Čierna nad Tisou is one of the youngest towns in Slovakia standing on some of its oldest inhabited ground: a low sand ridge in the flattest, wettest corner of the country, grazing land for a thousand years, until a new state frontier in 1945 put the meeting point of two railway gauges exactly here. The transshipment yard is not in the town — it is the town. And for four days in the summer of 1968 this was where the future of central Europe was argued out.Čierna nad Tisou je jedno z najmladších slovenských miest, hoci stojí na veľmi starej obývanej pôde: na nízkom piesočnom chrbte v najrovnejšom a najmokrejšom kúte krajiny, ktorý bol tisíc rokov iba pastvinou. Až nová štátna hranica po roku 1945 určila, že práve tu sa stretnú dva rozchody koľají. Prekladisko nie je v meste — prekladisko to mesto je. A štyri letné dni roku 1968 sa tu dohadovala budúcnosť strednej Európy.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Archaeologists have found traces of Bronze Age settlement in this corner of the plain. That sounds unremarkable until you look at the ground: the Medzibodrožie was a maze of river channels, reed beds and marsh that flooded every spring, and the only places a person could live were low ridges of wind-blown sand standing a few metres above the water. Those ridges decided where every village in this country stood for the next three thousand years. Much later they also decided where a railway yard could be laid out.Archeológovia našli v tomto kúte roviny stopy osídlenia z doby bronzovej. Znie to nezaujímavo, kým sa človek nepozrie na terén: Medzibodrožie bolo spleťou riečnych ramien, trstín a močarísk, ktoré sa každú jar rozliali, a bývať sa dalo iba na nízkych chrbtoch naviateho piesku, vyvýšených pár metrov nad hladinu. Tieto chrbty určili na ďalšie tri tisícročia, kde tu budú stáť dediny. O mnoho storočí neskôr určili aj to, kadiaľ sa dá položiť železničné prekladisko.
Finds from the ninth and tenth centuries show the ridges were still lived on while Great Moravia rose and fell to the west and Hungarian clans rode in from the east through the Carpathian passes. This flat country is one of the places where the two worlds met: Slav villages already here, newcomers settling among them. Medieval Hungarian chroniclers, writing three centuries after the event, put the arriving Hungarians' first camps in exactly this corner — that is a good story rather than good evidence, but the archaeology does at least show people living here at the time. The mixed, bilingual character of the Bodrogköz starts this early.Nálezy z 9. a 10. storočia ukazujú, že na piesočných chrbtoch sa bývalo aj v čase, keď na západe vznikala a zanikala Veľká Morava a od východu prichádzali cez karpatské priesmyky staromaďarské rody. Táto rovina je jedným z miest, kde sa oba svety stretli: slovanské dediny tu už stáli a noví príchodzí sa usádzali medzi nimi. Stredovekí uhorskí kronikári, ktorí písali o tristo rokov neskôr, kládli prvé tábory prichádzajúcich Maďarov práve sem — je to skôr pekné rozprávanie než dôkaz, no archeológia aspoň potvrdzuje, že tu vtedy ľudia žili. Zmiešaný, dvojjazyčný ráz Medzibodrožia sa začína práve takto dávno.
For most of its history there was no settlement here with a name of its own. In the 1790s a Hungarian geographer described the place as a puszta — an outlying stretch of grazing and hayfield belonging to a village somewhere else, in this case to Ágcsernyő, the village Slovaks call Čierna. The date usually given as the first written mention of the name is 1828. As late as the census of 1910 the place was still counted as part of that village: a few farm buildings, cattle, and a great deal of standing water.Väčšinu svojich dejín tu nijaká osada s vlastným menom nestála. V deväťdesiatych rokoch 18. storočia opísal uhorský geograf toto miesto ako pustatinu — odľahlý pás pasienkov a lúk, ktorý patril k dedine ležiacej inde, v tomto prípade k Ágcsernyő, teda k dnešnej Čiernej. Ako rok prvej písomnej zmienky sa zvyčajne uvádza 1828. Ešte pri sčítaní v roku 1910 sa toto miesto rátalo k spomínanej dedine: zopár hospodárskych budov, dobytok a veľa stojatej vody.
In the early 1870s a railway was pushed east across this flat country towards Csap — today Chop, just over the Ukrainian border — and on to Ungvár and Munkács. Csap grew into a junction; the empty side of the line got a station in the fields and nothing else. Nobody had any reason to think that the quiet end of the track would one day matter more than the busy one. What made it matter was a border that did not yet exist.Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia prerazila cez túto rovinu železnica smerom na východ do Čopu — dnes leží tesne za ukrajinskou hranicou — a ďalej na Užhorod a Mukačevo. Z Čopu sa stal uzol; na prázdnej strane trate pribudla stanica uprostred polí a nič viac. Nik nemal dôvod predpokladať, že tichý koniec koľají bude raz dôležitejší ako ten rušný. Dôležitým ho urobila hranica, ktorá vtedy ešte neexistovala.
