Viniansky hrad stands on a wooded hill above the village of Vinné, north-west of Michalovce, where the flat Zemplín plain runs up against the first slopes of the Vihorlat. It belongs to the generation of stone castles the Kingdom of Hungary built after the Mongol invasion — and it now looks out over a landscape that changed more in the 1960s than it had in the previous seven hundred years.Viniansky hrad stojí na zalesnenom kopci nad obcou Vinné, severozápadne od Michaloviec, tam, kde rovná zemplínska nížina naráža na prvé svahy Vihorlatu. Patrí ku generácii kamenných hradov, aké Uhorské kráľovstvo postavilo po vpáde Mongolov — a dnes hľadí na krajinu, ktorá sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia zmenila viac než za predchádzajúcich sedemsto rokov.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
On 11 April 1241 the Mongols destroyed the Hungarian royal army at Muhi, out in the plain a day's ride to the south, and King Béla IV fled to the Adriatic coast. When the invaders withdrew a year later he drew the obvious lesson: earth banks and timber palisades had failed everywhere, while the handful of stone castles had mostly held. Viniansky hrad is one of the castles built in the decades that followed, in the second half of the thirteenth century, set on its hill to watch the road running north towards Poland. This is the single most common mistake told about Slovak castles: the great majority were not destroyed by the Mongols — they exist because of them.Jedenásteho apríla 1241 rozdrvili Mongoli uhorské kráľovské vojsko pri Mohi, na rovine deň jazdy odtiaľto na juh, a kráľ Belo IV. utiekol až k Jadranu. Keď o rok neskôr útočníci odtiahli, vyvodil z toho jasný záver: hlinené valy a drevené palisády zlyhali všade, kým tých pár kamenných hradov väčšinou vydržalo. Viniansky hrad je jedným z hradov, ktoré vyrástli v nasledujúcich desaťročiach, v druhej polovici 13. storočia, a strážil z kopca cestu smerujúcu na sever do Poľska. Toto je najčastejší omyl, aký sa o slovenských hradoch rozpráva: väčšinu z nich Mongoli nezničili — vďaka nim vôbec vznikli.
The village of Vinné is first mentioned in 1249, its mill in 1335 and its vineyards in 1336 — the name belongs to the same family of words as víno, wine. The castle was part of the estate of the lords of Michalovce, a branch of the Kaplon kindred: a regional seat, not a royal fortress. In 1312 it was attacked and damaged by the sons of the palatine Amadé Aba — the palatine was the king's deputy and the highest officer in the kingdom, and this family ruled eastern Hungary almost as its own state until King Charles Robert broke them at the battle of Rozhanovce, just east of Košice, on 15 June that same year. The castle itself is first named in a document only in 1335, a good reminder that a building is usually older than its first mention.Obec Vinné sa prvý raz spomína v roku 1249, jej mlyn v roku 1335 a vinice v roku 1336 — meno obce patrí do tej istej rodiny slov ako víno. Hrad bol súčasťou panstva michalovských pánov, vetvy rodu Kaplon: bolo to regionálne sídlo, nie kráľovská pevnosť. V roku 1312 ho napadli a poškodili synovia palatína Omodeja Abu — palatín bol kráľov zástupca a najvyšší úradník krajiny a tento rod ovládal východ Uhorska takmer ako vlastný štát, kým ich kráľ Karol Róbert 15. júna toho istého roku neporazil v bitke pri Rozhanovciach kúsok východne od Košíc. Samotný hrad sa v listine prvý raz spomína až v roku 1335 — dobrá pripomienka, že stavba býva staršia ako jej prvá zmienka.
In 1466 the castle was badly damaged in fighting during the reign of Matthias Corvinus; Slovak accounts connect it with his long quarrel with the Polish king Casimir IV, whose family had a claim on the Hungarian throne. Eastern Slovakia had only just come out of twenty years under Ján Jiskra's Czech garrisons, and the country was full of soldiers with no war to fight and no other trade. Whoever held the hill, it was the village below that paid for the siege. The record for this century is thin here, and it is better to say so than to invent a besieger with a name.V roku 1466 hrad ťažko poškodili boje za vlády Mateja Korvína; slovenské pramene ich spájajú s jeho dlhým sporom s poľským kráľom Kazimírom IV., ktorého rod si nárokoval uhorský trón. Východné Slovensko práve vyšlo z dvadsiatich rokov pod českými posádkami Jána Jiskru a krajina bola plná vojakov bez vojny a bez iného remesla. Nech už kopec držal ktokoľvek, obliehanie zaplatila dedina pod ním. Záznamy z tohto storočia sú tu chudobné — a je poctivejšie to priznať, než si vymyslieť obliehateľa s menom.
