Only what belongs to Orava — each on its own page.Len to, čo patrí k mestu Orava — každé s vlastnou stránkou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Start with the weather, because in Orava the weather decides everything else. This is the coldest inhabited country in Slovakia: the growing season is short, frost comes early and stays late, and much of the basin floor in the north is peat bog rather than farmland. For most of prehistory the valley of the Orava river was something people crossed rather than somewhere they stayed — a way over the Beskid mountains towards the Vistula and back. Finds from before the Middle Ages here are scattered and thin, and no early power centre grew up in Orava to compare with Nitra or the Danube towns. Orava is one of the very last corners of Slovakia to fill up with permanent villages, and it fills up late for the simplest of reasons: it is hard.Začnime počasím, lebo na Orave rozhoduje počasie o všetkom ostatnom. Je to najchladnejší obývaný kraj Slovenska: vegetačné obdobie je krátke, mrazy prídu skoro a odchádzajú neskoro a veľká časť dna kotliny na severe je skôr rašelinisko než pole. Väčšinu praveku bola dolina Oravy miestom, ktorým sa prechádzalo, nie miestom, kde sa bývalo — cestou cez Beskydy k Visle a späť. Nálezov spred stredoveku je tu málo a sú roztrúsené; nijaké staré mocenské centrum, aké poznáme z Nitry či od Dunaja, na Orave nevzniklo. Trvalými dedinami sa zapĺňa ako jedna z posledných častí Slovenska — a neskoro z celkom jednoduchého dôvodu: je tvrdá.
When the Kingdom of Hungary took in this country, Orava was not a county of villages and lords at all. It was part of an enormous royal forest domain administered from the castle at Zvolen — woods, game, and a thinly guarded frontier facing north. The king owned it, and settlers moved up the valley slowly and on his terms, clearing as they went. What made the crown care about a cold, empty valley was the road: the Orava is a natural corridor from the Váh basin over the passes towards Poland, and salt, cloth and cattle moved along it. A road worth using is a road worth taxing, and a road worth taxing needs somewhere to tax it from.Keď toto územie pripadlo Uhorskému kráľovstvu, Orava nebola nijakou stolicou dedín a zemepánov. Bola časťou obrovského kráľovského lesného panstva spravovaného zo Zvolenského hradu — lesy, zver a riedko strážené severné pohraničie. Patrila panovníkovi a osadníci postupovali dolinou pomaly, za jeho podmienok a s klčovaním v rukách. Prečo kráľa zaujímala studená prázdna dolina? Pre cestu: Orava je prirodzeným koridorom z Považia cez sedlá do Poľska a chodila po nej soľ, súkno a dobytok. Cesta, po ktorej sa oplatí chodiť, je cesta, z ktorej sa oplatí vyberať clo — a na clo treba miesto, odkiaľ sa vyberá.
In 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian royal host at Mohi and rode across the kingdom. Whether it reached this far up the Orava is not recorded, and you should be suspicious of any guide who tells you it did. What is certain is what came after. King Béla IV concluded that his kingdom had been defenceless because it had almost no stone castles, and spent the rest of his reign building for the crown and pressing his lords to build too. The rock in the middle of the Orava valley got one, and in 1267 the castle appears in writing for the first time, when Béla IV took it over from a nobleman named Mikuláš Balaša. Most of the Slovak castles you can visit are children of 1241 in exactly this way — built because of the invasion, not destroyed by it.V roku 1241 mongolské vojsko rozdrvilo uhorskú kráľovskú armádu pri rieke Slaná a prehnalo sa krajinou. Či sa dostalo takto vysoko po Orave, sa nezachovalo, a keď vám to sprievodca bude tvrdiť, buďte opatrní. Isté je, čo prišlo potom. Belo IV. usúdil, že kráľovstvo bolo bezbranné preto, lebo takmer nemalo kamenné hrady, a zvyšok vlády strávil stavaním pre korunu a nátlakom na šľachtu, aby stavala tiež. Skala uprostred oravskej doliny svoj hrad dostala a v roku 1267 sa hrad prvý raz spomína písomne — vtedy ho Belo IV. prevzal od šľachtica Mika Balašu. Väčšina slovenských hradov, ktoré dnes navštívite, je dieťaťom roku 1241 presne takto: vznikli pre vpád, nie boli ním zničené.
In 1331 Orava was taken out of the jurisdiction of the count of Zvolen, and by the 1370s it was a county in its own right with the castle as its seat. Here is the fact that shapes everything afterwards: in Orava the county and the castle's estate were very nearly the same thing. Almost every village in the valley belonged to the castle domain, so there was no crowd of competing landowners and no wealthy free town to argue with them. That is why Orava has nothing like the merchant squares of Levoča or Bardejov, and why its history from here on is largely the history of one estate and the people who worked for it.V roku 1331 bola Orava vyňatá spod právomoci zvolenského župana a v 70. rokoch 14. storočia už bola samostatnou stolicou so sídlom na hrade. A tu je fakt, ktorý určí všetko ďalšie: na Orave boli stolica a hradné panstvo takmer to isté. Takmer každá dedina v doline patrila hradnému panstvu, takže tu nebol zástup súperiacich zemepánov ani bohaté slobodné mesto, ktoré by im oponovalo. Preto Orava nemá nič ako kupecké námestia Levoče či Bardejova a preto sú jej ďalšie dejiny predovšetkým dejinami jedného panstva a ľudí, ktorí naň robili.