In 1918 this corner became part of Czechoslovakia, confirmed by the Treaty of Trianon in 1920. On the ground the change was gentler than the map suggests: the old county town, Ungvár, became Uzhhorod, the capital of Subcarpathian Ruthenia — a different province of the same republic. Trains still ran east without a customs post and people still went that way to do business. The frontier that would create this town was still a quarter of a century away.V roku 1918 sa tento kút stal súčasťou Československa, čo potvrdila Trianonská zmluva v roku 1920. V praxi bola zmena miernejšia, než sa zdá z mapy: zo starého stoličného mesta Užhorod sa stalo hlavné mesto Podkarpatskej Rusi — inej krajiny, ale toho istého štátu. Vlaky chodili na východ bez colnice a ľudia tam naďalej jazdili za obchodom. Hranica, ktorá toto mesto neskôr vytvorí, bola ešte štvrťstoročie ďaleko.
By the First Vienna Award of 2 November 1938, dictated by Nazi Germany and Fascist Italy, the southern strip of Slovakia including this country went to Hungary, and Hungarian troops moved in during the first week of November. Everything here was Hungarian for the next six and a half years. The Red Army reached this flat country in the late autumn of 1944, and in 1945 it was Czechoslovak again.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, nadiktovaná nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, pripojila južný pás Slovenska aj s týmto krajom k Maďarsku a maďarské vojsko sem prišlo v prvom novembrovom týždni. Nasledujúcich šesť a pol roka tu bolo všetko maďarské. Červená armáda dorazila na túto rovinu neskoro na jeseň 1944 a v roku 1945 bol kraj opäť československý.
After 1945 Subcarpathian Ruthenia was handed to the Soviet Union, and a line that had been an internal boundary became the seam between two railway systems. Soviet track is 1520 mm apart, Czechoslovak track 1435 mm — 85 millimetres of difference, too little to see from a distance and far too much for a wheelset to bridge. Every wagon of ore, coal, grain or timber crossing here had to be emptied and reloaded. A Czechoslovak government resolution of 1946 founded a transshipment point on the empty puszta; at the start it was three wooden buildings serving as a dormitory, a shop and a room for films. Everything else in the town was built around the tracks afterwards.Po roku 1945 pripadla Podkarpatská Rus Sovietskemu zväzu a čiara, ktorá dovtedy bola vnútornou hranicou, sa stala švíkom medzi dvoma železničnými systémami. Sovietske koľaje majú rozchod 1520 mm, československé 1435 mm — rozdiel 85 milimetrov, na diaľku neviditeľný a pre dvojkolesie neprekonateľný. Každý vagón rudy, uhlia, obilia či dreva bolo treba tu vyložiť a preložiť. Uznesením československej vlády z roku 1946 vzniklo na pustatine prekladisko; na začiatku to boli tri drevené baraky — ubytovňa, obchod a miestnosť na premietanie. Všetko ostatné v meste pribudlo okolo koľají až potom.
By the 1960s the yard was one of the largest transshipment complexes in Europe: kilometres of parallel sidings, tipplers and cranes, whole trains taken apart and rebuilt, and work for thousands of people. Its biggest customer was the new East Slovak ironworks at Šaca beside Košice, which was designed around Soviet iron ore — so in the mid-1960s a broad-gauge line was laid from the border crossing at Maťovce straight to Haniska pri Košiciach, so that the ore need not be reloaded at all. The settlement beside the tracks was granted town status in 1969. It had grown from nothing to a town in a single generation, and every year of that growth depended on the frontier staying exactly where it was.V šesťdesiatych rokoch patrilo prekladisko k najväčším v Európe: kilometre súbežných koľají, výklopníky a žeriavy, celé vlaky rozobrané a znovu zostavené, práca pre tisíce ľudí. Najväčším odberateľom boli nové Východoslovenské železiarne v Šaci pri Košiciach, postavené na sovietskej železnej rude — a tak v polovici šesťdesiatych rokov položili širokorozchodnú trať od hraničného prechodu v Maťovciach rovno do Hanisky pri Košiciach, aby sa ruda nemusela prekladať vôbec. Osada pri koľajniciach dostala v roku 1969 štatút mesta. Z ničoho vyrástlo mesto za jedinú generáciu a každý rok toho rastu závisel od toho, že hranica zostane presne tam, kde je.