In the early 1500s the owners repaired and strengthened the castle — gunpowder had changed what a wall was expected to survive, and thin medieval curtain walls were being backed with earth and rounded bastions all over the kingdom. In 1594 imperial troops damaged it again while taking it. The date falls inside the Long Turkish War, so the story is easy to get wrong: this was the emperor's own army, not the sultan's, and the short record does not say what the quarrel was about. Ottoman raiding parties did reach Zemplín in these decades, but they never held this hill.Na začiatku 16. storočia majitelia hrad opravili a zosilnili — pušný prach zmenil to, čo mal múr vydržať, a tenké stredoveké hradby vystužovali zemou a okrúhlymi baštami po celom kráľovstve. V roku 1594 hrad znovu poškodilo cisárske vojsko, keď ho dobýjalo. Dátum spadá do pätnásťročnej vojny s Osmanmi, a preto sa príbeh ľahko poplietne: bolo to vojsko cisára, nie sultána, a stručný záznam nehovorí, o čo v tom spore išlo. Osmanské nájazdy do Zemplína v týchto desaťročiach naozaj dosahovali, tento kopec však nikdy nedržali.
Zemplín was the heartland of the risings against the Habsburgs — Imre Thököly's kuruc army in the 1680s, then the war of Francis II Rákóczi from 1703 to 1711; Rákóczi himself was born at Borša in this county in 1676. Once the risings were beaten the Habsburg court did the arithmetic that every government does after a rebellion: a castle rebels can hold is worth less than a castle that no longer exists. In the early eighteenth century the emperor ordered Vinné demolished, and that — not any Turkish army — is how it became a ruin. Dozens of eastern Slovak castles end exactly this way, which is worth remembering the next time someone says 'the Turks destroyed it'.Zemplín bol srdcom povstaní proti Habsburgovcom — kurucké vojsko Imricha Thökölyho v osemdesiatych rokoch 17. storočia a potom vojna Františka II. Rákócziho v rokoch 1703 – 1711; sám Rákóczi sa narodil v roku 1676 v Borši, v tejto stolici. Keď boli povstania porazené, cisársky dvor si urobil počet, aký si po vzbure urobí každá vláda: hrad, ktorý môžu držať povstalci, má menšiu cenu než hrad, ktorý už neexistuje. Na začiatku 18. storočia dal cisár Vinné zbúrať — a takto sa z hradu stala zrúcanina, nie pričinením nejakého tureckého vojska. Takto sa končia desiatky východoslovenských hradov, a oplatí sa to pripomenúť si vždy, keď niekto povie „zničili ho Turci“.
The Sztáray family, who held the estate, had no wish to live in a cold ruin up a steep hill when a comfortable manor house could be built in the village below, and that is where they went. It is how most Slovak castles actually ended: not stormed, but abandoned, because the way lords wanted to live had changed. Once a roof goes, a building has about a generation before the rest follows, and cut stone is far too useful to leave lying above a village that is busy building. By the nineteenth century Viniansky hrad was a shape in the trees that nobody climbed to.Rod Sztárayovcov, ktorý panstvo držal, nemal chuť bývať v studenej zrúcanine na strmom kopci, keď sa v dedine pod ním dal postaviť pohodlný kaštieľ — a tak sa presťahoval. Takto sa v skutočnosti skončila väčšina slovenských hradov: nie dobytím, ale opustením, lebo sa zmenilo to, ako chceli páni žiť. Keď zmizne strecha, má stavba asi generáciu, kým ju nasleduje aj zvyšok, a otesaný kameň je príliš dobrý na to, aby ležal nad dedinou, ktorá práve stavia. V 19. storočí bol Viniansky hrad už len tvarom medzi stromami, ku ktorému nikto nechodil.
After the Slovak National Uprising broke out in August 1944 German units moved into the east to hunt the partisans hiding in the Vihorlat forests. On 30 October 1944 they came to Vinné as a reprisal for the village's help to those partisans: seven people were shot, the inhabitants were driven out and the village was burned — 285 houses destroyed outright and 120 more damaged by the fire. In the same weeks a German special unit was executing captured partisans on Biela hora above Michalovce. When the front finally passed at the end of November 1944, the people of Vinné came back to a burnt street under an empty castle.Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 prišli na východ nemecké jednotky loviť partizánov ukrytých v lesoch Vihorlatu. Tridsiateho októbra 1944 dorazili do Vinného ako odveta za pomoc, ktorú dedina partizánom poskytla: sedem ľudí zastrelili, obyvateľov vyhnali a dedinu vypálili — 285 domov zhorelo úplne a ďalších 120 oheň poškodil. V tých istých týždňoch popravoval nemecký zvláštny oddiel zajatých partizánov na Bielej hore nad Michalovcami. Keď koncom novembra 1944 front konečne prešiel, vrátili sa ľudia z Vinného na vypálenú ulicu pod prázdnym hradom.