From 1441 the castellan of Orava was Peter Komorovský, from a family on the Polish side of the mountains, and the Komorovskýs held Orava and neighbouring Liptov through the disorderly middle of the fifteenth century — the years when the king was a child, mercenary companies ran whole regions on their own account, and a determined man with soldiers could simply keep what he was holding. Matthias Corvinus spent his reign putting such men out of business, and Orava came back under royal control. After 1474 a new block and a residential wing went up in the middle castle. It is the first clear sign of the change that runs through the rest of the castle's story: a fortress slowly turning into a house.Od roku 1441 bol kastelánom Oravského hradu Peter Komorovský z rodu na poľskej strane hôr a Komorovskovci držali Oravu aj susedný Liptov cez nepokojnú polovicu 15. storočia — v rokoch, keď bol kráľ dieťaťom, žoldnierske skupiny spravovali celé kraje na vlastný účet a odhodlaný muž s vojskom si jednoducho nechal, čo držal. Matej Korvín strávil vládu tým, že takýchto ľudí odstavoval, a Orava sa vrátila pod kráľovskú moc. Po roku 1474 pribudol v strednom hrade nový trakt s obytným krídlom. Je to prvý zreteľný náznak premeny, ktorá potiahne celý ďalší príbeh hradu: pevnosť sa pomaly mení na dom.
While the Ottoman wars tore up the south of the kingdom, Orava was doing something quieter and more permanent: filling up. Wallachian colonisation — communities of shepherds moving along the Carpathian ridges with sheep, cheese and a lighter set of dues in return for settling land nobody else wanted — reached Orava in the fifteenth and sixteenth centuries and pushed villages into the highest, coldest valleys. Alongside and after them came settlers from the Polish side, and the upper end of Orava became Goral country, speaking a dialect closer to Polish than to Slovak; by 1910 Gorals were the majority in twenty-four Orava communes. Námestovo was founded by the estate in the middle of the sixteenth century, at the coldest, wettest end of the valley. The upper valley stayed strongly Catholic while the lower valley kept a Lutheran gentry — a division you can still read off the churches.Kým osmanské vojny trhali juh kráľovstva, na Orave sa dialo čosi tichšie a trvalejšie: zapĺňala sa. Valašská kolonizácia — spoločenstvá pastierov postupujúcich karpatskými hrebeňmi s ovcami, syrom a miernejšími povinnosťami výmenou za osídlenie pôdy, o ktorú nikto iný nestál — dorazila na Oravu v 15. a 16. storočí a vytlačila dediny do najvyšších a najstudenších dolín. Popri nich a po nich prišli osadníci z poľskej strany a horný koniec Oravy sa stal goralským krajom s nárečím bližším poľštine než slovenčine; roku 1910 tvorili Gorali väčšinu v dvadsiatich štyroch oravských obciach. Námestovo založilo panstvo v polovici 16. storočia, na najchladnejšom a najdaždivejšom konci doliny. Horná Orava zostala silne katolícka, kým dolná si podržala evanjelické zemianstvo — rozdiel, ktorý dodnes vyčítate z kostolov.
In 1534 Ján z Dubovca obtained the castle together with the office of county count and rebuilt it for the age of gunpowder. In 1556 František Thurzo, a mining entrepreneur, leased castle and estate for 18,338 gold pieces, and in 1606 his son Juraj Thurzo — later palatine, the highest officer of the kingdom after the king — obtained the whole thing as permanent hereditary property. Juraj had seven daughters and no surviving son. In 1626 those daughters met at Lietava Castle and founded the Oravský komposesorát, a shareholding company of co-heirs that owned and ran Orava together. It is a genuinely unusual arrangement: not one lord and his heir, but a corporation with an administration, an archive and a payroll, and it lasted three centuries. Almost everything about modern Orava — its forests, its sawmills, its records — passed through that office.V roku 1534 získal hrad spolu s hodnosťou župana Ján z Dubovca a prestaval ho pre vek strelného prachu. Roku 1556 si hrad aj panstvo prenajal banský podnikateľ František Turzo za 18 338 zlatých a v roku 1606 to celé získal jeho syn Juraj Turzo — neskôr palatín, najvyšší úradník kráľovstva hneď po panovníkovi — už do trvalého a dedičného vlastníctva. Juraj mal sedem dcér a nijakého žijúceho syna. V roku 1626 sa tie dcéry zišli na Lietave a založili Oravský komposesorát, podielnickú spoločnosť dedičov, ktorá Oravu vlastnila a spravovala spoločne. Je to naozaj nezvyčajné riešenie: nie jeden pán a jeho dedič, ale korporácia s úradom, archívom a výplatnou listinou — a vydržala tri storočia. Takmer všetko na novodobej Orave, jej lesy, píly aj písomnosti, prešlo cez tú kanceláriu.
