Liptovský Mikuláš is a market town that turned into a courtroom. From 1677 the county of Liptov sat here — its assembly, its officials and its court — and that one administrative fact explains why the two moments this town is remembered for across Slovakia both happened indoors, at a table, with someone writing it down. In 1713 a robber was sentenced here; in 1848 a nation set out in fourteen points what it wanted. The mountains, the caves and the ski slopes came much later.Liptovský Mikuláš je trhové mestečko, z ktorého sa stala súdna sieň. Od roku 1677 tu sídlila Liptovská stolica — jej kongregácia, jej úradníci aj jej súd — a práve táto jedna úradná skutočnosť vysvetľuje, prečo sa obe chvíle, pre ktoré si mesto pamätá celé Slovensko, odohrali pod strechou, pri stole a so zápisnicou. V roku 1713 tu odsúdili zbojníka; v roku 1848 tu národ v štrnástich bodoch napísal, čo chce. Hory, jaskyne a zjazdovky prišli oveľa neskôr.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
About ten kilometres west of the town, on the hill of Havránok, stood a fortified settlement of the Cotini — a Celtic people who worked iron in these mountains — with a sanctuary of the 1st century BC. Archaeologists uncovered a sacrificial shaft with an altar and the offerings dropped into it, stone paths with a colonnade, and Celtic copies of Greek and Roman coins. Before the Celts the same ground had been settled by people of the Púchov culture, and long after them, between the 12th and the 15th century, a Slavic village stood here with a small wooden manorial fort behind a palisade and a ditch. So the Liptov basin was busy for two thousand years before the first document mentions any town in it. The site has been a national cultural monument since 1967 and is now an open-air museum looking down on the Liptovská Mara reservoir.Asi desať kilometrov západne od mesta, na vrchu Havránok, stálo opevnené sídlisko Kotínov — keltského kmeňa, ktorý v týchto horách spracúval železo — so svätyňou z 1. storočia pred Kr. Archeológovia tu odkryli obetnú šachtu s oltárom a milodarmi, kamenné cesty so stĺporadím aj keltské napodobeniny antických mincí. Pred Keltmi sa na tom istom mieste usadili ľudia púchovskej kultúry a dávno po nich, medzi 12. a 15. storočím, tu stála slovanská osada s malým dreveným zemepanským hrádkom za palisádou a priekopou. Liptovská kotlina teda žila dve tisícročia predtým, než sa v nej prvá listina zmienila o akomkoľvek meste. Lokalita je od roku 1967 národnou kultúrnou pamiatkou a dnes je z nej múzeum v prírode s výhľadom na Liptovskú Maru.
The first written mention of the place comes in a deed of King Ladislaus IV in 1286. Be careful with what that sentence means: it is a fact about a document, not about when people arrived — they were living here long before anyone wrote it down. At that point the settlement was little more than a Catholic church and a few houses around it, and the church is why the town has its name at all: it was dedicated to Saint Nicholas, Mikuláš in Slovak. The church itself is first recorded in 1299 and still stands on the main square, an early Gothic building of about 1280–1300 raised on the site of an older Romanesque one. It is the oldest thing in town, and everything else grew around it.Prvá písomná zmienka o mieste pochádza z listiny kráľa Ladislava IV. z roku 1286. S tou vetou treba narábať opatrne: hovorí niečo o listine, nie o tom, kedy sem prišli ľudia — tí tu žili dávno predtým, než si to niekto zapísal. Vtedy tvoril osadu len rímskokatolícky kostol a zopár domov okolo neho — a práve kostol dal mestu meno: bol zasvätený svätému Mikulášovi. Sám kostol sa v prameňoch prvý raz spomína v roku 1299 a dodnes stojí na námestí; je to ranogotická stavba z rokov okolo 1280 – 1300, postavená na mieste staršieho románskeho kostola. Je to najstaršia stavba v meste a všetko ostatné narástlo okolo nej.
