Dobšiná was built by German miners in a cold upland valley of the Slovak Ore Mountains, and for five hundred years it lived on iron, copper and — unusually for this kingdom — cobalt and nickel. The mines are gone. What the town is known for now is something twenty kilometres away and underground: the ice cave found in 1870, which in 1887 became the first cave in Europe to be lit by electric light.Dobšinú postavili nemeckí baníci v chladnej vysoko položenej doline Slovenského rudohoria a päťsto rokov žila zo železa, medi a — na toto kráľovstvo nezvyčajne — z kobaltu a niklu. Bane sú preč. Mesto je dnes známe niečím, čo leží dvadsať kilometrov od neho a pod zemou: ľadovou jaskyňou objavenou roku 1870, ktorá sa roku 1887 stala prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Európe.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Dobšiná stands on firm historical ground from 1326, when an agreement confirmed by the church chapter at Eger authorised the Bebek family, the lords of Gemer, to settle German miners here. They came on what the charter calls Krupina law — a package of settlement rights named after the town of Krupina, giving incomers their own judge, their own court and a fixed rent instead of the open-ended obligations of a serf. Nobody moves into a cold valley at eight hundred metres to farm; they came because there was ore in the hills, and the terms were good enough to make the journey worth it. Everything the town became for the next six centuries follows from that bargain.Na pevnú historickú pôdu sa Dobšiná dostáva rokom 1326, keď dohoda potvrdená jágerskou kapitulou oprávnila Bebekovcov, gemerských pánov, usadiť tu nemeckých baníkov. Prišli na to, čo listina nazýva krupinské právo — súbor osadníckych výsad pomenovaný podľa mesta Krupina, ktorý prisťahovalcom dával vlastného richtára, vlastný súd a pevnú platbu namiesto neohraničených poddanských povinností. Do chladnej doliny v osemsto metroch sa nikto nesťahuje hospodáriť; prišli preto, že v kopcoch bola ruda, a podmienky boli také, že sa cesta oplatila. Všetko, čím sa mesto na ďalších šesť storočí stalo, plynie z tejto dohody.
In 1417 King Sigismund of Luxembourg granted Dobšiná the right to hold fairs, and the town also held the right of the sword — the authority to try and to execute capital cases inside its own boundaries. Those two rights are worth putting side by side, because together they are what made a medieval town a town: it could organise trade, and it could enforce order without asking a lord's permission. A fair was not a village market. It was a fixed date when merchants came from far off, prices were set, and a mining settlement could sell metal and buy the grain it could not grow. For a place this high in the mountains, the fair was the food supply.Roku 1417 udelil kráľ Žigmund Luxemburský Dobšinej jarmočné právo a mesto malo aj právo meča — právomoc súdiť a popraviť hrdelné zločiny vo vlastnom chotári. Tieto dve práva sa oplatí položiť vedľa seba, lebo spolu robili zo stredovekého mesta mesto: mohlo organizovať obchod a mohlo udržiavať poriadok bez toho, aby sa pýtalo zemepána. Jarmok nebol dedinský trh. Bol to pevný termín, keď prišli kupci zďaleka, ustálili sa ceny a banská osada mohla predať kov a kúpiť obilie, ktoré si sama nedopestovala. Pre takto vysoko položené miesto bol jarmok zásobovaním potravinami.
After the Ottomans pushed north, Dobšiná found itself paying tribute — from 1556 — to the Turkish garrison at Fiľakovo, while still owing everything it had always owed to its Hungarian lord. Paying twice was normal along this frontier and it was cheaper than being raided. On 14 October 1584 it was raided anyway: a party out of Fiľakovo fell on the town, plundered it and carried 352 people away into captivity. This one is on record, with a date and a number, which matters because so much destruction in Slovakia is loosely blamed on "the Turks" and was really done by somebody else. Here the raid is documented — and the town took generations to recover from it.Keď Osmani postúpili na sever, Dobšiná sa ocitla v postavení, že od roku 1556 platila poplatok tureckej posádke vo Fiľakove — a popritom dlžila všetko, čo odjakživa dlžila svojmu uhorskému zemepánovi. Platiť dvakrát bolo na tejto hranici bežné a stále to bolo lacnejšie než nájazd. 14. októbra 1584 nájazd aj tak prišiel: výprava z Fiľakova mesto prepadla, vydrancovala a 352 ľudí odvliekla do zajatia. Toto je doložené, s dátumom aj číslom — a to je dôležité, lebo na Slovensku sa „Turkom" pripisuje veľa skazy, ktorú napáchal niekto iný. Tu je vpád zapísaný a mesto sa z neho spamätávalo celé generácie.