After the Wesselényi conspiracy against the Habsburgs was uncovered, the government came down hard on Protestant nobles across Upper Hungary — confiscations, garrisons, closed churches. In 1672 Gašpar Pika, the commander of the castle guard at Orava, led a rising of Protestant gentry, soldiers and peasants that seized the castle itself and held much of the county for a few weeks. Imperial troops under General Sporck retook it at the end of November 1672. Pika was impaled on a stake at Oravský Podzámok below the walls; village judges — the richtári, the elected heads of their villages — who had joined him were executed with him, and many prisoners were sent to the galleys. Slovak accounts differ on the exact day and on how many died, which is worth knowing in itself: this is a story that was told from memory for a long time before anyone wrote it down carefully.Keď sa prevalilo Vešeléniho sprisahanie proti Habsburgovcom, vláda tvrdo zakročila proti evanjelickej šľachte v celom Hornom Uhorsku — konfiškácie, posádky, zatvorené kostoly. V roku 1672 viedol Gašpar Pika, veliteľ stráže Oravského hradu, povstanie evanjelických zemanov, vojakov a sedliakov, ktoré sa zmocnilo samotného hradu a na niekoľko týždňov ovládlo veľkú časť stolice. Cisárske vojská generála Sporcka ho koncom novembra 1672 dobyli späť. Piku napichli na kôl v Oravskom Podzámku pod hradom; richtárov — volených predstavených dedín —, ktorí sa k nemu pridali, popravili s ním a mnohých zajatcov poslali na galeje. Slovenské podania sa rozchádzajú v presnom dni aj v počte obetí, a aj to je poučné: túto históriu rozprávali z pamäti dlho predtým, než ju niekto starostlivo zapísal.
At the Diet of Sopron in 1681 the emperor Leopold I allowed Protestants in royal Hungary to build churches again, in articles 25 and 26 of its acts — which is where the word articular comes from. The conditions were designed to keep the concession as small as possible: at most two churches in a county, outside the walls of the towns, built of wood, without a tower and without bells, and finished within a year. Orava's Lutherans built theirs at Leštiny in 1688–89. From the lane it looks like a large barn standing in a graveyard; inside, two tiers of painted timber galleries run round the walls so that a building forbidden height could still seat a whole parish. Hviezdoslav was baptised in it, and it has been on the UNESCO list since 2008. It is a law you can walk into.Na sneme v Šoproni roku 1681 dovolil cisár Leopold I. evanjelikom v kráľovskom Uhorsku znova stavať kostoly — v článkoch 25 a 26 jeho uznesení, odkiaľ pochádza slovo artikulárny. Podmienky boli nastavené tak, aby ústupok zostal čo najmenší: najviac dva kostoly v stolici, mimo mestských hradieb, z dreva, bez veže a bez zvonov, a postavené do roka. Oravskí evanjelici si svoj postavili v Leštinách v rokoch 1688 – 1689. Od cesty vyzerá ako veľká stodola stojaca na cintoríne; vnútri obiehajú steny dva rady maľovaných drevených empor, aby sa do stavby, ktorej zakázali výšku, zmestila celá farnosť. Bol v ňom pokrstený Hviezdoslav a od roku 2008 je na zozname UNESCO. Je to zákon, do ktorého sa dá vojsť.
Orava's county assembly did not meet at the castle for ever. It came down into the valley to Veličná, the oldest market town of Orava and for a long time its administrative centre. In 1683 Veličná was burned by Lithuanian troops and never recovered its position; the county offices moved a few kilometres down the valley to Dolný Kubín, which has been Orava's main town ever since. It is worth pausing on who did the burning. 1683 is the year the Polish–Lithuanian army marched south through these counties to relieve Vienna from the Ottoman siege — and Slovak accounts name Lithuanian soldiers, not Turks, as the ones who burned this town. Soldiers on your own side could ruin a place as thoroughly as an enemy.Oravská stoličná kongregácia nezasadala na hrade navždy. Zišla sa dolu v doline vo Veličnej, najstaršom oravskom mestečku a dlho aj správnom centre kraja. V roku 1683 Veličnú vypálilo litovské vojsko a mestečko sa už nespamätalo; stoličné úrady sa presťahovali pár kilometrov nižšie do Dolného Kubína, ktorý je odvtedy hlavným mestom Oravy. Stojí za to zastaviť sa pri tom, kto vypaľoval. Rok 1683 je rokom, keď poľsko-litovské vojsko tiahlo cez tieto stolice na juh oslobodiť Viedeň z osmanského obliehania — a slovenské pramene menujú ako pôvodcov požiaru litovských vojakov, nie Turkov. Vojsko na vlastnej strane vedelo mesto zničiť rovnako dôkladne ako nepriateľ.