In 1424 the town was granted the privilege of holding markets twice a year, and that single permission is what turned a church village into a trading place: two dates when everyone in the basin came here to buy and sell. Trade brought crafts, and crafts brought guilds. The middle of the same century brought fighting instead: the church of St Nicholas was damaged in the wars with the bratríci, the Brethren — companies of mostly Czech soldiers, many of them veterans of the Hussite wars, who were hired to hold northern Hungary and ended up running a good part of it for themselves. Liptov was well inside the ground they controlled.V roku 1424 získalo mesto výsadu konať jarmoky dvakrát do roka a práve toto jediné povolenie premenilo dedinu pri kostole na obchodné miesto: dva termíny, keď sa sem zišla celá kotlina kupovať a predávať. S obchodom prišli remeslá a s remeslami cechy. Polovica toho istého storočia však priniesla aj boje: kostol svätého Mikuláša poškodili vojny s bratríkmi — oddielmi prevažne českých vojakov, z ktorých mnohí boli vyslúžilci husitských vojen; najali ich strážiť severné Uhorsko a napokon si značnú jeho časť spravovali sami. Liptov ležal hlboko v území, ktoré ovládali.
The oldest guild recorded in the town is the shoemakers', mentioned in 1508; there were also smiths, furriers, tailors, hatters and butchers. Shoes and furs mean hides, and leather-working stayed the town's trade for centuries. This was also the century the church changed hands twice. From the Reformation in the mid-1500s until the end of the 1600s St Nicholas was Lutheran, and from 1632 until his death in 1637 its preacher was Juraj Tranovský, a Czech exile whose name is on the hymn-book Slovak Lutherans sang from for the next three hundred years. From 1685 the church was Catholic again. Note what is missing from all this: no Ottoman army ever reached Liptov — the frontier stopped some two hundred kilometres to the south — so the sixteenth century here is a story about religion, not sieges.Najstarším doloženým cechom v meste je obuvnícky, spomínaný v roku 1508; boli tu aj kováči, kožušníci, krajčíri, klobučníci a mäsiari. Topánky a kožuchy znamenajú kože — a spracovanie kože zostalo mestskému remeslu vlastné po stáročia. V tomto storočí zmenil kostol majiteľa hneď dvakrát. Od reformácie v polovici 16. storočia až do konca 17. storočia bol Mikulášsky kostol evanjelický a od roku 1632 až do svojej smrti v roku 1637 v ňom kázal Juraj Tranovský, český exulant, ktorého meno nesie spevník, z ktorého slovenskí evanjelici spievali ďalších tristo rokov. Od roku 1685 je kostol opäť katolícky. Všimnite si, čo v tomto príbehu chýba: do Liptova nikdy nedošlo osmanské vojsko — hranica sa zastavila asi dvesto kilometrov na juh — takže 16. storočie je tu príbehom o viere, nie o obliehaniach.
In 1677 Liptovský Mikuláš became the seat of the Liptov county — the stolica, later called župa, the unit of self-government that ran everything between the village and the king. That meant the county assembly met here, its officials worked here and, most importantly for what happens next, its court sat here. The county had no building of its own for a long time; at its congregation in 1712 it decided to buy the Hanzely curia on the square and spent 1713 rebuilding it for county business. A great deal of this town's recorded history is therefore courtroom history — not because anything unusual happened here, but because this is where the paperwork was kept.V roku 1677 sa Liptovský Mikuláš stal sídlom Liptovskej stolice — neskôr župy, teda samosprávnej jednotky, ktorá spravovala všetko medzi dedinou a kráľom. Znamenalo to, že sa tu schádzala stoličná kongregácia, pracovali tu jej úradníci a — čo je pre ďalší príbeh najdôležitejšie — zasadal tu jej súd. Stolica dlho nemala vlastnú budovu; na kongregácii v roku 1712 sa rozhodla kúpiť Hanzelyho kúriu na námestí a rok 1713 strávila jej prestavbou na stoličné potreby. Veľká časť zapísaných dejín tohto mesta je preto dejinami súdnej siene — nie preto, že by sa tu dialo čosi výnimočné, ale preto, že sa tu viedli spisy.
