Three things stand above one village at the foot of the Little Carpathians, and each belongs to a different age: an Iron Age hillfort on Molpír, a castle that was ruined and then rebuilt in the twentieth century, and a cave found by two local men in 1929. All three are there for the same reason — this is where a route through the mountains comes out onto the Trnava plain, and everybody who ever lived here has been interested in that gap.Nad jednou obcou na úpätí Malých Karpát stoja tri veci a každá patrí inému veku: hradisko z doby železnej na Molpíre, hrad, ktorý spustol a v dvadsiatom storočí ho postavili nanovo, a jaskyňa, ktorú roku 1929 objavili dvaja chlapi z dediny. Všetky tri sú tu z rovnakého dôvodu — práve tu vyúsťuje cesta cez pohorie do Trnavskej roviny a tá brána zaujímala každého, kto tu kedy žil.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Long before there was a village there was a fortified settlement on the hill called Molpír, built in the Hallstatt period at the beginning of the Iron Age. Terraces and ramparts covered some twelve hectares of hilltop — one of the largest hillforts of its age in this part of Europe — and the whole thing sits directly above the gap where the mountain road reaches the plain. It was abandoned and never rebuilt on that scale, and the finds from it are kept in the village museum. Walk up there and you are standing on a settlement roughly two and a half thousand years old.Dávno predtým, než tu bola dedina, stálo na kopci zvanom Molpír opevnené sídlisko z halštatského obdobia, teda zo začiatku doby železnej. Terasy a valy zaberali asi dvanásť hektárov temena — patrilo k najväčším hradiskám svojej doby v tejto časti Európy — a celé leží priamo nad bránou, kde horská cesta vyúsťuje do roviny. Sídlisko zaniklo a v takom rozsahu ho už nikdy neobnovili; nálezy z neho sú v obecnom múzeu. Keď tam vyjdete, stojíte na sídlisku starom zhruba dva a pol tisíca rokov.
The hill was used again in the Great Moravian period, when a Slav settlement stood on Molpír. This was the century of Nitra, of Prince Pribina's church and of Cyril and Methodius — the first state on this territory, and the first time anything here was written down in a Slavic language. Nobody had to explain to these people why the hill was worth holding; the reason had not changed in fifteen hundred years. The route through the mountains was still the route, and whoever sat above it controlled who used it.Kopec ožil znova vo veľkomoravskom období, keď na Molpíre stálo slovanské sídlisko. Bolo to storočie Nitry, Pribinovho kostola a Cyrila s Metodom — prvého štátu na tomto území a prvého písma v slovanskom jazyku u nás. Týmto ľuďom nikto nemusel vysvetľovať, prečo sa oplatí držať práve tento vrch; dôvod sa za pätnásť storočí nezmenil. Cesta cez hory bola stále tou istou cestou a kto sedel nad ňou, rozhodoval o tom, kto po nej pôjde.
On 11 April 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian royal army at Muhi and then rode across the kingdom, and King Béla IV's answer was a programme of stone castles on high ground. Smolenice appears in writing for the first time about the middle of the thirteenth century, in the decades right after that shock. Notice what that does and does not tell you: it is a fact about a surviving document, not about when people arrived, and the hill above the village had already been settled for eighteen hundred years. The Mongols did not destroy anything here — but the fear of them is why the stone castle above the village exists at all.Jedenásteho apríla 1241 zničilo mongolské vojsko pri Mohi uhorskú kráľovskú armádu a potom prešlo celým kráľovstvom; odpoveďou Bela IV. bol program kamenných hradov na vyvýšených miestach. Smolenice sa v písomných prameňoch prvý raz spomínajú okolo polovice 13. storočia, teda v desaťročiach tesne po tomto otrase. Všimnite si, čo to hovorí a čo nie: je to údaj o zachovanej listine, nie o tom, kedy sem prišli ľudia — kopec nad dedinou bol vtedy osídlený už osemnásť storočí. Mongoli tu nič nezničili, ale práve strach z nich je dôvod, prečo nad obcou vôbec stojí kamenný hrad.
In 1388 King Sigismund granted the Smolenice estate to Stibor of Stiboricz, the greatest landowner of the western Váh country. The guard castle above the village was the last built of the chain that watched the Little Carpathian passes, and from then on the village's story and the castle's story are the same story. Whoever held the castle held the fields, the forest and the people — a village of this period is not a self-governing place but part of an estate. That is why so much of what follows is about who owned Smolenice rather than about who lived here.Roku 1388 daroval kráľ Žigmund smolenické panstvo Stiborovi zo Stiboríc, najväčšiemu zemepánovi Považia. Strážny hrad nad obcou postavili ako posledný z reťaze, ktorá strážila malokarpatské priesmyky, a odvtedy sú dejiny dediny a dejiny hradu tým istým príbehom. Kto držal hrad, držal polia, les aj ľudí — vtedajšia dedina nebola samosprávnou obcou, ale súčasťou panstva. Preto je aj v ďalších storočiach reč skôr o tom, kto Smolenice vlastnil, než o tom, kto tu žil.
