From the Zobor deed to an international resortOd Zoborskej listiny po medzinárodné kúpele
The springs came first. Hot sulphurous water has surfaced on the flats beside the Váh for as long as anyone has lived here, and the town's history is largely the story of what successive centuries decided to do with it.Najprv boli pramene. Horúca sírna voda vyviera na rovine pri Váhu odjakživa a dejiny mesta sú do veľkej miery príbehom toho, čo s ňou jednotlivé storočia urobili.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
In the last ice age this was cold open country, and the one thing here that did not freeze was the water coming up out of the ground. Mammoth hunters camped around it, and their traces have been dug up at Banka and at Moravany nad Váhom just across the river — among them the Venus of Moravany, a small female figure carved from mammoth ivory about 22,800 years ago and the best known piece of Stone Age art found in Slovakia. Older still are the stone tools of Neanderthal type from Banka and from the Čertova pec cave. After that the place was never empty: Bronze Age villages, Celts arriving around the fourth century BC, the Germanic Quadi through the first four centuries AD — who left unusually rich graves at nearby Krakovany-Stráže — and the first Slavs in the fifth and sixth centuries. Every one of those peoples settled beside the same warm water.V poslednej dobe ľadovej tu bola studená otvorená krajina a jediné, čo nezamŕzalo, bola voda vystupujúca zo zeme. Okolo nej táborili lovci mamutov a ich stopy sa našli v Banke a v Moravanoch nad Váhom hneď na druhom brehu — patrí k nim aj Moravianska venuša, drobná ženská figúrka vyrezaná z mamutoviny asi pred 22 800 rokmi a najznámejšie umelecké dielo doby kamennej nájdené na Slovensku. Ešte staršie sú kamenné nástroje neandertálskeho typu z Banky a z jaskyne Čertova pec. Potom už miesto nikdy nezostalo prázdne: sídliská z doby bronzovej, Kelti prichádzajúci okolo 4. storočia pred n. l., germánski Kvádi v prvých štyroch storočiach nášho letopočtu — po ktorých zostali nezvyčajne bohaté hroby v neďalekých Krakovanoch-Strážach — a v 5. a 6. storočí prví Slovania. Každý z tých národov sa usadil pri tej istej teplej vode.
Great Moravia left its mark here not in Piešťany itself but on a rock spur above the Váh at Ducové, a few kilometres upstream, at the place called Kostolec. A Moravian lord built a fortified court there in the ninth century — dwellings, farm buildings, a church of his own with a small burial ground for his family and his retainers, the whole thing ringed by ramparts and a deep ditch. It was a centre of power and administration, and the farming and craft villages of the surrounding countryside answered to it. The excavated outline of its little pre-Romanesque rotunda — a round church — has been rebuilt on the spot, so you can stand inside the ground plan of a building that was in use before the kingdom of Hungary existed.Veľká Morava sa tu nezapísala v samotných Piešťanoch, ale na skalnom ostrohu nad Váhom pri Ducovom, pár kilometrov proti prúdu, na mieste zvanom Kostolec. V 9. storočí si tam veľmož postavil opevnený dvorec — obydlia, hospodárske budovy, vlastný kostol s malým pohrebiskom pre rodinu a družinu, a to všetko obohnané valmi a hlbokou priekopou. Bolo to mocenské a správne stredisko, ktorému podliehali roľnícke a remeselnícke osady v okolí. Vykopaný pôdorys malej predrománskej rotundy, čiže okrúhleho kostola, je na mieste vymurovaný, takže si dnes možno stať do obrysu stavby, ktorá slúžila skôr, než vzniklo Uhorské kráľovstvo.
The first time the town appears in writing, it is not because of the water. In 1113 King Coloman issued the second Zobor deed, a property charter for the Benedictine abbey on Zobor hill above Nitra, and in its list of places stands Pescan — Piešťany — named as the neighbour of Trebatice. So the town's first documentary trace is a Nitra document about somebody else's estates. That is worth reading carefully: a first written mention is a fact about a surviving piece of parchment, not about when people arrived. Hunters had been coming to these springs for twenty thousand years before any clerk wrote the name down.Keď sa mesto po prvý raz objaví v písomnostiach, nie je to pre vodu. Kráľ Koloman vydal roku 1113 druhú zoborskú listinu, majetkovú listinu benediktínskeho opátstva na Zobore nad Nitrou, a v jej zozname miest stojí Pescan — Piešťany — uvedený ako sused Trebatíc. Prvá písomná stopa mesta je teda nitrianskym dokumentom o cudzích majetkoch. Stojí za to čítať to presne: prvá písomná zmienka je údaj o zachovanom pergamene, nie o tom, kedy sem prišli ľudia. K týmto prameňom chodili lovci dvadsaťtisíc rokov predtým, než niekto to meno zapísal.