The trial file is the reason Jánošík is more than a folk song, and it is worth knowing what is in it. It lists robberies on the roads: merchants, a nobleman riding to a funeral, an officer's widow, a priest floating down the Váh on a raft, a pastor's wife on another raft. It records one death — the priest of Domaniža, shot in September 1712 — which Jánošík put on two companions while he was away drinking water. What the file does not contain, anywhere, is robbing the rich to give to the poor. That was added later, and you can name the men who added it: Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, a bookbinder of this town who had watched a robber beheaded with a sword at Vrbica in 1829, printed almost the whole protocol in his calendar in 1831–1833; the young poet Janko Kráľ, born here, helped copy it out; and the Romantics finished the job, above all Ján Botto with his poem on Jánošík's death in 1862. The original file was lost somewhere in the nineteenth century — what survives is the copy Fejérpataky checked against it and certified on 15 September 1844, now in Martin. Being able to tell which half of a national story is evidence and which half is what people needed to be true is the most useful thing this town can teach you.Súdny spis je dôvod, prečo je Jánošík viac než ľudová pieseň — a oplatí sa vedieť, čo v ňom naozaj je. Vypočítava lúpeže na cestách: kupci, zeman idúci na pohreb, vdova po dôstojníkovi, farár plaviaci sa na plti dolu Váhom, manželka evanjelického kňaza na inej plti. Zaznamenáva jedno usmrtenie — domanižského farára, postreleného v septembri 1712 — ktoré Jánošík zvalil na dvoch tovarišov s tým, že on vtedy pil vodu. Čo v spise nenájdete nikde, je bohatým brať a chudobným dávať. To pribudlo neskôr a vieme aj mená tých, ktorí to pridali: Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, mikulášsky kníhviazač, ktorý v roku 1829 na vlastné oči videl vo Vrbici popravu zbojníka mečom, uverejnil takmer celú zápisnicu vo svojom kalendári v rokoch 1831 – 1833; mladý básnik Janko Kráľ, mikulášsky rodák, sa podieľal na jej odpise; a romantici dielo dokonali, predovšetkým Ján Botto básňou o Jánošíkovej smrti z roku 1862. Pôvodný spis sa kdesi v 19. storočí stratil — zachoval sa odpis, ktorý Fejérpataky porovnal s originálom a overil 15. septembra 1844; dnes je v Martine. Vedieť rozoznať, ktorá polovica národného príbehu je doklad a ktorá je to, čo ľudia potrebovali mať za pravdu, je to najužitočnejšie, čo vás toto mesto naučí.
Juraj Jánošík was born at Terchová in 1688, served in the kuruc rebel army and then in the emperor's, guarded prisoners at Bytča castle — one of them the robber captain Tomáš Uhorčík — and from the autumn of 1711 led Uhorčík's band across Liptov, Orava and the Kysuce. In the autumn of 1712 twenty-five to thirty county bailiffs under the nobleman Andreánsky caught both men at Klenovec and locked them up in the Paluďai manor at Palúdzka, today a district of this town. The capital trial opened on 16 March 1713 in the Hanzely house. The Liptov vice-ispán — the deputy head of the county — Ladislav Okoličáni presided, Alexander Čemický prosecuted, and the court appointed Baltazár Palugyai to defend him, who argued that no murder had been proved, that the accused was young and that he had killed and wounded nobody. Jánošík was tortured, and the verdict of 17 March ordered that he be run through on a hook by the left side and hung up "as an example to other such criminals". He was executed that day or the next, aged twenty-five.Juraj Jánošík sa narodil v Terchovej v roku 1688, slúžil v kuruckom vojsku a potom v cisárskom, na Bytčianskom zámku strážil väzňov — medzi nimi zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka — a od jesene 1711 viedol Uhorčíkovu družinu po Liptove, Orave a Kysuciach. Na jeseň 1712 oboch chytilo dvadsaťpäť až tridsať drábov pod vedením zemana Andreánskeho v Klenovci a uväznili ich v Paluďaiho kaštieli v Palúdzke, dnes mestskej časti Liptovského Mikuláša. Hrdelná pravota sa začala 16. marca 1713 v Hanzelyho dome. Predsedal jej liptovský podžupan Ladislav Okoličáni, žalobcom bol prokurátor Alexander Čemický a súd pridelil obhajcu Baltazára Palugyaiho, ktorý namietal, že vražda nebola dokázaná, že obžalovaný je mladý a že nikoho nezabil ani nezranil. Jánošíka mučili a rozsudok zo 17. marca prikazoval, aby bol „na hák na ľavom boku prehnatý“ a tak zavesený na výstrahu iným takým zločincom. Popravili ho v ten istý deň alebo nasledujúci; mal dvadsaťpäť rokov.
