Smolenice looks like the most medieval castle in the Little Carpathians and is in fact the youngest building of the lot. A real guard castle stood on this shoulder of the hills for four centuries, was wrecked in an uprising and burned out in the Napoleonic wars; what you see today is a neo-Gothic chateau begun by a count just before the First World War and finished by the state after the Second.Smolenický zámok pôsobí ako najstredovekejší hrad v Malých Karpatoch, hoci je z nich najmladší. Na tomto výbežku naozaj stál štyri storočia strážny hrad — poškodilo ho povstanie a v napoleonských vojnách vyhorel. To, čo tu stojí dnes, je neogotický zámok: začal ho stavať gróf tesne pred prvou svetovou vojnou a dokončil ho štát až po druhej.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
A chain of castles ran along the crest of the Little Carpathians, each one watching a pass over the range, and Smolenice was the last of them to be built. It stands exactly where a route through the hills comes out onto the Trnava plain — that gap, not the view, is the reason for the whole thing. Sources disagree about when: Slovak accounts put its origin in the fourteenth century, English-language ones in the fifteenth, and nobody has a foundation charter to settle it. In 1388 King Sigismund granted the Smolenice estate to Stibor of Stiboricz, a Polish-born nobleman who became the most powerful landowner in this whole corner of the kingdom.Po hrebeni Malých Karpát viedla reťaz hradov a každý strážil jeden priesmyk cez pohorie; Smolenice z nich postavili ako posledné. Stoja presne tam, kde cesta cez vrchy vyúsťuje do Trnavskej roviny — dôvodom je tá brána, nie výhľad. Pramene sa v datovaní nezhodujú: slovenské kladú vznik hradu do 14. storočia, anglické do 15. a zakladacia listina, ktorá by spor rozhodla, nejestvuje. Roku 1388 daroval kráľ Žigmund smolenické panstvo Stiborovi zo Stiboríc, šľachticovi poľského pôvodu, z ktorého sa stal najmocnejší zemepán v celom tomto kúte kráľovstva.
In 1438 the estate passed to the Counts of Svätý Jur and Pezinok, one of the two or three families who between them owned most of the Little Carpathians. These were unsettled years: Czech Hussite troops had been raiding across western Slovakia for a decade, and in the 1430s a Hussite garrison held Trnava itself, half an hour away down on the plain. A castle like Smolenice mattered in such a decade not because armies besieged it — none did — but because whoever held it controlled the road and the taxes on it. Ownership, here, is the whole medieval story: the castle's lords were also the village's lords.Roku 1438 prešlo panstvo na grófov zo Svätého Jura a Pezinka, jeden z dvoch-troch rodov, ktoré si medzi sebou delili takmer celé Malé Karpaty. Boli to nepokojné roky: české husitské oddiely už desaťročie brázdili západné Slovensko a v tridsiatych rokoch 15. storočia držala husitská posádka aj samotnú Trnavu, pol hodiny cesty dole na rovine. Hrad ako Smolenice v takom desaťročí nerozhodoval preto, že by ho obliehali vojská — neobliehali —, ale preto, že kto ho držal, ovládal cestu a mýto na nej. Vlastníctvo je tu celý stredoveký príbeh: páni hradu boli zároveň pánmi dediny.
After the Hungarian army was destroyed at Mohács in 1526 the middle of the kingdom fell to the Ottomans, and what is now Slovakia became the rump state's front room. Trnava took in the chapter of the archbishop of Esztergom in 1543 and turned into the church capital of what was left of Hungary — the town this castle looks down on. Smolenice went to the Országh family early in the sixteenth century and then, for nearly two hundred years, to the Erdődys, who kept it as a fortified residence rather than a front-line fortress; the war frontier itself ran far to the south-east. That is worth remembering when somebody tells you the Turks destroyed this castle. They never got here.Po zničení uhorského vojska pri Moháči roku 1526 pripadol stred kráľovstva Osmanom a z územia dnešného Slovenska sa stala predsieň zvyšku Uhorska. Trnava prijala roku 1543 ostrihomskú kapitulu a zmenila sa na cirkevnú metropolu toho, čo z Uhorska ostalo — na mesto, na ktoré tento hrad zhora hľadí. Smolenice získali začiatkom 16. storočia Országhovci a potom ich takmer dvesto rokov držali Erdődyovci, ktorí si z hradu urobili opevnené sídlo, nie pevnosť prvej línie; vojnová hranica viedla ďaleko na juhovýchode. Oplatí sa to pamätať, keď vám ktosi povie, že tento hrad zničili Turci. Sem sa nikdy nedostali.