Nothing is recorded about what the Mongol invasion of 1241 did to the village by the springs, and it would be easy — and wrong — to invent a story about it. What is attested is the answer to the invasion. Tematín castle was raised on the ridge of the Považský Inovec above the valley, probably immediately after the Mongols left in 1242, on the site of an older hillfort; it first appears in writing in 1270. Together with Trenčín, Beckov and Čachtice it watched the north-western passes into the kingdom and guarded a ford over the Váh. This is the pattern right across Slovakia: the stone castles are mostly what came after 1241, not what was destroyed by it.O tom, čo vpád Mongolov roku 1241 urobil dedine pri prameňoch, sa nezachovalo nič, a bolo by ľahké — a nesprávne — vymyslieť si o tom príbeh. Doložená je však odpoveď na vpád. Tematín vyrástol na hrebeni Považského Inovca nad dolinou pravdepodobne hneď po odchode Mongolov roku 1242, na mieste staršieho hradiska; písomne sa prvý raz spomína roku 1270. Spolu s Trenčínom, Beckovom a Čachticami strážil severozápadné priesmyky do kráľovstva a bránil dôležitý brod cez Váh. Taký je vzor po celom Slovensku: kamenné hrady sú väčšinou to, čo po roku 1241 vzniklo, nie to, čo vtedy zaniklo.
In 1299, and again from 1301 to 1321, Piešťany belonged to Matúš Čák of Trenčín, the magnate who ran most of western Slovakia as though it were his own kingdom; when he died in 1321 King Charles Robert took the estates back for the crown. In 1348 King Louis I granted the Tematín castle estate to Mikuláš Kont, and the charter lists the villages that went with it — Piešťany appears among them as Pessen, alongside Banka, Ducové, Moravany, Hôrka and a dozen more. Four years later Kont became palatine of Hungary, the king's deputy and the second man in the kingdom. His descendants held the castle and its villages until the family died out in 1521, so for nearly two centuries the fate of the springs was decided on a hilltop the villagers could see from their fields.Roku 1299 a potom v rokoch 1301 – 1321 patrili Piešťany Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, veľmožovi, ktorý ovládal väčšinu západného Slovenska, akoby to bolo jeho vlastné kráľovstvo; po jeho smrti roku 1321 vzal kráľ Karol Róbert panstvá späť pre korunu. Roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. tematínske hradné panstvo Mikulášovi Kontovi a listina vymenúva dediny, ktoré k nemu patrili — Piešťany sú medzi nimi uvedené ako Pessen, spolu s Bankou, Ducovým, Moravanmi, Hôrkou a ďalším tuctom. O štyri roky sa Kont stal uhorským palatínom, teda kráľovým zástupcom a druhým mužom kráľovstva. Jeho potomkovia držali hrad aj jeho dediny až do vymretia rodu roku 1521, takže takmer dve storočia sa o osude prameňov rozhodovalo na kopci, ktorý dedinčania videli zo svojich polí.
Two years before the catastrophe at Mohács, on 20 July 1524, King Louis II pledged Tematín and its market town of Piešťany to Alexej Thurzo for 25,000 gold pieces — the king needed money because of the Turkish danger, and the danger turned out to be real. Ottoman raiding parties reached and plundered Piešťany three times: in 1530, 1599 and 1663. The town had no walls and no castle of its own; its castle was an hour's hard climb away on the ridge, and it protected the lord and the ford rather than the people in the houses by the river. By 1610 almost every inhabitant of Piešťany was a Lutheran, a reminder that the Reformation swept through these villages in the same decades as the raids.Dva roky pred katastrofou pri Moháči, 20. júla 1524, dal kráľ Ľudovít II. Tematín aj s mestečkom Piešťany do zálohu Alexejovi Turzovi za 25 000 zlatých — kráľ potreboval peniaze pre turecké nebezpečenstvo a to nebezpečenstvo bolo skutočné. Osmanské oddiely Piešťany trikrát vyplienili: v rokoch 1530, 1599 a 1663. Mestečko nemalo hradby ani vlastný hrad; jeho hrad stál hodinu ťažkého výstupu vysoko na hrebeni a chránil zemepána a brod, nie ľudí v domoch pri rieke. Roku 1610 sa takmer všetci obyvatelia Piešťan hlásili k evanjelickej cirkvi — pripomienka, že reformácia prešla týmito dedinami v tých istých desaťročiach ako nájazdy.
