Holíč is the only place in Slovakia where you can walk the earth banks of an artillery-age fortress and then step into a Habsburg palace standing inside them. It is there because of the ground: flat, wet, easily crossed, on the river where the Kingdom of Hungary ended and Moravia began. Everything the place became — border castle, bastioned fort, imperial summer house, pottery works — is an answer to that one fact.Holíč je jediné miesto na Slovensku, kde sa dá prejsť po zemných valoch delostreleckej pevnosti a potom vojsť do habsburského paláca, ktorý stojí uprostred nich. Môže za to terén: rovina, mokrá a ľahko priechodná, pri rieke, kde sa končilo Uhorské kráľovstvo a začínala Morava. Všetko, čím sa Holíč postupne stal — pohraničný hrad, bastiónová pevnosť, cisárske letné sídlo, manufaktúra na fajansu — je odpoveďou na tento jediný fakt.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The flat land around Holíč has been lived on for a very long time. Archaeologists find traces here from the Neolithic — the late Stone Age, the time of the first farmers — through the Bronze Age and on into the Roman period, when the empire's frontier ran along the Danube not far to the south and traders carried goods north up the Morava valley. None of these people wrote a word about themselves, so everything we know about them has come out of the ground. What kept drawing them was exactly what later drew soldiers and emperors: a river you can cross and a plain you can farm.Rovina okolo Holíča je osídlená veľmi dlho. Archeológovia tu nachádzajú stopy od neolitu — mladšej doby kamennej, čias prvých roľníkov — cez dobu bronzovú až po dobu rímsku, keď hranica ríše viedla po Dunaji neďaleko na juh a obchodníci vozili tovar na sever údolím Moravy. Nikto z týchto ľudí o sebe nenapísal ani slovo, takže všetko, čo o nich vieme, pochádza zo zeme. Priťahovalo ich presne to, čo neskôr vojakov a cisárov: rieka, ktorá sa dá prebrodiť, a rovina, ktorá sa dá obrábať.
No document names Holíč in the ninth century, so be careful with what follows. But a few kilometres upstream at Kopčany stands the small church of St Margaret, and directly opposite on the Moravian bank lay Mikulčice, one of the largest fortified centres of Great Moravia. Some archaeologists argue St Margaret's is the only building of Great Moravia still standing anywhere; others date it to the tenth or eleventh century, and the argument is not settled. What is certain is that in the ninth century the river crossing Holíč would later guard was not on the edge of the country — it was in the middle of its most important place.Holíč sa v deviatom storočí v nijakej listine nespomína, takže pozor na to, čo nasleduje. Pár kilometrov proti prúdu však v Kopčanoch stojí kostolík svätej Margity a priamo oproti, na moravskom brehu, ležali Mikulčice, jedno z najväčších opevnených centier Veľkej Moravy. Časť archeológov tvrdí, že kostolík je jedinou stavbou Veľkej Moravy, ktorá sa kdekoľvek zachovala; iní ho kladú až do desiateho či jedenásteho storočia a spor dodnes nie je uzavretý. Isté je len jedno: brod, ktorý mal Holíč neskôr strážiť, nebol v deviatom storočí na okraji krajiny — bol uprostred jej najdôležitejšieho miesta.
Holíč first appears in writing in 1205, under the name Wywar, which is Hungarian for "new castle". A name like that says two things at once: that a fortification was already here, and that it was new enough for people to still be calling it new. What stood on the low ground was a water castle — a fort defended not by height but by marsh and river arms all around it. Its job was the crossing of the Morava, which was the western edge of the Kingdom of Hungary; on the far bank began Moravia, and behind that the Czech lands.Prvý raz sa Holíč objavuje v písomnostiach v roku 1205, pod menom Wywar, čo po maďarsky znamená „nový hrad". Také meno prezrádza naraz dve veci: že tu opevnenie už stálo a že bolo ešte natoľko nové, aby sa mu tak hovorilo. Na nízkom teréne stál vodný hrad — pevnosť, ktorú nechránila výška, ale močiar a ramená rieky dookola. Jeho úlohou bol brod cez Moravu, ktorý tvoril západnú hranicu Uhorského kráľovstva; na druhom brehu sa začínala Morava a za ňou české krajiny.
