Hlboké is a village on the floor of a deep valley in the Myjava hills, and its name says exactly that: hlboké means deep. For most of its history nothing happened here that would not have happened in any Lutheran farming village in this corner of the country — the same fields, the same landlords, the same wars passing overhead. Then in 1843 its pastor was Jozef Miloslav Hurban, and in July of that year two other men walked into his parsonage and left again having settled what written Slovak would be. Above the valley floor the village runs out into kopanice, scattered farmsteads on the ridges, which belong to it as much as the houses along the road.Hlboké je dedina na dne hlbokej doliny v Myjavskej pahorkatine a jej meno hovorí presne to. Väčšinu svojich dejín prežila tak, ako ktorákoľvek iná evanjelická roľnícka dedina v tomto kúte krajiny — tie isté polia, tí istí zemepáni, tie isté vojny prechádzajúce ponad hlavy. Potom tu bol v roku 1843 farárom Jozef Miloslav Hurban a v júli toho roka prišli na jeho faru dvaja muži — a odišli s rozhodnutím, ako bude vyzerať spisovná slovenčina. Nad dnom doliny sa dedina rozbieha do kopaníc, roztratených usadlostí na hrebeňoch, ktoré k nej patria rovnako ako domy pri ceste.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Hlboké appears in writing for the first time in 1262. That is a fact about a document, not about when people came to the valley — but the date sits in a telling place. Twenty-one years earlier, in 1241, a Mongol army had ridden through the Kingdom of Hungary and burned a country built of wood; King Béla IV's answer was a programme of stone castles, and between 1251 and 1261 a lord of the Aba family built Branč on a hill not far from here. The written record of villages thickens in exactly these years, because a kingdom that is being rebuilt writes things down.Hlboké sa prvý raz spomínajú v písomnostiach v roku 1262. Je to údaj o listine, nie o tom, odkedy ľudia v doline žijú — no ten letopočet stojí na výrečnom mieste. O dvadsaťjeden rokov skôr, v roku 1241, prešlo Uhorským kráľovstvom mongolské vojsko a spálilo krajinu postavenú z dreva; odpoveďou kráľa Bela IV. bol program kamenných hradov a v rokoch 1251 – 1261 postavil pán z rodu Abovcov neďaleko odtiaľto hrad Branč. Písomných zmienok o dedinách práve v týchto rokoch pribúda, lebo kráľovstvo, ktoré sa obnovuje, si veci zapisuje.
The Reformation reached this corner of the kingdom fast, and by the later sixteenth century most of the towns and much of the nobility of the region were Lutheran; Hlboké became a Lutheran village and has been one ever since. That is not a footnote. It decided who the village schoolmaster was, and what language people read in — Lutherans here wrote in Czech, the language of their Bible — and, three centuries later, who its pastor would be. In 1610 the synod of Žilina gave the Lutherans of this country a church organisation of their own, with bishops of their own. A village church is a small building that decides a great deal.Reformácia sa do tohto kúta kráľovstva dostala rýchlo a v druhej polovici 16. storočia bola väčšina miest a značná časť šľachty v kraji evanjelická; Hlboké sa stali evanjelickou dedinou a sú ňou dodnes. Nie je to poznámka pod čiarou. Rozhodlo to, kto bol v dedine učiteľom a v akom jazyku sa čítalo — evanjelici tu písali po česky, jazykom svojej Biblie — a o tri storočia neskôr aj to, kto tu bude farárom. V roku 1610 dala Žilinská synoda evanjelikom v tejto krajine vlastnú cirkevnú organizáciu s vlastnými biskupmi. Dedinský kostol je malá stavba, ktorá rozhoduje o mnohom.
In the 1670s Emperor Leopold I moved hard against the Protestant churches of Hungary. Extraordinary courts at Pressburg in 1673 and 1674 summoned hundreds of Lutheran and Calvinist pastors and teachers; those who would neither convert nor go into exile were marched across Europe and sold as galley slaves at Naples in 1675, and twenty-six were still alive a year later when the Dutch admiral Michiel de Ruyter got them freed. Nearby, at Branč castle, Protestant clergy were imprisoned in the castle pits under its last lord, František Ňári. For a village like Hlboké this was the century in which its own religion was against the law — which is why the next hundred years matter so much.V sedemdesiatych rokoch 17. storočia tvrdo zakročil cisár Leopold I. proti protestantským cirkvám v Uhorsku. Mimoriadne súdy v Bratislave v rokoch 1673 a 1674 predvolali stovky evanjelických a kalvínskych kňazov a učiteľov; tých, čo nechceli konvertovať ani odísť do vyhnanstva, hnali cez Európu a v roku 1675 ich v Neapole predali na galeje — o rok neskôr ich dvadsaťšesť ešte žilo, keď im holandský admirál Michiel de Ruyter vymohol slobodu. Neďaleko, na hrade Branč, dal jeho posledný pán František Ňári väzniť protestantských duchovných v hradných hladomorniach. Pre dedinu ako Hlboké to bolo storočie, v ktorom bolo jej vlastné náboženstvo proti zákonu — a práve preto je to, čo prišlo potom, také dôležité.