While raiders were burning the village, scholars across Europe were putting its springs into books. In 1545 Juraj Wernher, prefect of Šariš castle and a royal councillor, described them in his report on the remarkable waters of the kingdom of Hungary; the imperial physician Johann Crato of Krafftheim followed in 1571, Pope Sixtus V's own doctor Andrea Bacci in 1588, and the German traveller Martin Zeiller in 1632. In 1599 a bathing settlement beside the springs, called Teplice, is mentioned for the first time — an inn and a manor house for noble guests, standing on what is the historic centre of the town today. In 1642 Piešťany was granted the privileges of a market town and the right to hold fairs, and in the same year the Czech exile Adam Trajan of Benešov published a Latin poem in praise of the baths that carried their name far beyond the Váh. The reputation ran a long way ahead of the architecture: there was still almost nothing here to sleep in.Kým nájazdníci pálili dedinu, učenci po celej Európe zapisovali jej pramene do kníh. Roku 1545 ich opísal Juraj Wernher, prefekt Šarišského hradu a kráľovský radca, vo svojej správe o podivuhodných vodách Uhorska; po ňom prišiel roku 1571 cisársky lekár Johann Crato de Krafftheim, roku 1588 osobný lekár pápeža Sixta V. Andrea Bacci a roku 1632 nemecký cestovateľ Martin Zeiller. Roku 1599 sa po prvý raz spomína kúpeľná osada pri prameňoch nazvaná Teplice — hostinec a panský dom pre urodzených hostí na mieste, ktoré je dnes historickým jadrom mesta. Roku 1642 dostali Piešťany výsady zemepanského mestečka a jarmočné právo a v tom istom roku vydal český exulant Adam Trajan Benešovský latinskú báseň na chválu kúpeľov, ktorá ich meno rozniesla ďaleko za Váh. Povesť bežala ďaleko pred architektúrou: spať sa tu stále nemalo kde.
Adam Forgách bought the estate in 1656, and his family held it until the Rákóczi uprising against the Habsburgs collapsed — after which the emperor confiscated Šimon Forgách's property, and Piešťany changed owner simply because its lord had backed the losing side. The castle above the town died the same way, and its story is worth knowing, because so many Slovak ruins are wrongly blamed on the Turks. Tematín's last owner, Mikuláš Bercsényi, born in the castle in 1665, was the second man of the uprising; on 22 January 1710 he slipped away at night in disguise with a single servant, imperial troops began the siege the next morning, and the garrison surrendered after three days. The imperial army then pulled the castle down, and it has been a ruin ever since — demolished by the emperor's own soldiers, not by an Ottoman army.Roku 1656 kúpil panstvo Adam Forgáč a jeho rod ho držal až do konca Rákociho povstania proti Habsburgovcom — po jeho porážke cisár Šimonovi Forgáčovi majetky odobral a Piešťany zmenili majiteľa jednoducho preto, že sa ich zemepán postavil na stranu porazených. Rovnako zanikol aj hrad nad mestečkom a jeho príbeh stojí za to poznať, lebo za veľa slovenských zrúcanín sa neprávom viní Turek. Posledný majiteľ Tematína Mikuláš Berčéni, narodený na hrade roku 1665, bol druhým mužom povstania; 22. januára 1710 sa v noci v prestrojení a s jediným sluhom vytratil, cisárske vojsko začalo na druhý deň obliehať a posádka sa po troch dňoch vzdala. Cisárski potom hrad rozbúrali a odvtedy je v ruinách — zrúcalo ho cisárovo vlastné vojsko, nie osmanská armáda.
In 1720 Emperor Charles VI granted the Hlohovec estate, and with it Piešťany, to Ján Leopold Erdődy. The family would hold the town until 1848 and the spa until 1940 — two hundred and twenty years, by far the longest grip anyone has had on these springs. What they inherited was a bathing place with no buildings: people lay in pits dug in the warm mud by the river, and the Váh kept shifting its bed and ruining them, as it ruined the whole settlement in the great floods of 1683, 1744 and 1813. Doctors arrived before architects — Ján Justus Torkoš, chief physician of Pressburg, published the first medical description of the waters in 1745, and the balneologist Heinrich von Cranz came to see them in 1772. Only after Cranz's visit, in 1778, did the first permanent bath building finally go up.Roku 1720 daroval cisár Karol VI. hlohovecké panstvo a s ním aj Piešťany Jánovi Leopoldovi Erdődymu. Rod držal mestečko do roku 1848 a kúpele do roku 1940 — dvestodvadsať rokov, zďaleka najdlhšie zo všetkých majiteľov týchto prameňov. Zdedili však kúpalisko bez budov: ľudia ležali v jamách vyhĺbených v teplom bahne pri rieke a Váh si menil koryto a jamy ničil, tak ako veľkými povodňami v rokoch 1683, 1744 a 1813 zničil celú osadu. Skôr než architekti prišli lekári — Ján Justus Torkoš, hlavný fyzikus Prešporka, vydal roku 1745 prvý lekársky opis vôd a roku 1772 sa na ne prišiel pozrieť balneológ Heinrich von Cranz. Až po Cranzovej návšteve, roku 1778, tu napokon vyrástla prvá stála kúpeľná budova.