Tradition in the town says that a Saxon technician named Daniel Fischer built the first blast furnace here in 1680 — treat that as the town's own account rather than as something a document settles. What is clear is that Dobšiná had moved from simply digging ore to working it, with water-driven hammer mills along the streams. During the anti-Habsburg uprising of Francis II Rákóczi, from 1703 to 1711, good steel from those hammer mills went to the kuruc armies — the Hungarian nobles' insurgents, fighting the emperor, not the Turks. A mountain town with iron and fast water is worth having in a civil war, and both sides knew it.Mestská tradícia hovorí, že saský technik Daniel Fischer tu roku 1680 postavil prvú vysokú pec — berme to však ako vlastné podanie mesta, nie ako vec, ktorú rozhodla listina. Isté je, že Dobšiná prešla od obyčajného dobývania rudy k jej spracovaniu, s vodou poháňanými hámrami pri potokoch. Počas protihabsburského povstania Františka II. Rákócziho, v rokoch 1703 – 1711, dodávali tieto hámre kvalitnú oceľ kuruckým vojskám — povstalcom uhorských šľachticov, ktorí bojovali proti cisárovi, nie proti Turkom. Horské mesto so železom a rýchlou vodou sa v občianskej vojne oplatí mať a obe strany to vedeli.
In 1756 Empress Maria Theresa confirmed Dobšiná's right to four annual fairs — a small piece of paper that meant four fixed dates a year when money came into the valley. The same century made the town's name in a different way. Alongside the old iron and copper, miners here began working cobalt and nickel ores, which were rare in the Kingdom of Hungary, and Dobšiná became a place that metallurgists elsewhere in Europe had heard of. Cobalt gave the deep blue used in glass and porcelain; nickel later became an industrial metal in its own right. A town's fortune can turn on which elements happen to be in its rock.Roku 1756 potvrdila cisárovná Mária Terézia Dobšinej právo na štyri výročné trhy — kúsok papiera, ktorý znamenal štyri pevné termíny do roka, keď do doliny prichádzali peniaze. To isté storočie preslávilo mesto aj inak. Popri starom železe a medi tu baníci začali dobývať kobaltové a niklové rudy, v Uhorskom kráľovstve vzácne, a Dobšiná sa stala menom, ktoré poznali hutníci aj inde v Európe. Kobalt dával sýtu modrú do skla a porcelánu, nikel sa neskôr stal priemyselným kovom sám osebe. Osud mesta môže závisieť od toho, ktoré prvky sa náhodou nachádzajú v jeho hornine.
The high point of Dobšiná mining came in the 1860s and 1870s, on cobalt and nickel ore. Between 1862 and 1872 the Zemberg mine alone brought the town an average clear profit of 132,940 gold florins a year — an enormous sum for a mountain town of a few thousand people, and it shows in the buildings that went up then. A neo-Renaissance town hall was finished in 1870, and in 1892 a state boys' school opened that was counted among the best-equipped in Hungary. This is what a boom looks like from inside: public buildings, and schools built as though the money would keep coming.Vrchol dobšinského baníctva prišiel v 60. a 70. rokoch 19. storočia a stál na kobaltovej a niklovej rude. V rokoch 1862 – 1872 vynášala mestu samotná baňa Zemberg priemerne 132 940 zlatých čistého zisku ročne — na horské mesto s pár tisíc obyvateľmi ohromnú sumu, a vidno to na stavbách, ktoré vtedy vyrástli. Roku 1870 dokončili neorenesančnú radnicu a roku 1892 otvorili štátnu chlapčenskú školu, ktorá patrila k najlepšie vybaveným v Uhorsku. Takto vyzerá konjunktúra zvnútra: verejné budovy a školy stavané tak, akoby peniaze mali chodiť navždy.
