Turany stands where the Váh comes into the Turiec basin under the rock ridge of the Malá Fatra, and its whole history is made of wood: forests running down to the river, rafts floated away downstream, then sawmills, then a state timber works. It held royal market privileges for five hundred years, lost that standing when Austria-Hungary fell, and did not get it back until 2016.Turany ležia tam, kde Váh vstupuje do Turčianskej kotliny pod skalnatým hrebeňom Malej Fatry, a celé ich dejiny sú z dreva: lesy siahajúce až k rieke, plte spúšťané po prúde, potom píly a napokon štátny drevársky podnik. Päťsto rokov mali kráľovské výsady mestečka, po rozpade Rakúsko-Uhorska o toto postavenie prišli a vrátili im ho až v roku 2016.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Turany first appears in writing in the fourteenth century, though the sources disagree about which year: the town's own record points to a charter of 1 July 1319, while standard reference works give 1361, when the place is written Turan. An old parish chronicle claims a small church already stood here around 1300. What is certain is that the basin was reorganised in 1339, when Turiec was cut out of Zvolen county and made a county of its own, with its seat at the castle of Sklabiňa in the hills to the north-east — and Turany belonged to the Sklabiňa estate.Prvá písomná zmienka o Turanoch pochádza zo 14. storočia, no pramene sa na roku nezhodujú: samotné mesto sa hlási k listine z 1. júla 1319, kým príručky uvádzajú rok 1361, keď sa obec píše ako Turan. Stará farská kronika spomína kostolík už okolo roku 1300. Isté je, že kotlinu v roku 1339 preusporiadali: Turiec sa oddelil od Zvolenskej stolice a stal sa samostatnou stolicou so sídlom na hrade Sklabiňa v kopcoch na severovýchode — a Turany patrili k sklabinskému panstvu.
In 1397 King Sigismund of Luxembourg granted Turany the rights of a market town under the law of Krupina, including the right to build a mill and to use the rivers and the forests freely — which, in a place ringed by trees, was the whole point. In 1405 he exempted the townspeople from taxes, though those rights were soon transferred to the local nobility instead of staying with the town. Matthias Corvinus confirmed the privileges again in 1461. A mestečko like this was not a free royal city: it still belonged to a lord, but it could hold markets, and that is what made it more than a village.V roku 1397 udelil kráľ Žigmund Luxemburský Turanom výsady mestečka podľa krupinského práva vrátane práva postaviť mlyn a slobodne užívať rieky aj lesy — čo v mieste obkolesenom stromami znamenalo takmer všetko. V roku 1405 oslobodil mešťanov od daní, hoci tieto práva čoskoro prešli na miestnu šľachtu a obci nezostali. Matej Korvín výsady znova potvrdil v roku 1461. Mestečko nebolo slobodným kráľovským mestom: aj naďalej patrilo zemepánovi, ale smelo mať jarmoky a trhy, a práve to z neho robilo viac než dedinu.
The Ottoman armies that took the middle of the kingdom never came this far north, so the sixteenth century here is a story of paperwork rather than sieges. Ferdinand I confirmed the town's privileges in 1563 and added three annual fairs and a weekly market; Maximilian II confirmed them once more in 1574. A tax list of 1557 counts 48 households. The estate belonged to Sklabiňa, and from the sixteenth century into the nineteenth its lords were the Révay family, who held the county office along with the castle. Turiec had an unusual number of small noble families, and Turany lived among them.Osmanské vojská, ktoré ovládli stred Uhorska, sa tak ďaleko na sever nikdy nedostali, takže 16. storočie je tu skôr príbehom listín než obliehaní. Ferdinand I. potvrdil výsady mestečka v roku 1563 a pridal tri výročné jarmoky a týždenný trh, Maximilián II. ich potvrdil znova v roku 1574. Daňový súpis z roku 1557 tu ráta 48 domácností. Panstvo patrilo Sklabini a od 16. do 19. storočia mu vládli Révayovci, ktorí spolu s hradom držali aj stoličný úrad. V Turci žilo neobyčajne veľa drobných šľachtických rodín a Turany boli uprostred nich.
By 1715 the town had 108 households, and by 1784 it had 254 houses and 1,450 people — large for a Turiec settlement. They lived by herding, by working timber, and above all by rafting. A plť was a raft of logs lashed together and steered downriver by two or three men; from Turany they rode the Váh down towards the lowland, sold the cargo and the raft itself, and walked home. Rafting was skilled, badly paid and dangerous, and for two centuries it was how the forests of the Malá Fatra reached the rest of the kingdom.V roku 1715 malo mestečko 108 domácností a v roku 1784 už 254 domov a 1 450 obyvateľov — na turčiansku obec dosť. Živili sa pastierstvom, spracovaním dreva a predovšetkým pltníctvom. Plť boli klady zviazané povrazmi a húžvami, ktoré riadili dvaja či traja muži; z Turian schádzali po Váhu dolu k nížine, predali náklad aj samotnú plť a domov sa vracali pešo. Pltníctvo bolo náročné, zle platené a nebezpečné remeslo, a dvesto rokov to bol jediný spôsob, ako sa lesy Malej Fatry dostali do zvyšku krajiny.