The flood of 1813 was the worst of them all, and the rebuilding that followed is the beginning of the spa you can walk through today. Around 1820–1822 Count Jozef Erdődy put up the first masonry bath houses, in the plain classical style of the day; they were extended and rebuilt right through the century, and — a detail worth keeping — they were given the name Napoleon Baths only in 1923, so the famous name is a century younger than the buildings that carry it. Treatment was put on a proper medical footing by Dr F. E. Scherer, a lessee of the spa, who founded a military bathing institute here in 1863. From 1837 there is a record of the town's own oddity, the infanteristi — hand-pulled carts in which guests who could not walk were drawn about by men between the shafts, a kind of human taxi that survived here for over a hundred years. In 1848 the abolition of serfdom ended the Erdődys' lordship over the town; the spa stayed theirs.Povodeň roku 1813 bola zo všetkých najhoršia a obnova, ktorá po nej prišla, je začiatkom kúpeľov, akými sú dodnes. Okolo rokov 1820 – 1822 dal gróf Jozef Erdődy postaviť prvé murované kúpeľné domy v striedmom klasicistickom slohu; dostavovali a prestavovali sa počas celého storočia a — podrobnosť, ktorú stojí za to nezabudnúť — meno Napoleonské kúpele dostali až roku 1923, takže slávny názov je o storočie mladší než budovy, ktoré ho nesú. Liečbu postavil na skutočne lekárske základy nájomca kúpeľov Dr. F. E. Scherer, ktorý tu roku 1863 založil vojenský kúpeľný ústav. Od roku 1837 je doložená piešťanská zvláštnosť — infanteristi, ručne ťahané vozíky, v ktorých muži medzi ojami vozili hostí, čo nevládali chodiť; tieto ľudské taxíky tu vydržali vyše sto rokov. Roku 1848 zrušenie nevoľníctva ukončilo panstvo Erdődyovcov nad mestečkom; kúpele im zostali.
The railway from Bratislava to Žilina reached Piešťany in 1876, and a spa that had been reached by carriage could suddenly be reached by the trainload. In 1889 the Erdődys leased it to the firm of Alexander Winter and Sons, and Alexander's son Ľudovít Winter spent the next fifty years turning a provincial bathing place into an international resort: the Kursalon in 1893, the Grand Hotel Royal in 1906, and in 1910–1912 the Art Nouveau Thermia Palace with the Irma bath house beside it, designed together by Henrik Böhm and Ármin Hegedűs so that a guest could go from bedroom to treatment without stepping outdoors. Winter also understood advertising. In 1894 he asked the draughtsman Arthur Heyer for a simple emblem of healing and got the barlolámač, a man snapping his crutches over his knee; he patented it at once and still spent years defending it in some forty lawsuits. It is the town's coat of arms today.Železnica z Bratislavy do Žiliny dorazila do Piešťan roku 1876 a kúpele, do ktorých sa dovtedy chodilo kočom, boli odrazu dostupné po celých vlakoch. Roku 1889 ich Erdődyovci prenajali firme Alexander Winter a synovia a Alexandrov syn Ľudovít Winter potom päťdesiat rokov menil vidiecke kúpalisko na medzinárodné kúpele: roku 1893 Kursalon, roku 1906 Grand Hotel Royal a v rokoch 1910 – 1912 secesný Thermia Palace s kúpeľným domom Irma vedľa neho, navrhnuté spoločne architektmi Henrikom Böhmom a Árminom Hegedűsom tak, aby hosť prešiel z izby na procedúru bez toho, že by vyšiel von. Winter rozumel aj reklame. Roku 1894 požiadal kresliara Arthura Heyera o jednoduchý symbol uzdravenia a dostal barlolámača, muža lámajúceho barly cez koleno; dal si ho okamžite patentovať a aj tak ho musel brániť v štyridsiatich súdnych sporoch. Dnes je to mestský znak.
