Great Moravia broke up early in the tenth century and the new Kingdom of Hungary took the land south and east of here; its north-western edge ran along this river. Border country in that kingdom was deliberately thin — a belt of forest, marsh and felled-tree barriers with guarded gates, watched by settlers who owed the king service rather than rent. Skalica appears in writing for the first time in 1217, in a charter of King Andrew II granting land here to the sons of Tomáš, count of Nitra. That is a fact about a document, not about when people arrived: the charter records a place that already existed.Veľká Morava sa začiatkom desiateho storočia rozpadla a krajinu na juh a východ odtiaľto prevzalo mladé Uhorské kráľovstvo; jeho severozápadný okraj viedol práve popri tejto rieke. Pohraničie bolo v tom kráľovstve zámerne riedke — pás lesa, močiarov a zásekov so stráženými bránami, ktorý strážili osadníci povinní kráľovi službou, nie platom. Skalica sa písomne objavuje po prvý raz v roku 1217 v listine kráľa Ondreja II., ktorou tunajšiu zem daroval synom nitrianskeho župana Tomáša. Je to údaj o listine, nie o tom, kedy sem ľudia prišli: listina zapisuje miesto, ktoré už stálo.