In 1781 Emperor Joseph II issued the Patent of Toleration, which allowed Lutherans and Calvinists to build churches again — but under conditions: no tower, no bells, and no door onto the street. Hlboké built its church in 1787, one of hundreds of these tolerance churches that went up across the country in the years after the patent, and the rules can still be read in how plain they are. The tower belongs to later work: the church was renovated in 1887 and the tower raised, a hundred years after the building went up, when a Lutheran congregation could build as it liked. Half of Slovak village architecture is a record of what people were permitted to do in a given decade.V roku 1781 vydal cisár Jozef II. tolerančný patent, ktorý evanjelikom a kalvínom znova dovolil stavať kostoly — no s podmienkami: bez veže, bez zvonov a bez vchodu z ulice. Hlboké postavili kostol v roku 1787, jeden zo stoviek takýchto tolerančných kostolov, ktoré po patente vyrástli po celej krajine, a tie pravidlá sa dajú vyčítať z toho, aké sú striedme. Veža je z neskoršej doby: kostol v roku 1887 obnovili a vežu zvýšili — sto rokov po stavbe, keď si už evanjelický cirkevný zbor mohol stavať, ako chcel. Polovica slovenskej dedinskej architektúry je záznamom o tom, čo sa v ktorom desaťročí smelo.
In 1843 the Lutheran pastor of Hlboké was Jozef Miloslav Hurban, and in July of that year Ľudovít Štúr and Michal Miloslav Hodža came to his parsonage in the village. In February the three had already agreed the principle at a meeting in Pressburg; here they settled it. Educated Slovaks at that point wrote in two borrowed languages — Lutherans in Czech, because their Bible was in Czech, and Catholics in the western-Slovak standard the priest Anton Bernolák had made in 1787 — so a Slovak had no single written language of his own, and the split ran along the line between the churches. The three agreed that a common standard would be built on the central Slovak dialects: spoken in the middle of the country, close enough to both sides, and nobody's church language. It was decided in a working pastor's house, at a table — not by a university and not by a ministry.V roku 1843 bol evanjelickým farárom v Hlbokom Jozef Miloslav Hurban a v júli toho roka prišli na jeho faru Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Vo februári sa už na porade v Bratislave dohodli na princípe; tu to dotiahli do konca. Vzdelaní Slováci vtedy písali v dvoch prevzatých jazykoch — evanjelici po česky, lebo v češtine mali Bibliu, a katolíci v západoslovenskej bernolákovčine, ktorú v roku 1787 kodifikoval kňaz Anton Bernolák — takže Slovák nemal jeden vlastný spisovný jazyk a tá trhlina viedla presne po hranici medzi cirkvami. Tí traja sa dohodli, že spoločná norma bude stáť na stredoslovenských nárečiach: hovorí sa nimi v strede krajiny, sú dosť blízke obom stranám a nie sú cirkevným jazykom ani jednej. Rozhodlo sa o tom v dome dedinského farára, pri stole — nie na univerzite a nie na ministerstve.
From Hlboké the three went on to Dobrá Voda to put the plan to Ján Hollý, the old Catholic poet who had written his life's work in Bernolák's western Slovak. His approval mattered more than any official's, because it meant the new standard could be a bridge between the two churches instead of a third rival. Štúr printed the language in the first Slovak political newspaper, Slovenskje národňje novini, from 1 August 1845, and set out its rules in two books in 1846. Later hands adjusted the spelling — a reform agreed in the early 1850s produced roughly the Slovak written today — but the decision taken at Hlboké was never reversed.Z Hlbokého išli traja do Dobrej Vody za Jánom Hollým, starým katolíckym básnikom, ktorý celé svoje dielo napísal v bernolákovskej západoslovenčine. Jeho súhlas znamenal viac než súhlas ktoréhokoľvek úradu, lebo znamenal, že nová norma môže byť mostom medzi dvoma cirkvami, a nie tretím súperom. Štúr začal v novom jazyku od 1. augusta 1845 tlačiť prvé slovenské politické noviny, Slovenskje národňje novini, a v roku 1846 vydal dve knihy s jeho pravidlami. Neskoršie ruky pravopis upravili — reforma dohodnutá začiatkom päťdesiatych rokov 19. storočia dala zhruba tú slovenčinu, ktorou sa píše dnes — no rozhodnutie z Hlbokého už nikto nezvrátil.
