Only what belongs to Žilina — each on its own page.Len to, čo patrí k mestu Žilina — každé s vlastnou stránkou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
People have been coming into this basin for a very long time. The oldest traces are stone tools and spear points found in the Závodie district, left by hunters of mammoth and reindeer around twenty thousand years ago; some of the flint came from what is now Poland, which tells you which way people were travelling. In the Bronze and Iron Ages the heights above the valley carried fortified hillforts — enclosures ringed by a timber wall and an earth rampart, where a whole district's farmers, craftsmen and traders sheltered when there was trouble. The important one stood on Veľký vrch at Divinka, directly above the old trade road along the Váh, and Celtic coins have been dug out of it. Rome never ruled this valley, yet three hoards of Roman coins have been found in Žilina — payment, trade or loot that travelled up that same road.Do tejto kotliny prichádzali ľudia veľmi dlho. Najstaršie stopy — kamenné nástroje a hroty oštepov — sa našli v dnešnom Závodí a zanechali ich lovci mamutov a sobov asi pred dvadsiatimi tisíc rokmi; časť pazúrikov pochádza z územia dnešného Poľska, čo prezrádza, ktorým smerom sa vtedy putovalo. V dobe bronzovej a železnej stáli na výšinách nad údolím opevnené hradiská — priestranstvá obohnané drevenou hradbou a valom, kam sa pri nebezpečenstve sťahovali roľníci, remeselníci aj obchodníci z celého okolia. To najvýznamnejšie stálo na Veľkom vrchu v Divinke priamo nad starou obchodnou cestou popri Váhu a našli sa v ňom keltské mince. Rimania toto údolie nikdy neovládali, a predsa sa v Žiline našli tri poklady rímskych mincí — plat, tovar alebo korisť, ktorá putovala tou istou cestou.
The Slavs reached the Žilina basin in the fifth and sixth centuries, at the tail end of the great migrations, and either pushed out or merged with whoever was living here. At Frambor archaeologists found a sunken-floor hut — a dwelling dug half into the ground — with Slavic pottery in it, and four more buildings from the century after. Those finds are among the oldest Slavic finds anywhere in Slovakia, and they redrew the map historians had been working from: they show people arriving here around the year 500 from the north. The mountain basins of the north-west were not filled up later from the Danube lowlands, as had been assumed — people came over the passes straight into them.Slovania prišli do Žilinskej kotliny v 5. a 6. storočí, v poslednej fáze sťahovania národov, a pôvodné obyvateľstvo buď vytlačili, alebo sa s ním zmiešali. Na Frambore odkryli archeológovia polozemnicu — obydlie zapustené do zeme — so slovanskou keramikou a ďalšie štyri objekty z nasledujúceho storočia. Tieto nálezy patria k najstarším slovanským na Slovensku a prekreslili mapu, s ktorou dovtedy historici pracovali: dokladajú, že sem ľudia prichádzali už okolo roku 500 zo severu. Horské kotliny severozápadu sa teda nezapĺňali dodatočne od dunajských nížin, ako sa predpokladalo — ľudia do nich prišli rovno cez priesmyky.
In the ninth century, when Great Moravia ran this part of Europe, a settlement stood on the Bôrik hill in what is now Žilina, with more scattered farmstead-type hamlets around it. In Bánová and in Žilina-Chrasť archaeologists uncovered Slavic burial mounds — barrows heaped over graves — holding warriors from the centre of Great Moravia, which means this valley was not a backwater but a place the ruling power kept armed men. The old hillfort at Divinka was occupied again, and Christianity, given a language of its own here after the mission of Constantine and Methodius in 863, began to spread up the valley too. Local tradition says the first Romanesque church in Žilina went up in the ninth century; archaeology has not confirmed it, so treat that one as a story the town tells about itself.V 9. storočí, keď túto časť Európy riadila Veľká Morava, stálo na žilinskom Bôriku sídlisko a okolo neho ďalšie roztrúsené osady dvorcového typu. V Bánovej a v Žiline-Chrasti odkryli archeológovia slovanské mohyly — hroby prekryté navŕšenou zeminou — s pochovanými bojovníkmi z centra Veľkej Moravy, čo znamená, že toto údolie nebolo zapadákovom, ale miestom, kde si vládnuca moc držala ozbrojencov. Znovu ožilo staré hradisko v Divinke a kresťanstvo, ktoré po misii Konštantína a Metoda z roku 863 dostalo u nás vlastný jazyk, sa začalo šíriť aj sem. Miestna tradícia hovorí, že prvý románsky kostol v Žiline postavili už v 9. storočí; archeológia to nepotvrdila, takže to zatiaľ ostáva rozprávaním mesta o sebe samom.
In 1208 a Latin charter issued by Tomáš, the king's county head in Nitra, calls this district terra de Selinan — the land of Žilina. Be careful what that means: it is a fact about a document, not about when people got here, and they had been living in the basin for some seven hundred years already. What the charter describes is not a town but several Slovak hamlets scattered within about half a kilometre of the Church of St Stephen the King, which is still standing. The largest of them lay where the historic centre is now, and it had its own church with a rounded apse; the foundations of that older church still poke out from under today's parish church.V roku 1208 nazýva latinská listina nitrianskeho župana Tomáša — župan bol kráľov správca stolice — toto územie terra de Selinan, čiže Zem žilinská. Treba si dať pozor, čo to znamená: je to údaj o listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žijú — v kotline bývali už zhruba sedemsto rokov. Listina neopisuje mesto, ale niekoľko slovenských osád rozptýlených asi do pol kilometra od Kostola svätého Štefana Kráľa, ktorý stojí dodnes. Najväčšia z nich ležala tam, kde je dnes historické jadro, a mala vlastný kostol s polkruhovou apsidou; jeho základy vytŕčajú spod dnešného farského kostola.
