Ľubovňa was built to watch the one easy road out of the Spiš into Poland — and then spent three and a half centuries being run by Poland itself, as the seat of the Polish governor of sixteen towns pledged against a loan that was never repaid. When Sweden overran Poland in 1655, the Polish crown jewels were carried here for safekeeping, into a castle that stood, on any map, in another kingdom.Ľubovniansky hrad postavili preto, aby strážil jedinú pohodlnú cestu zo Spiša do Poľska — a potom ho tri a pol storočia spravovalo samo Poľsko: bol sídlom poľského starostu šestnástich miest daných do zálohu za pôžičku, ktorú nikto nikdy nesplatil. Keď v roku 1655 zaplavili Poľsko Švédi, priviezli sem do bezpečia poľské korunovačné klenoty — na hrad, ktorý ležal na každej mape v celkom inom kráľovstve.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The Mongol invasion of 1241 destroyed no castle here, because there was no castle here to destroy. What it destroyed was every argument against building one. Béla IV had watched timber forts and open towns burn, and the kingdom's answer afterwards was stone on high ground — which is why so many Slovak castles date from the two or three generations after 1241 rather than from before it. Ľubovňa is one of them: raised on a limestone spur in the second half of the thirteenth century or at the very start of the fourteenth, exactly where the Poprad valley opens the road north.Vpád Mongolov v roku 1241 tu nezničil nijaký hrad, lebo tu ešte nijaký nestál. Zničil však všetky námietky proti tomu, aby sa začalo stavať. Belo IV. videl horieť drevené hrádky aj neopevnené mestá a odpoveďou kráľovstva bol kameň na vyvýšenom mieste — preto toľko slovenských hradov pochádza z dvoch či troch generácií po roku 1241, a nie spred neho. Ľubovňa je jedným z nich: vyrástla na vápencovom brale v druhej polovici 13. alebo na samom začiatku 14. storočia, presne tam, kde popradská dolina otvára cestu na sever.
The castle is first named in writing in 1311; who exactly built it is disputed, some sources crediting the Polish prince Bolesław around 1280 and others King Charles Robert of Hungary. From 1308 it was in the hands of the Omodej family and from 1315 the Drugeths, the Neapolitan-Hungarian house that ran this whole frontier for the king. The oldest surviving parts — the round tower at the highest point of the rock and a Gothic palace beside it — belong to this period. Its job was unromantic and profitable: watch the road, and take a cut of everything that used it.Hrad sa prvý raz spomína v roku 1311; kto ho presne postavil, je sporné — časť prameňov pripisuje jeho začiatok poľskému kniežaťu Boleslavovi okolo roku 1280, iné uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi. Od roku 1308 ho držali Omodejovci, od roku 1315 Drugetovci, neapolsko-uhorský rod, ktorý pre kráľa spravoval celé toto pohraničie. Najstaršie zachované časti — okrúhla veža na najvyššom bode brala a gotický palác vedľa nej — pochádzajú z tohto obdobia. Úloha hradu bola nepoetická a výnosná: strážiť cestu a brať si podiel zo všetkého, čo po nej išlo.
On 15 March 1412 Sigismund of Luxembourg and Władysław II Jagiełło met here and made an alliance; later the same year Sigismund pledged sixteen Spiš towns, together with the Ľubovňa and Podolínec estates, to Poland against an enormous loan he never repaid. From then until 1772 the castle was the residence of the Polish starosta, the governor of the pledged towns — a small Polish administration living and working inside the Kingdom of Hungary. The office was held for a time by Zawisza the Black, the most famous Polish knight of the age. The castle did not escape the century's fighting either: Hussite raiders damaged it in 1432 and again in 1451.15. marca 1412 sa tu stretli Žigmund Luxemburský a Vladislav II. Jagelovský a uzavreli spojenectvo; ešte v tom roku dal Žigmund do poľského zálohu šestnásť spišských miest spolu s ľubovnianskym a podolínskym panstvom, a to za obrovskú pôžičku, ktorú nikdy nesplatil. Odvtedy až do roku 1772 bol hrad sídlom poľského starostu, správcu zálohovaných miest — malej poľskej administratívy, ktorá žila a úradovala vnútri Uhorského kráľovstva. Úrad istý čas zastával Zavíša Čierny, najslávnejší poľský rytier tej doby. Bojom storočia sa hrad nevyhol: husitské oddiely ho poškodili v roku 1432 a znovu v roku 1451.