When revolution broke out across the empire in 1848, the Hlboké parsonage was one of its Slovak addresses: Slovak activists met here on 18 March 1848. A national assembly followed at Brezová pod Bradlom on 28 April, and on 10 May at Liptovský Mikuláš the movement published the Demands of the Slovak Nation — a Slovak assembly, Slovak schools, Slovak in the offices and the courts. The Hungarian government answered with arrest warrants, and Hurban fled to the Czech lands; in September he helped found the Slovak National Council in Vienna and came back at the head of armed volunteers, who proclaimed it at Myjava on 19 September 1848. The rising failed, and the Vienna court that had used the Slovaks against the Hungarian revolution gave them nothing.Keď v roku 1848 vypukla v ríši revolúcia, hlbocká fara bola jednou z jej slovenských adries: 18. marca 1848 sa tu zišli slovenskí národovci. 28. apríla nasledovalo národné zhromaždenie na Brezovej pod Bradlom a 10. mája v Liptovskom Mikuláši vyhlásilo hnutie Žiadosti slovenského národa — vlastný snem, slovenské školy, slovenčinu na úradoch a súdoch. Uhorská vláda odpovedala zatykačmi a Hurban ušiel do českých krajín; v septembri spoluzakladal vo Viedni Slovenskú národnú radu a vrátil sa na čele ozbrojených dobrovoľníkov, ktorí ju 19. septembra 1848 vyhlásili na Myjave. Povstanie zlyhalo a viedenský dvor, ktorý Slovákov proti uhorskej revolúcii použil, im nedal nič.
Hurban did not move on to a career somewhere better. He was pastor of this village for the rest of his life, and it was in this parsonage that his son Svetozár Hurban Vajanský was born in 1847, who became one of the major Slovak writers of the century. After 1867 the Hungarian state pressed Magyarization hard — Matica slovenská, the national cultural society, was closed in 1875 — and Hurban went on writing and publishing anyway: he served six months in prison from December 1869 and three more in 1875 for what he had printed. He died at Hlboké on 21 February 1888 and is buried here.Hurban neodišiel robiť kariéru niekam lepšie. Bol farárom v tejto dedine až do konca života a práve na tejto fare sa mu v roku 1847 narodil syn Svetozár Hurban Vajanský, z ktorého sa stal jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov storočia. Po roku 1867 tlačilo Uhorsko na maďarizáciu naplno — v roku 1875 zavreli Maticu slovenskú — a Hurban aj tak písal a vydával ďalej: od decembra 1869 si odsedel pol roka a v roku 1875 ďalšie tri mesiace za to, čo dal vytlačiť. Zomrel v Hlbokom 21. februára 1888 a je tu pochovaný.
Czechoslovakia was declared at the end of October 1918, and for the first time the language agreed in this valley was the language of schools, courts and offices in a state. The new republic's constitution actually called it one form of a single Czechoslovak language, which Slovaks argued about for the next twenty years — but Slovak schools opened in numbers Hungary had never allowed. Hlboké became a place people came to on purpose, and in 1929 a statue of Hurban was set up in front of the church.Koncom októbra 1918 vzniklo Československo a jazyk dohodnutý v tejto doline sa prvý raz stal jazykom škôl, súdov a úradov v štáte. Ústava novej republiky ho síce označila za jednu z podôb jedného československého jazyka, o čom sa na Slovensku ďalších dvadsať rokov sporilo — no slovenské školy sa otvárali v počtoch, aké Uhorsko nikdy nedovolilo. Do Hlbokého začali ľudia chodiť zámerne a v roku 1929 postavili pred kostolom Hurbanov pomník.