The composesorate ran Orava as a forest business: felling, sawmills, and timber bound into plte, rafts, and floated down the Orava into the Váh and on towards the lowland — a trade that employed whole villages and needed men who could read water. On the fields there was oats, flax, and from the later eighteenth century potatoes, which grew where grain would not. Women spun and wove, and Orava's linen pedlars carried cloth astonishing distances across Europe on foot and by cart. New villages were still being cut out of the highest woods: Erdútka, today Oravská Lesná, began this century as a woodcutters' settlement. And none of it was enough. Even then Orava's surplus export was people — harvest labour walking south every summer to work somebody else's better land.Komposesorát viedol Oravu ako lesný podnik: rúbanie, píly a drevo zviazané do pltí, ktoré sa plavili Oravou do Váhu a ďalej na juh — remeslo, ktoré živilo celé dediny a potrebovalo ľudí, čo vedeli čítať vodu. Na poliach ovos, ľan a od konca 18. storočia zemiaky, ktoré rástli tam, kde obilie nie. Ženy priadli a tkali a oravskí plátenníci roznášali plátno pešo aj na vozoch po neuveriteľných diaľkach Európy. Nové dediny sa ešte stále klčovali v najvyšších lesoch: Erdútka, dnešná Oravská Lesná, vznikla v tomto storočí ako osada drevorubačov. A nič z toho nestačilo. Aj vtedy bol hlavným vývozným prebytkom Oravy človek — žatevná robota, ktorá každé leto odchádzala na juh obrábať cudziu lepšiu pôdu.
Anton Bernolák was born in 1762 at Slanica, in the upper Orava. In 1787 he published the first codification of a written Slovak — a spelling and a grammar built on the educated western Slovak he knew, meant to be written the way it is spoken. His followers, the bernolákovci, printed books and founded a learned society to use it. It was not the standard that finally won; Ľudovít Štúr's, built on central Slovak, came in the 1840s and is the ancestor of the Slovak taught today. But Bernolák settled the argument that mattered more: that Slovak was a language and could be written as one. His birthplace is now at the bottom of the Orava reservoir, and the church left standing on the island is the closest thing it has to a marker.Anton Bernolák sa narodil v roku 1762 v Slanici na hornej Orave. V roku 1787 vydal prvú kodifikáciu spisovnej slovenčiny — pravopis a gramatiku postavené na vzdelanej západoslovenčine, ktorú poznal, s pravidlom písať tak, ako sa hovorí. Jeho pokračovatelia, bernolákovci, v nej tlačili knihy a založili na jej pestovanie učenú spoločnosť. Nebola to podoba, ktorá napokon zvíťazila; Štúrova, opretá o stredoslovenčinu, prišla v 40. rokoch 19. storočia a je predkom dnešnej spisovnej slovenčiny. Bernolák však rozhodol dôležitejší spor: že slovenčina je jazyk a dá sa ako jazyk písať. Jeho rodisko je dnes na dne Oravskej priehrady a kostol, ktorý zostal stáť na ostrove, je tomu miestu najbližším pomníkom.
The revolution of 1848 abolished serfdom across the Kingdom of Hungary: the legal obligation of a peasant to work his lord's land ended, and tenants became owners of what they farmed. In Orava that meant owning a very small quantity of very poor land. Holdings were divided again at every inheritance until a family's fields were a scatter of strips too small to live on, and there was no spare valley left to clear. This is the machinery that produces mass emigration forty years later, and it is worth seeing it as machinery rather than misfortune. One good thing did come out of the same years: Vavrinec Čaplovič, an estate official who died in 1853, left tens of thousands of books to Orava county on condition that they be kept together and open to readers — one of the largest historic private libraries in Slovakia, in one of its poorest valleys.Revolúcia roku 1848 zrušila v Uhorsku poddanstvo: právna povinnosť sedliaka robiť na pánskom skončila a poddaní sa stali vlastníkmi toho, čo obrábali. Na Orave to znamenalo vlastniť veľmi málo veľmi zlej pôdy. Majetky sa pri každom dedení znovu delili, až boli rodinné polia hŕstkou úzkych pásov, z ktorých sa nedalo žiť — a nijaká voľná dolina na klčovanie už nezostala. Toto je mechanizmus, ktorý o štyridsať rokov neskôr vyrobí masové vysťahovalectvo, a oplatí sa vidieť ho ako mechanizmus, nie ako nešťastie. Jedna dobrá vec z tých rokov predsa vzišla: panský úradník Vavrinec Čaplovič, ktorý zomrel v roku 1853, odkázal Oravskej stolici desaťtisíce kníh s podmienkou, že zostanú pokope a prístupné čitateľom — jedna z najväčších historických súkromných knižníc na Slovensku, v jednej z jeho najchudobnejších dolín.