Before the famous year came the quiet groundwork, and it was mostly done by one bookbinder. Fejérpataky-Belopotocký ran a lending library out of his shop and in 1830 put on the first Slovak amateur theatre here — plays in Slovak, acted by townspeople, at a time when there was no Slovak stage anywhere. In 1844 the association Tatrín, the first cultural society meant for Slovaks as a whole, was founded at the old Lutheran parsonage, where Michal Miloslav Hodža was pastor. This is the real reason the events of 1848 happened in a small town in Liptov rather than in a capital: the people, the printing, the meeting room and the habit of gathering were already here.Pred slávnym rokom prišla tichá príprava — a odviedol ju najmä jeden kníhviazač. Fejérpataky-Belopotocký viedol vo svojom obchode požičovňu kníh a v roku 1830 tu uviedol prvé slovenské ochotnícke divadlo — hry po slovensky, hrané mešťanmi, v čase, keď slovenské javisko nejestvovalo nikde. V roku 1844 vznikol na starej evanjelickej fare, kde bol farárom Michal Miloslav Hodža, spolok Tatrín — prvá kultúrna ustanovizeň určená Slovákom ako celku. To je skutočný dôvod, prečo sa udalosti roku 1848 odohrali v malom liptovskom mestečku a nie v hlavnom meste: ľudia, tlač, zasadacia miestnosť aj zvyk schádzať sa tu už boli.
About thirty men of Štúr's circle met here on 10 May 1848 and adopted the Žiadosti slovenského národa — the Demands of the Slovak Nation, often called simply the Mikuláš Demands, and the first Slovak political programme ever written down. They were read out publicly the next day at the Ondrašová baths, now a district of the town. Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban and Michal Miloslav Hodža — the local pastor — led the meeting and are the three names traditionally attached to the text; the push for a national petition had come from Ján Francisci and Štefan Marko Daxner, and the fourteen points built on earlier county petitions from Liptov in March and Nitra in April. Those points asked for equality between the nations of Hungary and an assembly for each, Slovak in the schools, courts and offices of Slovak counties, Slovak secondary schools and a university, the red-and-white flag, the vote from twenty-one, freedom of the press and of assembly, the end of serfdom for every class of peasant — and, in point twelve, the release from prison of the poet Janko Kráľ, born in this town and locked up for reading the new freedoms out to villagers.Asi tridsať mužov zo Štúrovho okruhu sa tu 10. mája 1848 zišlo a prijalo Žiadosti slovenského národa, ktorým sa hovorí aj Mikulášske žiadosti — vôbec prvý zapísaný slovenský politický program. Nasledujúci deň ich verejne vyhlásili v Ondrašovských kúpeľoch, dnes mestskej časti Liptovského Mikuláša. Zhromaždenie viedli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža — miestny farár — a sú to tri mená, ktoré sa s textom tradične spájajú; podnet na národnú petíciu vyšiel od Jána Francisciho a Štefana Marka Daxnera a štrnásť bodov nadviazalo na staršie stoličné žiadosti z Liptova z marca a z Nitry z apríla. Body žiadali rovnoprávnosť národov Uhorska a vlastný snem pre každý z nich, slovenčinu v školách, na súdoch a v úradoch slovenských stolíc, slovenské stredné školy a univerzitu, uznanie červeno-bielej zástavy, volebné právo od dvadsiatich jeden rokov, slobodu tlače a zhromažďovania, zrušenie poddanstva pre všetky vrstvy roľníkov — a v dvanástom bode prepustenie básnika Janka Kráľa, mikulášskeho rodáka, ktorého zavreli za to, že čítal sedliakom nové slobody.
Nothing in the fourteen points asked to leave Hungary; they asked for a fairer Hungary. The government in Pest refused them outright, declared martial law in Slovakia and issued arrest warrants for the three men who had led the meeting: Štúr on 12 May, Hodža on 22 May, Hurban on 1 June 1848. All three had to flee the country, and the Slovak movement went underground within a month of writing its first programme. That is worth sitting with. A revolution had just abolished serfdom and promised civil rights, and the same revolutionary government would not extend those rights to a people who asked in the wrong language.Ani jeden zo štrnástich bodov nežiadal odchod z Uhorska; žiadali spravodlivejšie Uhorsko. Vláda v Pešti ich rovno odmietla, vyhlásila na Slovensku stanné právo a vydala zatykače na troch mužov, ktorí zhromaždenie viedli: na Štúra 12. mája, na Hodžu 22. mája a na Hurbana 1. júna 1848. Všetci traja museli utiecť z krajiny a slovenské hnutie sa mesiac po napísaní svojho prvého programu ocitlo v ilegalite. Nad tým sa oplatí zastaviť. Revolúcia práve zrušila poddanstvo a sľúbila občianske práva — a tá istá revolučná vláda tie práva nepriznala ľuďom, ktorí o ne požiadali v nesprávnom jazyku.