In 1663 the great fortress of Nové Zámky fell to the Ottomans and raiding parties spread right across western Slovakia; the villages at the foot of this range lay in their path. Forty years later came the uprising of Francis II Rákóczi against the Habsburgs, and on 26 December 1704 his kuruc army — kuruc was the name for the insurgent soldiers — was beaten in a battle outside Trnava, a few kilometres from here. Most accounts date the castle's wrecking to that war rather than to any Turkish attack. It is the ordinary Slovak pattern: a castle blamed on the Ottomans was usually finished off by a civil war between Hungarians and their own king.Roku 1663 padli Nové Zámky a osmanské lúpežné oddiely sa rozliali po celom západnom Slovensku; dediny pod týmto pohorím ležali priamo v ich ceste. O štyridsať rokov neskôr prišlo povstanie Františka II. Rákociho proti Habsburgovcom a 26. decembra 1704 jeho kurucké vojsko — kuruci boli povstalecké oddiely — podľahlo v bitke pri Trnave, pár kilometrov odtiaľto. Väčšina prameňov kladie skazu hradu práve do tejto vojny, nie k nejakému tureckému útoku. Je to typický slovenský vzorec: hrad, ktorý ľudová pamäť pripíše Turkom, zvyčajne dorazila občianska vojna medzi Uhrami a ich vlastným kráľom.
In 1777 Count Ján Pálffy of Pezinok inherited Smolenice and never moved in: the building was in poor condition and there was no money to rebuild it. Through the rest of the century it emptied out and decayed, and during the Napoleonic wars the main building burned, leaving a shell and a five-sided tower standing in the trees. Nobody stormed it and nobody blew it up — it was simply not worth the cost of a roof. That is how most Slovak castles actually ended: not in a siege, but in an account book.Roku 1777 zdedil Smolenice gróf Ján Pálfi z Pezinka a nikdy sa doň nenasťahoval: budova bola v zlom stave a na prestavbu chýbali peniaze. Do konca storočia sa vyprázdnila a schátrala a počas napoleonských vojen hlavná budova vyhorela — v korunách stromov ostal holý múr a päťboká veža. Nikto ju nedobyl a nikto ju nevyhodil do vzduchu — jednoducho sa neoplatilo platiť za strechu. Takto sa v skutočnosti skončila väčšina slovenských hradov: nie obliehaním, ale účtovnou knihou.
Work started on the ruin in 1853, and it came to very little — patching walls rather than rebuilding a house. The revolution of 1848 had just abolished serfdom in Hungary, which meant the estate could no longer call on unpaid labour from the village below and had to hire and pay for every hand. At the same time, ruins had become fashionable: romantic Europe liked them, painted them and, if rich enough, moved into them. Smolenice had to wait another sixty years for somebody rich enough.Práce na zrúcanine sa začali roku 1853 a veľmi ďaleko sa nedostali — išlo skôr o vyspravovanie múrov než o obnovu sídla. Revolúcia roku 1848 práve zrušila poddanstvo, takže panstvo už nemohlo siahnuť po neplatenej robote dediny pod hradom a každú ruku muselo najať a zaplatiť. Zároveň prišli zrúcaniny do módy: romantická Európa ich obdivovala, maľovala a — ak na to mala — sa do nich sťahovala. Smolenice si na niekoho dosť bohatého museli počkať ešte šesťdesiat rokov.
The first real works on the castle walls began in 1887, and they belong to a fashion rather than to a war. Austria-Hungary's rich were rebuilding medieval ruins as romantic country houses all over the monarchy — another Pálffy, Count Ján, was doing exactly that at Bojnice between 1889 and 1910, and Count Wilczek had rebuilt Kreuzenstein near Vienna in the same spirit. What these owners wanted was not the Middle Ages as it had been, but the Middle Ages as the nineteenth century imagined it: towers, crenellations, steep roofs, comfort inside. Smolenice was designed to be exactly that.Prvé skutočné práce na hradbách sa začali roku 1887 a patria skôr do dejín módy než do dejín vojen. Bohatí ľudia Rakúsko-Uhorska vtedy po celej monarchii prestavovali stredoveké zrúcaniny na romantické vidiecke sídla — iný Pálfi, gróf Ján, robil presne to isté v rokoch 1889 – 1910 v Bojniciach a gróf Wilczek v tom istom duchu obnovil Kreuzenstein pri Viedni. Títo majitelia nechceli stredovek taký, aký naozaj bol, ale taký, ako si ho predstavovalo 19. storočie: veže, cimburie, strmé strechy a pohodlie vnútri. Smolenický zámok mal byť presne týmto.
