Malacky is the market town of Záhorie, the sandy pine country between the Little Carpathians and the Morava river. Nothing here was ever built to be defended: the castle that ruled this land stands ten kilometres away under the hills, and once it was wrecked in 1706 the lords simply moved down onto the flat and ran everything from Malacky instead. That is why a small town on sand has a manor house, a park, a Franciscan monastery and a copy of the Holy Stairs of Rome.Malacky sú trhovým mestom Záhoria — piesočnatého kraja borovíc medzi Malými Karpatmi a riekou Moravou. Nič tu nikdy nestavali na obranu: hrad, ktorý tomuto panstvu vládol, stojí desať kilometrov odtiaľto pod horami, a keď ho v roku 1706 rozstrieľali, páni sa jednoducho presťahovali dolu na rovinu a všetko riadili z Malaciek. Preto má malé mesto na piesku kaštieľ, park, františkánsky kláštor aj kópiu rímskych Svätých schodov.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The valley of the Morava has been a road for as long as goods have moved across Europe. The long-distance route between the Adriatic and the Baltic — the one later called the Amber Road — ran up this side of the Little Carpathians, past the spot where Malacky now stands, and the Roman frontier lay a day's walk south on the Danube. This was the barbarian bank, and nobody built a town on it: the ground is poor sand and what grows on it best is pine. Everything that happens here later happens because of the road.Údolie Moravy je cestou odvtedy, čo sa po Európe vozí tovar. Diaľková trasa medzi Jadranom a Baltom — tá, ktorú neskôr nazvali Jantárová cesta — viedla práve týmto úpätím Malých Karpát, popri mieste, kde dnes stoja Malacky, a hranica Rímskej ríše ležala deň chôdze na juh, na Dunaji. Toto bola barbarská strana a mesto tu nikto nestaval: pôda je chudobný piesok a najlepšie na ňom rastie borovica. Všetko, čo sa tu udialo neskôr, sa udialo pre tú cestu.
Malacky first appear in writing in 1206, when noblemen were granted a stretch of land that the document calls Malucha. That is a fact about a charter, not about when people arrived — the road had been in use for a thousand years already. The land lay in the frontier belt of the Kingdom of Hungary, in the region Slovaks call Záhorie, "beyond the hills", because from Bratislava or Trnava you had to cross the Little Carpathians to reach it. Frontier country meant few people, a great deal of forest, and a king who cared mainly about who was guarding the way in from Moravia.Malacky sa prvý raz spomínajú v listine z roku 1206, keď šľachtici dostali kus zeme, ktorý sa v nej nazýva Malucha. Je to údaj o listine, nie o tom, odkedy tu žijú ľudia — po ceste sa chodilo už tisíc rokov predtým. Kraj patril do pohraničného pásma Uhorského kráľovstva a volá sa Záhorie, teda „za horami“: z Bratislavy či Trnavy sa sem muselo cez Malé Karpaty. Pohraničie znamenalo málo ľudí, veľa lesa a kráľa, ktorého zaujímalo najmä to, kto stráži cestu z Moravy.
In 1241 Mongol armies broke into the kingdom and destroyed its army; villages that could not be defended were burned. No chronicle records what happened in this corner of Záhorie, and the honest answer is that we do not know. What we do know is what King Béla IV did next: he pushed his nobles to build in stone on high ground, and between 1256 and 1273 Detrich, son of Kunt the town judge of Bratislava, raised Plavecký hrad on a limestone spur above the villages under the ridge. Its Hungarian name Detrekő — "Detrich's rock" — remembers the builder; its Slovak name remembers the Plavci, the Cumans, a steppe people settled along this frontier to guard it.V roku 1241 vtrhli do kráľovstva mongolské vojská a jeho armádu rozdrvili; dediny, ktoré sa nemali ako brániť, ľahli popolom. Čo sa vtedy dialo práve v tomto kúte Záhoria, nehovorí ani jedna kronika, a poctivá odpoveď znie, že to nevieme. Vieme však, čo urobil kráľ Belo IV.: prinútil šľachtu stavať z kameňa na vyvýšeninách, a v rokoch 1256 – 1273 postavil Detrich, syn bratislavského richtára Kunta, nad podhorskými dedinami Plavecký hrad. Maďarské meno Detrekő — „Detrichova skala“ — pripomína staviteľa, slovenské meno Plavcov, teda Kumánov, ktorých sem usadili strážiť hranicu.
