Trebišov grew where the road across the East Slovak lowland had to be watched: a water castle on flat ground, a monastery beside it, and eight hundred years of powerful families arguing over who owned the plain. In the nineteenth century one of those families gave Hungary a prime minister and Austria-Hungary a foreign minister, and buried him in the park. In the twentieth the town spent six years as a frontier post of a state that only existed because Hitler allowed it.Trebišov vyrástol tam, kde bolo treba strážiť cestu cez Východoslovenskú nížinu: vodný hrad na rovine, kláštor vedľa neho a osemsto rokov sporov mocných rodov o to, komu tá rovina patrí. V 19. storočí dal jeden z tunajších rodov Uhorsku premiéra a Rakúsko-Uhorsku ministra zahraničia — a pochoval ho v parku. V 20. storočí bolo mesto šesť rokov pohraničím štátu, ktorý existoval len preto, že mu to Hitler dovolil.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The place appears in Latin documents as Terebus and Terebes, and the sources do not agree on when for the first time: Hungarian scholarship gives 1219, while the town's own history and Slovak reference works give 1254. Both are facts about surviving parchment rather than about when people arrived — the band of dry ground where the little Trnávka crosses the plain had been farmed long before any clerk wrote about it. Disagreements like this are ordinary in medieval Slovak history, because many charters survive only as later copies and a copy can carry the wrong year. The safe statement is that Trebišov was a going concern in the first half of the thirteenth century.V latinských listinách sa toto miesto objavuje ako Terebus a Terebes a pramene sa nezhodujú v tom, kedy po prvý raz: maďarská literatúra uvádza rok 1219, vlastné dejiny mesta a slovenské príručky rok 1254. Oba údaje hovoria o zachovanom pergamene, nie o tom, kedy sem prišli ľudia — suchý pás zeme, kde rovinu pretína riečka Trnávka, sa obrábal dávno predtým, než o ňom niekto niečo napísal. Takéto rozpory sú v stredovekých slovenských dejinách bežné, lebo veľa listín sa zachovalo len v neskorších odpisoch a odpis môže niesť nesprávny rok. Bezpečné je konštatovanie, že Trebišov v prvej polovici 13. storočia už fungoval.
The first document naming the castle here — Parič, a water castle ringed by wet ditches instead of standing on a rock — comes from 1254, in the reign of Béla IV. That decade is the crucial one. The Mongol army had destroyed the Hungarian king's forces in 1241 and spent a year burning the kingdom, and Béla's answer was to press his lords to build in stone, which is where most Slovak castles really come from. Hungarian sources say a branch of the Kaplyon family had already put up something here before the invasion; either way, the castle that mattered belongs to the rebuilding, and no source claims the Mongols destroyed a stone castle at Trebišov.Prvá listina, ktorá spomína tunajší hrad — Parič, vodný hrad obkolesený mokrými priekopami namiesto skaly pod sebou —, pochádza z roku 1254, z čias kráľa Bela IV. To desaťročie je kľúčové. Mongolské vojsko rozdrvilo v roku 1241 kráľovské sily a rok pálilo krajinu; Belovou odpoveďou bol tlak na šľachtu, aby stavala z kameňa — a práve odtiaľ pochádza väčšina slovenských hradov. Maďarské pramene tvrdia, že vetva rodu Kaplyon tu čosi postavila už pred vpádom; tak či onak, hrad, na ktorom záležalo, patrí až k povpádovej obnove a nijaký prameň netvrdí, že Mongoli v Trebišove zničili kamenný hrad.
