Most Slovak castles guard a valley or a road. Devín guards the exact point where the Morava runs into the Danube, and whoever held this crag held the gate between the Hungarian plain and the West — which is why Celts, Roman soldiers, Great Moravian princes, Hungarian kings, Napoleon's sappers and Cold War border guards all took an interest in it. It is also the one ruin Slovaks argue about the meaning of, because in 1836 a handful of students turned a blown-up castle into the symbol of a nation.Väčšina slovenských hradov stráži dolinu alebo cestu. Devín stráži presne to miesto, kde Morava vteká do Dunaja, a kto držal toto bralo, držal bránu medzi uhorskou nížinou a Západom — preto sa oň zaujímali Kelti, rímski vojaci, veľkomoravské kniežatá, uhorskí králi, Napoleonovi ženisti aj pohraničná stráž počas studenej vojny. A je to zároveň jediná zrúcanina, o ktorej význame sa u nás vedú spory, lebo v roku 1836 z vyhodeného hradu urobila hŕstka študentov symbol národa.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Celts settled the confluence from about the third century BC, long before anyone built in stone here. From the first to the fourth century AD the crag was held by Roman soldiers: the empire's frontier, the limes, ran down the middle of the Danube, and Devín stood on the far side of it — an outpost pushed across the water to watch the barbarian bank, with the great legionary town of Carnuntum a short way upstream on the Roman side. Archaeologists have uncovered the foundations of a Roman tower of the first century on the hill. Rome pulled back from this frontier around the year 400, and over the next two centuries Slavs settled the region.Na sútoku sa usadili Kelti už okolo 3. storočia pred naším letopočtom, dávno predtým, než tu ktokoľvek staval z kameňa. Od 1. do 4. storočia po Kristovi držali bralo rímski vojaci: hranica ríše, limes, viedla stredom Dunaja a Devín stál na jej odvrátenej strane — vysunutá pevnôstka, ktorá strážila „barbarský“ breh, kým kúsok proti prúdu na rímskej strane ležalo veľké legionárske mesto Carnuntum. Archeológovia tu odkryli základy rímskej veže z 1. storočia. Okolo roku 400 sa Rimania z tejto hranice stiahli a v priebehu nasledujúcich dvoch storočí prišli do kraja Slovania.
In the ninth century a fortified centre of Great Moravia stood on this rock — ramparts of earth and timber, a lord's residence, and a church whose stone foundations archaeologists uncovered in the upper castle and left lying visible in the grass. In August 864 the East Frankish king Louis the German crossed the Danube with a large army and besieged Prince Rastislav in a stronghold the annals call Dowina, explaining the name as meaning “maiden”; Rastislav had to submit and hand over hostages. Most Slovak historians identify Dowina with this crag, but that identification is a tradition rather than a proven fact, and specialists still argue about it. The church foundations are certain either way, and they are among the oldest Christian building found anywhere in Slovakia.V 9. storočí stálo na tejto skale opevnené centrum Veľkej Moravy — valy z dreva a hliny, sídlo veľmoža a kostol, ktorého kamenné základy archeológovia odkryli v hornom hrade a nechali ich viditeľné v tráve. V auguste 864 prekročil východofranský kráľ Ľudovít Nemec s veľkým vojskom Dunaj a obliehal knieža Rastislava v hradisku, ktoré letopisy nazývajú Dowina a meno vysvetľujú ako „dievčina“; Rastislav sa musel podvoliť a vydať rukojemníkov. Väčšina slovenských historikov stotožňuje Dowinu práve s týmto bralom, no ide skôr o tradíciu než o dokázanú vec a odborníci sa o tom sporia dodnes. Základy kostola sú však isté a patria k najstarším kresťanským stavbám, aké sa na Slovensku našli.