The new castle was fought over almost at once: in 1273 Hungarian and Bohemian troops clashed beneath its walls, in the war between the Kingdom of Hungary and Ottokar II of Bohemia. Around a castle like this the king built an estate — the Plavecké panstvo, a block of villages whose rents, grain and labour kept the garrison alive. Malacky was one of those villages, an ordinary farming place on the road, and for the next three centuries its history is the estate's history. In 1398 the whole domain went to Stibor of Stiborice, one of the most powerful lords in the kingdom, which tells you what a frontier castle was worth.O nový hrad sa bojovalo takmer okamžite: v roku 1273 sa pod jeho hradbami zrazili uhorské a české vojská vo vojne medzi Uhorskom a českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Okolo takého hradu vzniklo panstvo — Plavecké panstvo, súbor dedín, ktorých dávky, obilie a robota živili posádku. Malacky boli jednou z nich, obyčajnou roľníckou dedinou pri ceste, a na ďalšie tri storočia sú ich dejiny dejinami panstva. V roku 1398 získal celé panstvo Stibor zo Stiboríc, jeden z najmocnejších pánov kráľovstva — to hovorí, akú cenu mal pohraničný hrad.
While the Ottoman front burned two hundred kilometres to the south-east, Záhorie was the rear: no sieges here, but taxes, soldiers passing through and refugees arriving. The estate changed hands — the Fugger banking family of Augsburg held it from 1553 to 1575, then the Balašas — and in 1566 the emperor Maximilian II granted Malacky the privileges of a market town, the right to hold weekly markets and annual fairs. That is the moment a village starts turning into a town, because a market pulls in roads, craftsmen and money. Between 1579 and 1584 one of the earliest printing presses in Slovakia worked up at the castle under Štefan Balaša, producing calendars, hymn books and the writings of the Protestant author Peter Bornemisza.Kým dvesto kilometrov na juhovýchod horel osmanský front, Záhorie bolo zázemím: bez obliehaní, zato s daňami, prechádzajúcimi vojskami a prichádzajúcimi utečencami. Panstvo menilo majiteľov — v rokoch 1553 – 1575 ho držali augsburskí bankári Fuggerovci, potom Balašovci — a v roku 1566 udelil cisár Maximilián II. Malackám výsady mestečka, teda právo týždenných trhov a výročných jarmokov. Vtedy sa z dediny začína stávať mesto: trh k sebe pritiahne cesty, remeselníkov aj peniaze. V rokoch 1579 – 1584 pracovala na hrade u Štefana Balašu jedna z najstarších tlačiarní na Slovensku — tlačila kalendáre, spevníky a spisy protestantského autora Petra Bornemisu.
In 1622 the emperor Ferdinand II handed the Plavecký estate to Pavol Pálffy, and the family then did the thing that decided the town's future: instead of living in a cold castle on a rock, they settled at Malacky beside the road, built a Renaissance manor house and put the estate offices next to it. In 1653 they finished a monastery and church here and gave it to the Franciscan order. Into the church went a Scala Sancta — a copy of the Holy Stairs of Rome, a flight of steps that pilgrims climb on their knees, with relics set beneath the treads. Very few of these exist in this part of Europe, and they are the reason a small Záhorie town has been a place of pilgrimage for more than three hundred years.V roku 1622 dal cisár Ferdinand II. Plavecké panstvo Pavlovi Pálfimu a rod potom urobil vec, ktorá rozhodla o budúcnosti mesta: namiesto studeného hradu na skale sa usadil v Malackách pri ceste, postavil si renesančný kaštieľ a vedľa neho úrady panstva. V roku 1653 tu dokončili kláštor s kostolom a darovali ho františkánom. Do kostola vstavali Scala Sancta — kópiu rímskych Svätých schodov, po ktorých pútnici vystupujú po kolenách a pod ktorých stupňami sú uložené relikvie. V tejto časti Európy sú také schody vzácnosťou a práve vďaka nim je malé záhorské mesto už vyše tristo rokov pútnickým miestom.
People in Slovakia often say of a ruin that "the Turks destroyed it". Plavecký hrad shows how often that is wrong: it was imperial troops who wrecked it in 1706, while putting down the Hungarian uprising of Francis II Rákóczi, and nobody ever rebuilt it. From then on the estate was run entirely from Malacky — which is why the town, and not the castle, has the manor, the park and the offices. A census in 1787 counted 2,152 people here in 231 houses, most of them farmers, and the town's own history records French troops plundering Malacky in 1810, at the end of the occupation that followed Napoleon's war against Austria.Na Slovensku sa o zrúcaninách často hovorí, že „ich zničili Turci“. Plavecký hrad ukazuje, ako často to nie je pravda: rozstrieľalo ho cisárske vojsko v roku 1706 pri potláčaní povstania Františka II. Rákócziho a nikto ho už neobnovil. Panstvo sa odvtedy riadilo výlučne z Malaciek — preto má kaštieľ, park a úrady mesto, a nie hrad. Súpis z roku 1787 tu narátal 2 152 obyvateľov v 231 domoch, väčšinou roľníkov, a mestská história uvádza, že v roku 1810, na konci okupácie po Napoleonovej vojne proti Rakúsku, Malacky vyplienili francúzski vojaci.