On 8 December 1871 the first train ran through Turany: the Košice–Bohumín line, built across the north of the kingdom to carry Silesian coal to the east, had reached this stretch of the Váh. Overnight, timber could leave by the wagonload. On 2 June 1874 the town leased land on the right bank of the river to a firm from Budapest, which built a sawmill working by 1887 (another account dates the mill to 1889); a credit union followed in 1903. Cutting timber where it grew was now worth more than floating it away, and rafting on this stretch of the Váh went out of business.8. decembra 1871 prešiel Turanmi prvý vlak: Košicko-bohumínska železnica, stavaná naprieč severom Uhorska na dopravu sliezskeho uhlia na východ, dorazila aj na tento úsek Váhu. Drevo mohlo odrazu odchádzať po vagónoch. 2. júna 1874 prenajalo mestečko pozemky na pravom brehu rieky budapeštianskej firme, ktorá tu postavila pílu — v prevádzke bola od roku 1887 (iný prameň kladie pílu do roku 1889); v roku 1903 pribudlo úverové družstvo. Píliť drevo priamo tam, kde rástlo, sa zrazu oplácalo viac než ho splavovať, a pltníctvo na tomto úseku Váhu skončilo.
In the summer of 1914 the sawmill burned to the ground. Within weeks Austria-Hungary was at war and the men of the town were in uniform. Turany came out of the war in a new country — Czechoslovakia, declared in October 1918 — and lost something in the change: the market-town status it had held since 1397 quietly lapsed, and for most of a century it would be an ordinary village on paper.V lete 1914 píla do tla zhorela. O pár týždňov bolo Rakúsko-Uhorsko vo vojne a muži z mestečka v uniformách. Z vojny vyšli Turany v novom štáte — v Československu, vyhlásenom v októbri 1918 — a čosi pri tej zmene stratili: postavenie mestečka, ktoré držali od roku 1397, ticho zaniklo a takmer celé storočie boli na papieri obyčajnou obcou.
In 1919 the cellulose factory at Ružomberok, one of the biggest industrial plants in the new republic, opened a woodworking works at Turany. That single decision fixed the town's trade for the rest of the century: not felling and floating, but processing — sawing, drying and cutting timber into finished goods, beside a railway that could take them anywhere. Czechoslovak Turany was a factory village in a basin of farms.V roku 1919 si ružomberská celulózka, jeden z najväčších priemyselných podnikov novej republiky, zriadila v Turanoch drevospracujúci závod. Toto jediné rozhodnutie určilo remeslo obce na celé storočie: už nie rúbať a splavovať, ale spracúvať — píliť, sušiť a rezať drevo na hotové výrobky, a to hneď pri železnici, ktorá ich odviezla kamkoľvek. Turany boli v Československu fabrickou obcou uprostred roľníckej kotliny.
On 24 August 1944, five days before the Slovak National Uprising was declared, a partisan unit raided the sawmill at Turany, which was being worked for a German firm, and overpowered the Gestapo men found there. That autumn the Turiec was insurgent country, and when German units forced the basin the fighting came up this stretch of the Váh; Sklabiňa castle, the old county seat, was burnt out in the reprisals and has been a ruin ever since. Sixteen men of Turany were killed in the fighting and eight civilians died as the front passed over the town. Turany was liberated on 9 April 1945 — by soldiers of the First Czechoslovak Brigade, according to the town's own record.24. augusta 1944, päť dní pred vyhlásením Slovenského národného povstania, prepadla partizánska jednotka pílu v Turanoch, ktorú prevádzkovala nemecká firma, a zneškodnila gestapákov, ktorí tam boli. Na jeseň sa Turiec stal povstaleckým územím, a keď nemecké jednotky vtrhli do kotliny, boje prišli aj hore týmto úsekom Váhu; hrad Sklabiňa, staré sídlo stolice, pri represáliách vyhorel a odvtedy je zrúcaninou. V bojoch padlo šestnásť obyvateľov Turian a osem civilistov zahynulo pri prechode frontu. Turany oslobodili 9. apríla 1945 — podľa vlastnej obecnej kroniky vojaci I. československej brigády.
After the war the plants were nationalised and merged into a state enterprise, Drevina, which became the town's employer in a way the old sawmill never was: one works with hundreds of jobs and a whole village timed to its shifts. A fire in 1963 destroyed part of it, and the rebuilding that followed made it bigger. New blocks of flats and cultural buildings went up around it. Turany in these decades was what most of industrial Slovakia was — a single factory, and a town arranged around it.Po vojne závody znárodnili a spojili do štátneho podniku Drevina, ktorý sa stal zamestnávateľom obce tak, ako stará píla nikdy nebola: jeden podnik so stovkami pracovných miest a celá obec riadená jeho zmenami. V roku 1963 časť závodu zničil požiar a prestavba, ktorá po ňom prišla, ho ešte zväčšila. Okolo pribudli nové bytovky a kultúrne budovy. Turany boli v tých desaťročiach tým, čím bola väčšina priemyselného Slovenska — jedna fabrika a obec zoradená okolo nej.
Wood is still the trade. The sawmills and joineries beside the railway work timber cut in the Malá Fatra and the Veľká Fatra, and whoever they do not employ, Martin and Vrútky do — people commute the short distance down the basin to the engineering plants, the railway works and the hospital. On 1 January 2016 Turany became a town again, recovering the standing it had held from 1397 until the end of Austria-Hungary. The motorway still stops short of it: the missing section of the D1 up the Váh is one of the longest-running gaps in the Slovak road network.Drevo je stále remeslom obce. Píly a stolárske dielne pri železnici spracúvajú drevo z Malej i Veľkej Fatry, a koho nezamestnajú ony, toho Martin a Vrútky — ľudia dochádzajú kúsok dole kotlinou do strojární, rušňových dielní a nemocnice. 1. januára 2016 sa Turany opäť stali mestom a získali späť postavenie, ktoré mali od roku 1397 až do konca Rakúsko-Uhorska. Diaľnica sa k mestu dodnes nedostala: chýbajúci úsek D1 hore Váhom je jednou z najdlhšie otvorených medzier slovenskej cestnej siete.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.