From about 1911 Count Jozef Pálffy built in earnest, to designs by the architect Jozef Hubert — the names of Ignác Alpár and István Möller are attached to the project too — with Kreuzenstein in Lower Austria as the model. This was not a restoration of the old castle; it was a new house wearing medieval clothes, and it went up on the medieval foundations. Then the First World War stopped the work, and the empire the house had been designed for did not survive it: some rooms were only provisionally fitted out and stayed that way. The shell stood roofed and hollow for a generation — a fairy-tale castle that had run out of century.Zhruba od roku 1911 staval gróf Jozef Pálfi naostro, podľa návrhov architekta Jozefa Huberta — s projektom sa spájajú aj mená Ignáca Alpára a Istvána Möllera — a vzorom mu bol dolnorakúsky Kreuzenstein. Nešlo o obnovu starého hradu, ale o nové sídlo v stredovekom prezlečení, postavené na stredovekých základoch. Potom stavbu zastavila prvá svetová vojna a ríša, pre ktorú sídlo vznikalo, ju neprežila: niektoré miestnosti ostali upravené len provizórne a tak aj zostali. Zastrešená, no prázdna škrupina tu stála celú generáciu — rozprávkový zámok, ktorému sa minulo storočie.
From 14 March 1939 the unfinished chateau stood in a separate Slovak state allied to Nazi Germany. The Slovak National Uprising of 29 August 1944 was centred on Banská Bystrica and never reached the Little Carpathians, though partisans used these forests. The front arrived in the first days of April 1945, when the Soviet offensive that took Bratislava on the evening of 4 April swung round the range; the chateau was damaged in that spring's fighting, and in the same year it passed to the state.Od 14. marca 1939 stál nedokončený zámok v samostatnom slovenskom štáte spojenom s nacistickým Nemeckom. Slovenské národné povstanie z 29. augusta 1944 malo ťažisko v Banskej Bystrici a do Malých Karpát sa nedostalo, hoci partizáni tunajšie lesy využívali. Front prišiel v prvých aprílových dňoch roku 1945, keď sovietska ofenzíva, ktorá večer 4. apríla dobyla Bratislavu, obišla pohorie; zámok v jarných bojoch utrpel škody a ešte v tom istom roku prešiel na štát.
The state took the castle in 1945, and on 26 June 1953 it became the property of the Slovak Academy of Sciences. The Academy did what the Pálffys had never managed: it finished and furnished the interiors and put the building to work as a congress centre for scientific meetings. A private dream begun for one family ended up as the place where the country's physicists, chemists and historians argue with each other. Very few Slovak castles got a second life at all, and almost none got one like this.Štát prevzal zámok roku 1945 a 26. júna 1953 sa stal majetkom Slovenskej akadémie vied. Akadémia dokázala to, čo Pálfiovci nikdy: interiéry dokončila, zariadila a budove dala prácu — kongresové centrum pre vedecké stretnutia. Zo súkromného sna jedného rodu sa stalo miesto, kde sa medzi sebou dohadujú slovenskí fyzici, chemici a historici. Druhý život dostalo len málo slovenských hradov a takýto takmer žiadny.
The chateau still belongs to the Slovak Academy of Sciences and still works as a congress centre, which is the one thing to understand before you come. Public access is limited and seasonal: in some seasons a short guided visit is offered, and at other times the house is closed outright because an event is running. The reliable part of a visit is the outside — the approach road, the crenellated terrace wall, the round tower against the beech woods, and the forest paths above. Treat the interior as a bonus, not a plan.Zámok stále patrí Slovenskej akadémii vied a stále slúži ako kongresové centrum — a práve to treba pochopiť skôr, než sem vyrazíte. Prístup verejnosti je obmedzený a sezónny: niekedy sa ponúka krátka prehliadka so sprievodcom, inokedy je budova celkom zatvorená, lebo prebieha podujatie. Spoľahlivou časťou návštevy je exteriér — prístupová cesta, terasový múr s cimburím, okrúhla veža na pozadí bučín a lesné chodníky nad zámkom. Interiér berte ako bonus, nie ako plán.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.