiful old town is one long street and everything around it is concrete: they were built by different centuries for completely different numbers of people. The reform hopes of 1968 ended under Warsaw Pact tanks, and twenty years of "normalisation" followed.Závod a mesto rástli spolu. V roku 1960 sa Košice stali sídlom Východoslovenského kraja, v roku 1959 tu vznikla univerzita — dnešná Univerzita Pavla Jozefa Šafárika — a za mzdou sem prichádzali ľudia z dedín Abova, Šariša a Zemplína. Mesto vyrástlo z približne 60 000 obyvateľov v roku 1950 na zhruba 235 000 v roku 1991 a všetkých bolo treba ubytovať: sídliská Terasa, KVP, Nad jazerom a Ťahanovce postavili z panelákov, teda z domov zmontovaných z prefabrikovaných betónových panelov, a k bránam železiarní pustili po samostatnom telese električku, aby sa zmeny dostali do práce. Preto je krásne staré mesto jedna dlhá ulica a všetko okolo nej betón: stavali to rôzne storočia pre celkom iný počet ľudí. Nádeje roku 1968 skončili pod tankami Varšavskej zmluvy a nasledovalo dvadsať rokov „normalizácie“.
The Velvet Revolution began with a beaten student demonstration in Prague on 17 November 1989, and within days it had reached Košice: meetings, then crowds filling Hlavná in front of the cathedral, organised by the Slovak civic movement Public Against Violence (Verejnosť proti násiliu). The decisive moment everywhere was the general strike of 27 November — decisive because when the big industrial works stopped, a government that claimed to rule in the name of the workers had nothing left to claim. Within weeks the Communist Party had given up its constitutional monopoly, and in 1990 Košice elected a city council in a free vote for the first time since 1946.Nežná revolúcia sa začala rozohnanou študentskou demonštráciou v Prahe 17. novembra 1989 a do Košíc dorazila v priebehu niekoľkých dní: najprv zhromaždenia, potom davy zapĺňajúce Hlavnú pred dómom, ktoré organizovala Verejnosť proti násiliu. Rozhodujúcim okamihom bol všade generálny štrajk 27. novembra — rozhodujúcim preto, lebo keď zastali veľké priemyselné závody, vláde, ktorá tvrdila, že vládne v mene robotníkov, neostalo čím argumentovať. O pár týždňov sa komunistická strana vzdala ústavného monopolu moci a v roku 1990 si Košice po prvý raz od roku 1946 zvolili mestské zastupiteľstvo v slobodných voľbách.
Czechoslovakia split on 1 January 1993 and Košice became the second city of the Slovak Republic. It was given something the second city of a small country does not usually get: the Constitutional Court of the Slovak Republic sits in Košice, on Hlavná, a deliberate decision to place the court that judges the state's own laws somewhere other than the capital. Two church events followed in 1995 — the diocese was raised to an archdiocese on 31 March, and on 2 July Pope John Paul II canonised the three priests killed here in 1619, in front of a crowd that filled the airfield. The city's four names are still in daily use.Československo sa 1. januára 1993 rozdelilo a Košice sa stali druhým mestom Slovenskej republiky. Dostali niečo, čo druhé mesto malej krajiny zvyčajne nedostane: v Košiciach na Hlavnej sídli Ústavný súd Slovenskej republiky — bolo to vedomé rozhodnutie umiestniť súd, ktorý posudzuje zákony vlastného štátu, inam než do hlavného mesta. V roku 1995 prišli dve cirkevné udalosti: 31. marca bola diecéza povýšená na arcidiecézu a 2. júla vyhlásil pápež Ján Pavol II. za svätých troch kňazov zabitých tu v roku 1619, pred zástupom, ktorý zaplnil letisko. Štyri mená mesta sa dodnes bežne používajú.
On 24 November 2000 the American company U. S. Steel took over the loss-making ironworks, and the plant remains the largest industrial employer in eastern Slovakia; under new ownership it is becoming Nippon Steel Slovakia. In 2013 Košice was European Capital of Culture alongside Marseille, and unlike many such years it kept the buildings: Kunsthalle in the city's old municipal swimming hall and Kasárne/Kulturpark in a nineteenth-century Austro-Hungarian barracks are both still working arts venues. And the Peace Marathon, which has never missed a year since 1924, ran for the hundredth time in 2023. A city that began as a customs post on a trade road is now a place people come to for a cathedral, an art gallery in a swimming pool, and a Sunday in October when the streets belong to runners.Dňa 24. novembra 2000 prevzala stratové železiarne americká spoločnosť U. S. Steel a závod je dodnes najväčším priemyselným zamestnávateľom východného Slovenska; pod novým vlastníkom sa mení na Nippon Steel Slovakia. V roku 2013 boli Košice spolu s Marseille Európskym hlavným mestom kultúry a na rozdiel od mnohých takýchto ročníkov im zostali budovy: Kunsthalle v bývalej mestskej plavárni a Kasárne/Kulturpark v rakúsko-uhorských kasárňach z 19. storočia sú stále živými kultúrnymi priestormi. A Medzinárodný maratón mieru, ktorý od roku 1924 nevynechal ani jeden rok, sa v roku 2023 bežal po stý raz. Mesto, ktoré začínalo ako colná zastávka na obchodnej ceste, je dnes miestom, kam sa chodí za dómom, za galériou v plavárni a za jednou októbrovou nedeľou, keď ulice patria bežcom.
Gothic at the CentreGotika v stredeKošiceKošice
Beyond the CityZa mestomKošiceKošice
CastlesHradyKošiceKošice
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos — history, Košice.Šestnásť videí — dejiny, Košice.