In 1241 the Mongol army destroyed the Hungarian royal army at the river Slaná and rode through the kingdom, and the lesson King Béla IV drew from it redrew the map of Slovakia: wooden forts had proved useless, so stone castles had to be built, fast. Holíč is a textbook case of what that means. The stone castle here belongs to the period after the invasion, not before it — it was built because of the Mongols, not destroyed by them, and mixing those two up is the commonest single mistake made about Slovak castles. From the thirteenth century Holíč was also the seat of a royal border county, an arrangement that ended in 1296, after which it was an ordinary lordship like any other.V roku 1241 zničili Mongoli uhorské kráľovské vojsko pri rieke Slanej a prehnali sa krajinou. Poučenie, ktoré si z toho odniesol kráľ Belo IV., prekreslilo mapu Slovenska: drevené hrádky boli nanič, kamenné hrady bolo treba postaviť, a rýchlo. Holíč je učebnicovým príkladom toho, čo to znamená. Kamenný hrad tu patrí až do obdobia po vpáde, nie pred ním — vznikol pre Mongolov, nie ich pričinením, a práve táto zámena je najčastejším omylom o slovenských hradoch. Od trinásteho storočia bol Holíč aj sídlom kráľovského pohraničného komitátu; tá úloha sa skončila v roku 1296 a odvtedy bol obyčajným panstvom ako každé iné.
On 12 July 1315 a battle was fought at Holíč. The kingdom had fallen to pieces: Matúš Čák of Trenčín held most of what is now western and central Slovakia as though it were his own country, and Holíč sat on the seam between his lands and the interests of the Bohemian king. The castle changed hands in those wars; Čák's power ended only with his death in 1321, after which his castles fell back to the crown. In 1389 King Sigismund granted Holíč to his commander Stibor of Stiborice together with the right to hold markets — a lord who was useful to a king could be paid in towns.Dvanásteho júla 1315 sa pri Holíči odohrala bitka. Kráľovstvo sa vtedy rozpadalo: Matúš Čák Trenčiansky držal väčšinu dnešného západného a stredného Slovenska, akoby to bola jeho vlastná krajina, a Holíč ležal presne na švíku medzi jeho panstvom a záujmami českého kráľa. Hrad v tých bojoch menil pánov; Čákova moc sa skončila až jeho smrťou v roku 1321 a jeho hrady potom pripadli späť korune. V roku 1389 dal kráľ Žigmund Holíč svojmu veliteľovi Stiborovi zo Stiboríc aj s právom konať trhy — pánovi, ktorý bol kráľovi užitočný, sa dalo zaplatiť mestami.
In the 1420s and 1430s Hussite armies from Bohemia — followers of the burned preacher Jan Hus, fighting a religious war that turned into a twenty-year campaign — crossed into the Kingdom of Hungary again and again, and the road they used ran right past Holíč. In 1428 a force under Prokop Holý, the most famous of the Hussite commanders, burned the town. The castle itself held. In 1438 King Albert attached a title to Holíč for his chancellor Kaspar Schlick, but that family left no real trace on the ground here — a useful reminder that a name in a charter and a presence in a place are not the same thing.V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 15. storočia prechádzali husitské vojská z Čiech — stúpenci upáleného kazateľa Jána Husa, ktorí viedli náboženskú vojnu, z akej sa stalo dvadsaťročné ťaženie — do Uhorska znova a znova, a cesta, ktorou chodili, viedla tesne popri Holíči. V roku 1428 mesto vypálilo vojsko Prokopa Holého, najznámejšieho z husitských veliteľov. Hrad sám odolal. Roku 1438 pripojil kráľ Albrecht k Holíču titul pre svojho kancelára Kašpara Šlika, no tento rod tu nezanechal nijakú skutočnú stopu — užitočná pripomienka, že meno v listine a prítomnosť na mieste nie sú to isté.