No source says what the Mongols did at Žilina in 1241, and it is more honest to say so than to invent a siege. Archaeologists do find that the main settlement here was destroyed and its church damaged — but they date that to the end of the thirteenth century, two generations too late to be blamed on the invasion. What 1241 certainly did change was royal policy. King Béla IV rebuilt his wrecked kingdom with stone castles and by inviting settlers from the German-speaking lands, offering them town rights to make the journey worth taking — and the town of Žilina, laid out around a market square by colonists from Silesia, is a direct product of that programme. So the Mongols matter here not because they burned the place, but because of what the kingdom did afterwards.Nijaký prameň nehovorí, čo Mongoli v roku 1241 v Žiline urobili, a je poctivejšie to povedať rovno, než si vymyslieť obliehanie. Archeológovia síce zisťujú, že hlavná osada tu bola zničená a jej kostol poškodený — datujú to však na koniec 13. storočia, čiže o dve generácie neskôr, než aby za to mohol vpád. Rok 1241 však celkom isto zmenil kráľovskú politiku. Belo IV. obnovoval rozvrátenú krajinu kamennými hradmi a pozývaním osadníkov z nemeckých krajín, ktorým ponúkal mestské práva, aby sa im cesta oplatila — a mesto Žilina, vymerané okolo rínku kolonistami zo Sliezska, je priamym plodom tohto programu. Mongoli sú tu teda dôležití nie preto, že by mesto vypálili, ale pre to, čo kráľovstvo urobilo potom.
Some time before 1300, German colonists from the Silesian duchy of Teschen — today's Cieszyn, on the Polish–Czech border — began building a new settlement here. Its heart was the rínok, the market square, which is Mariánske námestie today; laying it out where they did left the older church and the castle sitting on its northern edge, which is why the medieval church in Žilina is not on the main square, as it is in most Slovak towns. The first document that calls Žilina a town dates from 1312, although in law it had been one for some years before that. It stayed small: through the whole fourteenth century the population probably never passed nine hundred.Niekedy pred rokom 1300 začali nemeckí kolonisti zo sliezskeho Tešínskeho kniežatstva — z dnešného Cieszyna na poľsko-českej hranici — stavať tu nové sídlo. Jeho jadrom sa stal rínok, čiže trhové námestie, dnešné Mariánske námestie; tým, že ho vymerali práve tam, ostal starší kostol aj hrad na jeho severnom okraji — a preto stredoveký kostol v Žiline nestojí priamo na hlavnom námestí, ako to v slovenských mestách býva. Prvá listina, ktorá Žilinu nazýva mestom, je z roku 1312, hoci právne ním bola už niekoľko rokov predtým. Mesto ostávalo malé: počas celého 14. storočia počet obyvateľov zrejme neprekročil deväťsto.
Žilina had a castle of its own, and for centuries nobody could say where it had stood. It first appears in writing in 1318, when the owner was Matúš Čák Trenčiansky, the magnate who ran most of north-western Hungary as though the king did not exist; it is named again in 1397 and for the last time in 1454, and after that it drops out of the records and out of the townscape completely. In 2008, digging foundations for the Mirage shopping centre on the terrace below Mariánske námestie, builders hit the base of a massive tower, identified as the remains of Žilina Castle. The find was kept rather than cleared, and part of it is on show inside the finished building, which opened on 15 November 2010 — whether a shopping centre was the right way to rediscover a castle is an argument the town has not finished having.Žilina mala vlastný hrad a stáročia nikto nevedel povedať kde. Prvý raz sa spomína v roku 1318, keď ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky, veľmož, ktorý ovládal väčšinu severozápadného Uhorska, akoby kráľ ani nejestvoval; ďalšie zmienky sú z rokov 1397 a napokon 1454 — a potom hrad zmizol z prameňov aj z tváre mesta. V roku 2008 pri hĺbení základov pre nákupné centrum Mirage na terase pod Mariánskym námestím narazili robotníci na základy mohutnej veže, ktoré určili ako pozostatok Žilinského hradu. Nález sa zachoval, nezlikvidoval — jeho časť je vystavená priamo v hotovej budove, ktorá sa otvorila 15. novembra 2010. Či bolo nákupné centrum tým správnym spôsobom, ako znovu objaviť hrad, si mesto dodnes celkom nevyjasnilo.
Matúš Čák died in 1321 and Žilina passed to the crown, becoming a town on royal land. On 12 July 1321 King Charles Robert came here himself and granted the privileges that decided how Žilina would make its living: market rights, fishing rights, freedom from tolls, and the mile right — a ban on anyone within a mile of the town holding a rival market. In 1357 Louis the Great added the right to an annual fair, and in 1364 he had a royal courier road built down the Váh valley to Košice, with Žilina one of the places that took the toll on it. Then in 1369 the same king forbade the town to go on using Teschen law and made it switch to Magdeburg law in the version used at Krupina — which strengthened the burghers and cut down the powers of the hereditary judge.Matúš Čák zomrel v roku 1321 a Žilina pripadla kráľovi — stala sa mestom na kráľovskej pôde. Dvanásteho júla 1321 sem Karol Róbert prišiel osobne a udelil jej výsady, ktoré rozhodli, z čoho bude mesto žiť: trhové právo, právo rybolovu, oslobodenie od mýta a míľové právo, teda zákaz konať konkurenčný trh v okruhu jednej míle od mesta. V roku 1357 pridal Ľudovít Veľký právo výročného jarmoku a roku 1364 dal vybudovať cestu kráľovského kuriéra Považím do Košíc, pričom Žilina patrila k miestam, kde sa na nej vyberalo mýto. A v roku 1369 ten istý kráľ mestu zakázal ďalej používať tešínske právo a prikázal mu prejsť na magdeburské v tej podobe, akú používala Krupina — čo posilnilo mešťanov a obmedzilo práva dedičného richtára.
The town kept one book, and it turned out to be one of the most important objects in Slovak history: 149 written leaves in a fifteenth-century leather binding, the Žilina Book of Law. It comes in three parts, the first of them the text of Magdeburg town law, written down in 1378. The second is a translation of that same law into Western Slovak, made in 1473 — which tells you a good deal about who was running the town by then. The third is 117 records of ordinary town business — court cases, council decisions, debts — from 1380 to 1561, in Latin, in German, and from 1451 onward in Western Slovak; some scholars call that entry of 1451 the oldest surviving book entry in Slovak. Older textbooks describe the language as Slovakised Czech, while current research calls it a cultural interdialect of Western Slovak type, full of words from around Žilina and written in Czech spelling; the book has been a national cultural monument since 1988.Mesto si viedlo jednu knihu a ukázalo sa, že je to jedna z najdôležitejších pamiatok slovenských dejín: 149 popísaných listov v koženej väzbe z 15. storočia, Žilinská mestská kniha. Má tri časti a prvou z nich je text magdeburského mestského práva, zapísaný v roku 1378. Druhou je preklad toho istého práva do západnej slovenčiny z roku 1473 — a to už veľa napovedá o tom, kto v tom čase mesto riadil. Treťou je 117 záznamov o bežných mestských veciach — o súdnych sporoch, uzneseniach rady a dlhoch — z rokov 1380 až 1561, po latinsky, po nemecky a od roku 1451 aj po západoslovensky; zápis z roku 1451 pokladajú niektorí bádatelia za najstarší zachovaný knižný zápis v slovenčine. Staršie učebnice tento jazyk označovali za slovakizovanú češtinu, novší výskum ho hodnotí ako kultúrny interdialekt západoslovenského typu, plný slov z okolia Žiliny a zapísaný českým pravopisom; od roku 1988 je kniha národnou kultúrnou pamiatkou.