The war stopped the guests and filled the bath houses with wounded soldiers and officers instead; a spa built around damaged joints and muscles turned out to be exactly what an army with shattered limbs needed. In February 1917 the new Thermia Palace hotel hosted a meeting of three rulers at once — Kaiser Wilhelm II of Germany, Emperor Karl I of Austria-Hungary and Tsar Ferdinand I of Bulgaria — who came here to agree how the war should be carried on. Within two years all three had lost their thrones, Austria-Hungary no longer existed, and Piešťany found itself in a country that had not been on the map when the three of them sat down to talk.Vojna zastavila príchod hostí a namiesto nich naplnila kúpeľné domy ranenými vojakmi a dôstojníkmi; kúpele postavené na chorých kĺboch a svaloch sa ukázali byť presne tým, čo armáda s dokaličenými končatinami potrebovala. Vo februári 1917 sa v novom hoteli Thermia Palace stretli naraz traja panovníci — nemecký cisár Viliam II., rakúsko-uhorský cisár Karol I. a bulharský cár Ferdinand I. — aby sa dohodli, ako vo vojne pokračovať. O dva roky už ani jeden z nich nesedel na tróne, Rakúsko-Uhorsko neexistovalo a Piešťany sa ocitli v štáte, ktorý v čase ich rokovania na mape ešte nebol.
Between the wars tens of thousands of guests came each season, among them the singer Richard Tauber, the film star Henny Porten, the writer Selma Lagerlöf, the painter Alfons Mucha and Indian maharajas — and for once the money went into the town as well as into the island. Ľudovít Winter, who ran the spa, and Alexander Šindelár, who was both mayor and dean, pushed through two new bridges over the Váh, a post and telegraph office, a burgher school, municipal and district offices and asphalt roads. The most important of it was the least photogenic: between 1925 and 1931 the first flood embankments were finally raised along the river, an answer three hundred years late to the floods of 1683, 1744 and 1813. The airfield, working from 1926, became the main base of the Czechoslovak air force in Slovakia — which is why the next war would come to Piešťany out of the sky.Medzi vojnami prichádzali každú sezónu desaťtisíce hostí, medzi nimi spevák Richard Tauber, filmová hviezda Henny Portenová, spisovateľka Selma Lagerlöfová, maliar Alfons Mucha či indickí maharadžovia — a peniaze tentoraz išli nielen na ostrov, ale aj do mesta. Ľudovít Winter, ktorý viedol kúpele, a Alexander Šindelár, ktorý bol starostom aj dekanom, spolu presadili dva nové mosty cez Váh, poštový a telegrafný úrad, meštiansku školu, obecný a okresný úrad aj asfaltové cesty. Najdôležitejšie z toho bolo to najmenej fotogenické: v rokoch 1925 – 1931 konečne vyrástli pozdĺž rieky prvé protipovodňové hrádze, odpoveď o tristo rokov oneskorená na povodne z rokov 1683, 1744 a 1813. Letisko, v prevádzke od roku 1926, sa stalo hlavnou základňou československého letectva na Slovensku — a práve preto prišla ďalšia vojna do Piešťan zhora.
The building that fixed the image of Piešťany for good went up between 1931 and 1933: a long, glazed, arched footbridge from the town to Spa Island, its superstructure designed by Emil Belluš, the leading Slovak architect of the interwar republic. It is not only a crossing. It is a covered arcade with shops along its length, so the walk to the baths happens indoors, out of the weather — which is not a small thing when the people crossing are patients. Robert Kühmayer's bronze barlolámač was set on it in 1933, and Martin Benka designed two Slovak folk scenes etched into its glass, called Songs of Detva and At the Sheepfold. Almost every photograph of the town taken since has been either of this bridge or from it.Stavba, ktorá obraz Piešťan ustálila nadobro, vznikla v rokoch 1931 – 1933: dlhý presklený oblúkový most z mesta na Kúpeľný ostrov, ktorého nadstavbu navrhol Emil Belluš, popredný slovenský architekt medzivojnovej republiky. Nie je to len prechod. Je to krytá kolonáda s obchodmi po celej dĺžke, takže cesta do kúpeľov vedie vnútri, mimo počasia — a to nie je maličkosť, keď po nej chodia pacienti. Roku 1933 naň osadili bronzového barlolámača od Roberta Kühmayera a Martin Benka navrhol dva slovenské ľudové výjavy vyleptané do skla, nazvané Piesne Detvy a Na salaši. Takmer každá fotografia mesta odvtedy vznikla buď z tohto mosta, alebo naň.
In 1940 the wartime Slovak State took the spa: two hundred and twenty years of Erdődy ownership and fifty-one years of the Winter lease ended in the same act. Ľudovít Winter was forbidden to work in the place he had built.Roku 1940 vzal vojnový slovenský štát kúpele: dvestodvadsať rokov vlastníctva Erdődyovcov a päťdesiatjeden rokov Winterovho nájmu sa skončilo jedným aktom. Ľudovítovi Winterovi zakázali pôsobiť na mieste, ktoré sám vybudoval.