On 15 June 1870 the royal mining engineer Eugen Ruffínyi, with Gustáv Lang and Andrej Mega, climbed down an ice-filled shaft in the hills north of the town and reached the chambers below. What they found is a cave shaped to trap cold air and hold it: a floor of ice more than twenty metres thick, with frozen columns and falls along the walls. It was open to visitors within a year, in 1871, and in 1887 it became the first cave in Europe lit by electricity — remarkable when you consider how new electric light itself was. From 1893 people skated on the ice floor in summer, which tells you exactly how nineteenth-century tourism thought about a natural wonder.15. júna 1870 zliezol kráľovský banský radca Eugen Ruffínyi s Gustávom Langom a Andrejom Megom do ľadom vyplnenej priepasti v kopcoch severne od mesta a dostal sa do siení pod ňou. Našli jaskyňu tvarovanú tak, aby zachytila studený vzduch a udržala ho: dno z ľadu hrubého vyše dvadsať metrov, pri stenách zamrznuté stĺpy a vodopády. Verejnosti ju sprístupnili už o rok, roku 1871, a roku 1887 sa stala prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Európe — pozoruhodné, keď si uvedomíme, aké nové bolo vtedy samo elektrické svetlo. Od roku 1893 sa na ľadovom dne v lete korčuľovalo, čo presne vystihuje, ako o prírodnom zázraku uvažoval turizmus 19. storočia.
The boom did not last, and what followed is the story of the whole of upland eastern Slovakia: emigration. Between 1880 and 1890 the population of Dobšiná fell from 5,592 to 4,643 — nearly a thousand people gone in ten years, most of them to America. Ore prices dropped, cheaper metal arrived from overseas, and a family that could not live on a miner's wage sent somebody across the Atlantic instead. Look at that pair of numbers whenever you read about the great age of Slovak emigration; this is what it looked like in one town, in one decade.Konjunktúra netrvala a to, čo nasledovalo, je príbeh celého horského východu Slovenska: vysťahovalectvo. V rokoch 1880 – 1890 klesol počet obyvateľov Dobšinej z 5 592 na 4 643 — takmer tisíc ľudí za desať rokov, väčšina z nich do Ameriky. Ceny rudy padli, zo zámoria prichádzal lacnejší kov a rodina, ktorá nevyžila z baníckej mzdy, poslala radšej niekoho cez oceán. Na túto dvojicu čísel si spomeňte vždy, keď budete čítať o veľkej ére slovenského vysťahovalectva; takto vyzerala v jednom meste, v jednom desaťročí.
The First World War took men out of Dobšiná into the Austro-Hungarian army, as it did from every town in the kingdom, and it took some of them for good. In 1934, sixteen years after the fighting stopped, a monument to the fallen was unveiled in the park beside the square. That gap is worth thinking about: a war memorial goes up when a community has both the money and the distance to build one, and in a mining town in the 1930s neither came quickly. The men listed on it went to war as subjects of Austria-Hungary and were commemorated as citizens of Czechoslovakia — the state had changed underneath them.Prvá svetová vojna odviedla dobšinských mužov do rakúsko-uhorskej armády tak ako z každého mesta v kráľovstve — a niektorých odviedla natrvalo. Roku 1934, šestnásť rokov po tom, čo boje utíchli, odhalili v parku pri námestí pomník padlým. Nad tým odstupom sa oplatí zamyslieť: pomník padlým vzniká vtedy, keď má spoločenstvo peniaze aj odstup, a v baníckom meste 30. rokov neprišlo ani jedno rýchlo. Muži na ňom zapísaní odišli do vojny ako poddaní Rakúsko-Uhorska a pripomínali si ich ako občanov Československa — štát sa pod nimi vymenil.