Great Moravia broke apart in the first years of the tenth century, and for roughly three hundred years the written sources about this rock say almost nothing. What changed was the map around it: the Morava became the frontier of a new state, the Kingdom of Hungary, and the far bank became first the eastern march of the German empire and later Austria. The kings held no stone castle here yet — the border was guarded by a belt of forest, marsh and watched crossings rather than by a chain of fortresses. Silence in the documents is not the same thing as an empty hill; it means only that nobody wrote about it, and that difference is worth remembering every time a history says “nothing happened”.Veľká Morava sa v prvých rokoch 10. storočia rozpadla a na ďalších zhruba tristo rokov o tejto skale písomné pramene mlčia. Zmenila sa však mapa okolo nej: Morava sa stala hranicou nového štátu — Uhorského kráľovstva — a druhý breh patril najprv východnej marke nemeckej ríše a neskôr Rakúsku. Kamenný hrad tu králi ešte nedržali; hranicu strážil pás lesov, močiarov a sledovaných brodov, nie reťaz pevností. Ticho v listinách pritom neznamená prázdny kopec — znamená len to, že o ňom nikto nepísal, a tento rozdiel je dobré mať na pamäti vždy, keď sa v dejepise povie, že „sa nič nedialo“.
In the thirteenth century a stone castle went up on the crag to guard the western edge of the kingdom. It enters the documents in the middle of that century — the mention usually cited as the first is a charter of 1254 — and it certainly existed in 1271, when King Přemysl Otakar II of Bohemia was fighting Hungary along exactly this stretch of the Danube; the peace signed on 2 July 1271 returned the captured places. In 1326 a castellan of Devín is named — the man who commanded the castle on its lord's behalf — and in 1327 the village below appears as villa Thebyn. Sources disagree about which document is truly the first, which is perfectly normal for a castle of this age.V 13. storočí vyrástol na brale kamenný hrad, ktorý mal strážiť západný okraj kráľovstva. Do listín vstupuje v polovici toho storočia — ako prvá sa zvyčajne uvádza listina z roku 1254 — a celkom isto stál v roku 1271, keď sa o toto pohraničie bil s Uhorskom český kráľ Přemysl Otakar II.; mier uzavretý 2. júla 1271 vrátil dobyté miesta späť. V roku 1326 sa spomína devínsky kastelán, teda muž, ktorý hrad spravoval v mene svojho pána, a v roku 1327 aj dedina pod hradom ako villa Thebyn. Pramene sa nezhodujú v tom, ktorá listina je vlastne prvá; pri hrade takéhoto veku je to úplne bežné.
In 1419 King Sigismund gave Devín to his palatine — the highest royal officer in the kingdom after the king himself — Mikuláš Garai. The Garai family enlarged and rebuilt the castle in the 1430s in the late Gothic style, and a great deal of what you climb through today is their work. These were precisely the decades when Hussite armies from Bohemia were riding deep into Hungary on their long raids. No record says they ever attacked Devín itself — but a frontier that had become dangerous is exactly why a great lord thought this rock worth spending money on.V roku 1419 daroval kráľ Žigmund Luxemburský Devín svojmu palatínovi — najvyššiemu kráľovskému úradníkovi hneď po panovníkovi — Mikulášovi Garaiovi. Garaiovci hrad v tridsiatych rokoch 15. storočia rozšírili a prestavali v neskorogotickom slohu a veľká časť múrov, ktorými dnes stúpate hore, je ich dielom. Boli to práve desaťročia, keď husitské vojská z Čiech podnikali do Uhorska svoje ďaleké výpravy. O útoku priamo na Devín nevieme nič — ale nebezpečné pohraničie je presne dôvod, prečo veľmožovi stálo za to dávať do tejto skaly peniaze.
After the Hungarian army was destroyed by the Ottomans at Mohács in 1526, two rivals claimed the throne: Devín was briefly seized by Ján Zápoľský, and in 1527 Ferdinand of Habsburg gave it to Štefan Bátori as a reward for backing him. The Bátoris rebuilt it in the Renaissance manner for the age of gunpowder — thicker walls, gun ports, bastions for artillery. That mattered, because from 1536 Pressburg, today's Bratislava, was the capital of what was left of royal Hungary, and Devín now guarded the water approach to the king's own city. No Ottoman army ever besieged this castle; its job was to make the attempt look like a bad idea.Keď uhorské vojsko v roku 1526 zaniklo v bitke s Osmanmi pri Moháči, hlásili sa o trón dvaja panovníci: Devín nakrátko obsadil Ján Zápoľský a v roku 1527 ho Ferdinand Habsburský daroval Štefanovi Bátorimu za podporu. Bátoriovci hrad prestavali v renesančnom duchu pre dobu pušného prachu — hrubšie múry, strieľne, bašty pre delá. Malo to zmysel: od roku 1536 bol Prešporok, dnešná Bratislava, hlavným mestom toho, čo z kráľovského Uhorska zostalo, a Devín odrazu strážil vodnú cestu ku kráľovmu sídlu. Osmanské obliehanie hrad nikdy nezažil — jeho úlohou bolo, aby sa taký pokus nikomu nezdal dobrý nápad.