Gunpowder turned tall walls into a liability: a high stone curtain is simply an easier target for cannon. So all across sixteenth- and seventeenth-century Europe engineers rebuilt fortresses low and angular, with bastions — arrow-shaped projections from which defenders could sweep the wall on either side with fire — ringed by earth banks and a moat. Holíč got exactly that treatment, and the grassy banks you can walk today are what came of it. Slovakia has hundreds of medieval walls and very few artillery-age forts, which is why this one is worth going out of your way for. Through this period the estate was held by the Czobor family, who also held Šaštín, a short way south across the plain.Strelný prach urobil z vysokých múrov nevýhodu: vysoká kamenná hradba je pre delá jednoducho ľahší cieľ. Po celej Európe šestnásteho a sedemnásteho storočia preto inžinieri prestavovali pevnosti nízko a do uhlov, s bastiónmi — šípovitými výbežkami, z ktorých obrancovia postrieľali hradbu na obe strany — obohnané zemnými valmi a priekopou. Presne to sa stalo aj v Holíči a trávnaté valy, po ktorých sa dnes dá chodiť, sú výsledkom. Na Slovensku sú stovky stredovekých hradieb a len veľmi málo delostreleckých pevností — práve preto sa oplatí zájsť si sem. V tomto období držal panstvo rod Coborovcov, ktorý vlastnil aj Šaštín kúsok na juh cez rovinu.
In 1627 the fortress was taken by the troops of Gabriel Bethlen, prince of Transylvania, who fought three wars against the Habsburg emperors with Ottoman backing. It is worth saying that precisely, because half the castles in Slovakia are locally said to have been "destroyed by the Turks". The seventeenth century here was mostly a sequence of uprisings of the Hungarian nobility against the Habsburgs — Bethlen, then Thököly, then Rákóczi — and the damage they did is very often the damage that gets blamed on the Ottomans. Holíč came through all of it. It was never destroyed, and that is exactly why there was still something standing here worth turning into a palace.V roku 1627 obsadili pevnosť vojská sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena, ktorý viedol proti habsburským cisárom tri vojny s osmanskou podporou. Oplatí sa to povedať presne, lebo o polovici slovenských hradov sa doma tvrdí, že ich „zničili Turci". Sedemnáste storočie tu bolo predovšetkým sledom povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom — Betlen, potom Tököli, potom Rákoci — a škody, ktoré narobili ony, sa veľmi často pripisujú Osmanom. Holíč to všetko prežil. Nikdy nebol zničený, a práve preto tu ešte stálo niečo, z čoho sa dal urobiť palác.
In 1736 the deeply indebted Jozef Czobor sold his estates at Holíč and Šaštín in one transaction to Francis Stephen of Lorraine. That same year Francis Stephen married Maria Theresa, heiress to the Habsburg lands, and he would later be crowned Holy Roman Emperor. In a single piece of business a provincial frontier post became imperial private property — and so did Šaštín, which is why the histories of the two places run together from here on. The couple wanted a country house within a day's ride of Vienna with good hunting on the doorstep. Holíč was it.V roku 1736 predal hlboko zadlžený Jozef Cobor svoje panstvá v Holíči a Šaštíne jedným obchodom Františkovi Štefanovi Lotrinskému. Ten sa v tom istom roku oženil s Máriou Teréziou, dedičkou habsburských krajín, a neskôr bol korunovaný za rímskeho cisára. Jediným obchodom sa z provinčnej pohraničnej pevnosti stal cisársky súkromný majetok — a rovnako aj zo Šaštína, a preto sa dejiny oboch miest odteraz prelínajú. Manželia hľadali vidiecke sídlo na deň cesty od Viedne a s dobrým poľovaním hneď za dverami. Holíč bol presne to.