When the Árpád dynasty died out in 1301 the kingdom broke into the private empires of a few great lords, and eastern Slovakia belonged to the Amadé family and their allies. The new king, Charles Robert of Anjou, spent twenty years taking castles back one by one; Parič was seized in 1317. With the castle in royal hands the settlement below it grew, and one account dates the town's first market rights to about 1330. That is the standard sequence all over Slovakia — royal castle, then market, then town — and it is why so many Slovak towns are the same age.Keď v roku 1301 vymrel rod Arpádovcov, kráľovstvo sa rozpadlo na súkromné panstvá niekoľkých veľmožov a východné Slovensko patrilo Omodejovcom a ich spojencom. Nový kráľ Karol Róbert z Anjou dvadsať rokov dobýjal hrady jeden po druhom; Parič sa mu podarilo získať v roku 1317. Keď bol hrad v kráľovských rukách, podhradie rástlo a jeden z prameňov kladie prvé trhové práva mestečka približne do roku 1330. Je to obvyklý sled udalostí na celom Slovensku — kráľovský hrad, potom trh, potom mesto — a preto je toľko slovenských miest rovnako starých.
In 1387 King Sigismund of Luxembourg granted the castle and its estate to Péter Perényi, and the Perényis held Trebišov, on and off, for the next two hundred years. A grant like this was not generosity: Sigismund had just come to a contested throne and was paying his supporters in land, which is how most great Hungarian noble fortunes began. The family rebuilt and enlarged the castle and made the town the centre of their lordship. Their name is attached to almost everything that happens here until the Reformation.V roku 1387 daroval kráľ Žigmund Luxemburský hrad aj s panstvom Petrovi Perényimu a Perényiovci držali Trebišov s prestávkami ďalších dvesto rokov. Takýto dar nebol štedrosťou: Žigmund práve nastúpil na sporný trón a svojich prívržencov platil pôdou — tak sa začínala väčšina veľkých uhorských šľachtických majetkov. Rod hrad prestaval a rozšíril a z mestečka urobil stredisko svojho panstva. Ich meno je späté takmer so všetkým, čo sa tu dialo až do reformácie.
In 1483 King Matthias Corvinus besieged and took Parič from Štefan Perényi, whom the royal record calls an outlaw — the official word for a lord who had taken to robbing his neighbours. Hungarian accounts call it a bloody siege. Matthias spent his reign breaking exactly this kind of private power, and eastern Slovakia, far from the capital and still full of leftover mercenary bands from the Hussite wars, gave him plenty of work. The castle survived the siege and in time went back to the same family.V roku 1483 obľahol kráľ Matej Korvín Parič a vzal ho Štefanovi Perényimu, ktorého kráľovské zápisy označujú za zbojníka — úradné pomenovanie pre pána, ktorý sa dal na okrádanie susedov. Maďarské pramene hovoria o krvavom obliehaní. Matej celé svoje panovanie lámal práve takúto súkromnú moc a východné Slovensko, ďaleko od hlavného mesta a stále plné zvyškov žoldnierskych družín z husitských čias, mu dávalo dosť roboty. Hrad obliehanie prežil a časom sa vrátil tomu istému rodu.
About 1502 Imrich Perényi — soon afterwards palatine, the highest office in the kingdom after the king — founded a house of Pauline friars beside the castle and endowed it generously. The Paulines were the one monastic order founded in Hungary itself, which is why they turn up so often in this country and almost nowhere else. The house lasted less than thirty years: the Perényis went over to the Reformation and from 1530 the monastery stood empty for well over a century. That happened across the whole kingdom, and it is why so many Slovak towns have a church older than the congregation now using it.Okolo roku 1502 založil Imrich Perényi — o pár rokov neskôr palatín, čo bol po kráľovi najvyšší úrad v krajine — vedľa hradu kláštor pavlínov a bohato ho obdaroval. Pavlíni boli jediná mníšska rehoľa založená priamo v Uhorsku, a preto sa tu vyskytujú tak často a inde takmer vôbec. Kláštor vydržal necelých tridsať rokov: Perényiovci prešli na reformáciu a od roku 1530 stál viac ako storočie prázdny. Dialo sa to v celom kráľovstve a je to dôvod, prečo má toľko slovenských miest kostol starší ako farnosť, ktorá ho dnes používa.