In 1635 Pál Pálffy — later palatine of Hungary — redeemed Devín out of pledge, that is, paid off the loan the castle had been put up as security for. His family kept it for nearly three hundred years. During the anti-Habsburg uprisings of Thököly and Rákóczi the imperial army deliberately wrecked dozens of Slovak castles so that rebels could never use them again — a practice called slighting. Devín escaped both fates: it was not blown up on imperial orders, and it was not stormed and burned by the Turks either, which is what people usually assume about a Slovak ruin. What flattened Devín came later, and from an entirely different army.V roku 1635 vyplatil Pavol Pálfi — neskorší uhorský palatín — Devín zo zálohu, teda splatil pôžičku, za ktorú bol hrad daný do zástavy. Jeho rod ho potom držal takmer tristo rokov. Počas protihabsburských povstaní Thökölyho a Rákócziho dal cisár desiatky slovenských hradov cieľavedome zbúrať, aby ich povstalci už nikdy nemohli použiť — hovorí sa tomu zbúranie na cisársky rozkaz. Devín unikol obidvom osudom: nedali ho odstreliť cisárski a nedobyli a nevypálili ho ani Turci, hoci práve to si o slovenských zrúcaninách ľudia zvyknú myslieť. To, čo Devín zrovnalo, prišlo neskôr a od celkom iného vojska.
By the eighteenth century the castle had no military use left. The Pálffys lived in comfortable houses elsewhere and kept only a caretaker on the hill; the roofs went, and the buildings aged quietly. Then in 1809 Napoleon's war with Austria reached the Danube — French guns bombarded Pressburg that summer — and when the French withdrew after the peace, their sappers packed the walls with gunpowder and blew Devín up. That single explosion is why walls end in mid-air, why a staircase climbs into open sky, and why nothing here has ever been rebuilt: everything done since is consolidation, holding up what the powder left rather than replacing what it took.V 18. storočí už hrad nemal nijaký vojenský význam. Pálfiovci bývali v pohodlnejších sídlach a na kopci nechávali len správcu; strechy zmizli a budovy pomaly starli. Potom v roku 1809 dorazila k Dunaju Napoleonova vojna s Rakúskom — francúzske delá v lete ostreľovali Prešporok — a keď sa Francúzi po mieri sťahovali, ich ženisti podmínovali múry pušným prachom a Devín vyhodili do vzduchu. Jediný výbuch je dôvod, prečo tu múry končia vo vzduchu, prečo schodisko stúpa do prázdna a prečo to nikto nikdy nepostavil nanovo: všetko, čo sa odvtedy urobilo, je konzervácia — držať to, čo po pušnom prachu zostalo, nie dopĺňať to, čo vzal.
On 24 April 1836 a group of students from the Bratislava lyceum walked out to the ruin. They belonged to the Czech-Slovak Society, the outing was prepared in secret because such gatherings were watched, and Ľudovít Štúr spoke there about Great Moravia. Each of them took a second, Slavic name to use in public: Štúr became Velislav, Jozef Hurban became Jozef Miloslav Hurban, August Škultéty became August Horislav Škultéty. It was a small gesture by young men with no power whatsoever — and it turned a blown-up ruin into the emblem of the Slovak national revival, which is why Devín keeps coming back in Slovak poems, songs and political speeches. Twelve years later the same men were leading their nation into the revolution of 1848–49.24. apríla 1836 vyšla na zrúcaninu skupina študentov bratislavského lýcea. Patrili do Spoločnosti česko-slovenskej, vychádzku pripravovali potajme, lebo takéto stretnutia boli sledované, a Ľudovít Štúr tam hovoril o Veľkej Morave. Každý si k svojmu menu pridal druhé, slovanské meno, ktoré mal používať na verejnosti: Štúr Velislav, Jozef Hurban Miloslav, August Škultéty Horislav. Bolo to malé gesto mladých ľudí, ktorí nemali nijakú moc — a urobilo z vyhodeného hradu symbol slovenského národného obrodenia, ktorý sa odvtedy vracia v básňach, piesňach aj v politických rečiach. O dvanásť rokov neskôr viedli tí istí muži svoj národ do revolúcie rokov 1848 – 1849.
