Kráľovský Chlmec stands on the only hills in a country of water — a low group of rises above the Medzibodrožie, the flat land enclosed by the Latorica, the Bodrog and the Tisa. It has been a market town since the Middle Ages and Hungarian-speaking for as long as anyone can document it, and its castle is a stump because a king ordered it pulled down. In the twentieth century the state border was moved across the town twice without a single house moving at all.Kráľovský Chlmec leží na jediných kopcoch v krajine vody — na nízkom chrbte nad Medzibodrožím, rovinou uzavretou Latoricou, Bodrogom a Tisou. Trhovým mestečkom je od stredoveku a maďarsky sa tu hovorí, odkedy o tom vôbec máme záznamy; hrad nad mestom je iba pahýľ, lebo ho dal zbúrať kráľ. V 20. storočí sa cez mesto dvakrát presunula štátna hranica, hoci sa nepohol ani jeden dom.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The name appears in writing for the first time in 1214, in the founding charter of the Premonstratensian house at Leles, a few kilometres away, where it is written Helmech. Leles was a place of authentication — a monastery licensed by the king to draw up, seal and store legal documents, the nearest thing the medieval kingdom had to a notary's office. Small places in this country have any written history at all only because such houses kept their paperwork. The name itself is Slavic: chlm is an old word for a hill, and the hills behind the town are the only ones for a long way.Meno sa v písomnostiach objavuje po prvý raz v roku 1214, v zakladacej listine premonštrátskeho prepoštstva v Lelese, ktoré leží pár kilometrov odtiaľto, a to v tvare Helmech. Leles bol hodnoverné miesto — kláštor, ktorý mal od kráľa právo spisovať, overovať a uchovávať listiny, teda čosi ako vtedajší notársky úrad. Malé obce v tomto kraji majú vôbec nejaké písané dejiny len vďaka tomu, že si takéto domy odkladali papiere. Samo meno je slovanské: chlm je staré slovo pre kopec a kopce za mestom sú jediné široko-ďaleko.
Between 1332 and 1337 papal tax collectors worked their way through the Kingdom of Hungary writing down every parish that owed a tithe, and Helmech is in their register with a priest named Miklós. One entry in a tax book proves the place already had a church and a congregation, not just a scatter of houses. Through the fourteenth century the district belonged for several decades to the Ákos family, one of the great clans of the age. The town sat in Zemplín county, and the flat land around it was still mostly water.V rokoch 1332 – 1337 prešli pápežskí výbercovia desiatkov celé Uhorské kráľovstvo a zapísali každú faru, ktorá platila daň; Helmech je v ich registri aj s kňazom menom Mikuláš. Jediný zápis v daňovej knihe dokazuje, že tu už bol kostol a farnosť, nie iba zopár domov. V priebehu 14. storočia patril kraj niekoľko desaťročí rodu Ákosovcov, jednému z veľkých rodov tej doby. Mestečko ležalo v Zemplínskej stolici a rovina okolo neho bola stále väčšinou pod vodou.
In the early fifteenth century the Pálóczi family took over the town and, with the king's permission, put up a fortification on the hill above it. What exactly they built is still argued about: some historians think it was a proper small castle, others a fortified noble residence. In the same century the place was raised to the rank of a market town — allowed to hold fairs and a weekly market, but with no walls, and with townspeople who were still their lord's subjects. Its own seal with the town arms survives from this period, which is the medieval equivalent of a certificate of standing.Začiatkom 15. storočia získal mestečko rod Pálóczi a s kráľovým súhlasom postavil na kopci nad ním opevnenie. O tom, čo presne to bolo, sa dodnes vedú spory: niektorí historici hovoria o skutočnom malom hrade, iní o opevnenom šľachtickom sídle. V tom istom storočí bolo miesto povýšené na zemepanské mestečko — smelo usporadúvať jarmoky a týždenné trhy, ale nemalo hradby a jeho obyvatelia zostávali poddanými svojho pána. Z tohto obdobia sa zachovala vlastná pečať s mestským znakom, čo je stredoveká obdoba osvedčenia o postavení.