The town had been built by German settlers and run by them, but by the later fourteenth century the Slovak burghers were the more numerous, and the Germans were ignoring an agreed rule that the two were to share the council. The Slovaks complained to the king, and on 7 May 1381 Louis I — king of Hungary and of Poland — issued the charter known as the Privilegium pro Slavis, the privilege for the Slavs. It laid down that the town council was to be half German burghers and half Slovak, six and six, with equal rights. Historians treat it as the oldest securely preserved document anywhere in Slavic Central Europe putting Slavic townspeople on the same footing as German ones; Bohemia, Moravia, Poland, Silesia and Lusatia reached the same point much later. The original charter is lost: what survives is a certified fifteenth-century copy made at a church institution licensed to issue legally valid copies, and Slovak sources disagree about which one.Mesto postavili a spravovali nemeckí osadníci, no v druhej polovici 14. storočia už boli slovenskí mešťania v prevahe a Nemci nedodržiavali dohodnuté pravidlo, že sa o mestskú radu majú deliť. Slováci sa sťažovali kráľovi a 7. mája 1381 vydal Ľudovít I., kráľ uhorský a poľský, listinu, ktorá vošla do dejín ako Privilegium pro Slavis, čiže výsada pre Slovanov. Určila, že mestská rada má byť zložená spolovice z nemeckých a spolovice zo slovenských mešťanov, šesť a šesť, s rovnakými právami. Historici ju pokladajú za najstarší bezpečne zachovaný doklad zrovnoprávnenia slovanských mešťanov s nemeckými v celej slovanskej strednej Európe; v Čechách, na Morave, v Poľsku, Sliezsku aj Lužici k tomu došlo oveľa neskôr. Originál listiny sa nezachoval: máme len overený odpis z 15. storočia, vyhotovený na hodnovernom mieste, teda v cirkevnej inštitúcii oprávnenej vydávať právoplatné odpisy — pramene sa však rozchádzajú v tom, na ktorom.
Sigismund of Luxembourg had confirmed Žilina's privileges in 1397, freed its merchants from border customs for ten years and ordered the town walled — a sign that there were traders here doing long-distance business worth protecting. It was not enough. Between 1431 and 1434 Hussite armies, the Bohemian religious reformers who campaigned across this country for two decades, took and burned Žilina twice, and the town declined for a time. The lasting damage was not to the buildings but to the German community, which never regained its weight: fewer and fewer German names appear on the council after this, and the town book starts being written in Slovak. Within two generations the parity charter of 1381 had been overtaken by events — Žilina was simply a Slovak town, and in 1438, with the first bridge over the Váh at Budatín on record, the trade northward picked up again.Žigmund Luxemburský Žiline v roku 1397 potvrdil výsady, na desať rokov oslobodil jej kupcov od pohraničného cla a prikázal mesto opevniť — znak, že tu boli obchodníci s diaľkovým obchodom, ktorý sa oplatilo chrániť. Nestačilo to. V rokoch 1431 až 1434 dobyli a vypálili Žilinu dvakrát husitské vojská, teda vojská českých náboženských reformátorov, ktorí u nás bojovali dve desaťročia, a mesto na čas upadlo. Najtrvalejšia škoda nevznikla na domoch, ale na nemeckej komunite, ktorá si už nikdy nezískala pôvodnú váhu: v mestskej rade pribúda čoraz menej nemeckých mien a v mestskej knihe sa začína písať po slovensky. Do dvoch generácií listinu o parite z roku 1381 predbehol život — Žilina bola jednoducho slovenským mestom, a keď je z roku 1438 doložený prvý most cez Váh pri Budatíne, obchod na sever sa znova rozbieha.
The Ottomans never reached this valley, which makes Žilina a good place to learn that the Turkish century did most of its damage indirectly. After the kingdom's defeat at Mohács in 1526 there were two rival kings, and Žilina was handed round like a token: John Zápolya pledged it to one magnate, then gave it to Mikuláš Kostka, who simply broke its privileges. In 1540 the armed retainers of the Podmanický family moved into the town and turned the parish church into a fortress. Ferdinand of Habsburg then took Žilina off the Kostkas for disobedience and gave it to the Podmanickýs, until a settlement in 1548 divided the spoils: Žilina back to the Kostkas, Bytča and Hričov to the Podmanickýs. Through all of it the population fell — not because of any Turk, but because Hungarian lords were fighting each other over the town.Osmani do tohto údolia nikdy nedošli — a práve preto sa na Žiline dobre učí, že „turecké storočie“ narobilo väčšinu škôd nepriamo. Po porážke pri Moháči roku 1526 mala krajina dvoch kráľov naraz a Žilina putovala z ruky do ruky ako záložný predmet: Ján Zápoľský ju dal do zálohu jednému veľmožovi, potom ju daroval Mikulášovi Kostkovi, ktorý jednoducho porušoval jej výsady. V roku 1540 sa do mesta nasťahovali ozbrojenci Podmanických a farský kostol prestavali na pevnosť. Ferdinand Habsburský potom Žilinu Kostkovcom za neposlušnosť odňal a daroval ju Podmanickým — až kým dohoda z roku 1548 korisť nerozdelila: Žilina späť Kostkovcom, Bytča a Hričov Podmanickým. Po celý ten čas počet obyvateľov klesal — nie pre Turkov, ale preto, že sa o mesto bili uhorskí páni.
