Markušovce is two houses and a garden, and between them they show what happened to the Hungarian nobility over five hundred years. On the rock above the village stands what is left of a castle built around 1284 by the ancestor of the Máriássy family, who held this place from the thirteenth century until 1933. Below it, on the flat, is the manor they built in 1643 and modernised in rococo in the 1770s, and at the foot of its terraced garden the small summer pavilion called the Dardanely, put up in 1778 for playing music in. The castle burned in 1773 and nobody lived in it again.Markušovce sú dva domy a záhrada — a spolu ukazujú, čo sa za päťsto rokov stalo s uhorskou šľachtou. Na skale nad dedinou stojí to, čo zostalo z hradu, ktorý dal okolo roku 1284 postaviť predok rodu Máriássyovcov; tí tu sedeli od 13. storočia až do roku 1933. Dole na rovine je kaštieľ, ktorý postavili roku 1643 a v sedemdesiatych rokoch 18. storočia prestavali v rokoku, a na konci terasovitej záhrady stojí malý letohrádok zvaný Dardanely, postavený roku 1778 na muziku. Hrad roku 1773 vyhorel a viac v ňom nikto nebýval.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In 1241 the Mongol army destroyed the Hungarian king's forces and rode across the kingdom, and Béla IV learned the lesson the hard way: wooden forts and open villages could not be held, stone castles could. In the decades after the invasion he handed out land in the Spiš on condition that the men who took it built in stone. Almost every castle you can see in this region, this one included, is the result. It is worth getting this the right way round — Markušovce was not destroyed by the Mongols, it exists because of what they forced a king to do.Roku 1241 zničilo mongolské vojsko sily uhorského kráľa a prehnalo sa kráľovstvom; Belo IV. sa poučil tvrdo — drevené hrádky a otvorené dediny sa udržať nedali, kamenné hrady áno. V desaťročiach po vpáde rozdával na Spiši pôdu s podmienkou, že ten, kto ju vezme, bude stavať z kameňa. Takmer každý hrad, ktorý v tomto kraji vidíte, vrátane tohto, je výsledkom tejto politiky. Oplatí sa to mať správne: Markušovce Mongoli nezničili — existujú vďaka tomu, k čomu ich vpád kráľa donútil.
The castle above the village is dated to about 1284, and its builder was Mikuláš, the ancestor of the family who became the Máriássys. The village itself first appears in writing in 1289, as Márkusfalva — Marcus's village, after an earlier Marcus in the same family, which is where the Slovak name Markušovce comes from too. What went up on the rock was not a royal fortress but a nobleman's fortified house: a tower and a wall, enough to keep out a raiding party and to say who owned the valley. The family stayed for the better part of seven centuries, which is exceptional even by Hungarian standards.Hrad nad dedinou sa datuje asi do roku 1284 a jeho staviteľom bol Mikuláš, predok rodu, z ktorého sa stali Máriássyovci. Samotná dedina sa v písomnostiach objavuje prvý raz roku 1289 ako Márkusfalva — Markušova dedina, podľa staršieho Markuša z tej istej rodiny, odkiaľ pochádza aj slovenské meno Markušovce. Na skale nevyrástla kráľovská pevnosť, ale opevnené šľachtické sídlo: veža a múr, dosť na to, aby zadržali lúpežnú družinu a aby bolo jasné, komu dolina patrí. Rodina tu zostala takmer sedem storočí, čo je aj na uhorské pomery výnimočné.
Before 1516 Štefan Máriássy enlarged the castle westward and strengthened its defences, which turned out to be timely. In 1526 the Ottomans destroyed the Hungarian army at Mohács and the kingdom split between two elected kings, Ferdinand of Habsburg and John Zápolya. The Spiš divided with it, and in 1527 the castle was plundered and set on fire by men from Levoča, the rich royal town ten kilometres north. Notice who did it: not Turks and not Mongols, but a neighbouring town's militia, in a civil war between two Hungarian kings.Pred rokom 1516 dal Štefan Máriássy hrad rozšíriť smerom na západ a posilniť jeho opevnenie — a prišlo to vhod. Roku 1526 zničili Osmani pri Moháči uhorské vojsko a kráľovstvo sa rozdelilo medzi dvoch zvolených kráľov, Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského. Spiš sa rozdelil s ním a roku 1527 hrad vyrabovali a podpálili Levočania, mešťania bohatého kráľovského mesta desať kilometrov na sever. Všimnite si, kto to bol: nie Turci a nie Mongoli, ale mestská hotovosť od susedov, počas občianskej vojny dvoch uhorských kráľov.