After Mohács the kingdom had two kings at once, and lords survived by changing sides. In 1538 John Szapolyai gave the town and its fortress to Péter Perényi, the county's chief magistrate — Slovak sources credit Perényi with building the fortress in the first place, Hungarian ones with only taking it over. Perényi then manoeuvred between Szapolyai and his rival Ferdinand of Habsburg once too often, and in 1548 the fortress was pulled down by royal order as punishment. Two facing walls of a residential tower and some vaulted cellars are all that stands, which is why local Hungarian has always called it Csonkavár, the stump castle. No Turkish army had anything to do with it.Po Moháči mala krajina naraz dvoch kráľov a šľachtici prežívali tak, že menili strany. V roku 1538 daroval Ján Zápoľský mestečko aj s pevnôstkou Petrovi Perényimu, stoličnému županovi — slovenské pramene pripisujú Perényimu jej postavenie, maďarské len prevzatie. Perényi sa potom raz priveľa nakláňal medzi Zápoľským a jeho súperom Ferdinandom Habsburským a v roku 1548 dali pevnôstku na kráľovský rozkaz za trest zbúrať. Zostali dve protiľahlé steny obytnej veže a zopár klenutých pivníc — preto sa jej po maďarsky odjakživa hovorí Csonkavár, teda okyptený hrad. Nijaké turecké vojsko s tým nemalo nič spoločné.
Around 1652 Zsuzsanna Lorántffy, the widow of Prince György Rákóczi I of Transylvania, had a Renaissance manor house built here, replacing something older. This whole corner was Rákóczi country: at Borša, half an hour west, Francis II Rákóczi was born in 1676, the man who would lead the last and largest anti-Habsburg uprising in Hungarian history. Her manor is recorded as a residence in 1692 and then disappears — most likely destroyed in the kuruc wars that followed. Being the home ground of a rebellion is not a safe place to keep a house.Okolo roku 1652 dala Zuzana Lorántffyová, vdova po sedmohradskom kniežati Jurajovi I. Rákóczim, postaviť tu renesančný kaštieľ na mieste čohosi staršieho. Celý tento kút bol krajom Rákócziovcov: v Borši, pol hodiny na západ, sa v roku 1676 narodil František II. Rákóczi, ktorý viedol posledné a najväčšie protihabsburské povstanie v uhorských dejinách. Jej kaštieľ sa ako sídlo spomína ešte v roku 1692 a potom mizne — najskôr zanikol v kuruckých vojnách, ktoré nasledovali. Byť domovinou povstania nie je bezpečné miesto na dom.
A plague outbreak in 1709 devastated the town's population, and it came at the worst possible moment: the Rákóczi uprising was collapsing around it, and epidemic disease killed more of the kuruc armies than the Habsburgs ever did. The Peace of Szatmár in 1711 ended a century and a half of rebellion, and Hungary settled into being a quiet province of the Habsburg monarchy. For a small market town that meant no more marching armies — and no more chance of any local lord deciding anything important. The eighteenth century here is a century of rebuilding and of very little news.Morová epidémia v roku 1709 zdecimovala obyvateľstvo mestečka a prišla v najhoršej možnej chvíli: Rákócziho povstanie sa práve rúcalo a nákazlivé choroby zabili viac kurucov než Habsburgovci. Satmársky mier v roku 1711 ukončil poldruha storočia povstaní a Uhorsko sa usadilo do úlohy pokojnej provincie habsburskej monarchie. Pre malé trhové mestečko to znamenalo koniec pochodujúcich vojsk — a zároveň koniec toho, že by tunajší pán rozhodoval o niečom dôležitom. Osemnáste storočie je tu storočím obnovy a veľmi malého množstva správ.
The Roman Catholic church was rebuilt in 1757 and the Reformed — Calvinist — church was built in 1787, and the gap between those dates is the whole story of religious tolerance in the monarchy. Calvinism had taken hold among the Hungarians of this lowland in the sixteenth century, but under the Counter-Reformation Protestants could not build openly. Emperor Joseph II's Patent of Toleration of 1781 changed that, allowing Protestant churches on condition they had no tower and no door onto the street. That is why so many Reformed churches in southern Slovakia date from exactly the 1780s, and why both congregations here stand a few minutes' walk apart in the small centre.Rímskokatolícky kostol prestavali v roku 1757 a reformovaný — kalvínsky — postavili v roku 1787, a odstup medzi tými dvoma rokmi je celý príbeh náboženskej tolerancie v monarchii. Kalvinizmus sa medzi Maďarmi tejto nížiny udomácnil už v 16. storočí, no v čase protireformácie nesmeli protestanti stavať verejne. Zmenil to tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781, ktorý protestantské kostoly povolil pod podmienkou, že nebudú mať vežu ani dvere na ulicu. Preto je v južnom slovenskom pohraničí toľko reformovaných kostolov práve z osemdesiatych rokov 18. storočia a preto obe tunajšie cirkvi stoja v malom centre pár minút chôdze od seba.