Once the fighting settled, Žilina had the best century it would see for a long time. Markets ran twice a week and there were six fairs a year; at the peak the town held about two hundred craft workshops organised into eighteen guilds — associations that fixed prices and standards and decided who was allowed to practise a trade. A hundred and fifty of those workshops wove cloth, and between them they turned out something like fifty thousand metres of red and white woollen cloth a year from local sheep. The Reformation took hold here: a Protestant academy is recorded in 1542, teaching foreign students as well as local ones, and in 1665 Ján Dadan opened a printing house on today's Bottova street. The largest event of all came on 28–30 March 1610, when the palatine Juraj Turzo — the palatine held the highest office in the kingdom after the king — called the Lutherans of Upper Hungary to a synod at Žilina that gave them a church organisation of their own under three superintendents, that is bishops.Keď boje utíchli, prežila Žilina najlepšie storočie na dlhý čas dopredu. Trhy sa konali dvakrát do týždňa a jarmoky šesťkrát do roka; vo vrcholnom období pracovalo v meste okolo dvesto remeselníckych dielní združených v osemnástich cechoch — združeniach, ktoré určovali ceny, kvalitu aj to, kto smie remeslo vykonávať. Stopäťdesiat z tých dielní patrilo súkenníkom a spolu utkali ročne asi päťdesiattisíc metrov červeného a bieleho súkna z domácej ovčej vlny. Ujala sa reformácia: v roku 1542 sa spomína protestantská akadémia, na ktorej študovali aj cudzinci, a v roku 1665 otvoril Ján Dadan na dnešnej Bottovej ulici kníhtlačiareň. Najvýznamnejšia udalosť prišla 28. – 30. marca 1610, keď palatín Juraj Turzo — palatín bol po kráľovi najvyšším úradom krajiny — zvolal evanjelikov horného Uhorska na Žilinskú synodu, ktorá im dala vlastnú cirkevnú organizáciu na čele s tromi superintendentmi, čiže biskupmi.
Žilina's owner in the last of the good years was František Vešeléni; when his conspiracy against Emperor Leopold I failed, the town was confiscated to the crown in 1671. Then came the ordinary disasters: a fire in 1678, plague the year after. Armies belonging to the anti-Habsburg uprisings marched through and plundered as they went — the Žilina suburb was destroyed during Imrich Thököly's rising, and that, not the Turks, is the honest answer to who wrecked it. The Jesuits arrived in 1685 and opened a school six years later, the parish church went back to the Catholics, and Franciscans were brought in to push the re-Catholicisation along. In 1686 the town passed to Pavol Esterházy, and in 1691 it signed an unequal agreement with him under which it surrendered most of its privileges; 2,682 people lived here in 1700, and the plague of 1710–1713 cut that back again.Zemepánom Žiliny v posledných dobrých rokoch bol František Vešeléni; keď jeho sprisahanie proti cisárovi Leopoldovi I. stroskotalo, mesto v roku 1671 prepadlo kráľovi ako konfiškát. Potom prišli obyčajné pohromy: požiar v roku 1678 a o rok neskôr mor. Cez mesto tiahli vojská protihabsburských povstaní a cestou drancovali — žilinské predmestie zničili počas povstania Imricha Tököliho, a to je poctivá odpoveď na otázku, kto to tu zbúral; nie Turci. V roku 1685 prišli jezuiti a o šesť rokov otvorili školu, farský kostol pripadol späť katolíkom a na podporu rekatolizácie prišli aj františkáni. Roku 1686 pripadla Žilina Pavlovi Esterházymu a v roku 1691 s ním uzavrela nerovnú dohodu, v ktorej sa vzdala väčšiny svojich výsad; v roku 1700 tu žilo 2 682 ľudí a morové epidémie v rokoch 1710 – 1713 ich počet znova zrazili.
The eighteenth century rebuilt the square into the shape you still walk around. The Franciscans began the church of St Barbara in 1723, a Jesuit church and monastery went up on the market square itself twenty years later, and in 1738 the town raised the statue of the Immaculata — the Virgin Mary — to mark the end of the re-Catholicisation; it is still there, and it is why the square is called Mariánske. Fire came again in 1744 and 1756. By mid-century the guilds could no longer compete, and manufactories — early factories where hired workers each did one part of the job — began to replace them; one of the first in the district was a linen manufactory at Teplička nad Váhom in 1760. Cholera struck in 1831, and Bishop Jozef Vurum set up an orphanage in the old grammar-school building.Osemnáste storočie prestavalo námestie do podoby, po ktorej sa chodí dodnes. Františkáni začali v roku 1723 stavať Kostol svätej Barbory, o dvadsať rokov neskôr vyrástol priamo na rínku jezuitský kostol s kláštorom a v roku 1738 dalo mesto postaviť sochu Immaculaty — Nepoškvrnenej Panny Márie — na pamiatku zavŕšenia rekatolizácie; stojí tam dodnes a práve po nej sa námestie volá Mariánske. Znova horelo v rokoch 1744 a 1756. V polovici storočia už cechy nedokázali konkurovať a začali ich nahrádzať manufaktúry, teda rané továrne, v ktorých najatí robotníci robili každý len časť práce; jednou z prvých v okolí bola manufaktúra na plátno v Tepličke nad Váhom z roku 1760. V roku 1831 udrela cholera a biskup Jozef Vurum zriadil v budove bývalého gymnázia sirotinec.
In March 1848 serfdom was abolished across the kingdom and Žilina became a small free town. In the same year a great fire went through it — and the rebuilding was used to pull down the town walls, which for the first time let Žilina grow outwards instead of only inwards. Slovak volunteers beat Hungarian national guards in a fight at Budatín, just across the Váh. On 4 January 1849 Ľudovít Štúr and Jozef Miloslav Hurban stood in front of the old pharmacy house on today's Mariánske námestie and called on the people of Žilina to join the national cause. And then, for twenty years, very little: in 1850 the town had 2,326 inhabitants, its crafts were stagnating and Žilina counted as economically unimportant.V marci 1848 bolo v celom kráľovstve zrušené poddanstvo a zo Žiliny sa stalo malé slobodné mesto. V tom istom roku ju zachvátil veľký požiar — a pri obnove padli mestské hradby, takže Žilina mohla po prvý raz rásť von, a nie iba dovnútra. Slovenskí dobrovoľníci porazili maďarské gardy v boji pri Budatíne hneď za Váhom. Štvrtého januára 1849 vystúpili Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban pred domom bývalej lekárne na dnešnom Mariánskom námestí a vyzvali Žilinčanov, aby sa pridali k národnej veci. A potom dvadsať rokov takmer nič: v roku 1850 malo mesto 2 326 obyvateľov, remeslá stagnovali a Žilina platila za hospodársky bezvýznamnú.