The fire did not end the castle. Around 1550 Pavol Máriássy had it substantially rebuilt in the Renaissance manner — which by then meant more comfort, more windows and less thought about a siege, because the family were still living up there and expected to go on doing so. Most Slovak castles took this step in the sixteenth century and most guidebooks skip it: the fortress slowly turning into a house. At Markušovce you can see both ends of that change at once, because both buildings survive.Požiar hrad neukončil. Okolo roku 1550 ho dal Pavol Máriássy dôkladne prestavať v renesančnom slohu — čo vtedy znamenalo viac pohodlia, viac okien a menej myšlienok na obliehanie, lebo rodina tam stále bývala a rátala s tým, že bude bývať aj naďalej. Tento krok urobila v 16. storočí väčšina slovenských hradov a väčšina sprievodcov ho prejde mlčaním: pevnosť sa pomaly mení na dom. V Markušovciach vidno oba konce tejto zmeny naraz, lebo obe stavby sa zachovali.
In 1643 František Máriássy built a new house on the flat below: a squared Renaissance block round a courtyard, with corner turrets and a decorated attic in the manner of the Spiš towns. It has no serious defences, and it did not need any — the Ottoman frontier was far to the south and a nobleman's private war was no longer legal. This is the single most important change in the story of the Hungarian nobility: once a family no longer had to be defensible, it could live somewhere level, warm and light. The castle above was not abandoned yet, but the family's life had moved downhill.Roku 1643 postavil František Máriássy nový dom dole na rovine: štvorcový renesančný blok okolo nádvoria, s nárožnými vežičkami a zdobenou atikou v duchu spišských miest. Nemá vážne opevnenie a ani ho nepotreboval — osmanská hranica bola ďaleko na juhu a súkromná šľachtická vojna už nebola dovolená. Toto je najdôležitejšia zmena v dejinách uhorskej šľachty: keď rodina nemusela byť brániteľná, mohla bývať na rovine, v teple a na svetle. Hrad hore ešte opustený nebol, ale život rodiny sa presťahoval pod kopec.
Between 1770 and 1775 Wolfgang Máriássy had the manor modernised in the rococo taste — new windows, new plasterwork, new interiors — and laid out a formal garden dropping away from it in terraces. In 1778 he finished the thing Markušovce is known for: a small free-standing summer pavilion, a letohrádok, at the bottom of that garden. It has been called the Dardanely for as long as anyone can trace, after the strait between Europe and Asia, and nobody is sure why; that age liked its garden buildings to sound faraway. A family that began in a tower on a rock was now building a room purely for taking coffee and playing music in a garden.V rokoch 1770 – 1775 dal Wolfgang Máriássy kaštieľ zmodernizovať v rokokovom vkuse — nové okná, nové štukatúry, nové interiéry — a založil pod ním francúzsku záhradu klesajúcu po terasách. Roku 1778 dokončil to, čím sú Markušovce známe: malý voľne stojaci letohrádok na konci tejto záhrady. Volá sa Dardanely, odkedy siaha pamäť, podľa úžiny medzi Európou a Áziou, a nikto presne nevie prečo; tá doba mala rada, keď jej záhradné stavby zneli exoticky. Rod, ktorý začínal vo veži na skale, si teraz staval miestnosť čisto na kávu a muziku v záhrade.
In 1773 fire took the castle on the rock — the same year a fire damaged the parish church down in the village. Slovak sources say Wolfgang Máriássy had part of it repaired in 1789; English ones say simply that it was not used after the fire. Either way nobody lived in it again, and from then on it fell in slowly. That is the ordinary end of a Slovak castle, and it is worth saying out loud because the guidebook version is usually different: no army destroyed this one. It was a fire, at a moment when the family already had a better house at the bottom of the hill and no reason to rebuild the old one.Roku 1773 vzal hrad na skale požiar — v tom istom roku poškodil oheň aj farský kostol dole v dedine. Slovenské zdroje uvádzajú, že Wolfgang Máriássy dal časť hradu roku 1789 opraviť; anglické hovoria jednoducho, že po požiari sa už nepoužíval. Tak či onak v ňom už nikto nebýval a odvtedy pomaly pustol. Takto sa slovenský hrad končí najčastejšie a stojí za to povedať to nahlas, lebo verzia zo sprievodcov býva iná: tento nezničila žiadna armáda. Bol to požiar — v čase, keď rodina už mala lepší dom pod kopcom a nijaký dôvod stavať ten starý nanovo.