After the defeat at Mohács in 1526 the Ottomans took the middle of the kingdom, Trnava became the seat of the archbishop of Esztergom in 1543, and this village found itself in the rump of Hungary rather than on its frontier. The estate went to the Országh family and then, for nearly two hundred years, to the Erdődys. Smolenice worked what it had: the forest above for timber, charcoal and grazing, the slopes below for vines, the fields out on the plain for grain. The war was real but it was far away — what reached here were taxes, requisitions and the occasional raiding party.Po porážke pri Moháči roku 1526 obsadili Osmani stred kráľovstva, Trnava sa roku 1543 stala sídlom ostrihomského arcibiskupa a táto dedina sa ocitla vo zvyšku Uhorska, nie na jeho hranici. Panstvo prešlo na Országhovcov a potom takmer dvesto rokov patrilo Erdődyovcom. Smolenice žili z toho, čo mali: les hore poskytoval drevo, uhlie a pašu, svahy pod ním vinice a polia na rovine obilie. Vojna bola skutočná, ale ďaleko — sem doliehali dane, rekvirácie a občasný lúpežný oddiel.
In 1663 the fortress of Nové Zámky fell to the Ottomans and their raiding parties spread across the whole west; villages at the foot of this range were in their path. Then came the uprising of Francis II Rákóczi, and on 26 December 1704 his kuruc army was beaten in a battle outside Trnava. Most accounts date the castle's wrecking to that war — not, as the story is usually told in villages like this one, to the Turks. For Smolenice it meant losing the household above it: the castle that had employed, taxed and protected the village stopped being a house and became a ruin.Roku 1663 padli Nové Zámky a osmanské lúpežné oddiely sa rozliali po celom západe; dediny pod týmto pohorím ležali v ich ceste. Potom prišlo povstanie Františka II. Rákociho a 26. decembra 1704 podľahlo jeho kurucké vojsko v bitke pri Trnave. Väčšina prameňov kladie skazu hradu práve do tejto vojny — nie k Turkom, ako sa to v takýchto dedinách zvyčajne rozpráva. Pre Smolenice to znamenalo stratu domácnosti nad hlavou: hrad, ktorý dedinu zamestnával, zdaňoval aj chránil, prestal byť sídlom a stal sa zrúcaninou.
In 1767 Maria Theresa imposed a written urbár on the whole kingdom — a register setting down exactly how much land each serf family held and how many days of labour it owed its lord. For a village like Smolenice that was the first time its obligations existed on paper rather than at the lord's discretion, which is why so many Slovak villages date their oldest surviving records to that decade. In 1777 the estate passed to Count Ján Pálffy, who never lived in the castle, and during the Napoleonic wars the ruin's main building burned out. For the next hundred years the village lived under a burnt shell on the hill.Roku 1767 zaviedla Mária Terézia v celom kráľovstve písomný urbár — súpis, ktorý presne určoval, koľko pôdy má poddanská rodina a koľko dní roboty dlhuje svojmu zemepánovi. Pre dedinu ako Smolenice to bolo prvý raz, keď jej povinnosti stáli na papieri, a nie na vôli pána; práve preto majú mnohé slovenské obce najstaršie zachované záznamy z tohto desaťročia. Roku 1777 prešlo panstvo na grófa Jána Pálfiho, ktorý na hrade nikdy nebýval, a počas napoleonských vojen hlavná budova zrúcaniny vyhorela. Ďalších sto rokov žila dedina pod vypálenou škrupinou na kopci.
Štefan Banič was born in Smolenice in 1870, into the decades when hundreds of thousands of people left Upper Hungary because there was not enough land to divide again. Like a great many of his neighbours he went to the United States and worked there as a miner — the American emigration is one of the largest single facts in the history of Slovak villages, and this one is no exception. In 1887 the first serious work began on the castle walls above the village, which meant paid jobs on the hill for the first time in a century. Two very different escapes from the same problem: America, or the count's building site.Štefan Banič sa narodil v Smoleniciach roku 1870, v desaťročiach, keď z Horného Uhorska odchádzali státisíce ľudí, lebo pôdy už nebolo čo deliť. Ako mnohí susedia odišiel do Spojených štátov a pracoval tam ako baník — vysťahovalectvo do Ameriky je jedným z najväčších faktov v dejinách slovenských dedín a táto nie je výnimkou. Roku 1887 sa nad obcou začali prvé vážne práce na hradbách, čo po sto rokoch znamenalo na kopci platenú robotu. Dve celkom odlišné východiská z toho istého problému: Amerika, alebo grófova stavba.