Between 1961 and 1965 the flat, flood-prone plain below the castle was turned into a reservoir, Zemplínska šírava, built to hold floodwater, to irrigate the lowland and to supply the power station at Vojany with water. Recreation was an afterthought that took the place over: by 1968 more than half a million people a year were coming to the shore, and more than a million by the late 1970s, and the holiday settlements grew along the northern side at Kaluža, Klokočov and Hôrka. From the walls you now see two landscapes at once — the medieval one you are standing on, and a twentieth-century one filling the middle distance. The walls are seven hundred years old; the water is younger than most of the people looking at it.V rokoch 1961 – 1965 zmenili rovnú, záplavami ohrozovanú nížinu pod hradom na vodnú nádrž Zemplínska šírava — mala zachytávať povodne, zavlažovať nížinu a zásobovať vodou elektráreň vo Vojanoch. Rekreácia bola dodatočný nápad, ktorý si celé dielo privlastnil: v roku 1968 prišlo na breh vyše pol milióna ľudí ročne, koncom sedemdesiatych rokov už vyše milióna, a na severnej strane vyrástli rekreačné strediská Kaluža, Klokočov a Hôrka. Z hradieb tak dnes vidíte dve krajiny naraz — tú stredovekú, na ktorej stojíte, a tú z 20. storočia, ktorá vypĺňa priestor pod vami. Múry majú sedemsto rokov; voda pod nimi je mladšia než väčšina ľudí, čo sa na ňu pozerajú.
In 1963 the ruin was declared a national cultural monument, at a time when it was little more than overgrown rubble under the oaks — protection on paper long before anyone did any work on it. Meanwhile the chemical works at Strážske was discharging PCBs — polychlorinated biphenyls, industrial oils that do not break down — into the Laborec, and the river carried them down into the new reservoir. From the 1970s the pollution damaged both the water and the lake's reputation as a holiday coast, and the clean-up and the arguments about what is safe are still going on today. It is one of the heaviest industrial legacies in eastern Slovakia, and it sits in the view from the castle.V roku 1963 vyhlásili zrúcaninu za národnú kultúrnu pamiatku — v čase, keď to bola len zarastená kopa kameňa pod dubmi; ochrana na papieri prišla dávno pred akoukoľvek prácou. Medzitým vypúšťal chemický závod v Strážskom do Laborca PCB — polychlórované bifenyly, priemyselné oleje, ktoré sa v prírode nerozkladajú — a rieka ich zaniesla do novej nádrže. Od sedemdesiatych rokov znečistenie poškodilo vodu aj povesť jazera ako letnej riviéry a čistenie i spory o to, čo je ešte bezpečné, pokračujú dodnes. Je to jedna z najťažších priemyselných záťaží na východnom Slovensku — a leží presne vo výhľade z hradu.
Since 2011 a civic association, Zemplínsko-užská hradná cesta, has been consolidating the ruin: clearing the site, securing walls, bringing a tower back to a standing, safe state. That is how most Slovak castle ruins are being rescued now — small associations and volunteer summer work rather than large state reconstructions — and it means the place changes from one season to the next, so how much of the tower you can climb depends on when you come. There is no ticket office and no barrier: you walk up through the oak wood in half an hour and let yourself in. What was a heap of stone under trees a generation ago is a castle again, because people decided it should be.Od roku 2011 zrúcaninu konsoliduje občianske združenie Zemplínsko-užská hradná cesta: čistí areál, zabezpečuje múry a vrátilo vežu do stojaceho, bezpečného stavu. Takto sa dnes zachraňuje väčšina slovenských hradných zrúcanín — malé združenia a dobrovoľnícka práca cez leto namiesto veľkých štátnych rekonštrukcií — a znamená to, že sa miesto zo sezóny na sezónu mení; koľko z veže si vyjdete, závisí od toho, kedy prídete. Nie je tu pokladnica ani rampa: vyjdete polhodinu dubovým lesom a vojdete. To, čo bolo pred generáciou kopou kameňa pod stromami, je znova hradom, lebo sa tak ľudia rozhodli.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.