The same decades did one thing for Trenčín that is hard to argue with: they started rebuilding the castle. From the end of the 1950s a complete restoration got under way, wing by wing, on a complex that had been a burnt shell since 1790, and in 1961 the castle was declared a national cultural monument. The work has never really stopped — it is still going on, which is why a visitor today can climb the Matúš Tower and walk through roofed palace rooms instead of picking over rubble. Restoration on this scale is slow, expensive and never quite finished. That is normal, not a failure.Tie isté desaťročia urobili pre Trenčín jednu vec, ktorá sa spochybňuje ťažko: začali obnovovať hrad. Od konca 50. rokov sa rozbehla komplexná obnova, krídlo po krídle, na komplexe, ktorý bol od roku 1790 vyhoreným torzom, a v roku 1961 vyhlásili hrad za národnú kultúrnu pamiatku. Práce sa v podstate nikdy nezastavili — pokračujú dodnes, a práve preto môže dnešný návštevník vyjsť na Matúšovu vežu a prejsť zastrešenými palácovými sálami namiesto toho, aby sa prehŕňal v sutine. Obnova takéhoto rozsahu je pomalá, drahá a nikdy nie je celkom hotová. To je normálne, nie zlyhanie.