After the Hungarian army was destroyed at Mohács in 1526 the kingdom split three ways, and this lowland lay between the pieces. The Perényis strengthened Parič in 1536 and 1541 against the Ottoman threat, and in 1566 the castle held out against a raid by Crimean Tatars — allies of the sultan whose business was not conquest but carrying people off to be sold. The Ottomans themselves never held Trebišov. What the century actually did to this town was permanent fear and the cost of walls, not occupation, and the same is true of most of eastern Slovakia.Po zničení uhorského vojska pri Moháči v roku 1526 sa kráľovstvo rozpadlo na tri časti a táto nížina ležala medzi nimi. Perényiovci Parič v rokoch 1536 a 1541 posilnili proti osmanskej hrozbe a v roku 1566 hrad odolal vpádu krymských Tatárov — spojencov sultána, ktorým nešlo o dobývanie, ale o odvlečenie ľudí na predaj. Samotní Osmani Trebišov nikdy nedržali. Čo toto storočie mestu naozaj prinieslo, bol trvalý strach a náklady na hradby, nie okupácia — a platí to o väčšine východného Slovenska.
In 1619 Gábor Bethlen, the Calvinist prince of Transylvania, marched west against the Catholic Habsburgs at the start of the Thirty Years' War, and his troops took Parič — the sources give 1619 and 1620. For the next ninety years this corner of the kingdom changed hands between Vienna and Transylvania over and over. A castle in the middle of a plain, with no mountain under it, could refuse neither army. The town below paid for every one of those visits in requisitions, quartering and burnt roofs.V roku 1619 sa Gabriel Bethlen, kalvínske sedmohradské knieža, vydal na začiatku tridsaťročnej vojny na západ proti katolíckym Habsburgovcom a jeho vojsko obsadilo Parič — pramene uvádzajú rok 1619 aj 1620. Nasledujúcich deväťdesiat rokov si tento kút krajiny podávali Viedeň a Sedmohradsko z ruky do ruky. Hrad uprostred roviny, bez kopca pod sebou, nemohol odmietnuť ani jedno vojsko. Podhradie doplácalo na každú takú návštevu rekvizíciami, ubytovaním vojska a vypálenými strechami.
Parič was destroyed with gunpowder in the 1680s, during the anti-Habsburg uprising of Imrich Thököly, and the sources tell it two ways. Trebišov's own town history says Thököly's kuruc rebels blew it up in 1686; Hungarian and English accounts say the imperial army did it once the kuruc garrison had pulled out, dating it to 1682 or 1686. Notice what nobody claims: that the Turks did it. All over Slovakia castles are locally said to have been 'destroyed by the Turks' when in fact one Christian army or the other demolished them, usually so that rebels could not use them again. What is left of Parič is a low ruin among the trees of the manor park.Parič vyhodili v osemdesiatych rokoch 17. storočia do vzduchu pušným prachom, počas protihabsburského povstania Imricha Thökölyho, a pramene to rozprávajú dvojako. Vlastné dejiny mesta tvrdia, že hrad odpálili Thökölyho kuruci v roku 1686; maďarské a anglické pramene pripisujú výbuch cisárskemu vojsku po tom, čo sa kurucká posádka stiahla, a kladú ho do roku 1682 alebo 1686. Všimnime si, čo netvrdí nikto: že to boli Turci. Na celom Slovensku sa o hradoch hovorí, že ich „zničili Turci“, pričom ich v skutočnosti zbúralo jedno alebo druhé kresťanské vojsko — spravidla preto, aby ich už nemohli použiť povstalci. Z Pariča zostala nízka zrúcanina medzi stromami kaštieľskeho parku.
