Czechoslovakia's arms industry sat in Bohemia, uncomfortably close to Germany, so the Škoda works of Plzeň looked for somewhere safer and chose the fields beside Dubnica. The word used at the time was záložná — a reserve factory, one that could keep producing if the border regions became a battlefield. Building it meant moving a main road, shifting a stream and laying a branch railway; workers' housing and public buildings followed, and a mammoth's skeleton turned up in the foundations. Sources date the works differently — the decision is put in 1928 and the finished armaments plant in 1936 or 1937 — but the effect is not in doubt: a farming village of under two thousand people became an industrial town.Československý zbrojný priemysel sedel v Čechách, nepríjemne blízko Nemecka, a tak plzenské Škodove závody hľadali bezpečnejšie miesto a vybrali si polia pri Dubnici. Vtedy sa hovorilo o záložnej továrni – takej, ktorá bude vyrábať aj vtedy, keď sa z pohraničia stane bojisko. Kvôli stavbe preložili štátnu cestu, presunuli koryto potoka a postavili odbočku železnice; pribudli robotnícke domy a verejné budovy a v základoch sa našla kostra mamuta. Pramene datujú závod rôzne – rozhodnutie kladú do roku 1928, hotovú zbrojovku do roku 1936 alebo 1937 –, výsledok však sporný nie je: z poľnohospodárskej dediny s necelými dvoma tisíckami ľudí sa stalo priemyselné mesto.