Within a few kilometres of Dolný Kubín, in one generation, Orava produced three of the names in every Slovak literature textbook. Pavol Országh — later Hviezdoslav — was born at Vyšný Kubín on 2 February 1849 into the lesser gentry, was schooled in Hungarian and German, wrote his first poems in those languages and then chose to write in Slovak instead, at real cost to his career. Martin Hattala, born at Trstená in 1821, published in 1852 a Slovak grammar that settled the spelling still broadly in use today. Martin Kukučín, the founder of modern Slovak prose, was born at Jasenová in 1860. Poverty explains more of this than genius does: Orava had a Lutheran gentry with books, schooling and no money, and for such a family a clever son went into the church, the law or literature because there was nothing else to give him.V okruhu niekoľkých kilometrov od Dolného Kubína dala Orava v jednej generácii tri mená, ktoré nájdete v každej učebnici slovenskej literatúry. Pavol Országh — neskôr Hviezdoslav — sa narodil vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849 v zemianskej rodine, chodil do maďarských a nemeckých škôl, prvé básne napísal v tých jazykoch a potom si zvolil písať po slovensky, čo ho stálo kariéru. Martin Hattala, narodený v Trstenej roku 1821, vydal v roku 1852 slovenskú mluvnicu, ktorá ustálila pravopis platný v hrubých rysoch dodnes. Martin Kukučín, zakladateľ modernej slovenskej prózy, sa narodil v Jasenovej roku 1860. Vysvetľuje to skôr chudoba než genialita: Orava mala evanjelické zemianstvo s knihami, so školami a bez peňazí, a v takej rodine šiel bystrý syn na faru, k právu alebo k literatúre, lebo iné mu nemali čo dať.
In 1868 the first exhibition of a regional museum opened in the Thurzo palace inside Orava Castle. It makes the Orava Museum one of the oldest in Slovakia, and it is the decision that quietly saved the castle: a building with a museum in it has a reason to be kept up. At the end of the nineteenth century a branch railway was pushed up the valley from Kraľovany on the main Váh line, through Dolný Kubín and under the castle rock at Oravský Podzámok, towards Tvrdošín and Trstená. It changed the economy at once. Timber now left by train, which was faster, safer and possible in any season — and the rafts that had gone down the Orava for centuries stopped. A railway is never only a railway; it ends trades as well as starting them.V roku 1868 sa v Turzovom paláci na Oravskom hrade otvorila prvá výstava stoličného múzea. Oravské múzeum tak patrí k najstarším na Slovensku a práve toto rozhodnutie hrad ticho zachránilo: budova, v ktorej je múzeum, má dôvod, aby sa udržiavala. Na konci 19. storočia sa dolinou pretiahla odbočka železnice z Kraľovian na hlavnej považskej trati cez Dolný Kubín popod hradnú skalu v Oravskom Podzámku smerom na Tvrdošín a Trstenú. Hospodárstvo zmenila okamžite. Drevo odchádzalo vlakom — rýchlejšie, bezpečnejšie a v ktoromkoľvek ročnom období — a plte, ktoré sa po Orave plavili stáročia, prestali. Železnica nikdy nie je len železnica; remeslá aj končí, nielen začína.
Between the 1880s and 1914 the Slovak lands sent one of the largest emigrations per head in Europe, and Orava was one of the counties it emptied fastest. Men went first, for a season or two on contract, meaning to come home and buy land; many did, many sent for their families instead, and a great many did both more than once. The work was coal in Pennsylvania, steel at Pittsburgh and Cleveland, mills in New Jersey — dangerous work, which is why the emigrants' fraternal insurance societies existed at all. Villages built chains: one man in a mining town brought his cousins, and a whole Orava valley ended up in one American county. Pushing in the same direction was Magyarisation. After 1867 the kingdom's schools ran in Hungarian, Slovak grammar schools were closed, and in 1875 the government shut down Matica slovenská and took its property. A young man in Orava was being offered less and less reason to stay.Medzi 80. rokmi 19. storočia a rokom 1914 vyslali slovenské kraje jedno z najväčších vysťahovalectiev v prepočte na obyvateľa v Európe a Orava patrila k stoliciam, ktoré sa vyprázdňovali najrýchlejšie. Najprv išli muži, na sezónu či dve na kontrakt, s úmyslom vrátiť sa a dokúpiť pôdu; mnohí sa vrátili, mnohí si dali doviezť rodinu a veľa ich urobilo aj jedno, aj druhé, a viackrát. Robota bola v uhlí v Pensylvánii, v oceliarňach v Pittsburghu a Clevelande, v prádelniach v New Jersey — nebezpečná robota, a práve preto vôbec vznikli vysťahovalecké podporné spolky. Dediny si vytvorili reťaze: jeden chlap v baníckom mestečku doviezol bratrancov a celá oravská dolina skončila v jednom americkom okrese. Rovnakým smerom tlačila maďarizácia. Po roku 1867 sa v školách kráľovstva učilo po maďarsky, slovenské gymnáziá zatvorili a v roku 1875 vláda zrušila Maticu slovenskú a zhabala jej majetok. Mladému človeku na Orave ubúdali dôvody zostať.