On 8 December 1871 the Žilina–Poprad section of the Košice–Bohumín railway opened and the Liptov basin was suddenly on a main line running from Silesia to eastern Hungary. Goods that used to go down the Váh on rafts could now go by train in either direction. Leather-working, the town's old trade, was the base of its nineteenth-century prosperity. Against all of that ran the pressure of Magyarisation: after 1867 the state pushed Hungarian into schools and offices, which was precisely what the Demands of 1848 had asked it not to do.Ôsmeho decembra 1871 otvorili úsek Košicko-bohumínskej železnice zo Žiliny do Popradu a Liptovská kotlina sa naraz ocitla na hlavnej trati zo Sliezska do východného Uhorska. Tovar, ktorý predtým plával po Váhu na pltiach, mohol teraz cestovať vlakom oboma smermi. Spracovanie kože, staré mestské remeslo, bolo základom jeho prosperity v 19. storočí. Proti tomu všetkému však tlačila maďarizácia: po roku 1867 štát presadzoval maďarčinu do škôl a úradov — teda presne to, čo Žiadosti z roku 1848 žiadali nerobiť.
On 1 May 1918, with the war still being fought, some three thousand workers and townspeople gathered in front of the Čierny orol — the Black Eagle building — and in its yard. The local social democrats organised it; the speaker they asked for was the physician Vavro Šrobár. The six points of the resolution demanded a just and lasting peace, a vote for every adult with a secret ballot, freedom of the press and of speech, an end to war profiteering and a working day fixed by law. And one clause went further than anyone in Hungary had gone in public: it demanded "the unconditional recognition of the right of self-determination of all nations, not only beyond the borders of our monarchy, but of the nations of Austria-Hungary too, and therefore also of the Hungarian branch of the Czechoslovak people." Six months later there was a Czechoslovakia. It was said out loud here first.Prvého mája 1918, keď sa ešte bojovalo, sa pred budovou Čierneho orla a na jej dvore zišli asi tri tisícky robotníkov a obyvateľov mesta. Zhromaždenie zorganizovali mikulášski sociálni demokrati a o prejav požiadali lekára Vavra Šrobára. Šesť bodov rezolúcie žiadalo spravodlivý a trvalý mier, volebné právo pre každého dospelého a tajné hlasovanie, slobodu tlače a slova, koniec vojnového zbohatlíctva a zákonom určený pracovný čas. A jedna veta zašla ďalej, než sa dovtedy v Uhorsku verejne povedalo: žiadala „bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa.“ O pol roka neskôr existovalo Československo. Nahlas to zaznelo najskôr tu.
In the first Czechoslovak Republic the town kept its old full name, Liptovský Svätý Mikuláš — Liptov Saint Nicholas. Vrbica, the neighbouring small town it had already grown into, was joined to it in 1923. The census of 1930 counted 6,855 inhabitants, of whom 84 per cent gave their nationality as Czech or Slovak and 6.5 per cent as German.V prvej Československej republike si mesto ponechalo svoj starý celý názov Liptovský Svätý Mikuláš. Susedné mestečko Vrbica, s ktorým už dávno stavebne splynulo, k nemu pripojili v roku 1923. Sčítanie v roku 1930 napočítalo 6 855 obyvateľov: 84 percent uviedlo československú národnosť a 6,5 percenta nemeckú.
When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, Liptov was insurgent country for about a week — the military airfield at Mokraď, east of here, joined the partisans on 28 August — and German troops had the basin back by the first days of September. The front returned from the other direction at the end of January 1945, and then it stopped. Liptovský Mikuláš was besieged in what Slovak accounts call the battle for Liptovský Mikuláš, and it was not taken until 4 April 1945 — the same day Bratislava fell, three hundred kilometres away. Above the town, on point 748 at Háj-Nicovô, 1,415 graves hold 1,361 soldiers of the 1st Czechoslovak Army Corps who died between January and April taking this town and the ground around it. The cemetery and its fifteen-metre travertine pylon were built between 1950 and 1961 and unveiled on 9 May 1961. It is the largest Czechoslovak war cemetery in Slovakia, and the size of it is the measure of how long the line stood here.Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, bol Liptov asi týždeň povstaleckým územím — vojenské letisko Mokraď východne odtiaľto sa k partizánom pridalo 28. augusta — a v prvých septembrových dňoch mali kotlinu opäť nemecké jednotky. Front sa vrátil z opačnej strany na konci januára 1945 a potom sa zastavil. Liptovský Mikuláš obliehali v tom, čo slovenské pramene nazývajú bitkou o Liptovský Mikuláš, a dobyli ho až 4. apríla 1945 — v ten istý deň padla Bratislava, tristo kilometrov ďaleko. Nad mestom, na kóte 748 Háj-Nicovô, je 1 415 hrobov a v nich 1 361 vojakov 1. československého armádneho zboru, ktorí padli od januára do apríla pri dobýjaní mesta a v bojoch v jeho okolí. Cintorín a jeho pätnásťmetrový travertínový pylón stavali v rokoch 1950 – 1961 a odhalili ich 9. mája 1961. Je to najväčšie československé vojenské pohrebisko na Slovensku a jeho rozloha je mierou toho, ako dlho tu stál front.