In 1786 Count Imrich Csáky built a late-Baroque manor house on the site, using the ruined water castle as a stone quarry. In the same year Emperor Joseph II abolished the Pauline house here, along with hundreds of monasteries across the monarchy that in his view did nothing useful. A fortress became a country house and a monastery became state property inside twelve months. Nothing shows more plainly that the age of private warfare was over and the age of the state had begun.V roku 1786 postavil gróf Imrich Csáky na tom istom mieste neskorobarokový kaštieľ a zrúcaný vodný hrad mu poslúžil ako kameňolom. V tom istom roku zrušil cisár Jozef II. tunajší pavlínsky kláštor spolu so stovkami ďalších v monarchii, ktoré podľa neho nerobili nič užitočné. Z pevnosti sa za jediný rok stalo panské sídlo a z kláštora štátny majetok. Nič neukazuje jasnejšie, že vek súkromných vojen sa skončil a začal sa vek štátu.
In the summer of 1831 cholera reached Zemplín. The authorities disinfected the wells with chlorinated lime and handed out bismuth powder; the serfs, who could not read the notices and had just survived the failed harvest of 1830, concluded that the lords were poisoning them to get their land. More than 150 villages across Zemplín, Abov, Šariš and Spiš rose — over forty thousand people — and landowners, stewards and officials were killed. The army put it down within weeks: military courts had executed 119 people by 8 November 1831, when the ruler stopped the reprisals, and about four thousand more were flogged or imprisoned. It was the largest peasant rising in Slovak history, and it happened on the fields around this town.V lete 1831 dorazila do Zemplína cholera. Úrady dezinfikovali studne chlórovým vápnom a rozdávali bizmutový prášok; poddaní, ktorí vyhlášky nevedeli prečítať a mali za sebou neúrodný rok 1830, si to vysvetlili tak, že ich páni travičstvom pripravujú o pôdu. Povstalo vyše 150 dedín Zemplína, Abova, Šariša a Spiša — vyše štyridsaťtisíc ľudí — a zabíjali sa zemepáni, správcovia a úradníci. Vojsko povstanie potlačilo za pár týždňov: do 8. novembra 1831, keď panovník zastavil represie, popravili stanné súdy 119 ľudí a približne štyri tisícky ďalších odsúdili na palice alebo väzenie. Bolo to najväčšie roľnícke povstanie v slovenských dejinách a odohralo sa na poliach okolo tohto mesta.
The Trebišov estate had come to the Andrássy family by marriage in 1838, and at one point the family held roughly 61 per cent of the land around the town. The young count Gyula Andrássy threw himself into the Hungarian revolution of 1848–49 against Habsburg rule; when it was crushed he escaped abroad, so in 1851 the Austrian authorities hanged him in effigy — a portrait strung up on a gallows because they could not reach the man. The revolution also abolished serfdom, which changed the lives of everybody working those 61 per cent far more than any of the fighting did. Both things belong to the same year, and a student should hold them together.Trebišovské panstvo prešlo v roku 1838 sobášom na rod Andrássyovcov a ten v istom období držal približne 61 percent pôdy v okolí mesta. Mladý gróf Gyula Andrássy sa naplno zapojil do maďarskej revolúcie rokov 1848 – 1849 proti habsburskej vláde; po jej porážke ušiel do cudziny, a tak ho rakúske úrady v roku 1851 obesili v podobizni — na šibenicu zavesili portrét, lebo na človeka nedosiahli. Tá istá revolúcia zrušila poddanstvo, čo zmenilo životy všetkých, ktorí na spomínaných 61 percentách pracovali, oveľa viac než všetky boje dokopy. Obe veci patria do jedného roku a je dobré vnímať ich spolu.