In March 1939 the Slovak State was declared under German protection, and it made heavy use of Štúr's generation in its speeches and its schoolbooks — a movement about a language was turned into an argument for a one-party state that was Germany's client. Nothing in the agreement made in this village in 1843 pointed that way, and it is worth knowing that a national story can be picked up and used by people the men who made it would not have recognised.V marci 1939 vznikol pod nemeckou ochranou Slovenský štát a štúrovcov používal v prejavoch aj v učebniciach vo veľkom — z hnutia za jazyk sa razom robil argument pre jednu stranu a pre štát, ktorý bol klientom Nemecka. V dohode, ktorá sa v tejto dedine uzavrela v roku 1843, na to neukazovalo nič — a stojí za to vedieť, že národný príbeh si môžu privlastniť ľudia, ktorých by tí, čo ho vytvorili, nespoznali.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 and held central Slovakia for two months, until Banská Bystrica fell on 27 October; the west of the country never came under insurgent control, and from the autumn German troops occupied it. The front reached this corner in the first days of April 1945, after Bratislava fell on 4 April and the Soviet advance moved north-west up Záhorie; Senica, the district town about fifteen kilometres away, was taken on 7 April. Fighting in hill country like this is a matter of villages and ridges rather than of front lines drawn on a map.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a dva mesiace držalo stredné Slovensko, kým 27. októbra nepadla Banská Bystrica; západ krajiny sa pod povstaleckú kontrolu nedostal nikdy a od jesene ho obsadili nemecké vojská. Front prišiel do tohto kúta v prvých aprílových dňoch roku 1945, keď 4. apríla padla Bratislava a sovietsky postup sa valil Záhorím na severozápad; Senicu, okresné mesto asi pätnásť kilometrov odtiaľto, oslobodili 7. apríla. Boj v takejto pahorkatine je vecou dedín a hrebeňov, nie frontových čiar nakreslených na mape.
After February 1948 the communist state collectivised the farms, and in kopanice country that hit hard: scattered hill farmsteads made no sense to a cooperative, and people moved down to jobs in Senica and Myjava. The regime wanted Štúr and Hurban too, reading 1843 as a story of the common people against the gentry, so the memorial at the parsonage was kept up and the anniversaries were marked. That is the odd protection this village has enjoyed — three successive states with three different politics, and all of them needed what happened here. A stone obelisk stands over Hurban's grave.Po februári 1948 komunistický štát združstevnil polia a v kopaničiarskom kraji to zabolelo: roztratené lazy nedávali družstvu zmysel a ľudia sa sťahovali dolu za prácou do Senice a na Myjavu. Režim si nárokoval aj Štúra a Hurbana — rok 1843 čítal ako príbeh ľudu proti panstvu — takže pamätník na fare udržiaval a výročia sa pripomínali. Taká je zvláštna ochrana, akej sa tejto dedine dostalo: tri štáty za sebou, tri rôzne politiky, a všetky potrebovali to, čo sa tu stalo. Nad Hurbanovým hrobom stojí kamenný obelisk.
After 1989 the village went on doing what it had been doing, with nobody above it deciding what the story was supposed to mean. The parsonage still holds memorial rooms to Hurban and to the 1843 agreement, but it is a working parish house and the church beside it is a working church with a congregation, so the rooms are not continuously staffed: opening is usually by arrangement, and most of it happens around the July anniversaries. Anyone who cannot get inside can still stand in the yard where it was decided, which is most of what there is to feel here.Po roku 1989 robila dedina ďalej to, čo robila predtým, len jej už nikto zhora nehovoril, čo má ten príbeh znamenať. Na fare sú stále pamätné izby Hurbanovi a dohode z roku 1843, no je to fungujúca fara a kostol vedľa nej je fungujúci kostol so zborom — izby preto nie sú stále otvorené: vstup býva po dohode a najviac sa deje okolo júlových výročí. Kto sa dnu nedostane, môže si aspoň stáť na dvore, kde sa to rozhodlo — a to je väčšina toho, čo sa tu dá precítiť.
Slovakia became an independent state on 1 January 1993, and the language agreed in this valley is its state language — the language of its parliament, its schools, its newspapers and its pop songs, written by about five and a half million people. The line from a July afternoon in a village parsonage to that is unusually short: six or seven generations. Hlboké is meanwhile still a small working village in a deep valley, with lanes climbing to the kopanice and long views from the tops. Both things are true at once, and that is the interesting part.Slovensko sa 1. januára 1993 stalo samostatným štátom a jazyk dohodnutý v tejto doline je jeho štátnym jazykom — jazykom parlamentu, škôl, novín aj popových piesní, ktorým píše asi päť a pol milióna ľudí. Čiara od jedného júlového popoludnia na dedinskej fare k tomuto je nezvyčajne krátka: šesť či sedem generácií. Hlboké sú pritom stále malá pracovná dedina v hlbokej doline, s cestičkami stúpajúcimi na kopanice a s ďalekými výhľadmi z vrchov. Obe veci platia naraz — a práve to je na tom zaujímavé.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.