In 1831 cholera came up the roads from the east and killed 397 people in Malacky — a catastrophe in a town of a few thousand. The same epidemic set off a peasant rising in eastern Slovakia, and everywhere it left behind the feeling that the old order could protect nobody. In 1848 the revolution abolished serfdom: the villagers of the Pálffy estate stopped owing their lord labour days and dues, and the land they worked began to become their own. The family kept the manor, the forests and most of the wealth, but the legal relationship that had shaped life here for six hundred years was finished.V roku 1831 prišla po cestách z východu cholera a v Malackách zabila 397 ľudí — v meste s pár tisíc obyvateľmi pohroma. Tá istá epidémia vyvolala na východnom Slovensku roľnícke povstanie a všade po sebe zanechala pocit, že starý poriadok neochráni nikoho. V roku 1848 zrušila revolúcia poddanstvo: ľudia z pálfiovského panstva prestali pánovi dlhovať robotu a dávky a pôda, ktorú obrábali, sa začala stávať ich vlastnou. Rodu zostal kaštieľ, lesy aj väčšina bohatstva, no právny vzťah, ktorý tu šesťsto rokov určoval život, sa skončil.
Cholera returned in 1866 and killed 160 people. Then came the thing that changed Malacky more than any landlord had: between 1889 and 1891 the railway was laid up the Morava valley through the town, linking Bratislava with Břeclav and, through it, with Vienna, Brno and Budapest. A town on a railway can sell what it grows and make things for somebody else's market — and it can also lose its young people, and in these decades Záhorie, like the rest of northern Hungary, sent thousands of them to America.V roku 1866 sa cholera vrátila a zabila 160 ľudí. Potom prišlo to, čo Malacky zmenilo viac než ktorýkoľvek zemepán: v rokoch 1889 – 1891 postavili údolím Moravy cez mesto železnicu, ktorá spojila Bratislavu s Břeclavou a cez ňu s Viedňou, Brnom aj Budapešťou. Mesto na železnici môže predať, čo dopestuje, a vyrábať pre cudzí trh — môže však aj prísť o mladých, a Záhorie ich vtedy, ako celé horné Uhorsko, posielalo po tisícoch do Ameriky.
On 3 November 1918, days after Austria-Hungary collapsed, the people of Malacky set up a national committee, and that winter Czechoslovak troops coming from Moravia took control of Záhorie. The border with Austria now ran along the Morava a few kilometres to the west, so the town was a frontier place again, this time of a republic. In 1918 the new state's defence ministry began buying land from Count Pálffy for military forests and training grounds — that purchase is the origin of the huge army training area on the sands that still surrounds the town. For the first time in three hundred years the biggest landowner around Malacky was not the Pálffys but the army.3. novembra 1918, pár dní po rozpade Rakúsko-Uhorska, si Malačania založili národný výbor a ešte tej zimy ovládli Záhorie československé vojská prichádzajúce z Moravy. Hranica s Rakúskom viedla odteraz po Morave pár kilometrov na západ, takže mesto bolo znovu pohraničím — tentoraz pohraničím republiky. V roku 1918 začalo ministerstvo obrany nového štátu vykupovať pôdu od grófa Pálfiho pre vojenské lesy a výcvik; z toho výkupu vyrástol obrovský vojenský priestor v pieskoch, ktorý mesto obklopuje dodnes. Prvý raz po tristo rokoch nebol najväčším vlastníkom pôdy v okolí Malaciek Pálfi, ale armáda.
The Slovak State declared in March 1939 was an ally of Nazi Germany, and part of the price was written into the treaty: German troops could use the western border strip, and the training area beside Malacky became a Wehrmacht ground under the name Truppenübungsplatz Kleine Karpathen. The Slovak National Uprising of 1944 was fought in the mountains of central Slovakia and never reached Záhorie, which stayed under the regime and then under German occupation until Soviet troops of the 2nd Ukrainian Front took the town on 4–5 April 1945, in the same days that Bratislava fell.Slovenský štát vyhlásený v marci 1939 bol spojencom nacistického Nemecka a časť ceny bola zapísaná priamo v zmluve: nemecké vojsko smelo využívať západný pohraničný pás a z výcvikového priestoru pri Malackách sa stalo cvičisko wehrmachtu s názvom Truppenübungsplatz Kleine Karpathen. Slovenské národné povstanie roku 1944 sa bilo v horách stredného Slovenska a na Záhorie nedošlo — to zostalo pod režimom a potom pod nemeckou okupáciou, kým 4. – 5. apríla 1945 mesto neobsadili sovietske vojská 2. ukrajinského frontu, v tých istých dňoch, keď padla Bratislava.