When the Slovak National Uprising broke out, the air barracks at Piešťany did something almost no other unit in western Slovakia did: on the evening of 29 August 1944 their commander, Captain Ivan Haluzický, together with Lieutenant Július Drozd, ordered about 300 men to move to the insurgent territory in central Slovakia. They had to leave the aircraft standing on the field, and the Germans took them intact. On 18 September 1944 an eight-man raid by the 1st Czechoslovak Independent Fighter Air Regiment, flying in support of the Uprising, attacked the airfield and destroyed ten German aircraft on the ground. The front itself arrived in the spring: on 2 April 1945 retreating German troops blew up the middle spans, both piers and the shelter of the Colonnade Bridge, and damaged the Krajinský bridge as well; on 4 April 1945 Romanian and Soviet troops entered Piešťany.Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, urobili piešťanské letecké kasárne to, čo takmer žiadny iný útvar na západnom Slovensku: večer 29. augusta 1944 vydal ich veliteľ, stotník Ivan Haluzický, spolu s nadporučíkom Júliusom Drozdom rozkaz presunúť asi 300 mužov na povstalecké územie v strede krajiny. Lietadlá museli nechať stáť na letisku a Nemci ich získali nepoškodené. 18. septembra 1944 prepadla letisko osemčlenná skupina Prvého československého samostatného stíhacieho leteckého pluku, ktorý letel na pomoc Povstaniu, a zničila na zemi desať nemeckých strojov. Samotný front prišiel na jar: 2. apríla 1945 ustupujúce nemecké vojská vyhodili do vzduchu stredné polia, oba piliere aj prístrešok Kolonádového mosta a poškodili aj Krajinský most; 4. apríla 1945 vstúpili do Piešťan rumunské a sovietske jednotky.
In 1945 Piešťany at last received the statute of a town. It had held market-town privileges under its lords since 1642, but in the modern administrative sense it had been a village until then. On 21 October that year the barlolámač, until then the spa's trademark, became the municipal coat of arms. Three years later the Communist state nationalised the spa along with every other bath in Czechoslovakia, and Ľudovít Winter was pushed out of his own life's work a second time — the man who built the Thermia Palace was even forbidden to make the crossing over the river between the spa and the town. He lived out his years quietly and poor, and died in Piešťany on 15 September 1968 at the age of ninety-seven, having outlived the Habsburg empire, the first republic, the Slovak State and his own spa.Roku 1945 dostali Piešťany konečne štatút mesta. Výsady zemepanského mestečka mali od roku 1642, ale v modernom správnom zmysle boli dovtedy obcou. Dvadsiateho prvého októbra toho roku sa barlolámač, dovtedy ochranná známka kúpeľov, stal mestským znakom. O tri roky komunistický štát kúpele znárodnil, tak ako všetky ostatné v Československu, a Ľudovíta Wintera vytlačili z diela jeho života druhý raz — muž, ktorý postavil Thermiu Palace, mal dokonca zakázané prechádzať cez rieku medzi kúpeľmi a mestom. Dožil ticho a chudobne a zomrel v Piešťanoch 15. septembra 1968 vo veku deväťdesiatsedem rokov; prežil habsburskú monarchiu, prvú republiku, slovenský štát aj vlastné kúpele.
Under socialism Piešťany was run first as a medical institution and only second as a resort. A 1951 law on preventive care restarted its development; the town was granted the statute of a spa town in 1954 and of a spa town of international importance in 1956. The Colonnade Bridge, blown up in 1945, was rebuilt from April 1955 and handed back on 30 December 1956, the Krajinský bridge was repaired between 1946 and 1948, and in 1959 the Sĺňava reservoir was created on the Váh just below the town. Later the Balnea houses were added to the island — long concrete blocks in which bedrooms, treatment departments and dining rooms are joined by internal corridors, built for courses of treatment delivered to many people at once, on prescription, to patients sent here from across the eastern bloc. The town was not only a spa: in 1984 the Tesla works began making the PMD 85 here, the first Czechoslovak personal computer.Za socializmu boli Piešťany vedené predovšetkým ako zdravotnícke zariadenie a až potom ako kúpeľné mesto. Rozvoj naštartoval zákon o preventívnej starostlivosti z roku 1951; roku 1954 dostalo mesto štatút kúpeľného mesta a roku 1956 štatút kúpeľného mesta medzinárodného významu. Kolonádový most, vyhodený do vzduchu roku 1945, sa začal obnovovať v apríli 1955 a odovzdali ho 30. decembra 1956; Krajinský most opravili v rokoch 1946 – 1948 a roku 1959 vzniklo na Váhu tesne pod mestom priehradné jazero Sĺňava. Neskôr pribudli na ostrove domy Balnea — dlhé betónové bloky, v ktorých izby, liečebné prevádzky a jedálne spájajú vnútorné chodby, postavené na liečebné kúry pre mnohých naraz, na poukaz, pre pacientov posielaných sem z celého východného bloku. Mesto však nebolo len kúpeľné: roku 1984 tu Tesla začala vyrábať PMD 85, prvý československý osobný počítač.