In 1896 Hungary celebrated a thousand years since the Magyars entered the Carpathian basin, and marked the anniversary with monuments placed at the edges of the kingdom to show how far it reached. One of them stood on this rock: a pylon twenty-two metres high carrying a sandstone warrior, visible from the Austrian bank. Devín — Dévény in Hungarian — was the kingdom's western gate, and the monument announced it to everyone arriving from Vienna. For Slovaks, whose language was being pushed out of the schools in those same decades, it was a monument planted on top of their own symbol.V roku 1896 slávilo Uhorsko tisíc rokov od príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny a výročie si pripomenulo pomníkmi na okrajoch krajiny, ktoré mali ukázať, kam kráľovstvo siaha. Jeden z nich stál na tomto brale: dvadsaťdvametrový pylón s pieskovcovou postavou bojovníka, viditeľný až z rakúskeho brehu. Devín — po maďarsky Dévény — bol západnou bránou kráľovstva a pomník to oznamoval každému, kto prichádzal od Viedne. Pre Slovákov, ktorým v tých istých desaťročiach vytláčali jazyk zo škôl, to bol pomník postavený priamo na ich vlastnom symbole.
Austria-Hungary collapsed in 1918 and Devín found itself in Czechoslovakia, with the new state border running along the rivers below the castle — Austria on the far bank, on almost exactly the line that had been a frontier for a thousand years. On 21 January 1921 Czechoslovak legionaries blew the Hungarian millennium pylon off the rock in a conspiracy of their own, not on official orders: a mirror image of what had been done to the castle in 1809. In 1932 the Pálffys sold the ruin to the state, so Devín stopped being anyone's private property. And in 1936, on the hundredth anniversary of Štúr's excursion, the crowds came out to the rock again — by now it was a place where a nation held ceremonies.Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1918 rozpadlo a Devín sa ocitol v Československu; nová štátna hranica viedla po riekach pod hradom — Rakúsko na druhom brehu, takmer presne tam, kde hranica ležala už tisíc rokov. 21. januára 1921 zhodili uhorský miléniový pylón zo skaly československí legionári, a to v tajnej akcii, nie na úradný rozkaz: bolo to zrkadlo toho, čo sa v roku 1809 stalo samotnému hradu. V roku 1932 predali Pálfiovci zrúcaninu štátu, takže Devín prestal byť súkromným majetkom. A v roku 1936, na sté výročie Štúrovej vychádzky, sa na skalu opäť zišli zástupy — to už bolo miesto, kde národ koná svoje slávnosti.
On 10 October 1938, after the Munich Agreement, Nazi Germany annexed Devín and Petržalka from Czechoslovakia on the grounds that many of their inhabitants were German. Devín spent the war inside the German Reich under its German name Theben: the border ran through the confluence itself, and the Slovak State began a few kilometres upstream, in Bratislava. The Slovak National Uprising of 1944 never reached this corner — it was fought in the middle of the country, and Devín was not even in Slovakia at the time. On 4 April 1945 the Red Army took Bratislava and the confluence with it; Devín returned to Czechoslovakia, and its German-speaking families were gone by the end of the decade.10. októbra 1938, po Mníchovskej dohode, pripojilo nacistické Nemecko Devín a Petržalku k ríši s odôvodnením, že v nich žije veľa Nemcov. Devín strávil vojnu vnútri Nemeckej ríše pod nemeckým menom Theben: hranica viedla priamo cez sútok a pár kilometrov proti prúdu, v Bratislave, sa začínal Slovenský štát. Slovenské národné povstanie v roku 1944 sem nedosiahlo — bojovalo sa v strede krajiny a Devín vtedy ani nebol na Slovensku. 4. apríla 1945 dobyla Bratislavu a s ňou aj sútok Červená armáda; Devín sa vrátil Československu a jeho nemecky hovoriace rodiny do konca desaťročia zmizli.
