Snina is the last town before the country runs out. For five hundred years it was a small market place on somebody else's estate; then, in 1809, a businessman found iron ore in the valley above it, and Snina has been a town of works and factories ever since. Its twentieth century is the story of people being moved — into the factory, out of seven drowned villages, and away again when the factory shrank.Snina je posledné mesto, kým sa krajina neskončí. Päťsto rokov to bolo malé trhové mestečko na cudzom panstve; potom v roku 1809 našiel jeden podnikateľ v doline nad ním železnú rudu a Snina je odvtedy mestom hút a fabrík. Jej dvadsiate storočie je príbehom sťahovania ľudí — do fabriky, zo siedmich zatopených dedín a potom zase preč, keď fabrika stíchla.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Snina turns up in writing for the first time in 1317, the same year as Humenné, and in 1343 it is recorded as property of the Drugeths — the Neapolitan family who had just been given upper Zemplín by King Charles Robert. A charter of King Louis I dated 7 January 1347 is one of the earliest documents to deal with the place directly. That is the pattern for the next four hundred years: Snina is not a free town making its own decisions, it is a settlement at the far end of an estate run from a chateau twenty-five kilometres down the valley.Snina sa v písomnostiach objavuje prvý raz v roku 1317, teda v tom istom roku ako Humenné, a v roku 1343 sa uvádza ako majetok Drugetovcov — neapolského rodu, ktorý práve dostal horný Zemplín od kráľa Karola Róberta. Listina kráľa Ľudovíta I. zo 7. januára 1347 patrí k najstarším dokumentom, ktoré sa týkajú priamo tejto obce. A tak to zostane na štyristo rokov: Snina nie je slobodné mesto, ktoré si rozhoduje samo, ale osada na vzdialenom konci panstva riadeného z kaštieľa dvadsaťpäť kilometrov dolu dolinou.
By the fifteenth century Snina had grown to around 130 inhabitants and had won some town privileges of its own — the right to hold markets and to run a little of its own business. The most telling record from these years is a monastery of Basilian monks documented in 1487. Basilians follow the Eastern rite, the Byzantine liturgy of the Rusyn people who settled these high valleys, and that single line in a document is the first written proof of a culture which still shapes the district: the wooden churches, the icon screens, the Cyrillic lettering on old gravestones.V pätnástom storočí mala Snina okolo stotridsať obyvateľov a získala aj isté mestské výsady — právo držať trhy a spravovať si kúsok vlastných vecí. Najvýrečnejším záznamom z tých čias je bazilánsky kláštor doložený v roku 1487. Baziliáni sú mnísi východného obradu, ktorí sa držia byzantskej liturgie Rusínov — ľudí, čo osídlili tieto vysoké doliny. Jediný riadok v listine je tak prvým písomným dôkazom kultúry, ktorá kraj formuje dodnes: drevené chrámy, ikonostasy, cyrilika na starých náhrobkoch.
In 1684 the male line of the Drugeths died out, and the great Zemplín estate had to be inherited through a daughter. Snina passed to Klára Drugeth, who was married to Count Peter Zichy. Nothing changed for the people cutting hay in the Cirocha valley; what changed was the name at the top of the rent roll. It is worth noticing how much of Slovak history at this level is exactly that — an inheritance, not a battle.Roku 1684 vymrela mužská vetva Drugetovcov a veľké zemplínske panstvo sa muselo dediť po ženskej línii. Snina pripadla Kláre Drugetovej, vydatej za grófa Petra Zičiho. Pre ľudí, čo kosili v doline Cirochy, sa nezmenilo nič; zmenilo sa meno navrchu urbára. Stojí za pozornosť, koľko slovenských dejín na tejto úrovni tvorí presne toto — dedičstvo, nie bitka.
In 1781 Countess Terézia van Dernáth, a Drugeth granddaughter who then owned the estate with her five sons, had a masonry manor house built to replace the old wooden one. That building, later rebuilt in the plain classicist style, is the kaštieľ that still stands in the town park and is the oldest thing of note in Snina. The countess died in 1799, and her sons did what heirs of a remote and unprofitable estate often did: they sold it — to a businessman named Jozef Rholl. That sale is the hinge on which the town's whole history turns.V roku 1781 dala grófka Terézia Vandernáthová, vnučka Drugetovcov, ktorá panstvo vlastnila spolu s piatimi synmi, postaviť murovaný kaštieľ namiesto starého dreveného. Tá stavba, neskôr prestavaná do striedmeho klasicistického slohu, je kaštieľom v mestskom parku a najstaršou pozoruhodnou budovou Sniny. Grófka zomrela roku 1799 a jej synovia urobili to, čo dedičia odľahlého a málo výnosného panstva robievali: predali ho — podnikateľovi Jozefovi Rhollovi. Na tomto predaji sa otáčajú celé dejiny mesta.
