Šomoška was built out of the volcano it stands on — its walls are stacked from the columnar basalt of the crag itself. It has spent seven centuries on a boundary: between two empires in the sixteenth century, between two states in the twentieth, and today the border runs between the ruin and the village at its foot.Šomoška je postavená zo sopky, na ktorej stojí — jej múry sú poskladané zo stĺpovitého čadiča samotného brala. Sedem storočí strávila na hranici: v šestnástom storočí medzi dvoma ríšami, v dvadsiatom medzi dvoma štátmi — a dnes vedie čiara medzi zrúcaninou a dedinou pod ňou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Šomoška went up in the decades after the Mongol invasion of 1241, when King Béla IV wanted stone castles on high ground all over the kingdom. The builder is named as Peter of the Kacsics kindred, and the castle is attested before 1291. His masons used what was under their feet: the crag is a plug of basalt that cooled into five- and six-sided columns, and the walls are laid up from those columns like a dry-stone honeycomb. No other castle in Slovakia is built this way.Šomoška vyrástla v desaťročiach po mongolskom vpáde roku 1241, keď kráľ Belo IV. chcel mať po celom kráľovstve kamenné hrady na vyvýšeninách. Ako staviteľa uvádzajú pramene Petra z rodu Kačičovcov a hrad je doložený pred rokom 1291. Jeho murári použili to, čo mali pod nohami: bralo je čadičový sopúch, ktorý vychladol do päť- a šesťbokých stĺpov, a múry sú z tých stĺpov vymurované ako suchý kamenný plást. Nijaký iný hrad na Slovensku nie je postavený takto.
Like most castles in this part of the kingdom, Šomoška passed into the hands of Matúš Čák of Trenčín for as long as his power lasted. After it collapsed, King Charles Robert granted the castle to Tomáš Szécsényi, one of the lords who had backed him. It is a reminder of what a castle actually was in this period: a reward for choosing the winning side, and something that could be taken away again for choosing wrongly.Ako väčšina hradov v tejto časti kráľovstva prešla aj Šomoška — kým trvala jeho moc — do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho páde dal kráľ Karol Róbert hrad Tomášovi Sečénimu, jednému z pánov, ktorí ho podporili. Je to pripomienka, čím hrad vtedy naozaj bol: odmenou za to, že ste sa pridali na správnu stranu, a vecou, ktorú vám mohli za zlú voľbu zase vziať.
In 1461 the king granted Šomoška to the Országh and Losonci families — the same circle of Novohrad landowners who held Divín and the other small hill castles nearby. None of these places was a great fortress. They were the working strongholds of a county, and they moved between a handful of families by royal grant, by marriage and by confiscation.Roku 1461 dal kráľ Šomošku Orságovcom a Lošonciovcom — tomu istému okruhu novohradských zemepánov, ktorý držal Divín a ďalšie malé kopcové hrady v okolí. Ani jeden z nich nebol veľkou pevnosťou. Boli to pracovné opory stolice a prechádzali medzi hŕstkou rodov kráľovskými donáciami, sobášmi a konfiškáciami.
When Fiľakovo fell to the Ottomans in 1554, Šomoška stopped being a minor county castle and became a front-line post: the Ottoman garrison was now a few kilometres away. It did not hold for long. An Ottoman force out of Fiľakovo took it in the mid-1570s — Slovak sources say 1573, Hungarian ones 1576 — and Christian armies recovered it during the campaigns of the 1590s, with the sources again divided between 1593 and 1596. Either way the point is the same: this castle changed hands because Fiľakovo did.Keď roku 1554 padlo Fiľakovo do osmanských rúk, prestala byť Šomoška vedľajším stoličným hradom a stala sa predsunutou pozíciou: osmanská posádka bola zrazu pár kilometrov ďaleko. Dlho nevydržala. Osmanské vojsko z Fiľakova ju dobylo v polovici sedemdesiatych rokov šestnásteho storočia — slovenské pramene uvádzajú rok 1573, maďarské rok 1576 — a kresťanské vojská ju získali späť počas ťažení deväťdesiatych rokov, pričom pramene sa opäť rozchádzajú medzi rokmi 1593 a 1596. Tak či onak platí to isté: tento hrad menil majiteľa preto, lebo ho menilo Fiľakovo.
In 1618 the county diet ordered the castle strengthened again, and it lived on into the century of the risings against the Habsburgs. How it died is disputed. Hungarian accounts say the buildings were burned out by raiding cavalry during the siege of Fiľakovo in 1682; Slovak ones say the kuruc troops of Francis II Rákóczi held it in 1703 and that the imperial army demolished it afterwards. Both versions agree on the part that matters: Šomoška was not destroyed by the Ottomans. It was wrecked in the wars Hungary fought against its own emperor, and afterwards nobody thought it worth rebuilding.Roku 1618 nariadil stoličný snem hrad znovu spevniť a Šomoška sa dožila storočia povstaní proti Habsburgovcom. O tom, ako zanikla, sa pramene sporia. Maďarské podanie hovorí, že budovy vyhoreli, keď pri obliehaní Fiľakova roku 1682 plienila v okolí jazda; slovenské uvádza, že hrad roku 1703 obsadili kuruci Františka II. Rákócziho a cisárske vojsko ho potom dalo zbúrať. V podstatnom sa obe verzie zhodujú: Šomošku nezničili Osmani. Rozbili ju vojny, ktoré Uhorsko viedlo proti vlastnému cisárovi, a obnoviť ju potom nikto nepovažoval za potrebné.