In 1553 a great fire destroyed most of the castle. Rebuilding began in 1555 under the starosta Jan Boner and was largely finished by 1557 — and it was a rebuilding for a different kind of war: the medieval walls gained Renaissance bastions shaped to hold cannon, with decorative attics and gun-loops instead of battlements. In 1591 the office of starosta passed to the Lubomirskis, a Polish princely family who would hold it for over a century and a half, until 1745. They are why the castle looks the way it does: almost everything above the Gothic core is the work of Polish governors.V roku 1553 zničil väčšinu hradu veľký požiar. Obnova sa začala v roku 1555 za starostu Jana Bonera a v podstate ju dokončili v roku 1557 — a bola to obnova pre iný druh vojny: stredoveké múry dostali renesančné bašty tvarované pre delá, ozdobné atiky a strieľne namiesto cimburia. V roku 1591 prešiel úrad starostu na Lubomirských, poľský kniežací rod, ktorý ho držal vyše poldruha storočia, až do roku 1745. Práve preto hrad vyzerá tak, ako vyzerá: takmer všetko nad gotickým jadrom je dielom poľských správcov.
The Lubomirskis kept adding: a chapel in 1647, then a third courtyard, and the castle became a residence as much as a stronghold. Then in 1655 Sweden overran Poland in the invasion known as the Deluge, Kraków fell, and the royal regalia from Wawel — the crowns, sceptres and orbs — were carried over the mountains and locked up here, where they stayed until 1661. King John II Casimir came in person in 1656, and in December 1683 John III Sobieski broke his journey here on the way back from relieving Vienna. For six years the crown of Poland sat in a castle that was, on any map, in Hungary.Lubomirskí stále pristavovali: v roku 1647 kaplnku, potom tretie nádvorie, a z hradu sa stalo rovnako sídlo ako pevnosť. V roku 1655 zaplavili Poľsko Švédi pri vpáde známom ako potopa, Krakov padol a korunovačné klenoty z Wawelu — koruny, žezlá a jablká — previezli cez hory sem a zamkli ich tu až do roku 1661. V roku 1656 prišiel osobne kráľ Ján II. Kazimír a v decembri 1683 sa tu na spiatočnej ceste od Viedne zastavil Ján III. Sobieski. Šesť rokov ležala poľská koruna na hrade, ktorý bol na každej mape v Uhorsku.
Between 1746 and 1760 the castle was rebuilt again, to a design by the architect Francesco Placidi: a Baroque palace wing with regular rows of windows, the newest and least castle-like thing on the hill. It also served as a prison, and in 1768 it held Móric Beňovský, the Slovak-born soldier and traveller whose later career took him across Siberia to Madagascar. Four years after that the castle lost its reason to exist. Austrian troops had occupied the sixteen towns in 1769, and the First Partition of Poland in 1772 ended the pledge for good: there was no Polish starosta left to house, and the frontier that had once decided everything here stopped mattering.V rokoch 1746 – 1760 hrad znovu prestavali, podľa návrhu architekta Francesca Placidiho: barokové palácové krídlo s pravidelnými radmi okien, najmladšia a najmenej hradná vec na celom kopci. Slúžil aj ako väznica a v roku 1768 tu držali Mórica Beňovského, vojaka a cestovateľa slovenského pôvodu, ktorého ďalší osud zaviedol cez Sibír až na Madagaskar. O štyri roky nato stratil hrad zmysel svojej existencie. Rakúske vojská obsadili šestnásť miest už v roku 1769 a prvé delenie Poľska v roku 1772 záloh definitívne ukončilo: nebolo tu koho ubytovať, poľský starosta zmizol a hranica, ktorá tu kedysi rozhodovala o všetkom, prestala byť dôležitá.