Orava's men went to the Russian, Serbian and Italian fronts in Austro-Hungarian uniform, and the county gave the army what it had: timber, cattle, and its sons. During the war a narrow-gauge forest railway was pushed across the high ground from Kysuce into Orava, to get timber out of forests no road could reach; where the slope was too steep to take in curves, the line was built as a series of reversals — the train runs up one leg into a dead end, the points change behind it, and it backs up the next. In Dolný Kubín the old judge Hviezdoslav answered the war with Krvavé sonety, the Bloody Sonnets, a cycle attacking the war itself and the idea that a Christian Europe could do this to itself. They could not be printed in wartime Hungary and appeared only after it was over.Oravskí muži šli v rakúsko-uhorských uniformách na ruský, srbský a taliansky front a stolica dala armáde, čo mala: drevo, dobytok a synov. Počas vojny prerazili cez hrebeň z Kysúc na Oravu úzkorozchodnú lesnú železnicu, aby dostali drevo z lesov, kam sa cesta nedostala; tam, kde bol svah prikrý na oblúky, postavili trať ako sústavu úvratí — vlak vyjde jedným ramenom do slepého konca, za ním sa prehodí výhybka a cúva ďalším. V Dolnom Kubíne odpovedal starý sudca Hviezdoslav na vojnu Krvavými sonetmi, cyklom, ktorý útočí na vojnu samu a na predstavu, že si to kresťanská Európa môže urobiť. V uhorskej vojnovej cenzúre ich vytlačiť nemohli a vyšli až po jej konci.
Austria-Hungary ended in 1918 and Orava became part of Czechoslovakia — but not all of it. The northern, Goral-speaking end of the valley was claimed by the new Poland, which occupied part of it, and both sides argued that the people there were theirs. A plebiscite was planned and then abandoned, and on 28 July 1920 the Conference of Ambassadors at Spa simply divided the disputed lands: Poland was given twelve villages of north-eastern Orava around Jablonka — some 389 square kilometres with about sixteen thousand people — along with thirteen villages in Spiš. On 12 March 1924 a small exchange adjusted the line: Suchá Hora and Hladovka came to Czechoslovakia, the country around Nižná Lipnica went to Poland. Nobody in those villages was ever asked. The border is still there.Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1918 skončilo a Orava pripadla Československu — ale nie celá. Severný, goralsky hovoriaci koniec doliny si nárokovalo nové Poľsko, ktoré ho sčasti aj vojensky obsadilo, a obe strany tvrdili, že tamojší ľudia patria im. Plebiscit sa najprv pripravoval, potom sa od neho ustúpilo, a 28. júla 1920 Konferencia veľvyslancov v Spa sporné územie jednoducho rozdelila: Poľsko dostalo dvanásť obcí severovýchodnej Oravy okolo Jablonky — asi 389 km² a približne šestnásťtisíc ľudí — a k tomu trinásť obcí na Spiši. Dňa 12. marca 1924 drobná výmena čiaru upravila: Suchá Hora a Hladovka pripadli Československu, okolie Nižnej Lipnice Poľsku. Nikto sa v tých dedinách nikoho nepýtal. Hranica tam stojí dodnes.
The republic gave Orava something the kingdom never had: schools that taught in Slovak, and a state that did not treat the language as a problem to be managed. What it could not give was work. Orava stayed one of the poorest districts in Czechoslovakia, and the old answer went on being the only answer. Emigration to America continued until the American quota law of 1924 closed the easy door, after which people went instead to France, Belgium and Canada, or south into the Czech lands for the season and came home in November. Meanwhile the upper valley kept one of the highest birth rates in the country, so the population grew even as its young men left — the exact combination that makes a poor district poorer.Republika dala Orave to, čo kráľovstvo nikdy: školy vyučujúce po slovensky a štát, ktorý jazyk nepovažoval za problém na riešenie. Prácu dať nedokázala. Orava zostala jedným z najchudobnejších okresov Československa a stará odpoveď bola naďalej jedinou odpoveďou. Vysťahovalectvo do Ameriky pokračovalo, kým americký kvótový zákon z roku 1924 ľahké dvere nezavrel; potom sa chodilo do Francúzska, Belgicka a Kanady alebo na sezónu do českých krajín a v novembri domov. Horná Orava si pritom držala jednu z najvyšších pôrodností v krajine, takže obyvateľstvo pribúdalo, hoci mladí odchádzali — presne tá kombinácia, ktorá z chudobného okresu robí ešte chudobnejší.