After the Communist takeover of 1948 the rivers below Devín became the Iron Curtain. Wire went up along the Morava in the early 1950s, a forbidden zone roughly two kilometres deep was emptied of ordinary life, watchtowers were built, and between 1953 and 1965 part of the barrier carried 2,000 to 6,000 volts. At least 282 people died trying to cross the Czechoslovak border to the West in those forty years — shot, electrocuted or drowned — and the Institute of National Memory documents 42 of them (some counts say 44) on the Slovak-Austrian section, which is the water directly below this castle. The same state made the castle itself a showpiece of Slavic antiquity: systematic excavation under the archaeologist Ján Dekan from 1950, national cultural monument status in 1961, conservation and public access from 1967. And Vladimír Clementis and Laco Novomeský, who had organised the All-Slavic Days here in August 1945, both ended up in the show trials of the 1950s — Clementis was hanged in 1952.Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa z riek pod Devínom stala železná opona. Začiatkom 50. rokov vyrástli pozdĺž Moravy zátarasy, zo zakázaného pásma širokého asi dva kilometre zmizol bežný život, postavili strážne veže a v rokoch 1953 až 1965 bola časť drôtov pod napätím 2 000 až 6 000 voltov. Pri pokuse dostať sa cez československú hranicu na Západ zahynulo za tých štyridsať rokov najmenej 282 ľudí — zastrelených, zabitých prúdom alebo utopených — a Ústav pamäti národa z nich 42 (podľa iných počtov 44) doložil práve na slovensko-rakúskom úseku, teda vo vode priamo pod týmto hradom. Ten istý štát pritom urobil zo samotného hradu výkladnú skriňu slovanskej minulosti: od roku 1950 tu systematicky kopal archeológ Ján Dekan, v roku 1961 sa Devín stal národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 1967 ho po konzervácii sprístupnili verejnosti. A Vladimír Clementis s Lacom Novomeským, ktorí tu v auguste 1945 organizovali Všeslovanské dni, skončili v 50. rokoch v politických procesoch — Clementisa v roku 1952 popravili.
The Velvet Revolution of November 1989 ended the regime, and within months the border installations below Devín were being taken apart. The zone was demilitarised, the wire pulled out, the towers dismantled, and the confluence — ground that ordinary people had not been allowed to set foot on for forty years — became a riverside path. From the castle terrace the view stopped being a view of a closed frontier. Stand there for a minute and notice how completely ordinary the far bank looks now; that is the whole point of Devín.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila režim a do niekoľkých mesiacov začali pod Devínom rozoberať pohraničné zariadenia. Pásmo odmilitarizovali, drôty vytrhali, veže zbúrali a zo sútoku — z pozemku, na ktorý štyridsať rokov nesmel obyčajný človek vkročiť — sa stala prechádzka popri vode. Pohľad z hradnej terasy prestal byť pohľadom na zavretú hranicu. Postojte tam chvíľu a všimnite si, aký úplne obyčajný sa ten druhý breh dnes zdá; presne o tom je Devín.
When Slovakia became independent on 1 January 1993, Devín was already the country's most quoted symbol. Slovakia joined the European Union in 2004 and the Schengen area on 21 December 2007, and the passport checks on the far bank simply stopped; a cycling bridge over the Morava opened a little way upstream in 2012, so you can now ride into Austria without showing anything to anyone. In the middle of the 2000s the Gate of Freedom memorial was raised down at the confluence for the people killed at this border. The castle is run as a consolidated ruin by the Bratislava City Museum and is deliberately kept that way. The best half-hour you can spend here is on the top terrace: two rivers, the memorial below you, and two thousand years of the same argument about who is allowed to cross.Keď 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, Devín bol už dávno najcitovanejším symbolom krajiny. Slovensko vstúpilo v roku 2004 do Európskej únie a 21. decembra 2007 do schengenského priestoru, takže kontroly na druhom brehu jednoducho prestali; kúsok proti prúdu pribudol v roku 2012 cyklomost cez Moravu, takže do Rakúska sa dá prejsť bez toho, aby ste niekomu čokoľvek ukazovali. V polovici prvého desaťročia 21. storočia postavili dole na sútoku pamätník Brána slobody venovaný ľuďom, ktorých na tejto hranici zabili. Hrad spravuje Múzeum mesta Bratislavy ako konzervovanú zrúcaninu a zámerne ju takou necháva. Najlepšia polhodina, akú tu môžete stráviť, je na hornej terase: dve rieky, pamätník pod vami a dvetisíc rokov toho istého sporu o to, kto smie prejsť.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.