Until the nineteenth century the Bodrogköz was genuine marsh — a maze of backwaters, oxbows and reed beds that flooded every spring, where people lived on the sand ridges and moved by boat. The great regulation of the Tisa, begun in 1846, and the drainage canals cut through the following decades turned most of it into farmland. In 1848 the revolution abolished serfdom, so the people draining that land could at last own some of it. Between them, those two changes did more to this country than every siege in its history — and they are also why the reed beds that survive, like the reserve at Tajba, are now protected rarities.Až do 19. storočia bolo Medzibodrožie skutočný močiar — spleť mŕtvych ramien, slepých zákrut a trstín, ktorá sa každú jar rozliala; ľudia bývali na piesočných chrbtoch a pohybovali sa na člnoch. Veľká regulácia Tisy, začatá v roku 1846, a odvodňovacie kanály vykopané v nasledujúcich desaťročiach premenili väčšinu tohto kraja na ornú pôdu. V roku 1848 zrušila revolúcia poddanstvo, takže ľudia, ktorí tú pôdu odvodňovali, mohli konečne časť z nej vlastniť. Tieto dve zmeny urobili s krajom viac než všetky obliehania v jeho dejinách — a sú aj dôvodom, prečo sú zvyšné trstiny, napríklad rezervácia Tajba, dnes chránenou vzácnosťou.
In the second half of the nineteenth century Kráľovský Chlmec became the seat of the Bodrogköz district of Zemplín county, and the buildings of a small administrative town followed: a hospital in 1895, the headquarters of the water-management society that ran the drainage, a school in 1907. This is the town at its most confident — a courthouse, a doctor and a market inside ten minutes' walk. Almost all of that was built in a single generation.V druhej polovici 19. storočia sa Kráľovský Chlmec stal sídlom Medzibodrožského okresu Zemplínskej stolice a pribudli budovy malého úradníckeho mesta: nemocnica v roku 1895, sídlo vodohospodárskeho spolku, ktorý mal na starosti odvodňovanie, a škola v roku 1907. Toto je mestečko v najsebavedomejšej podobe — súd, lekár a trh do desiatich minút chôdze. Takmer všetko z toho vzniklo za jedinú generáciu.
The census of 1910 found 2,725 people in the town, of whom 99.8 per cent gave Hungarian as their mother tongue. That figure needs handling with care: Hungarian censuses of the period asked about language, not identity, and the state was actively pushing Magyarisation — schooling, offices and advancement all ran in Hungarian. But there is no serious doubt that the Bodrogköz was and is genuinely Hungarian-speaking, and it still is by a large majority today. Learning to read a census critically without throwing it away is one of the more useful things history teaches.Sčítanie v roku 1910 napočítalo v meste 2 725 ľudí, z ktorých 99,8 percenta uviedlo ako materinský jazyk maďarčinu. S tým číslom treba narábať opatrne: vtedajšie uhorské sčítania sa pýtali na jazyk, nie na identitu, a štát presadzoval maďarizáciu — škola, úrad aj kariéra fungovali po maďarsky. Nikto však vážne nepochybuje, že Medzibodrožie bolo a je naozaj maďarsky hovoriace, a je ním veľkou väčšinou dodnes. Naučiť sa čítať sčítanie kriticky, a pritom ho nezahodiť, patrí k užitočnejším veciam, ktoré dejepis učí.
In 1918 the town found itself in Czechoslovakia, confirmed by the Treaty of Trianon in 1920, and its county was cut in half by a border drawn along the Tisa and the Bodrog. Nothing about the town changed except the state: the same people, the same language, new officials and a new capital nine hundred kilometres away. The republic's land reform broke up the great estates across the south, which was felt here as a national question as much as a social one. Kráľovský Chlmec kept its role as the centre of the Bodrogköz, but the market it served now stopped at a frontier.V roku 1918 sa mestečko ocitlo v Československu, čo potvrdila Trianonská zmluva v roku 1920, a jeho stolicu preťala nadvakrát hranica vedená po Tise a Bodrogu. Nezmenilo sa nič okrem štátu: tí istí ľudia, ten istý jazyk, noví úradníci a nové hlavné mesto deväťsto kilometrov ďaleko. Pozemková reforma republiky rozdelila veľkostatky na celom juhu, čo sa tu vnímalo rovnako národnostne ako sociálne. Kráľovský Chlmec si udržal úlohu strediska Medzibodrožia, no trh, ktorý obsluhoval, sa zrazu končil na hranici.
The First Vienna Award of 2 November 1938, dictated by Nazi Germany and Fascist Italy, gave southern Slovakia to Hungary, and Hungarian troops marched into Kráľovský Chlmec on 6 November 1938 to a welcoming crowd. For a town that was 97 per cent Hungarian-speaking this genuinely felt like a homecoming, and it is dishonest to pretend otherwise. It is equally dishonest to leave out what came with it: the town was now inside a state allied to Hitler, which entered the war in 1941. Between 1938 and 1945 the town was again the seat of the Bodrogköz district of a restored Hungarian Zemplén county.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, nadiktovaná nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, pripojila južné Slovensko k Maďarsku a 6. novembra 1938 vpochodovalo do Kráľovského Chlmca maďarské vojsko za jasotu davu. Pre mesto, ktoré bolo z 97 percent maďarsky hovoriace, to naozaj bol návrat domov a tváriť sa inak by bolo nečestné. Rovnako nečestné by však bolo zamlčať, čo k tomu patrilo: mesto sa ocitlo v štáte spojenom s Hitlerom, ktorý v roku 1941 vstúpil do vojny. V rokoch 1938 – 1945 bolo mesto znovu sídlom Medzibodrožského okresu obnovenej maďarskej Zemplínskej župy.