In the spring of 1968 the Czechoslovak Communist Party under Alexander Dubček began lifting censorship and loosening party control — the reform experiment known as the Prague Spring. Moscow wanted it stopped, and from 29 July to 1 August the two leaderships met here, in a railway building beside the yard: almost the entire Soviet Politburo, the only time it ever met outside Soviet territory, facing the full Czechoslovak Presidium, with the hardest arguing done by two 'fours' — Brezhnev, Kosygin, Podgorny and Suslov against Dubček, Svoboda, Černík and Smrkovský. The town was chosen because it stands on the border: by the accounts of those present the Soviet delegation came in each morning by special train from Chop and went back across the frontier every night. Dubček promised to rein in the press and stay loyal to the Warsaw Pact; the Soviets promised to withdraw their troops. Two days later, on 3 August, the same men signed the Bratislava Declaration and everyone announced that the crisis was over — and on the night of 20 to 21 August the armies of five Warsaw Pact states crossed the borders anyway. Ever since, the name of this small railway town has meant that meeting.Na jar 1968 začalo vedenie Komunistickej strany Československa na čele s Alexandrom Dubčekom rušiť cenzúru a uvoľňovať stranícky dohľad — reformnému pokusu sa hovorí Pražská jar. Moskva ho chcela zastaviť, a tak sa od 29. júla do 1. augusta obe vedenia stretli práve tu, v železničnej budove pri prekladisku: takmer celé sovietske politbyro, ktoré sa jediný raz vo svojich dejinách zišlo mimo územia ZSSR, oproti celému československému predsedníctvu, pričom najtvrdšie rokovali dve „štvorky“ — Brežnev, Kosygin, Podgornyj a Suslov proti Dubčekovi, Svobodovi, Černíkovi a Smrkovskému. Mesto vybrali preto, že leží priamo na hranici: podľa spomienok účastníkov prichádzala sovietska delegácia každé ráno osobitným vlakom z Čopu a na noc sa vracala za hranicu. Dubček sľúbil pritvrdiť voči tlači a zostať verný Varšavskej zmluve, Sovieti sľúbili odsun vojsk. O dva dni neskôr, 3. augusta, podpísali tí istí ľudia v Bratislave spoločné vyhlásenie a všetci oznámili, že kríza sa skončila — a v noci z 20. na 21. augusta prekročili hranice armády piatich štátov Varšavskej zmluvy. Odvtedy meno tohto malého železničiarskeho mesta znamená práve toto rokovanie.
After 1989 the trade that had filled the yard — Soviet ore and oil one way, Czechoslovak machinery the other — stopped being planned in advance by two governments and started being decided by customers. Slovakia joined the European Union in 2004 and the Schengen area in 2007, which turned the track east of the town into the external frontier of the Union, with all the paperwork that implies. Freight still crosses and the 85 millimetres still have to be bridged consignment by consignment, but the volumes are a fraction of what they were. A town built for one job discovered that the job had shrunk.Po roku 1989 prestali obchod, ktorý plnil prekladisko — sovietska ruda a ropa jedným smerom, československé stroje druhým —, dopredu plánovať dve vlády a začali oň rozhodovať zákazníci. Slovensko vstúpilo v roku 2004 do Európskej únie a v roku 2007 do schengenského priestoru, takže z koľají východne od mesta sa stala vonkajšia hranica Únie so všetkou byrokraciou, ktorá k tomu patrí. Tovar tadiaľ ide stále a tých 85 milimetrov treba prekonať zásielku po zásielke, objemy sú však zlomkom niekdajších. Mesto postavené na jedinej práci zistilo, že tej práce ubudlo.
In independent Slovakia the town has been shrinking: about 4,600 people at the census of 2001, 3,586 at the census of 2021, with some of the highest long-term unemployment in the country. Since 2022, when Russia's full-scale invasion turned the Slovak–Ukrainian border into a supply route, the yard has had a different kind of work — grain coming out of Ukraine, aid and equipment going in, all of it still changing gauge here. The town is a terminus: nothing passes through it on the way to somewhere else, and whoever comes is coming here. Whether the new traffic lasts, nobody in Čierna would care to predict.V samostatnom Slovensku sa mesto zmenšuje: pri sčítaní v roku 2001 malo asi 4 600 obyvateľov, v roku 2021 už len 3 586, s jednou z najvyšších dlhodobých nezamestnaností v krajine. Od roku 2022, keď sa slovensko-ukrajinská hranica po ruskej invázii zmenila na zásobovaciu trasu, má prekladisko inú prácu — obilie ide z Ukrajiny von, pomoc a technika dnu, a všetko to tu stále mení rozchod. Mesto je konečná: neprechádza ním nik na cestu inam, kto sem príde, ide práve sem. Či nová práca vydrží, si v Čiernej netrúfa predpovedať nikto.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.