Czechoslovakia's land reform after 1918 broke up the great estates and capped how much land one family could hold, which took the ground out from under the old landed nobility all over Slovakia. The Máriássys held on at Markušovce until 1933, when the manor was sold to Alexander Wieland. That ended somewhere between six and seven centuries of one family in one village — long enough that the village is named after one of them and dozens more are buried in its church.Československá pozemková reforma po roku 1918 rozbila veľké panstvá a obmedzila, koľko pôdy smie jedna rodina držať, čím vzala pôdu spod nôh starej pozemkovej šľachte na celom Slovensku. Máriássyovci sa v Markušovciach udržali do roku 1933, keď kaštieľ kúpil Alexander Wieland. Tým sa skončilo šesť či sedem storočí jednej rodiny v jednej dedine — dosť dlho na to, aby sa dedina volala po jednom z nich a desiatky ďalších ležali pochované v jej kostole.
Markušovce spent the war inside the Slovak State, a German client. After the Slovak National Uprising of August 1944 German troops occupied the country, and partisans used the forests and gorges immediately west of here. The front came up the Hornád valley from Košice in January 1945 and passed through these villages in the last days of the month. A monument in the village carries the names of the men from Markušovce who did not come home.Markušovce prežili vojnu vnútri Slovenského štátu, nemeckého satelitu. Po Slovenskom národnom povstaní z augusta 1944 obsadili krajinu nemecké vojská a partizáni využívali lesy a tiesňavy hneď na západ odtiaľto. Front postupoval Hornádom od Košíc v januári 1945 a cez tieto dediny prešiel v posledných dňoch mesiaca. Pomník v obci nesie mená Markušovčanov, ktorí sa domov nevrátili.
The manor was confiscated in 1945 and became state property, and the state eventually did the one thing a private owner could not have afforded: it restored both buildings. Work on the ruined castle above began in 1972 and is still going on in stages. The Dardanely was restored in 1983, when its two wings were added to the original central block. What had been one family's private house for three hundred years became a public collection.Kaštieľ bol roku 1945 skonfiškovaný a stal sa štátnym majetkom — a štát napokon urobil to, na čo by súkromný vlastník nemal peniaze: obe stavby obnovil. Práce na zrúcanine hradu nad dedinou sa začali roku 1972 a po etapách pokračujú dodnes. Dardanely obnovili roku 1983, keď k pôvodnej strednej časti pribudli dve krídla. Z domu, ktorý bol tristo rokov súkromný, sa stala verejná zbierka.
The furniture exhibition in the manor opened in 1994 and runs period by period, from heavy Renaissance chests through baroque and rococo to Empire and Biedermeier — a survey of changing taste rather than one frozen room. In the Dardanely at the foot of the garden is a collection of historic keyboard instruments: spinets, clavichords, harpsichords, chamber organs and early pianos, shown in a building from exactly the decades they were made for, and used for concerts. The village around them has grown to nearly five thousand people. The manor, the pavilion and the garden between them are open as museums, and a short marked path climbs to the castle on the rock.Expozícia historického nábytku v kaštieli sa otvorila roku 1994 a vedie návštevníka slohovo, od ťažkých renesančných truhlíc cez barok a rokoko po empír a biedermeier — je to prehľad meniaceho sa vkusu, nie jedna zamrznutá izba. V Dardaneloch na konci záhrady je zbierka historických klávesových nástrojov: spinety, klavichordy, čembalá, pozitívy a rané klavíry, vystavené v stavbe presne z tých desaťročí, pre ktoré vznikli, a používané na koncerty. Dedina okolo nich vyrástla na takmer päťtisíc obyvateľov. Kaštieľ, letohrádok aj záhradu medzi nimi možno navštíviť ako múzeum a k hradu na skale vedie krátky značkovaný chodník.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.