In 1952 the communist state struck the word Svätý — Holy — out of the town's name, and Liptovský Svätý Mikuláš became simply Liptovský Mikuláš. Through the 1960s and 1970s the villages around it — Palúdzka, Okoličné, Demänová, Iľanovo, Ploštín and the rest — were absorbed one by one into the town. And between 1965 and 1975 the Váh just west of it was dammed to make Liptovská Mara, which floods almost 27 square kilometres. Villages went under the water, among them the one that gave the reservoir its name: first mentioned in 1314, the meeting place of the Liptov nobility until 1449, the village where a forger of royal charters was burned in 1390 — and at the end, 329 people in 61 houses. Only its Gothic church tower and the parsonage were left standing; the church itself was pulled down and its fittings carried up the Belá valley to Pribylina, where a copy of it was rebuilt in the open-air Museum of the Liptov Village.V roku 1952 komunistický štát vyškrtol z názvu mesta slovo Svätý a z Liptovského Svätého Mikuláša sa stal jednoducho Liptovský Mikuláš. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch pripojili k mestu jednu po druhej okolité obce — Palúdzku, Okoličné, Demänovú, Iľanovo, Ploštín a ďalšie. A v rokoch 1965 – 1975 zahradili Váh západne od mesta a vznikla Liptovská Mara, ktorá zatápa takmer 27 štvorcových kilometrov. Pod vodu sa dostali dediny, medzi nimi tá, ktorá priehrade dala meno: prvý raz sa spomína v roku 1314, do roku 1449 sa v nej schádzala liptovská šľachta, v roku 1390 v nej upálili falšovateľa kráľovských donačných listín — a na konci mala 329 obyvateľov v 61 domoch. Zostala z nej len veža gotického kostola a budova fary; samotný kostol zbúrali a jeho zariadenie odviezli dolinou Belej do Pribyliny, kde v Múzeu liptovskej dediny postavili jeho kópiu.
After 1989 the old state industry shrank and tourism took over as the town's main business. Almost everything visitors come to Liptov for is near the town rather than in it: the Demänovská Cave of Liberty and the Demänovská Ice Cave in the valley to the south, Jasná on both faces of Chopok, the country's largest ski area, the Tatralandia aquapark on the edge of town since 2004, and the reservoir that drowned the villages, now used for sailing and swimming. The town supplies the beds, the buses and the jobs. It also keeps the things that are its own: the Janko Kráľ Museum in the old county house, the Slovak Museum of Nature Protection and Speleology, and the Armed Forces Academy that trains the Slovak officer corps. The skier Petra Vlhová grew up here.Po roku 1989 sa starý štátny priemysel scvrkol a hlavným zamestnávateľom mesta sa stal cestovný ruch. Takmer všetko, za čím do Liptova prichádzajú návštevníci, leží skôr pri meste než v ňom: Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská ľadová jaskyňa v doline na juh, Jasná na oboch stranách Chopku ako najväčšie lyžiarske stredisko v krajine, aquapark Tatralandia na okraji mesta od roku 2004 a priehrada, ktorá zatopila dediny a dnes slúži na plachtenie a kúpanie. Mesto k tomu dodáva postele, autobusy a prácu. Zároveň si drží, čo je jeho vlastné: Múzeum Janka Kráľa v bývalom župnom dome, Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva a Akadémiu ozbrojených síl, ktorá vychováva slovenský dôstojnícky zbor. Vyrastala tu lyžiarka Petra Vlhová.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.