At eleven o'clock in the morning on 20 December 1870 the first steam train ran into Žilina from Teschen, on the newly built Košice–Bohumín railway — a line laid to join the coal and iron of the Ostrava basin to eastern Slovakia, and pushed on through Poprad to Košice over the following year and a half. The station went up at the edge of town and a new street was cut from the centre to reach it: Železničná, Railway Street, today Národná. Thirteen years later, in 1883, the Považská railway arrived from Bratislava and Trenčín, and a branch was later run up the Rajčanka valley to Rajec. Two main lines crossing at one small town is the single fact that explains modern Žilina — it is why the factories came, why the population multiplied, and why in the twentieth century every government that wanted to move anything through northern Slovakia had to deal with this place.Dvadsiateho decembra 1870 o jedenástej predpoludním vošiel do Žiliny prvý parný vlak z Tešína po práve dobudovanej Košicko-bohumínskej železnici — trati, ktorá mala spojiť uhlie a železo ostravskej panvy s východným Slovenskom a ktorú počas nasledujúceho roka a pol dotiahli cez Poprad až do Košíc. Stanica vyrástla na okraji mesta a z centra k nej prerazili novú ulicu: Železničnú, dnešnú Národnú. O trinásť rokov, v roku 1883, prišla Považská železnica z Bratislavy a Trenčína a neskôr pribudla odbočka dolinou Rajčanky do Rajca. Dve hlavné trate, ktoré sa križujú v jednom malom meste — to je fakt, ktorý vysvetľuje modernú Žilinu: preto sem prišli továrne, preto sa niekoľkonásobne zvýšil počet obyvateľov a preto sa v dvadsiatom storočí každá vláda, ktorá chcela cez severné Slovensko čokoľvek presunúť, musela zaoberať práve týmto mestom.
The first big works was a factory for woollen cloth, army cloth and blankets, known in town simply as the Súkenka, the cloth mill — today Slovena. It was set up in 1890 by a Brno businessman, Karol Löw, and gave work above all to people burned out by the town fire of 1886. In 1893 came a chemical works making sulphuric acid and artificial fertiliser, and the Helios electrical works on the Rajčanka, which built dynamos and electric motors and its own small hydro station; a cellulose mill followed in 1905, a tar works in 1907, a match factory in 1915. Water mains, sewers, telephone, telegraph and electric light were all installed in 1907–08. The population tells the story: about 5,000 in 1900 and about 11,000 by 1911, mostly Slovak, with villagers coming in for factory jobs and Czech families arriving with the businesses.Prvým veľkým závodom bola továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce, ktorej v meste nikto nepovedal inak ako Súkenka — dnešná Slovena. Založil ju roku 1890 brniansky podnikateľ Karol Löw a dala prácu predovšetkým ľuďom, ktorých pripravil o strechu mestský požiar z roku 1886. V roku 1893 pribudla chemická továreň na kyselinu sírovú a umelé hnojivá a elektrotechnický závod Helios na Rajčanke, ktorý vyrábal dynamá a elektromotory a postavil si aj vlastnú malú vodnú elektráreň; nasledovala celulózka (1905), továreň na decht (1907) a zápalkáreň (1915). V rokoch 1907 – 1908 dostalo mesto vodovod, kanalizáciu, telefón, telegraf aj elektrinu. Najlepšie to vidno na počte obyvateľov: okolo 5 000 v roku 1900 a približne 11 000 v roku 1911, prevažne Slovákov — do tovární prichádzali ľudia z dedín a s podnikmi aj české rodiny.
Politics arrived with the factories. The first political party organised in Žilina was the Social Democrats, in May 1912. The year after that the Slovak People's Party, which since 1905 had been the Catholic wing of the Slovak National Party, finally constituted itself as a party in its own right — at a conference held in Žilina on 29 July 1913, with the priest Andrej Hlinka as chairman. Žilina stayed one of its strongholds and voted for it in every election; the party was refounded here again on 19 December 1919, in the gymnasium hall of the local grammar school. Keep that in mind when you reach 1938, because it explains why the most consequential meeting in modern Slovak politics happened in this town and not in Bratislava.S továrňami prišla aj politika. Prvou politickou stranou, ktorá sa v Žiline zorganizovala, bola v máji 1912 sociálna demokracia. O rok neskôr sa Slovenská ľudová strana, dovtedy od roku 1905 katolícke krídlo Slovenskej národnej strany, konečne ustanovila ako samostatná strana — na porade v Žiline 29. júla 1913, s kňazom Andrejom Hlinkom na čele. Žilina ostala jednou z jej bášt a volila ju vo všetkých voľbách; strana sa tu 19. decembra 1919 obnovila znova, na zhromaždení v telocvični miestneho reálneho gymnázia. Zapamätajte si to do roku 1938 — vysvetľuje to, prečo sa najosudnejšie rokovanie modernej slovenskej politiky odohralo práve v tomto meste, a nie v Bratislave.
When war broke out in July 1914 the parties and trade unions stopped work and the war economy pressed on every class in town. A camp for prisoners of war was built where the barracks on the Rajecká cesta stand today, and the prisoners were put to work in some of the Žilina factories. The barracks themselves held a temporary military hospital taking wounded men off the trains from the front — the railway that had made the town rich was now delivering its casualties. A large military cemetery was laid out where the flyover by the town cemetery runs now. In June 1918 the people of Žilina joined a strike across the whole of Hungary demanding an end to the war.Keď v júli 1914 vypukla vojna, činnosť strán a odborov ustala a vojnové hospodárstvo doľahlo na všetky vrstvy. Tam, kde dnes stoja kasárne na Rajeckej ceste, vznikol zajatecký tábor a zajatci pracovali aj v niektorých žilinských závodoch. V samotných kasárňach zriadili dočasnú vojenskú nemocnicu, kam privážali ranených priamo z frontových vlakov — železnica, ktorá mesto obohatila, mu teraz vozila obete. Veľký vojenský cintorín padlých vznikol tam, kde je dnes estakáda pri mestskom cintoríne. V júni 1918 sa Žilinčania pripojili k celouhorskému štrajku za ukončenie vojny.