In 1914, the year the First World War began, Banič was granted an American patent for a parachute of his own design — a canopy strapped around the body and opened by the falling man himself. Slovak tradition makes him the inventor of the parachute; what is actually documented is the patent, and that he is said to have handed his rights to the American army. Both statements can be taught honestly: he really did patent a working idea, and he really was not the first person to make a parachute. Up on the hill, meanwhile, the count's building work stopped for the war and did not start again.Roku 1914, v roku vypuknutia prvej svetovej vojny, získal Banič americký patent na padák vlastnej konštrukcie — na vrchlík pripevnený okolo tela, ktorý si padajúci človek otváral sám. Slovenská tradícia z neho robí vynálezcu padáka; doložený je však patent a tvrdenie, že práva odovzdal americkej armáde. Obe vety sa dajú učiť poctivo: naozaj si dal patentovať funkčný nápad a naozaj nebol prvým človekom, ktorý zostrojil padák. Hore na kopci sa medzitým grófova stavba pre vojnu zastavila — a už sa nerozbehla.
After 1918 Smolenice was part of Czechoslovakia, and Banič came home from America to the village he was born in. In 1929 two men from Smolenice, Imrich Vajsábel and a Banič, broke through into the fissures of Driny above the village; in 1934 the first 175 metres were opened to visitors. The village credits Štefan Banič with being one of the discoverers, while the Slovak cave literature names Ján Banič — a small, useful example of how local memory and the written record can pull apart. Štefan Banič lived out his life here and died in the village in 1941.Po roku 1918 patrili Smolenice do Československa a Banič sa z Ameriky vrátil do rodnej obce. Roku 1929 sa dvaja Smoleničania, Imrich Vajsábel a Banič, prekopali do puklín jaskyne Driny nad dedinou a roku 1934 sprístupnili prvých 175 metrov. Obec pripisuje účasť na objave Štefanovi Baničovi, slovenská jaskyniarska literatúra uvádza Jána Baniča — malý, ale užitočný príklad toho, ako sa miestna pamäť a písomný záznam môžu rozísť. Štefan Banič dožil doma a roku 1941 v obci zomrel.
From 14 March 1939 the village lay in a separate Slovak state allied to Nazi Germany. The Slovak National Uprising of 29 August 1944 was centred on Banská Bystrica and never reached the Little Carpathians, although partisans used these forests. The front came in the first days of April 1945, when the Soviet offensive that took Bratislava on the evening of 4 April swept round the range, and the unfinished chateau above the village was damaged in the fighting.Od 14. marca 1939 ležala obec v samostatnom slovenskom štáte spojenom s nacistickým Nemeckom. Slovenské národné povstanie z 29. augusta 1944 malo ťažisko v Banskej Bystrici a do Malých Karpát sa nedostalo, hoci partizáni tunajšie lesy využívali. Front prišiel v prvých aprílových dňoch roku 1945, keď sovietska ofenzíva, ktorá večer 4. apríla dobyla Bratislavu, obišla pohorie — a nedokončený zámok nad obcou v bojoch utrpel škody.
The castle went to the state in 1945 and, on 26 June 1953, to the Slovak Academy of Sciences, which finished the interiors the Pálffys never completed and turned the building into a congress centre for scientists. Under the hill the cave had its own second life: in 1950 the cavers J. Majko, A. Droppa and L. Blaha found further parts of Driny, and in 1959 it was reopened to visitors. The fields below the village went into a farming cooperative, as they did across the whole country in those years. In one decade the village's castle, its cave and its land all changed hands to the state.Hrad prešiel roku 1945 na štát a 26. júna 1953 na Slovenskú akadémiu vied, ktorá dokončila interiéry, na aké Pálfiovci nikdy nedošli, a urobila z budovy kongresové centrum pre vedcov. Pod kopcom mala svoj druhý život jaskyňa: roku 1950 objavili jaskyniari J. Majko, A. Droppa a L. Blaha ďalšie časti Drín a roku 1959 ich znovu sprístupnili. Polia pod dedinou skončili v jednotnom roľníckom družstve, tak ako všade inde v krajine tých rokov. V jedinom desaťročí zmenil majiteľa hrad, jaskyňa aj pôda — a vo všetkých troch prípadoch ním bol štát.
Driny is still the only show cave in western Slovakia: 636 metres long in total, with a 550-metre circuit open to guided tours, narrow fissure passages rather than great halls, and a season. The chateau belongs to the Slovak Academy of Sciences, so access is limited and seasonal and is never something to build a day around. Molpír is a protected archaeological site on open hillside, reached on foot from the village church by the Smolenice karst nature trail, with its finds in the village museum. Nothing above Smolenice is open all year round — that single sentence is the most practical thing in this whole page.Driny sú stále jedinou sprístupnenou jaskyňou na západnom Slovensku: majú 636 metrov, prehliadkový okruh meria 550 metrov, sú to úzke puklinové chodby, nie veľké siene, a jaskyňa má sezónu. Zámok patrí Slovenskej akadémii vied, takže prístup je obmedzený a sezónny a nikdy sa okolo neho neplánuje celý deň. Molpír je chránená archeologická lokalita na otvorenom svahu; ide sa naň pešo od kostola po náučnom chodníku Smolenický kras a nálezy sú v obecnom múzeu. Nad Smolenicami nie je celoročne otvorené nič — a to je najpraktickejšia veta na celej tejto stránke.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.