In 1867 Austria and Hungary struck the deal that created Austria-Hungary, and the man hanged in effigy sixteen years earlier became the first prime minister of the new Hungary; from 1871 to 1879 he was foreign minister of the whole empire, and it was he who signed the alliance with Germany that still shaped the map in 1914. At ground level the change that mattered to Trebišov arrived at the same time: the railway reached the town in 1871, so that grain and beet could leave the lowland for a market instead of rotting in it. Andrássy died in 1890, and in 1893 his family built him a neo-Gothic mausoleum at the far end of the manor park, designed by the architect Arthur Meinig. That is why a small lowland town holds the grave of a European statesman.V roku 1867 uzavreli Rakúsko a Uhorsko dohodu, ktorou vzniklo Rakúsko-Uhorsko, a muž, ktorého o šestnásť rokov skôr obesili v podobizni, sa stal prvým premiérom nového Uhorska; v rokoch 1871 – 1879 bol ministrom zahraničia celej ríše a práve on podpísal spojenectvo s Nemeckom, ktoré ovplyvňovalo mapu Európy ešte v roku 1914. Na úrovni obyčajného života prišla dôležitá zmena v tom istom čase: v roku 1871 dorazila do Trebišova železnica, takže obilie a repa mohli z nížiny odísť na trh a nemuseli tu zhniť. Andrássy zomrel v roku 1890 a v roku 1893 mu rodina postavila na okraji kaštieľskeho parku novogotické mauzóleum podľa návrhu architekta Arthura Meiniga. Preto má malé nížinné mesto hrob európskeho štátnika.
Just before the First World War a sugar refinery was built at Trebišov — sources give 1910, the town's own history 1911–1912 — and an electric power station followed in 1911. Sugar beet suits the deep lowland soil, and a refinery is a strange kind of factory: it runs flat out for a few weeks in autumn and needs a whole countryside to feed it. For the next hundred years the beet campaign set the rhythm of the working year for the town and every village around it. It is the single reason Trebišov became an industrial place at all.Tesne pred prvou svetovou vojnou postavili v Trebišove cukrovar — pramene uvádzajú rok 1910, vlastné dejiny mesta roky 1911 – 1912 — a v roku 1911 pribudla elektráreň. Cukrová repa sa na hlbokej nížinnej pôde darí a cukrovar je zvláštna fabrika: pár týždňov na jeseň beží naplno a potrebuje na to celý kraj. Nasledujúcich sto rokov určovala repná kampaň rytmus pracovného roka mestu aj všetkým dedinám okolo. Je to jediný dôvod, prečo sa z Trebišova vôbec stalo priemyselné mesto.
In 1918 Trebišov became part of Czechoslovakia. The census of 1921 counted 5,880 people in the town: 4,860 gave their nationality as Czechoslovak and 299 as Hungarian, while by religion 2,593 were Roman Catholic and 2,474 Greek Catholic. Those numbers repay slow reading. A Greek Catholic population that large is the mark of the Rusyn and eastern-rite east.V roku 1918 sa Trebišov stal súčasťou Československa. Sčítanie z roku 1921 napočítalo v meste 5 880 ľudí: 4 860 sa prihlásilo k československej národnosti a 299 k maďarskej, a podľa vierovyznania tu žilo 2 593 rímskych katolíkov a 2 474 gréckych katolíkov. Tie čísla treba čítať pomaly. Taký veľký počet gréckokatolíkov je znakom rusínskeho východu s východným obradom.