Žilina was among the first towns in Slovakia to declare for the Martin Declaration of 30 October 1918, and on 2 November a public assembly in the Town House elected a six-man Slovak local committee headed by the Žilina chaplain Tomáš Ružička. Then the new republic had to actually govern Slovakia, and the body created to do it — the Ministry with Full Powers for the Administration of Slovakia, under Vavro Šrobár — sat in Žilina from 12 December 1918, in a building on the corner of J. M. Hurban and Hodžova streets. It sat here because Czechoslovak troops only took Bratislava over at the beginning of January 1919, and because Žilina had the railways. For those weeks Žilina was in effect the capital of Slovakia; on 3 February 1919 the ministry moved to Bratislava and the town went back to being a junction. In 1919 Žilina counted 11,996 inhabitants: 10,313 registered as Czechoslovaks, 742 Hungarians, 590 Germans and a few hundred others.Žilina patrila k prvým mestám na Slovensku, ktoré sa prihlásili k Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918, a už 2. novembra zvolilo ľudové zhromaždenie v Mestskom dome šesťčlenný slovenský miestny výbor na čele so žilinským kaplánom Tomášom Ružičkom. Nová republika potom musela Slovensko naozaj spravovať a orgán, ktorý na to vznikol — Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom —, sídlil od 12. decembra 1918 v Žiline, v budove na rohu ulíc J. M. Hurbana a Hodžovej. Sídlilo práve tu preto, že Bratislavu prevzali československé vojská až začiatkom januára 1919, kým Žilina mala železnice. Tých pár týždňov bola Žilina fakticky hlavným mestom Slovenska; 3. februára 1919 sa ministerstvo presťahovalo do Bratislavy a z mesta sa znova stal dopravný uzol. V roku 1919 mala Žilina 11 996 obyvateľov: 10 313 sa prihlásilo k „Čechoslovákom“, 742 k Maďarom, 590 k Nemcom a niekoľko sto k iným národnostiam.
Between the wars Žilina built. The Grand bio Universum cinema opened in 1921 — today the Dom umenia Fatra concert hall — and the film Jánošík, usually counted as the first Slovak feature film, had its premiere in it. On 1 May 1923 a Czechoslovak producers' co-operative called Interhelpo was founded here; its members sold what they owned and emigrated to Soviet Central Asia to help build industry there, and a good many never came home. A public library opened on 15 October 1924, a Sokol gymnastics hall in 1931, a Lutheran church and an airfield at Vlčince in 1935.Medzi vojnami sa v Žiline stavalo. V roku 1921 sa otvorilo kino Grand bio Universum — dnešný Dom umenia Fatra — a mal v ňom premiéru film Jánošík, ktorý sa zvyčajne pokladá za prvý slovenský celovečerný film. Prvého mája 1923 tu vzniklo československé výrobné družstvo Interhelpo; jeho členovia predali, čo mali, a odsťahovali sa do sovietskej Strednej Ázie budovať tamojší priemysel — mnohí sa už nevrátili. Mestská verejná knižnica sa otvorila 15. októbra 1924, sokolovňa v roku 1931, evanjelický kostol a letisko na Vlčincoch v roku 1935.
On 4 September 1938 fifty-two associations in Žilina, Hlinka's Slovak People's Party among them, signed a resolution at a mass demonstration in defence of the Czechoslovak republic. Five weeks later the same party used the same town to take that republic apart. Munich, on 30 September, had stripped Czechoslovakia of its border defences and its allies; the government accepted the dictate on 1 October and President Beneš resigned on 5 October. That week the party's politicians gathered in Žilina — its own deputies meeting in the Katolícky dom, the Catholic House, the other parties in the Hotel Rémy — and on 6 October 1938 representatives of the People's Party and of most of the other Slovak parties, the social democrats and communists excepted, signed the Žilina Agreement, declaring an autonomous Slovak government with legislative and executive power over Slovakia. Jozef Tiso proclaimed it from the balcony of the Catholic House, an anti-Czech rally was held in the town the same day and the Communist Party went underground; parliament in Prague turned the agreement into a constitutional law on 22 November 1938, and five months after that there was no Czechoslovakia left.Štvrtého septembra 1938 podpísalo v Žiline päťdesiatdva spolkov vrátane Hlinkovej slovenskej ľudovej strany rezolúciu na obranu Československej republiky, prijatú na mohutnej manifestácii. O päť týždňov neskôr tá istá strana v tom istom meste tú istú republiku rozobrala. Mníchovská dohoda z 30. septembra pripravila Československo o pohraničné opevnenia aj o spojencov, vláda diktát prijala 1. októbra a 5. októbra abdikoval prezident Beneš. V tom týždni sa v Žiline zišli politici ľudovej strany — jej poslanci rokovali v Katolíckom dome, ostatné strany v hoteli Rémy — a 6. októbra 1938 podpísali zástupcovia ľudákov a väčšiny ďalších slovenských strán (okrem sociálnych demokratov a komunistov) Žilinskú dohodu, ktorá vyhlásila autonómnu slovenskú vládu so zákonodarnou aj výkonnou mocou nad Slovenskom. Jozef Tiso ju vyhlásil z balkóna Katolíckeho domu, v ten istý deň sa v meste konalo protičeské zhromaždenie a komunistická strana prešla do ilegality; pražský parlament dohodu 22. novembra 1938 potvrdil ústavným zákonom — a o päť mesiacov Československo už neexistovalo.