After 1948 the Morava, a few kilometres west, became the Iron Curtain: a ploughed strip, watchtowers and barbed wire, with the floodplain meadows closed to ordinary people for forty years. In 1950 the army formalised what it had been buying since 1918 and created a military district of 277 square kilometres on the Záhorie sands, with the air base under the hills at Kuchyňa inside it. In 1967 the line through Malacky became the first railway in Slovakia to be electrified at 25,000 volts, the system used on main lines ever since. The town grew with blocks of flats and jobs in state enterprises, but it grew as a place on the edge of a sealed border — which is exactly what it stopped being in 1989.Po roku 1948 sa z Moravy pár kilometrov na západ stala železná opona: zorané pásmo, strážne veže a ostnatý drôt, a lužné lúky boli na štyridsať rokov pre bežných ľudí zavreté. V roku 1950 armáda uzákonila to, čo od roku 1918 skupovala, a vytvorila na záhorských pieskoch vojenský obvod s rozlohou 277 km², aj s leteckou základňou pod horami v Kuchyni. V roku 1967 sa trať cez Malacky stala prvou na Slovensku elektrifikovanou napätím 25 000 voltov — sústavou, ktorá sa na hlavných tratiach používa dodnes. Mesto rástlo panelákmi a prácou v štátnych podnikoch, no rástlo ako miesto na okraji zavretej hranice — a presne tým prestalo byť v roku 1989.
In November 1989 the Velvet Revolution brought the communist government down in eleven days without a shot being fired, and in December soldiers began cutting the wire along the Austrian border. That mattered here more than in most towns: the empty west, the Morava meadows and the border villages stopped being a forbidden zone and became simply the edge of the district again. The floodplain the soldiers had guarded turned out to be one of the best-preserved wetlands in Central Europe, precisely because for forty years nobody had been allowed to build on it. Vienna, which had been unreachable, was suddenly an hour away.V novembri 1989 zvrhla Nežná revolúcia komunistickú vládu za jedenásť dní a bez jediného výstrelu a v decembri začali vojaci strihať drôty na rakúskej hranici. Tu to znamenalo viac než vo väčšine miest: prázdny západ, lúky pri Morave a pohraničné dediny prestali byť zakázaným pásmom a stali sa zase len okrajom okresu. Ukázalo sa pritom, že práve tá strážená niva je jednou z najzachovalejších mokradí v strednej Európe — nikto tam totiž štyridsať rokov nesmel stavať. A Viedeň, dovtedy nedosiahnuteľná, bola zrazu na hodinu cesty.
Since Slovakia became independent in 1993, Malacky has been pulled firmly into Bratislava's orbit: the motorway runs past the town, an industrial park brought engineering and warehousing, and thousands of people commute the thirty-five kilometres to the capital. The district it heads is the largest by area in the Bratislava region, and most of that area is forest, sand and army ground. Under the fields to the south, the exhausted gas field at Láb has been turned into one of Central Europe's larger underground gas stores, which is why pipeline installations appear in the middle of an empty plain. The Franciscan church with its Holy Stairs, the manor in its park and the ruin above Plavecké Podhradie are what is left of the estate that made the town — and all three are still the reasons to stop here.Odkedy je Slovensko v roku 1993 samostatné, Malacky pevne priťahuje Bratislava: popri meste vedie diaľnica, priemyselný park priniesol strojárstvo a sklady a tisíce ľudí dochádzajú tých tridsaťpäť kilometrov do hlavného mesta. Okres, ktorému mesto šéfuje, je rozlohou najväčší v Bratislavskom kraji — a väčšinu tej rozlohy tvorí les, piesok a vojenský priestor. Pod poľami na juhu sa z vyťaženého ložiska plynu pri Lábe stalo jedno z väčších podzemných zásobníkov plynu v strednej Európe; preto trčia uprostred prázdnej roviny plynárenské zariadenia. Františkánsky kostol so Svätými schodmi, kaštieľ v parku a zrúcanina nad Plaveckým Podhradím sú tým, čo zostalo z panstva, ktoré mesto vytvorilo — a všetky tri sú stále dôvodom, prečo tu zastaviť.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.