By the nineteenth century the ruin had become a curiosity, and in the 1840s the poet Sándor Petőfi — soon to be the voice of the Hungarian revolution of 1848 — came up to see it and wrote about the strange geometry of the walls, stacked out of hexagons. That is the moment when Šomoška stops being a fortification and starts being a place people travel to look at. Nearly two centuries later it is still exactly why anyone climbs the hill.V devätnástom storočí sa zo zrúcaniny stala zvláštnosť a v štyridsiatych rokoch sem vystúpil básnik Sándor Petőfi — čoskoro hlas maďarskej revolúcie roku 1848 — a napísal o podivnej geometrii múrov poskladaných zo šesťuholníkov. Je to chvíľa, keď Šomoška prestáva byť opevnením a stáva sa miestom, kam sa chodí pozerať. Takmer o dve storočia neskôr je to stále presne ten dôvod, prečo ľudia vyjdú na tento kopec.
The Treaty of Trianon of 4 June 1920 awarded the castle and the villages of Somoskő and Somoskőújfalu below it to Czechoslovakia. Hungary appealed, and after several years of argument the League of Nations returned the two villages; the handover was signed on 15 February 1924. The castle, however, was left on the Czechoslovak side. That is why the line here follows neither a river nor a watershed: it threads between a ruin and the houses that had always lived beneath it, and it is still doing so today.Trianonská zmluva zo 4. júna 1920 priznala hrad aj dediny Somoskő a Somoskőújfalu pod ním Československu. Maďarsko sa odvolalo a po niekoľkých rokoch dohadovania Spoločnosť národov obe dediny vrátila; odovzdanie podpísali 15. februára 1924. Hrad však zostal na československej strane. Preto tunajšia čiara nesleduje ani rieku, ani rozvodie: prevlieka sa medzi zrúcaninou a domami, ktoré pod ňou odjakživa stáli — a robí to dodnes.
The First Vienna Award of 2 November 1938 gave the whole southern strip of Slovakia to Hungary, so from 1938 to 1945 the castle and the village at its foot were in the same country for the first time since Trianon. It did not last, and it was no gift: those same years were the Second World War. In 1945 the award was annulled and the line of 1924 came back exactly where it had been.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila celý južný pás Slovenska k Maďarsku, takže v rokoch 1938 až 1945 boli hrad a dedina pod ním po prvý raz od Trianonu v jednej krajine. Netrvalo to dlho a nebol to dar: tie isté roky boli druhou svetovou vojnou. Roku 1945 arbitráž zrušili a čiara z roku 1924 sa vrátila presne tam, kde bola.
In the 1970s conservators here went further than at almost any other Slovak ruin: a corner tower and a stretch of curtain wall were rebuilt close to full height, in the same basalt the medieval masons had used. The work later stopped, and the site remains a hybrid — part consolidated ruin, part reconstruction — but it is the reason Šomoška reads as a castle rather than as a heap of stones. The basalt formations below, including the curved fan known as the stone waterfall, are protected as a national nature reserve.V sedemdesiatych rokoch tu pamiatkari zašli ďalej než takmer pri ktorejkoľvek inej slovenskej zrúcanine: nárožnú vežu a časť obvodového múru vymurovali takmer do pôvodnej výšky, a to z toho istého čadiča, aký použili stredovekí murári. Práce neskôr ustali a lokalita zostala hybridom — sčasti konzervovaná zrúcanina, sčasti rekonštrukcia — no práve preto pôsobí Šomoška ako hrad, a nie ako kopa kameňov. Čadičové útvary pod hradom vrátane prehnutého vejára, ktorému sa hovorí kamenný vodopád, sú chránené ako národná prírodná rezervácia.
Slovakia and Hungary joined the European Union in 2004 and the Schengen area in 2007, and the crossing below the castle stopped being a crossing. Walkers now come up from both sides without stopping for anyone, and many take in Šomoška and the ruin of Salgó — its twin on another volcanic plug a short distance inside Hungary — in a single afternoon. Two empires, then two states, and in the end a footpath that crosses between them without anybody noticing.Slovensko a Maďarsko vstúpili roku 2004 do Európskej únie a roku 2007 do schengenského priestoru a z prechodu pod hradom prestal byť prechod. Turisti dnes prichádzajú z oboch strán bez toho, aby sa niekomu hlásili, a mnohí zvládnu za jedno popoludnie Šomošku aj zrúcaninu Salgó — jej dvojča na ďalšom sopečnom kráku kúsok za hranicou. Dve ríše, potom dva štáty — a napokon chodník, ktorý medzi nimi prechádza tak, že si to nikto nevšimne.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.