Under the wartime Slovak State, Žilina went on building. Mayor Vojtech Tvrdý had the Burian tower, the town's old belfry, rebuilt in 1941–42 with a viewing gallery on top, restored the parish church and the balustrade beside it, laid the foundation stone of a Representation House in July 1942 that was finished in 1944 and handed to the theatre and to schools, put up a market hall and completed the park on Bôrik. The town also lobbied hard: to be made a county seat, to get a university and a commercial academy, to have the railway directorate moved here — and there was even talk of Žilina becoming the capital of Slovakia. None of it was granted. All of that was happening in the same years, and under the same town council, as what the next entry describes.Za vojnového slovenského štátu sa v Žiline stavalo ďalej. Starosta Vojtech Tvrdý dal v rokoch 1941 – 1942 prestavať Burianovu vežu, starú mestskú zvonicu, a pridal na ňu vyhliadkovú ochodzu, obnovil farský kostol aj balustrádu pri ňom, v júli 1942 položil základný kameň Reprezentačného domu, ktorý v roku 1944 dokončili a odovzdali divadlu a školám, postavil tržnicu a dokončil park na Bôriku. Mesto zároveň tvrdo lobovalo: chcelo byť sídlom župy, žiadalo vysokú školu aj obchodnú akadémiu, chcelo sem presťahovať riaditeľstvo železníc — a uvažovalo sa aj o tom, že by sa Žilina stala hlavným mestom Slovenska. Nič z toho nedostalo. A dialo sa to všetko v tých istých rokoch a za tej istej mestskej rady ako to, čo opisuje nasledujúci záznam.
About 350 German soldiers were already stationed in Žilina, coordinating the movement of German troops to the eastern front. On 29 August 1944, the day the Slovak National Uprising began, Major Dobrovodský carried out a rising inside the Žilina garrison; some of its officers refused to join. The German patrol in the town barricaded itself into the girls' grammar school on J. M. Hurban street and other German soldiers into the main post office and the finance building, while the insurgents took the main station and the post offices; on the morning of 30 August a tank brought over from Martin shelled the school without shifting them. Žilina's garrison was the first in the country to fight German troops — but German forces coming from the west broke through, and the insurgents pulled back to the narrows at Strečno, where they held a line together with the Martin infantry and with Yugoslav and French partisans under Georges de Lannurien, later made an honorary citizen of Žilina; the fighting there lasted until 5 September. Then came the reprisals: Anton Sedláček, a partisan brigade commissar, was captured, tortured and publicly executed on 15 November 1944 in the Sad SNP park, and a plaque on the Remeselnícky dom marks it.V Žiline už bolo asi 350 nemeckých vojakov, ktorí koordinovali presuny nemeckých vojsk na východný front. Dvadsiateho deviateho augusta 1944, v deň, keď sa začalo Slovenské národné povstanie, uskutočnil major Dobrovodský prevrat v žilinskej posádke; časť dôstojníkov sa odmietla pridať. Nemecká hliadka v meste sa zabarikádovala v budove dievčenského gymnázia na Ulici J. M. Hurbana a ďalší nemeckí vojaci na hlavnej pošte a vo finančnom paláci, kým povstalci obsadili hlavnú stanicu a ostatné pošty; ráno 30. augusta pritiahol z Martina tank a gymnázium ostreľoval, Nemcov však nevytlačil. Žilinská posádka sa ako prvá v krajine postavila nemeckým vojskám na odpor — od západu však prerazilo nemecké vojsko a povstalci sa stiahli do úžiny pri Strečne, kde spolu s martinskou pechotou a s juhoslovanskými a francúzskymi partizánmi pod velením Georgesa de Lannuriena, dnes čestného občana Žiliny, držali obranu; boje tam trvali do 5. septembra. Potom prišli represálie: komisára partizánskej brigády Antona Sedláčka zajali, kruto mučili a 15. novembra 1944 verejne popravili v Sade SNP — pripomína to pamätná tabuľa na Remeselníckom dome.
The liberation of Žilina began only in the second half of April 1945, after hard fighting in the Malá Fatra on the Polom ridge. Soviet troops advanced with units of the 1st Czechoslovak Army Corps, the Czechoslovak army formed in the Soviet Union, and the retreating Germans mined the railway station; the town itself was bombed — on 11 April at the end of Hviezdoslavova street, on 16 April the theatre, a building on Hlinka Square and part of the Predmestie district, on 17 April the girls' grammar school, J. M. Hurban and Kmeťova streets and the marshalling yard. On the morning of 30 April 1945, once Polom had fallen, the German troops pulled out of Žilina and Soviet and Slovak soldiers came in; people came up out of their cellars, and a Czechoslovak flag went up over the Súkenka. In the military cemetery on Bôrik lie 1,907 Soviet soldiers killed on the stretch between Liptovský Mikuláš and Žilina. The memorial to the liberation stands in the Sad SNP — the same park where Sedláček had been executed six months before.Oslobodzovanie Žiliny sa začalo až v druhej polovici apríla 1945, po ťažkých bojoch v Malej Fatre na Polome. Sovietske vojská postupovali spolu s jednotkami 1. československého armádneho zboru, čiže československej armády sformovanej v Sovietskom zväze, a ustupujúci Nemci podmínovali železničnú stanicu; mesto sa stalo terčom bombardovania — 11. apríla dopadla bomba na koniec Hviezdoslavovej ulice, 16. apríla zasiahli ďalšie budovu divadla, dom na Hlinkovom námestí a časť Predmestia a 17. apríla dievčenské gymnázium, Ulicu J. M. Hurbana, Kmeťovu ulicu a zriaďovaciu stanicu. Ráno 30. apríla 1945, keď padol Polom, sa nemeckí vojaci zo Žiliny stiahli a do mesta vošli sovietski a slovenskí vojaci; ľudia vychádzali z pivníc a na Súkenke vztýčili československú vlajku. Na vojenskom cintoríne na Bôriku je pochovaných 1 907 sovietskych vojakov, ktorí padli na úseku medzi Liptovským Mikulášom a Žilinou. Pamätník oslobodenia stojí v Sade SNP — v tom istom parku, kde pred pol rokom popravili Sedláčka.
The territorial reform of 1949 made Žilina the seat of a region; the region was abolished again in 1960 and the town's development stalled for a while. The population went on growing anyway — a municipal bus service had to be started in 1949, one line and a handful of buses — and at the end of the 1950s the first big housing estate, Hliny, was begun. Then on 6 September 1960 the College of Transport was moved from Prague to Žilina. It had been founded in 1953 as a College of Railways, split off from the Czech Technical University; renamed in 1959; renamed again in 1977 as the College of Transport and Communications; and since 1996 it has been the University of Žilina. Putting a transport university into a railway junction was one of the few centrally planned decisions here that fitted the place exactly.Územná reforma z roku 1949 urobila zo Žiliny sídlo kraja; kraj v roku 1960 zrušili a rozvoj mesta sa načas zastavil. Obyvateľov aj tak pribúdalo — už v roku 1949 bolo treba zaviesť mestskú hromadnú dopravu, jednu linku a zopár autobusov — a koncom 50. rokov sa začalo stavať prvé veľké sídlisko Hliny. Šiesteho septembra 1960 sa potom z Prahy do Žiliny presťahovala Vysoká škola dopravná. Vznikla roku 1953 ako Vysoká škola železničná vyčlenením z Českého vysokého učenia technického, v roku 1959 dostala nový názov, v roku 1977 sa premenovala na Vysokú školu dopravy a spojov a od roku 1996 je to Žilinská univerzita. Umiestniť dopravnú vysokú školu do železničného uzla bolo jedno z mála centrálne naplánovaných rozhodnutí, ktoré tomuto mestu sadlo úplne presne.