After the Munich Agreement broke Czechoslovakia in September 1938, Poland took the disputed border strips it had wanted for twenty years; in Orava that meant Suchá Hora and Hladovka, in November 1938. Ten months later the whole thing reversed. On 14 March 1939 Slovakia was declared an independent state under German protection, and in September 1939 Slovak troops joined Germany's attack on Poland — launched, in this sector, from this very border. All the territory lost in 1920, 1924 and 1938 was handed to Slovakia, and the Slovak parliament confirmed it in December 1939. For five and a half years Orava was whole again, and it had been made whole by joining an invasion. On 20 May 1945 the frontier went back to its 1920 line, and there it has stayed.Keď mníchovská dohoda v septembri 1938 rozbila Československo, Poľsko si vzalo sporné pohraničné pásy, o ktoré sa uchádzalo dvadsať rokov; na Orave to v novembri 1938 znamenalo Suchú Horu a Hladovku. O desať mesiacov sa to celé obrátilo. Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený samostatný Slovenský štát pod nemeckou ochranou a v septembri 1939 sa slovenské vojsko pridalo k nemeckému útoku na Poľsko — v tomto úseku práve odtiaľto. Všetko územie stratené v rokoch 1920, 1924 a 1938 pripadlo Slovensku a slovenský snem to v decembri 1939 potvrdil. Orava bola päť a pol roka celá — a scelili ju tým, že sa pripojila k prepadnutiu susedného štátu. Dňa 20. mája 1945 sa hranica vrátila na čiaru z roku 1920 a odvtedy sa nepohla.
The Slovak State was a client of Nazi Germany. On 29 August 1944 the Slovak National Uprising broke out in central Slovakia; Orava lay on its northern edge, and when German units crushed the open fighting at the end of October the war here continued in the forests as a partisan war, with reprisals against villages accused of feeding it. The front reached the valley in the first days of April 1945, as Soviet troops came up through Liptov.Slovenský štát bol klientom nacistického Nemecka. Dňa 29. augusta 1944 vypuklo na strednom Slovensku Slovenské národné povstanie; Orava ležala na jeho severnom okraji, a keď nemecké jednotky koncom októbra otvorený odpor rozdrvili, vojna tu pokračovala v lesoch ako partizánska, s odvetou proti dedinám obvineným z toho, že ju živia. Front sa do doliny dostal v prvých aprílových dňoch roku 1945, keď sovietske vojská postupovali cez Liptov.
Work on damming the Orava began on 24 July 1941, under the wartime Slovak State, and was finished by a communist one: the first turbine started on 2 May 1953 and the dam went into full operation in 1954. The reservoir behind it is the largest sheet of water in this part of Slovakia and Slovaks call it the Slovak sea. Filling it drowned five whole villages — Slanica, Ústie nad Oravou, Osada, Hámre and Ľavkovo — together with the lower part of Bobrov and roughly two thirds of Námestovo, and moved thousands of people off the valley floor. People were compensated, rehoused and expected to be grateful for the electricity. Only the church hill of Slanica stayed above the surface. It is an island now, with the Baroque church of the drowned village standing on it, and Anton Bernolák's birthplace somewhere below the water.Práce na priehradnom múre na Orave sa začali 24. júla 1941 za vojnového Slovenského štátu a dokončil ich štát komunistický: prvá turbína sa rozbehla 2. mája 1953 a priehrada šla do plnej prevádzky v roku 1954. Nádrž za ňou je najväčšou vodnou plochou v tejto časti Slovenska a hovorí sa jej Slovenské more. Jej napustenie zatopilo päť celých dedín — Slanicu, Ústie nad Oravou, Osadu, Hámre a Ľavkovo — plus dolnú časť Bobrova a zhruba dve tretiny Námestova a vysťahovalo tisíce ľudí z dna doliny. Ľudí odškodnili, presťahovali a čakalo sa od nich, že budú za elektrinu vďační. Nad hladinou zostal len slanický kostolný vŕšok. Dnes je z neho ostrov s barokovým kostolom zatopenej dediny a niekde pod vodou leží rodisko Antona Bernoláka.
The state answered Orava's oldest problem — too many people on too little land — by putting industry into the valley. Electrical fittings have been made at Dolný Kubín since 1947. In the 1950s a state electronics works at Nižná began building television sets sold right across Czechoslovakia under the brand name Orava, with picture tubes made alongside them, and it drew workers from every village upstream. Ferroalloys have been smelted at Široká, beside the castle rock, since the same decade. The farms went into cooperatives, and the composesorate that had owned the valley since 1626 was ended by nationalisation. For the first time in its history Orava had wages, blocks of flats, schools and a reason to stay — bought at the price of a state that decided everything and allowed no argument about it.Štát odpovedal na najstarší problém Oravy — priveľa ľudí na primálo pôdy — tým, že do doliny priviedol priemysel. V Dolnom Kubíne sa elektroinštalačný materiál vyrába od roku 1947. V 50. rokoch začal štátny elektrotechnický závod v Nižnej vyrábať televízory predávané po celom Československu pod značkou Orava a popri nich obrazovky; ťahal robotníkov z každej dediny nad ním. V Širokej pri hradnej skale sa od tých istých rokov tavia ferozliatiny. Polia šli do družstiev a komposesorát, ktorý dolinu vlastnil od roku 1626, ukončilo znárodnenie. Orava prvý raz v dejinách mala mzdy, panelové byty, školy a dôvod zostať — kúpené za cenu štátu, ktorý rozhodoval o všetkom a nepripúšťal o tom debatu.
