After the Compromise of 1867 the Hungarian half of the monarchy set out to make its citizens Hungarian, and Slovak schools, associations and newspapers were closed or squeezed. Skalica answered with organisation. Pavol Blaho (1867–1927), a doctor born here in the very year of the Compromise, spent his life building Slovak life in the town — publishing, farmers' co-operatives, collecting folk art, and constant contact with Czech friends across the river. In 1905 that circle built itself a home: the Spolkový dom, the House of Associations, designed by Dušan Jurkovič in a manner that took folk carpentry seriously as architecture, with figural panels by the painters Mikoláš Aleš and Joža Uprka. A railway station had opened in 1889 and put the town on the network. When 1918 came, Skalica already had the people, the building and the cross-border friendships a new state would need.Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 si uhorská polovica monarchie zaumienila urobiť zo svojich občanov Maďarov a slovenské školy, spolky i noviny sa zatvárali alebo dostávali pod tlak. Skalica odpovedala organizovaním. Pavol Blaho (1867 – 1927), lekár narodený tu práve v roku vyrovnania, venoval život budovaniu slovenského života v meste — vydával, zakladal roľnícke družstvá, zbieral ľudové umenie a neprestajne udržiaval styky s českými priateľmi za riekou. V roku 1905 si tento okruh postavil vlastný dom: Spolkový dom podľa návrhu Dušana Jurkoviča, v duchu, ktorý bral ľudové tesárstvo vážne ako architektúru, s figurálnymi panelmi od maliarov Mikoláša Aleša a Jožu Uprku. Železničná stanica pribudla v roku 1889 a mesto pripojila na sieť. Keď prišiel rok 1918, Skalica už mala ľudí, budovu aj cezhraničné priateľstvá, aké nový štát potreboval.
