Czechoslovakia was good to Trnava. Slovak became the language of the schools and the offices, which in this town meant an existing Slovak-speaking majority finally being educated in its own language, and the factories along the railway made Trnava one of the most industrialised towns in the republic and its third-largest city in Slovakia. The population climbed from about 15,000 in 1910 to about 26,000 by 1940. The town built for itself in the new style: the three-towered Lutheran church of 1924 by the architect Jozef Marko, laid out in a semicircle so that everything faces the pulpit and carrying the only carillon in Trnava, and the fifty-metre concrete water tower by Emil Belluš, the founder of modern Slovak architecture, which still supplies the city today. This was also the era of the composer Mikuláš Schneider-Trnavský, who put the town's name into his own.Československo bolo k Trnave dobré. Slovenčina sa stala jazykom škôl a úradov, čo v tomto meste znamenalo, že už existujúca slovenská väčšina sa konečne mohla vzdelávať vo vlastnej reči, a fabriky pri železnici spravili z Trnavy jedno z najpriemyselnejších miest republiky a tretie najväčšie mesto na Slovensku. Počet obyvateľov stúpol z približne 15 000 v roku 1910 na asi 26 000 do roku 1940. Mesto si stavalo v novom slohu: trojvežový evanjelický kostol z roku 1924 od architekta Jozefa Marka, vnútri polkruhový, aby všetko smerovalo ku kazateľnici, s jedinou zvonkohrou v Trnave, a päťdesiatmetrový betónový vodojem od Emila Belluša, zakladateľa modernej slovenskej architektúry, ktorý mesto zásobuje vodou dodnes. Bola to aj éra skladateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorý si meno mesta pridal k vlastnému.