On 4 January 1987 the winter stadium in Piešťany was hosting the last game of the world junior ice hockey championship, Canada against the Soviet Union. It turned into a mass brawl that spread over the whole ice surface and lasted twenty minutes; the organisers eventually switched the arena lights off, hoping the players would stop fighting in the dark. They did not, and both teams were thrown out of the tournament, which cost Canada a medal and possibly the gold. Nearly forty years later the hockey world still calls it the Punch-up in Piešťany — so for a great many people abroad, the name of this very quiet spa town is attached to the least restful twenty minutes in its history.Štvrtého januára 1987 sa na piešťanskom zimnom štadióne hral posledný zápas majstrovstiev sveta juniorov v hokeji, Kanada proti Sovietskemu zväzu. Zmenil sa na hromadnú bitku, ktorá sa rozliala po celej ploche a trvala dvadsať minút; organizátori napokon dali v hale zhasnúť v nádeji, že sa hráči prestanú biť potme. Neprestali a oba tímy z turnaja vylúčili, čo Kanadu stálo medailu a možno aj zlato. Takmer štyridsať rokov nato sa v hokejovom svete stále hovorí o bitke v Piešťanoch — takže pre množstvo ľudí v zahraničí je meno tohto veľmi pokojného kúpeľného mesta spojené s najmenej pokojnými dvadsiatimi minútami jeho dejín.
The Velvet Revolution of November 1989 ended the state's monopoly on everything, the spa included, and Piešťany entered the long run of ownership changes that the whole Czechoslovak and then Slovak bath sector went through. The town also settled an old debt. In 1991 the main pedestrian street, running from the bridgehead into the centre, was named Winterova after Ľudovít Winter — forty-three years after he was forbidden to cross that same river, and twenty-three years after his death. His brother's name is on the town's Balneological Museum, and Ľudovít's own memoir was finally published in 2001.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila štátny monopol na všetko vrátane kúpeľov a Piešťany vstúpili do dlhého radu vlastníckych zmien, ktorými prešlo celé československé a potom slovenské kúpeľníctvo. Mesto zároveň splatilo starý dlh. Roku 1991 dostala hlavná pešia ulica, vedúca od mosta do centra, meno Winterova po Ľudovítovi Winterovi — štyridsaťtri rokov po tom, čo mu zakázali prejsť cez tú istú rieku, a dvadsaťtri rokov po jeho smrti. Meno jeho brata nesie mestské Balneologické múzeum a Ľudovítove vlastné spomienky vyšli knižne až roku 2001.
Since 1996 Piešťany has been a district seat again, and it is still a working spa: the National Institute of Rheumatic Diseases is based here, and guests come for courses measured in weeks rather than nights, which is why more languages overlap in the park than a town of this size would otherwise explain. The old military airfield has found new uses — the Military History Museum moved there in 2004, and since the mid-2000s its aprons have carried summer music festivals. The town has hosted governments too: the prime ministers of the seventeen Central European Initiative countries in November 2005, and the presidents of the Visegrád Four in September 2008. On the island itself, buildings have been restored, closed and reopened at different speeds ever since 1989 — which is why it is safer to say what Piešťany is than to say what is open this week.Od roku 1996 sú Piešťany opäť okresným mestom a stále sú fungujúcimi kúpeľmi: sídli tu Národný ústav reumatických chorôb a hostia prichádzajú na kúry merané skôr na týždne než na noci — preto sa v parku prelína viac jazykov, než by človek od mesta tejto veľkosti čakal. Staré vojenské letisko našlo nové využitie: roku 2004 sa sem presťahovalo Vojenské historické múzeum a od polovice prvého desaťročia sa na jeho plochách konajú letné hudobné festivaly. Mesto hostilo aj vlády — v novembri 2005 premiérov sedemnástich krajín Stredoeurópskej iniciatívy a v septembri 2008 prezidentov krajín V4. Na samotnom ostrove sa budovy od roku 1989 obnovujú, zatvárajú a znova otvárajú rôznym tempom — a preto je bezpečnejšie povedať, čím Piešťany sú, než čo je otvorené práve tento týždeň.