While the valley industrialised, the Orava that the tourists now come for was rotting. The response was systematic and it took three forms. Orava Castle was restored between 1953 and 1968 and became the seat of the Orava Museum. In the mid-1970s the museum opened an open-air museum at Brestová above Zuberec: log farmsteads dismantled in villages across Orava, carted up and re-erected on a meadow, with a late-Gothic timber church brought from Zábrež standing above them. At Podbiel a different choice was made — the log street of Bobrova raľa was protected where it stood, in private hands, as a lived-in street. And the forest railway that had carried timber since the First World War went out of commercial use at the start of the 1970s and was saved as a monument. The difference between saving a building where it stands and moving it somewhere safer is one of the real arguments in conservation, and Orava contains both answers, twenty kilometres apart.Kým sa dolina industrializovala, tá Orava, pre ktorú sem dnes chodia turisti, hnila. Odpoveď bola systematická a mala tri podoby. Oravský hrad obnovili v rokoch 1953 – 1968 a stal sa sídlom Oravského múzea. V polovici 70. rokov otvorilo múzeum skanzen na Brestovej nad Zubercom: zrubové usadlosti rozobrané v dedinách po celej Orave, prevezené a znovu postavené na lúke, s neskorogotickým dreveným kostolíkom prineseným zo Zábrežia nad nimi. V Podbieli sa rozhodli inak — zrubovú ulicu Bobrova raľa vyhlásili za chránenú tam, kde stojí, v súkromných rukách a obývanú. A lesná železnica, ktorá vozila drevo od prvej svetovej vojny, vypadla začiatkom 70. rokov z prevádzky a zachránili ju ako pamiatku. Rozdiel medzi záchranou stavby na mieste a jej presunom inam je jedným zo skutočných sporov pamiatkovej ochrany — a Orava má obe odpovede, dvadsať kilometrov od seba.
The regime fell in November 1989, and the market that had bought Orava's output fell with it. The television works at Nižná had been built for a state that no longer existed, and it broke up; what is left on the site is an industrial estate of smaller firms that inherited its buildings and its skilled workers. Unemployment in the Orava districts went to among the highest levels in Slovakia. What people did was what Orava has always done: they went where the work was. This time it was Bohemia, Austria, Britain and Ireland rather than Pennsylvania, and building crews from the upper valley worked across Slovakia and abroad. The pattern of men away on contract and families at home is older here than anybody's grandmother, and it did not feel like a new crisis. It felt like the usual one.V novembri 1989 padol režim a s ním aj odbyt, ktorý oravskú výrobu kupoval. Televízorka v Nižnej bola postavená pre štát, ktorý už neexistoval, a rozpadla sa; na jej mieste zostal priemyselný areál menších firiem, ktoré zdedili haly aj vyučených ľudí. Nezamestnanosť v oravských okresoch patrila k najvyšším na Slovensku. Ľudia urobili to, čo Orava robí vždy: šli za robotou. Tentoraz do Čiech, Rakúska, Británie a Írska, nie do Pensylvánie, a stavbárske partie z hornej Oravy robili po celom Slovensku aj v cudzine. Vzorec chlapov na montáži a rodín doma je tu starší než niečia stará mama a nepôsobil ako nová kríza. Pôsobil ako tá obvyklá.
Orava is not an administrative region — it belongs to the Žilina Region — but it is still a place with its own name, its own weather and its own way of talking, made of three districts: Dolný Kubín, Námestovo and Tvrdošín, with about 126,000 people on the Slovak side. Electronics is still the industry, at Trstená since 1997 and on the old works site at Nižná, with forestry the constant background trade. Slovakia joined the European Union in 2004 and the Schengen area at the end of 2007, so the border that took twelve villages in 1920 is now a line you drive over without slowing down, and Kraków is an easy day out. Visitors come for the castle, the reservoir, the Roháče and the two wooden churches at Tvrdošín and Leštiny, on the UNESCO list since 2008. And the upper valley still has one of the highest birth rates in the country — which, in a valley that spent two centuries exporting its young people, is worth noticing.Orava nie je správnym krajom — patrí do Žilinského kraja —, ale stále je to miesto s vlastným menom, vlastným počasím a vlastnou rečou, zložené z troch okresov: Dolný Kubín, Námestovo a Tvrdošín, s asi 126 000 obyvateľmi na slovenskej strane. Priemyslom je naďalej elektrotechnika, v Trstenej od roku 1997 a v areáli bývalého závodu v Nižnej, a v pozadí stále lesníctvo. Slovensko vstúpilo v roku 2004 do Európskej únie a koncom roka 2007 do schengenského priestoru, takže hranica, ktorá v roku 1920 vzala dvanásť dedín, je dnes čiara, cez ktorú sa prejde bez spomalenia, a Krakov je výlet na jeden deň. Návštevníci chodia za hradom, priehradou, Roháčmi a dvoma drevenými kostolmi v Tvrdošíne a Leštinách, ktoré sú od roku 2008 na zozname UNESCO. A horná Orava má stále jednu z najvyšších pôrodností v krajine — čo v doline, ktorá dve storočia vyvážala svojich mladých, stojí za povšimnutie.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos — history, Orava.Šestnásť videí — dejiny, Orava.