On 2 November 1938 the First Vienna Award, dictated by Nazi Germany and Fascist Italy, handed the southern edge of Slovakia to Hungary. The new line ran only a few kilometres south of Trebišov, through the railway junction at Michaľany; the town itself stayed on the Slovak side and woke up as a border post with its nearest neighbours in another country. In March 1939 what was left of Slovakia became the Slovak State, a country whose independence was granted by Hitler and whose foreign policy was made in Berlin. Trebišov spent the whole war inside it.2. novembra 1938 odovzdala prvá viedenská arbitráž, nadiktovaná nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, južný okraj Slovenska Maďarsku. Nová hranica viedla len pár kilometrov južne od Trebišova, cez železničný uzol Michaľany; samo mesto zostalo na slovenskej strane a zobudilo sa ako pohraničná stanica, ktorej najbližší susedia boli zrazu v inom štáte. V marci 1939 sa zo zvyšku Slovenska stal Slovenský štát — krajina, ktorej samostatnosť povolil Hitler a ktorej zahraničnú politiku robili v Berlíne. Trebišov v ňom prežil celú vojnu.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 in central Slovakia. It was meant to be joined by the Eastern Slovak Army — two divisions, about 35,000 men holding the Carpathian passes, whose job was to open the mountains to the advancing Red Army. Instead the Germans disarmed them almost without a shot from 31 August; roughly 18,000 soldiers were taken prisoner and the passes stayed shut. That is why the war in the east was fought town by town by the Soviet army instead, and why Trebišov was not taken until 1 December 1944, by troops of the 4th Ukrainian Front.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 na strednom Slovensku. Mala sa k nemu pripojiť Východoslovenská armáda — dve divízie, asi 35 000 mužov, ktoré držali karpatské priesmyky a mali otvoriť hory postupujúcej Červenej armáde. Nemci ich namiesto toho od 31. augusta odzbrojili takmer bez výstrelu; do zajatia padlo približne 18 000 vojakov a priesmyky zostali zatvorené. Preto sa vojna na východe viedla mesto po meste sovietskou armádou a preto Trebišov oslobodili až 1. decembra 1944 vojská 4. ukrajinského frontu.
Under communism Trebišov was made a district seat and grew the way district seats grew: apartment blocks, a hospital, schools, offices and a food-processing complex around the old refinery. Farming was collectivised — private strips were merged into cooperatives, which on this flat, fertile ground was at least technically efficient, whatever it did to the villages that had owned them. The broad-gauge railway from the Soviet border to the Košice steelworks was laid past the town in the mid-1960s. Trebišov went from under six thousand people before the war to more than twenty thousand.Za socializmu sa Trebišov stal okresným mestom a rástol tak, ako okresné mestá rástli: paneláky, nemocnica, školy, úrady a potravinársky kombinát okolo starého cukrovaru. Poľnohospodárstvo združstevnili — súkromné pásy polí zlúčili do družstiev, čo bolo na tejto rovnej úrodnej pôde aspoň technicky výhodné, nech to dedinám, ktoré tú pôdu vlastnili, urobilo čokoľvek. V polovici šesťdesiatych rokov postavili popri meste širokorozchodnú trať zo sovietskej hranice do košických železiarní. Z necelých šesťtisíc predvojnových obyvateľov sa Trebišov rozrástol na viac ako dvadsaťtisíc.
The end of the planned economy hit a town built around one crop and one factory. Sugar processing at Trebišov came to an end in the 2000s, when the European Union's reform of its sugar regime cut the whole of Slovakia to a couple of refineries. What replaced it is a mixed industrial estate — engineering, plastics, building materials, haulage — together with the ordinary employers of a district seat: hospital, schools, offices. The manor, the park and the mausoleum stayed, which is why the Andrássys are still the first thing anyone here tells a visitor.Koniec plánovaného hospodárstva zasiahol mesto postavené na jednej plodine a jednej fabrike. Spracovanie cukru sa v Trebišove skončilo v prvom desaťročí po roku 2000, keď reforma cukrového režimu Európskej únie zredukovala celé Slovensko na dva cukrovary. Nahradila ho zmiešaná priemyselná zóna — strojárstvo, plasty, stavebné materiály, doprava — spolu s bežnými zamestnávateľmi okresného mesta: nemocnicou, školami a úradmi. Kaštieľ, park a mauzóleum zostali, a preto sú Andrássyovci stále to prvé, čo tu človeku o meste povedia.
Trebišov has about 23,000 people, which makes it one of the larger towns of eastern Slovakia. The district is known for wine: the volcanic slopes south-east of the town are the Slovak end of the Tokaj region.Trebišov má približne 23 000 obyvateľov, čím patrí k väčším mestám východného Slovenska. Okres je známy vínom: sopečné svahy juhovýchodne od mesta sú slovenským koncom tokajskej oblasti.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.