The Red Army reached the Bodrogköz in the late autumn of 1944 — Trebišov, an hour away, was taken on 1 December 1944 and Košice on 19 January 1945 — and the Hungarian period ended with it. In 1945 the town was Czechoslovak again. Then the frontier a few kilometres east hardened into the edge of the Soviet Union. A market town that had traded in every direction found itself at the end of the road.Červená armáda dorazila do Medzibodrožia neskoro na jeseň 1944 — Trebišov, hodinu odtiaľto, oslobodili 1. decembra 1944 a Košice 19. januára 1945 — a maďarské obdobie sa tým skončilo. V roku 1945 bolo mesto opäť československé. Potom hranica pár kilometrov na východ stvrdla na okraj Sovietskeho zväzu. Trhové mestečko, ktoré obchodovalo na všetky strany, sa ocitlo na konci cesty.
In 1960 a nationwide reorganisation abolished the Kráľovský Chlmec district and merged the Bodrogköz into the district of Trebišov, where it has stayed ever since — the town lost the offices that had been half its reason to exist. Four years later, in 1964, it was granted the status of a town in its own right. Farming was collectivised, the state farm and the cooperative became the main employers, and the drained plain grew cereals, maize and vegetables on a scale nobody had managed before. It remained, as it remains now, the natural centre that the villages of the Bodrogköz come to, whatever the map of districts says.V roku 1960 zrušila celoštátna reorganizácia okres Kráľovský Chlmec a Medzibodrožie pripojila k okresu Trebišov, kde ostalo dodnes — mesto prišlo o úrady, ktoré boli polovicou dôvodu jeho existencie. O štyri roky neskôr, v roku 1964, získalo štatút mesta. Poľnohospodárstvo združstevnili, hlavnými zamestnávateľmi sa stali štátny majetok a družstvo a odvodnená rovina rodila obilie, kukuricu a zeleninu v rozsahu, aký tu dovtedy nik nezvládol. Zostalo — a zostáva — prirodzeným strediskom, do ktorého dediny Medzibodrožia chodia, nech mapa okresov hovorí čokoľvek.
After 1989 the border with Hungary, a few kilometres south, softened and then effectively vanished when both countries joined the European Union in 2004 and the Schengen area in 2007; families and markets divided for seventy years could meet again. The border a few kilometres east did the opposite: it became the external frontier of the Union. At the same time the state farms and cooperatives that had employed almost everybody were broken up, and the work did not come back. A town can be freer and poorer at the same time, and that is roughly what happened here.Po roku 1989 hranica s Maďarskom pár kilometrov na juh zmäkla a po vstupe oboch krajín do Európskej únie v roku 2004 a do schengenského priestoru v roku 2007 prakticky zmizla; rodiny a trhy rozdelené sedemdesiat rokov sa mohli znova stretnúť. Hranica pár kilometrov na východ urobila pravý opak: stala sa vonkajšou hranicou Únie. V tom istom čase sa rozpadli štátne majetky a družstvá, ktoré zamestnávali takmer všetkých, a tá práca sa už nevrátila. Mesto môže byť slobodnejšie a chudobnejšie zároveň — a presne to sa tu stalo.
At the 2021 census Kráľovský Chlmec had 7,489 people. It is in one of the country's poorest districts: long-term unemployment is among the highest in Slovakia, work abroad keeps many households going, and the population has been falling for years. None of that is visible from the square on a summer afternoon, and it is still the truest thing about the place. The hills, the cellars, the stump of the castle and the reed beds are all still there, and they are what a visitor comes for.Pri sčítaní v roku 2021 mal Kráľovský Chlmec 7 489 obyvateľov. Leží v jednom z najchudobnejších okresov krajiny: dlhodobá nezamestnanosť je tu jedna z najvyšších na Slovensku, veľa domácností drží nad vodou práca v zahraničí a počet obyvateľov roky klesá. Z námestia to v letné popoludnie nevidno, a napriek tomu je to o tomto meste to najpravdivejšie. Kopce, pivnice, pahýľ hradu aj trstinové mokrade sú stále na svojom mieste — a práve pre ne sem človek prichádza.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.