After 1772 the castle was army quarters and storage, and then simply property: it was sold to J. F. Raisz in 1819 and his family held it for about fifty-five years. In 1883 it was bought by the Polish count Zamoyski, and the Zamoyskis kept it until 1945 — which is why several of the furnished rooms on the museum route look like a country house rather than a castle. In 1930 the family repaired the chapel and the residential wing. There is an odd symmetry in it: the castle that had been the seat of Polish government in the Spiš spent its last private century in Polish hands again, this time as a home.Po roku 1772 slúžil hrad ako kasárne a sklad a potom už len ako majetok: v roku 1819 ho kúpil J. F. Raisz a jeho rodina ho držala asi päťdesiatpäť rokov. V roku 1883 ho kúpil poľský gróf Zamoyski a Zamoyskovci ho mali až do roku 1945 — preto viaceré zariadené izby na prehliadkovej trase vyzerajú skôr ako vidiecke sídlo než ako hrad. V roku 1930 dala rodina opraviť kaplnku a obytný trakt. Je v tom čudná symetria: hrad, ktorý bol sídlom poľskej správy na Spiši, strávil svoje posledné súkromné storočie zase v poľských rukách — tentoraz ako domov.
The border the castle had been built to watch turned dangerous once more. On 1 September 1939 the Slovak State joined the German attack on Poland, and its Third Division held the frontier line running east from Stará Ľubovňa; the villages Poland had gained in 1920 and 1938 were annexed and stayed Slovak until 20 May 1945. The Red Army took Stará Ľubovňa on 24 January 1945, and the Zamoyskis' ownership of the castle ended that year, when it passed to the state.Hranica, na ktorú hrad postavili, sa opäť stala nebezpečnou. 1. septembra 1939 sa Slovenský štát pripojil k nemeckému útoku na Poľsko a jeho 3. divízia držala hraničnú čiaru od Starej Ľubovne na východ; obce, ktoré Poľsko získalo v rokoch 1920 a 1938, pripojili k Slovensku a zostali slovenské do 20. mája 1945. Starú Ľubovňu obsadila Červená armáda 24. januára 1945 a v tom istom roku sa skončilo vlastníctvo Zamoyskovcov — hrad prešiel na štát.
Under the communist state the buildings were used for school purposes before anyone thought seriously about the castle as a monument. Systematic archaeological research began in 1971, and with it the long, patient restoration that is still going on — which is why Ľubovňa today is neither a bare ruin nor a rebuilt château, but a place where some rooms are furnished and interpreted and others are consolidated shells. In the meadow below the hill an open-air museum was assembled out of buildings rescued from the emptying villages of the upper Spiš: log cottages, barns, a smithy, a school, and a wooden Greek Catholic church moved here from Matysová.Za socializmu slúžili hradné budovy najskôr školským účelom a až potom niekoho napadlo brať hrad vážne ako pamiatku. Systematický archeologický výskum sa začal v roku 1971 a s ním dlhá, trpezlivá obnova, ktorá pokračuje dodnes — preto Ľubovňa nie je ani holá zrúcanina, ani znovupostavený zámok, ale miesto, kde sú niektoré miestnosti zariadené a vysvetlené a iné zakonzervované ako holé steny. Na lúke pod kopcom vzniklo múzeum ľudovej architektúry z domov zachránených z vyľudňujúcich sa dedín horného Spiša: zrubové chalupy, stodoly, kováčska vyhňa, škola a drevený gréckokatolícky kostolík prenesený z Matysovej.
Work sped up after 1989. What a visitor walks today is a twenty-minute climb through beech wood, the outer line of Lubomirski bastions, an irregular courtyard, the round Gothic tower, the Zamoyski rooms and the chapel. The exhibition keeps coming back to the pledge and to the six years the Polish regalia spent here, and it is commemorated on both sides of a border that is now half an hour up the road with no checkpoint on it. Poles make up a large share of the visitors: a castle built to keep two kingdoms apart now works mainly as the place where they explain each other.Po roku 1989 sa práce zrýchlili. Návštevník dnes vyjde dvadsať minút bučinou, prejde vonkajšou líniou baší Lubomirských, nepravidelným nádvorím, okolo okrúhlej gotickej veže, cez zamoyskovské izby a kaplnku. Expozícia sa stále vracia k zálohu a k šiestim rokom, ktoré tu strávili poľské korunovačné klenoty, a pripomína sa to na oboch stranách hranice, ktorá je dnes pol hodinu odtiaľto a nemá na sebe nijakú závoru. Poliaci tvoria veľkú časť návštevníkov: hrad postavený na to, aby dve kráľovstvá udržal od seba, dnes hlavne vysvetľuje jedno druhému.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.