In 1809 Rholl found deposits of iron ore in Jozefova dolina above the town and built ironworks there, running on local ore, charcoal burned from the surrounding forest and the power of the stream. By 1840 he had one blast furnace, three refining forges and several hammer mills; the settlement that grew up around them is Zemplínske Hámre, and it is still there. In 1841 he added a foundry, and in it was cast the iron statue of Hercules wrestling the dragon that stands by the manor house and is now the town's emblem. From 1839 Snina held four fairs a year. For the first time in its history the place made something the world wanted.V roku 1809 našiel Rholl v Jozefovej doline nad mestom ložiská železnej rudy a postavil tam železiarne, ktoré bežali na miestnu rudu, drevné uhlie vypálené z okolitého lesa a na silu potoka. Do roku 1840 mal jednu vysokú pec, tri skujňovacie vyhne a niekoľko hámrov; osada, ktorá pri nich vyrástla, sú Zemplínske Hámre a stoja dodnes. Roku 1841 pribudla zlieváreň a v nej odliali liatinovú sochu Herkulesa zápasiaceho s drakom, ktorá stojí pri kaštieli a je dnes znakom mesta. Od roku 1839 sa v Snine konali štyri jarmoky ročne. Mesto po prvý raz v dejinách vyrábalo niečo, o čo mal svet záujem.
The ironworks closed in 1873. Charcoal-fired furnaces in a side valley could not compete with coke-fired works on a coalfield, and Snina fell back to what it had been. What people did instead is written in the census of 1910: the town had 2,939 inhabitants — and 466 of them were abroad. That is roughly one person in six, gone, mostly to the mines and steel mills of the United States. The railway up the valley from Humenné to Stakčín, built between 1909 and 1912, arrived just in time to carry them to the ship and, for some, to carry them home again.Železiarne zanikli v roku 1873. Pece na drevné uhlie v bočnej doline nemohli konkurovať koksovým hutám priamo na uhoľnej panve a Snina spadla naspäť tam, kde bola. Čo ľudia robili namiesto toho, je zapísané v sčítaní z roku 1910: mesto malo 2 939 obyvateľov — a 466 z nich bolo v zahraničí. To je zhruba každý šiesty človek, preč, väčšinou do baní a oceliarní v Spojených štátoch. Železnica z Humenného do Stakčína, postavená v rokoch 1909 – 1912, prišla akurát včas, aby ich odviezla na loď a niektorých aj priviezla späť.
The Carpathian front of the winter of 1914–15 was fought along the ridges that close this valley on the north and east, a few kilometres from the town. It was one of the worst places to be a soldier in the whole First World War: mountain fighting in snow, with frostbite and typhus killing as reliably as gunfire. Two military cemeteries survive close to Snina — Giglov with 130 graves and Brehy with 153. They are small numbers, and that is the point: multiply them by every valley along this crest.Karpatský front v zime 1914 – 1915 sa viedol po hrebeňoch, ktoré túto dolinu uzatvárajú zo severu a východu, pár kilometrov od mesta. Bolo to jedno z najhorších miest, kde mohol vojak v prvej svetovej vojne skončiť: horské boje v snehu, kde omrzliny a týfus zabíjali rovnako spoľahlivo ako paľba. Neďaleko Sniny sa zachovali dva vojenské cintoríny — Giglov so 130 hrobmi a Brehy so 153. Sú to malé čísla a práve o to ide: vynásobte ich počtom dolín pozdĺž celého hrebeňa.