After 1968 the town expanded again: new plants on Kamenná street and the Rajecká cesta, an Avia works, a heating plant, blocks of flats, new roads, and a great deal of building for schools and culture. Three large prefabricated housing estates — put up from factory-made concrete panels, the standard socialist answer to a housing shortage — were begun in order: Vlčince in 1970, Solinky in 1979, Hájik in 1989. Family houses spread over Bôrik and the outskirts at the same time, and one surrounding village after another was attached to the town; several of them made themselves independent again in 1990. That is why Žilina looks the way it does today: a small dense historic core with a ring of hillside estates around it, and most of the population living in the ring rather than the core.Po roku 1968 sa mesto znova rozrástlo: nové závody na Kamennej ulici a Rajeckej ceste, podnik Avia, teplárne, bytovky, cesty a veľa stavieb pre školy a kultúru. Postupne vznikli tri veľké panelové sídliská — teda sídliská z továrensky vyrábaných betónových panelov, štandardná socialistická odpoveď na bytovú núdzu: Vlčince od roku 1970, Solinky od roku 1979 a Hájik od roku 1989. Súčasne pribúdali rodinné domy na Bôriku a na okrajoch mesta a k Žiline pripájali jednu okolitú obec za druhou; niektoré z nich sa v roku 1990 znova osamostatnili. Preto Žilina vyzerá tak, ako vyzerá: malé husté historické jadro a okolo neho veniec sídlisk na svahoch, v ktorých býva väčšina obyvateľov.
From 1990 Žilina governed itself again, as a municipality with an elected mayor and a town office, and in the same year a thorough restoration of the historic core — its lanes and both its squares — began. A district office and a municipal police force were set up at the start of 1991, and a local weekly, the Žilinský večerník, began to appear; an air ambulance service started working out of the town hospital and a new health centre opened at Vlčince. In 1992 the reconstruction of Národná began — the street that had been cut through to the new station back in 1870. After forty years the town was deciding for itself again what to do with its own square.Od roku 1990 sa Žilina znova spravuje sama — ako obec s voleným primátorom a mestským úradom — a v tom istom roku sa začala dôkladná obnova historického jadra, jeho uličiek aj oboch námestí. Začiatkom roku 1991 vznikli okresný a obvodový úrad aj mestská polícia a začal vychádzať miestny týždenník Žilinský večerník; v žilinskej nemocnici začala pracovať letecká záchranná služba a na Vlčincoch sa otvorila nová poliklinika. V roku 1992 sa začala rekonštrukcia Národnej ulice — tej, ktorú v roku 1870 prerazili k novej stanici. Po štyridsiatich rokoch si mesto znova rozhodovalo samo, čo bude s vlastným námestím.
On 17 November 1994 — the fifth anniversary of the revolution — the first trolleybus line opened in Žilina, and trolleybuses still carry the city, linking Mariánske námestie with the estates at Vlčince, Solinky and Hájik. The foundation stone of the Žilina waterworks, the dam on the Váh, was laid the same year and the work was finished in 1998. In 1996 the College of Transport and Communications became the University of Žilina, and Slovakia's redivision into eight regions made Žilina a regional capital once more — it had last been one between 1949 and 1960 — with the elected self-governing region seated here from 1 January 2001. The council had already moved back into the Old Town Hall on the square in 1993, and in 1998 a memorial to the victims of communism was unveiled in front of the town offices.Sedemnásteho novembra 1994 — v piate výročie novembra 1989 — sa v Žiline rozbehla prvá trolejbusová linka a trolejbusy vozia mesto dodnes: spájajú Mariánske námestie so sídliskami Vlčince, Solinky a Hájik. V tom istom roku položili základný kameň Vodného diela Žilina, priehrady na Váhu, ktorú dokončili v roku 1998. V roku 1996 sa z Vysokej školy dopravy a spojov stala Žilinská univerzita a nové rozdelenie Slovenska na osem krajov urobilo zo Žiliny znova krajské mesto — naposledy ním bola v rokoch 1949 až 1960 —, pričom od 1. januára 2001 tu sídli aj volený samosprávny kraj. Mestské zastupiteľstvo sa už od roku 1993 znova schádzalo v Starej radnici na námestí a v roku 1998 odhalili pred mestským úradom pamätník obetiam komunizmu.
On 4 April 2004 the foundation stone of a Kia car plant was laid at Teplička nad Váhom, immediately east of the city. The company had been registered that February; building started in October 2004 and finished in December 2005, trial production ran through the summer of 2006 and series production began that December. It is still Kia's only plant in Europe, it can build around 350,000 cars a year, and it employs several thousand people. Suppliers settled around it, the motorway and the city's roads were completed to serve it, and Žilina with its surroundings became one of Slovakia's main industrial centres. The logic is exactly the same as in 1870: this is where the lines cross, so this is where things get built.Štvrtého apríla 2004 položili v Tepličke nad Váhom, hneď východne od mesta, základný kameň automobilky Kia. Spoločnosť vznikla vo februári toho roka, stavať sa začalo v októbri 2004 a skončilo v decembri 2005, v lete 2006 bežala skúšobná výroba a v decembri sa rozbehla sériová. Dodnes je to jediný závod Kie v Európe, dokáže vyrobiť okolo 350-tisíc áut ročne a zamestnáva niekoľko tisíc ľudí. Okolo neho sa usadili dodávatelia, dostavala sa diaľnica aj cesty v meste a Žilina so svojím okolím sa stala jedným z hlavných priemyselných centier Slovenska. Logika je presne tá istá ako v roku 1870: tu sa križujú trate, a preto sa tu stavia.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos — history, Žilina.Šestnásť videí — dejiny, Žilina.