Around 1749–1754 the fortress was rebuilt as a baroque and rococo country residence by the architects Jean Nicolas Jadot and Franz Anton Hillebrandt: painted state rooms, a Chinese room whose wallpapered landscapes are still there, a chapel, and a staircase that carries itself with no vault underneath. The crucial decision was what they did not do — nobody demolished the bastions, so the palace simply sits inside them. Around it went the whole eighteenth-century idea of an improved estate: a model farm with granaries and stables built like real architecture, a stone windmill out on the windy plain, and in 1743 a faience manufactory, said to be the first in the Austrian monarchy, making tin-glazed earthenware for the court.Približne v rokoch 1749 až 1754 prestavali pevnosť na barokovo-rokokové vidiecke sídlo architekti Jean Nicolas Jadot a Franz Anton Hillebrandt: maľované reprezentačné sály, čínsky kabinet s tapetami s čínskou krajinou, ktoré tu sú dodnes, kaplnka a schodisko, ktoré sa nesie samo, bez klenby pod sebou. Najpodstatnejšie však bolo to, čo neurobili — bastióny nikto nezbúral, a tak palác jednoducho sedí vnútri nich. Okolo pribudlo všetko, čo si osemnáste storočie predstavovalo pod zveľadeným panstvom: vzorový majer so sýpkami a maštaľami postavenými ako skutočná architektúra, kamenný veterný mlyn na veternej rovine a v roku 1743 manufaktúra na fajansu, vraj prvá v rakúskej monarchii, ktorá vyrábala cínovo glazovanú keramiku pre dvor.
Fashion killed the pottery works: porcelain took the market away from faience, and production at Holíč ended in the first third of the nineteenth century — some sources say 1827, others 1836. Holíč faience survives in museum collections and counts as a real chapter in the history of European ceramics, not a local curiosity. The house itself became one estate among many belonging to a family that now ruled an empire, and the imperial visits dried up. Then the revolution of 1848 abolished serfdom across the monarchy, and the villagers who had owed unpaid labour to the Holíč estate became owners of the fields they worked. The economy the château had been built on top of simply stopped existing.Manufaktúru zabila móda: fajansu vytlačil z trhu porcelán a výroba v Holíči sa skončila v prvej tretine devätnásteho storočia — jedny pramene uvádzajú rok 1827, iné 1836. Holíčska fajansa sa zachovala v múzejných zbierkach a je skutočnou kapitolou dejín európskej keramiky, nie miestnou kuriozitou. Zo zámku sa stalo jedno panstvo z mnohých pre rod, ktorý medzitým vládol ríši, a cisárske návštevy ustali. Revolúcia roku 1848 potom zrušila v celej monarchii poddanstvo a dedinčania, ktorí panstvu odpracúvali robotu zadarmo, sa stali vlastníkmi polí, ktoré obrábali. Hospodárstvo, na ktorom zámok stál, jednoducho prestalo existovať.
When Czechoslovakia was declared in 1918 something strange happened to Holíč: the frontier it had guarded for seven hundred years vanished. The Morava now separated Slovakia from Moravia — two parts of the same new state — and crossing to Hodonín became an ordinary walk to work. The château passed from the Habsburg family to the Czechoslovak state. It is worth comparing this with Devín, downstream where the Morava meets the Danube: there the river became a state border again and eventually the Iron Curtain. At Holíč it became an internal line on a map, and stayed one for seventy-five years.Keď v roku 1918 vzniklo Československo, stalo sa s Holíčom čosi zvláštne: hranica, ktorú sedemsto rokov strážil, zmizla. Morava teraz oddeľovala Slovensko od Moravy — dve časti toho istého nového štátu — a prechod do Hodonína sa zmenil na obyčajnú cestu do práce. Zámok prešiel z majetku Habsburgovcov na československý štát. Oplatí sa to porovnať s Devínom na dolnom toku, kde sa Morava vlieva do Dunaja: tam sa z rieky opäť stala štátna hranica a napokon železná opona. V Holíči sa z nej stala vnútorná čiara na mape a zostala ňou sedemdesiatpäť rokov.