From 1918 Snina belonged to Czechoslovakia. The new state put its effort into schools, and literacy in these valleys rose faster in twenty years than it had in the previous hundred; that is genuinely the main thing the First Republic did for the far east. It did not make the district rich. In 1926 the Pčolinka river flooded and tore out the railway bridge — a reminder of how thin the connection to everywhere else really was.Od roku 1918 patrila Snina Československu. Nový štát vsadil na školy a gramotnosť v týchto dolinách stúpla za dvadsať rokov rýchlejšie než za predchádzajúcich sto — a to je naozaj to hlavné, čo prvá republika pre ďaleký východ urobila. Bohatým okres nespravila. V roku 1926 sa rozvodnila Pčolinka a strhla železničný most — pripomienka, aké tenké bolo spojenie so zvyškom sveta.
The Slovak State was declared on 14 March 1939, and nine days later Hungary attacked it. In the Little War of 23–31 March 1939 Slovakia had to cede a strip of its eastern border — 1,697 square kilometres, 69,930 people and 78 municipalities, the country around Stakčín and Sobrance. The frontier was now drawn a short way up the valley from Snina. Villages that had always been part of this district — Nová Sedlica at the head of the Ulič valley among them — spent the next five and a half years inside Hungary, and Snina found itself a border town overnight.Slovenský štát vyhlásili 14. marca 1939 a o deväť dní naň zaútočilo Maďarsko. V malej vojne 23. – 31. marca 1939 muselo Slovensko odstúpiť pás východného pohraničia — 1 697 km², 69 930 obyvateľov a 78 obcí, teda kraj okolo Stakčína a Sobraniec. Hranica zrazu viedla kúsok od Sniny proti prúdu doliny. Obce, ktoré vždy patrili do tohto okresu — medzi nimi Nová Sedlica v závere Uličskej doliny — strávili nasledujúcich päť a pol roka v Maďarsku a zo Sniny sa cez noc stalo pohraničné mesto.
The Slovak National Uprising of 29 August 1944 was fought in central Slovakia and never reached this corner. What reached Snina was the front. The Soviet offensive through the Carpathians began on 8 September 1944 and crossed the old Czechoslovak border on 6 October; the fighting cost the Soviet and Czechoslovak armies tens of thousands of men. The Red Army entered Snina on 25 November 1944, one day before Humenné — the towns of the east were freed from east to west, in the order the front reached them. The strip Hungary had taken in 1939 came back to Czechoslovakia with them.Slovenské národné povstanie z 29. augusta 1944 sa bilo na strednom Slovensku a do tohto kúta nikdy nedosiahlo. Do Sniny dorazil front. Sovietska ofenzíva cez Karpaty sa začala 8. septembra 1944 a 6. októbra prekročila starú československú hranicu; boje stáli sovietsku a československú armádu desaťtisíce mužov. Červená armáda vstúpila do Sniny 25. novembra 1944, deň pred Humenným — mestá východu sa oslobodzovali od východu na západ, v poradí, v akom k nim front prišiel. Spolu s nimi sa do Československa vrátil aj pás, ktorý si Maďarsko vzalo v roku 1939.
Building of the Vihorlat engineering works began on 1 May 1949 and production started on 15 July 1951. It did to Snina what Chemlon did to Humenné, only more so: a market town at the end of a branch line became a factory town, and the population climbed from 9,979 in 1970 to 13,347 in 1980 and 19,170 by 1991. Housing estates went up around the old centre to hold the new workers, and the last charcoal from the old ironworks valley had been burned in 1946 — one kind of industry ended and another began, five years apart.Stavba strojárskeho závodu Vihorlat sa začala 1. mája 1949 a výroba sa rozbehla 15. júla 1951. Urobil so Sninou to, čo Chemlon s Humenným, len ešte dôraznejšie: z trhového mestečka na konci odbočnej trate sa stalo fabrické mesto a počet obyvateľov stúpol z 9 979 v roku 1970 na 13 347 v roku 1980 a 19 170 v roku 1991. Okolo starého centra vyrástli sídliská pre nových robotníkov. Posledné drevné uhlie v doline starých hámrov vypálili v roku 1946 — jeden priemysel sa skončil a druhý sa začal, s odstupom piatich rokov.