Piešťany appears in writing early: the settlement is named in the Zobor deed of 1113, the great property charter of the Benedictine abbey on Zobor hill above Nitra — so the town's first documentary trace is a Nitra document. For centuries afterwards it was a village like others along the Váh, on an estate held by noble families, with the difference that people came to sit in its mud.Piešťany sa v písomnostiach objavujú skoro: osada je uvedená v Zoborskej listine z roku 1113, veľkej majetkovej listine benediktínskeho opátstva na Zobore nad Nitrou — prvá písomná stopa mesta je teda nitrianskym dokumentom. Po stáročia potom boli dedinou ako iné pozdĺž Váhu, na panstve šľachtických rodov, len s tým rozdielom, že sem ľudia chodili sedieť do bahna.
Early modern writers cataloguing the remarkable waters of the Kingdom of Hungary noted the springs, and bathing here was informal long before it was organised: pits dug in the warm mud beside the river, in the open air.Autori raného novoveku, ktorí opisovali pozoruhodné vody Uhorska, pramene zaznamenali; kúpanie tu bolo neformálne dávno predtým, než ho niekto zorganizoval: jamy vyhĺbené v teplom bahne pri rieke, pod holým nebom.
Organised bathing arrived with the nineteenth century, when the estate's owners, the Erdődy family, put up the first permanent bath buildings. The decisive change came late in that century, when the Winter family took the spa on a long lease. Under them, and above all under Ľudovít Winter, Piešťany was rebuilt as an international resort: hotels, a bath house, a park, a promenade, and the advertising to match.Organizované kúpeľníctvo prišlo s devätnástym storočím, keď majitelia panstva, Erdődyovci, postavili prvé trvalé kúpeľné budovy. Rozhodujúca zmena však nastala na jeho konci, keď si kúpele vzala do dlhodobého prenájmu rodina Winterovcov. Pod ich vedením, a najmä pod vedením Ľudovíta Wintera, boli Piešťany prebudované na medzinárodné kúpele: hotely, kúpeľný dom, park, promenáda — a k tomu zodpovedajúca reklama.
The barlolámač belongs to this era — a bronze figure snapping his crutches, half advertisement and half promise, and still the town's emblem. So does the pairing of thermal water with peloid, the dark mineral mud that made the reputation for the joints and muscles. Guests came from Vienna, Budapest and beyond, and the grandest of the hotels, the Art Nouveau Thermia Palace, went up on the island beside the Irma bath house.Z tejto doby pochádza aj barlolámač — bronzová postava lámajúca barly, napoly reklama a napoly prísľub, dodnes symbol mesta. Rovnako aj spojenie termálnej vody s peloidom, tmavým minerálnym bahnom, ktoré kúpeľom získalo povesť pri ťažkostiach kĺbov a svalov. Hostia prichádzali z Viedne, Budapešti i zďaleka a najhonosnejší z hotelov, secesný Thermia Palace, vyrástol na ostrove vedľa kúpeľného domu Irma.
In the 1930s a new crossing replaced the old one: the Colonnade Bridge, an arched, glazed span designed by Emil Belluš — the building that fixed the image of Piešťany for good.V tridsiatych rokoch nahradil starší prechod nový: Kolonádový most, oblúkový presklený most podľa návrhu Emila Belluša — stavba, ktorá obraz Piešťan ustálila nadobro.
The Winter era ended with the Second World War, and the wartime Slovak state stripped the family of the spa; after 1948 it passed, with the rest of Czechoslovakia's baths, into state hands. The socialist decades treated Piešťany as a medical institution first and a resort second, adding the long concrete sanatoria that still stand among the older villas and sending patients here on prescription from across the eastern bloc.Éra Winterovcov sa skončila druhou svetovou vojnou a vojnový slovenský štát rodinu o kúpele pripravil; po roku 1948 prešli spolu so zvyškom československých kúpeľov do rúk štátu. Socialistické desaťročia vnímali Piešťany predovšetkým ako zdravotnícke zariadenie a až potom ako kúpeľné mesto: pribudli dlhé betónové sanatóriá, ktoré dodnes stoja medzi staršími vilami, a pacienti sem prichádzali na kúpeľné poukazy z celého východného bloku.
Since 1989 the spa has been through the ownership changes common to the whole sector, and its buildings have been restored, closed and reopened at different times and speeds. That is why these pages describe what the place is and what it is known for rather than what is operating this week — confirm anything practical with the operator before you travel.Po roku 1989 prešli kúpele vlastníckymi zmenami, aké zažil celý sektor, a ich budovy sa obnovovali, zatvárali a znova otvárali v rôznom čase a rôznym tempom. Preto tieto stránky opisujú, čím miesto je a čím je známe, a nie to, čo je v prevádzke práve tento týždeň — čokoľvek praktické si pred cestou overte u prevádzkovateľa.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos from Piešťany.Šestnásť videí z Piešťan.