In March 1939 Czechoslovakia was destroyed. Hitler occupied the Czech lands as the Protectorate of Bohemia and Moravia, and Slovakia became a nominally independent state under German protection, led by the Catholic priest Jozef Tiso. Overnight the Morava at Holíč was a state border again, with German troops on the far bank and families split between two regimes. The Slovak National Uprising that broke out at Banská Bystrica on 29 August 1944 was fought in the mountains of central Slovakia and never reached this flat, open, occupied corner of the country. The Red Army came through Záhorie in April 1945, in the days after Bratislava fell on 4 April.V marci 1939 bolo Československo zničené. Hitler obsadil české krajiny ako Protektorát Čechy a Morava a Slovensko sa stalo formálne samostatným štátom pod nemeckou ochranou, na čele s katolíckym kňazom Jozefom Tisom. Morava pri Holíči sa zo dňa na deň znova stala štátnou hranicou, na druhom brehu stáli nemeckí vojaci a rodiny sa ocitli rozdelené medzi dva režimy. Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici, sa bojovalo v horách stredného Slovenska a do tohto plochého, otvoreného a obsadeného kúta krajiny nikdy nedošlo. Cez Záhorie prešla Červená armáda v apríli 1945, v dňoch po tom, čo 4. apríla padla Bratislava.
Under communism the château was state property with no obvious purpose, and it was used the way such buildings usually were: a school in one part, agricultural offices and stores in the rest. Buildings survive that badly — heating, damp and forty years of alterations do more damage than a siege does in a week. Restoration work began in 1974 and moved slowly. Meanwhile the border a few hundred metres away stayed open, because Hodonín was still in the same country: people crossed to work, and families on the two banks went on marrying each other exactly as before.Za komunizmu bol zámok štátnym majetkom bez jasného využitia a dopadol tak, ako také budovy zvyčajne dopadli: v jednej časti škola, vo zvyšku poľnohospodárske kancelárie a sklady. Stavby to znášajú zle — kúrenie, vlhkosť a štyridsať rokov prestavieb narobia viac škody ako obliehanie za týždeň. Obnova sa začala v roku 1974 a postupovala pomaly. Hranica pár sto metrov odtiaľto zostávala otvorená, lebo Hodonín bol stále v tej istej krajine: chodilo sa cezeň do práce a rodiny na oboch brehoch sa naďalej medzi sebou ženili a vydávali presne ako predtým.
On 1 January 1993 Czechoslovakia split in two and the Morava at Holíč became an international frontier for the third time in a single century, this time between Slovakia and the Czech Republic. It lasted fifteen years: both countries joined the European Union in 2004 and the Schengen area on 21 December 2007, and the checkpoints came down again. The town took the château over and has been restoring it in stages ever since, with a ceramics museum recalling the faience works. What is open changes from year to year — a fair description of a building that has been a water castle, a fortress, a palace, a school and a warehouse.Prvého januára 1993 sa Československo rozdelilo na dva štáty a Morava pri Holíči sa už tretí raz za jedno storočie stala medzinárodnou hranicou, tentoraz medzi Slovenskom a Českom. Trvalo to pätnásť rokov: obe krajiny vstúpili v roku 2004 do Európskej únie a 21. decembra 2007 do schengenského priestoru a hraničné priechody opäť zmizli. Mesto zámok prevzalo a odvtedy ho po etapách obnovuje; manufaktúru pripomína múzeum keramiky. Čo je práve prístupné, sa mení rok od roka — celkom výstižný opis budovy, ktorá bola vodným hradom, pevnosťou, palácom, školou aj skladom.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.