On 28 April 1950 a staged assembly in Prešov declared the Greek Catholic Church dissolved and handed its churches, parish houses and congregations to the Orthodox Church. In the Rusyn villages of the Snina district that was not a detail of church politics — it was most of the churches in the valley. Priests were called in under threat of arrest and told to sign; those who refused lost everything they had and some went to prison. The Church was allowed to exist again only in 1968, and in many villages the argument over who owns which building outlasted communism itself.28. apríla 1950 vyhlásilo zinscenované zhromaždenie v Prešove gréckokatolícku cirkev za zrušenú a jej chrámy, fary aj veriacich odovzdalo pravoslávnej cirkvi. V rusínskych dedinách sninského okresu to nebola drobnosť z cirkevnej politiky — bola to väčšina chrámov v doline. Kňazov predvolávali pod hrozbou zatknutia a žiadali podpis; kto odmietol, prišiel o všetko a niektorí skončili vo väzení. Cirkev smela existovať znova až od roku 1968 a v mnohých obciach spor o to, komu ktorá budova patrí, prežil aj samotný komunizmus.
Eastern Slovakia needed drinking water, and the answer was a reservoir at the head of the Cirocha valley. Seven Rusyn villages — Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana and Zvala — were emptied of their people in the 1970s, and the Starina dam was built between 1981 and 1988. Most of those families were resettled into the new blocks of flats in Snina, which is why the town's estates are full of people whose home village no longer exists; some of the wooden churches were moved elsewhere and survive. The catchment above the water is closed to the public and has been ever since — a large piece of country that people were removed from and nobody may enter.Východné Slovensko potrebovalo pitnú vodu a odpoveďou bola nádrž v závere doliny Cirochy. Sedem rusínskych dedín — Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala — v sedemdesiatych rokoch vysťahovali a v rokoch 1981 až 1988 postavili hrádzu Stariny. Väčšinu tých rodín presídlili do nových sninských sídlisk — preto tu v panelákoch žije toľko ľudí, ktorých rodná dedina už neexistuje; niektoré drevené chrámy preniesli inam a zachovali sa. Povodie nad vodou je verejnosti uzavreté a odvtedy sa to nezmenilo — veľký kus krajiny, z ktorého ľudí odviedli a do ktorého nikto nesmie.
The Velvet Revolution of November 1989 removed the communist government and, with it, the guaranteed orders that had kept a very large engineering works busy at the end of a branch line. Vihorlat survived on a smaller scale; metalworking, timber and food processing employ most of the rest. The population peaked at 21,325 in 2001 and has fallen ever since — 17,612 by 2025. Unemployment in the district has been among the highest in Slovakia for a generation, and seasonal work abroad is simply normal, exactly as it was in 1910.Nežná revolúcia v novembri 1989 odstránila komunistickú vládu a s ňou aj isté objednávky, ktoré držali veľký strojársky závod na konci odbočnej trate v chode. Vihorlat prežil v menšom rozsahu; ostatných živí kovovýroba, drevo a potravinárstvo. Počet obyvateľov vyvrcholil na 21 325 v roku 2001 a odvtedy klesá — v roku 2025 to bolo 17 612. Nezamestnanosť v okrese patrí už celú generáciu k najvyšším na Slovensku a sezónna práca v zahraničí je jednoducho bežná, presne ako v roku 1910.
Snina's newest asset is the one thing nobody ever got round to exploiting. Poloniny National Park was declared on 1 October 1997 over 298 square kilometres east of the town. In 2007 UNESCO put three of its reserves — Stužica, Havešová and Rožok — on the World Heritage List as primeval beech forest: woodland that has never been felled or replanted. A small herd of European bison was brought back in 2004 and numbered around twenty-five by 2016. In 2010 the same country became Slovakia's first dark-sky park, because there is no town near enough to spoil the night. For a place whose history is one long story of being used, that is a genuinely new chapter.Najnovším bohatstvom Sniny je jediná vec, ktorú sa nikdy nikto nedostal využiť. Národný park Poloniny vyhlásili 1. októbra 1997 na 298 kilometroch štvorcových východne od mesta. V roku 2007 zapísalo UNESCO tri jeho rezervácie — Stužicu, Havešovú a Rožok — do zoznamu svetového dedičstva ako pralesy: lesy, ktoré nikdy nevyrúbali ani nezalesnili nanovo. V roku 2004 sem vrátili malé stádo zubra hrivnatého a do roku 2016 malo asi dvadsaťpäť kusov. V roku 2010 sa tá istá krajina stala prvým slovenským parkom tmavej oblohy, lebo v dosahu nie je mesto, ktoré by noc pokazilo. Pre kraj, ktorého dejiny sú jedným dlhým príbehom využívania, je to naozaj nová kapitola.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.