The Czechoslovak census of 1930 found 4,681 people in Dobšiná — a German-speaking mining population that had been here for six hundred years and a Slovak majority, in a town whose mines were producing less each year. The republic gave Dobšiná schools, a railway connection to the wider country and a functioning local democracy; it did not give it a market for its ore.Československé sčítanie roku 1930 našlo v Dobšinej 4 681 ľudí — nemecky hovoriace banícke obyvateľstvo usadené tu šesťsto rokov a slovenskú väčšinu, v meste, ktorého bane vydávali každý rok menej. Republika dala Dobšinej školy, spojenie so zvyškom krajiny a fungujúcu miestnu samosprávu; nedala jej odbyt pre rudu.
The Slovak National Uprising began in August 1944 and Germany occupied the country to crush it; partisans kept fighting through the winter in the forests of the Ore Mountains around Dobšiná. On 20 December 1944 Karol Adler, commander of the joint partisan group Petöfi Sándor, was executed on the town square — a public killing, in the middle of the town, meant to be seen. Five weeks later, on 27 January 1945, Dobšiná was taken by troops of the Fourth Romanian Army under general Dăscălescu, fighting alongside the Soviets. Romania had been on the other side until August 1944; that is why Romanian soldiers are on the memorials of eastern Slovakia.Slovenské národné povstanie sa začalo v auguste 1944 a Nemecko obsadilo krajinu, aby ho potlačilo; partizáni bojovali celú zimu v lesoch Rudohoria okolo Dobšinej. 20. decembra 1944 popravili na námestí Karola Adlera, veliteľa spojenej partizánskej skupiny Petöfi Sándor — verejné zabitie uprostred mesta, ktoré malo byť videné. O päť týždňov, 27. januára 1945, oslobodili Dobšinú vojská 4. rumunskej armády zborového generála Dăscăleska, bojujúce po boku Sovietov. Rumunsko stálo do augusta 1944 na druhej strane; práve preto sú na pamätníkoch východného Slovenska rumunskí vojaci.
Two things ended in Dobšiná at almost the same moment. The German-speaking community that had opened these mines in the fourteenth century was largely gone after 1945 — part evacuated by German authorities as the front approached, most of the rest expelled under the post-war decrees applied to Germans across Czechoslovakia. And the mining itself wound down through the communist decades and finally stopped. What replaced them was forestry, wood processing, small state factories and the cave, which was run as a state show cave and visited by school parties from all over the country. A town can lose its industry and its language inside one generation.V Dobšinej sa takmer v tej istej chvíli skončili dve veci. Nemecky hovoriace spoločenstvo, ktoré tieto bane v 14. storočí otvorilo, po roku 1945 z veľkej časti zaniklo — časť ľudí evakuovali nemecké orgány pri blížiacom sa fronte, väčšinu zvyšku vysídlili na základe povojnových dekrétov uplatnených na Nemcov v celom Československu. A samotné baníctvo počas socialistických desaťročí upadalo, až skončilo. Nahradilo ich lesníctvo, drevospracovanie, malé štátne závody — a jaskyňa, ktorú štát prevádzkoval ako sprístupnenú a chodili do nej školské výpravy z celej krajiny. Mesto môže prísť o svoj priemysel aj o svoju reč za jedinú generáciu.
In November 2000, at its meeting in Cairns in Australia, the World Heritage Committee extended the listing of the Caves of Aggtelek Karst and Slovak Karst — inscribed in 1995 and shared between Slovakia and Hungary — to take in the Dobšiná Ice Cave. The cave opens only for the summer half of the year, roughly from mid-May to the end of September, because the ice has to be left to rebuild through the winter. The town itself lives on forestry, small manufacturing, public services, tourism and work abroad; the district has carried high long-term unemployment since the mines closed.V novembri 2000 na zasadnutí v austrálskom Cairnse rozšíril Výbor pre svetové dedičstvo zápis Jaskýň Aggtelekského krasu a Slovenského krasu — zapísaných roku 1995 a spoločných pre Slovensko a Maďarsko — aj o Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Jaskyňa je otvorená len v letnej polovici roka, zhruba od polovice mája do konca septembra, lebo ľad musí cez zimu opäť narásť. Samotné mesto žije z lesníctva, malej výroby, verejných služieb, cestovného ruchu a práce v zahraničí; okres nesie od zatvorenia baní vysokú dlhodobú nezamestnanosť.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.