Dubnica is two towns standing in one place. For two and a half centuries it was the seat of the Illésházy family, who ran the estates of a whole county from an early Baroque manor house with a park and a famous orangery. Then, in the twentieth century, the Škoda works of Plzeň put a reserve arms factory in the fields beside it, and the factory became the town: it armed the German army, it was bombed by the Americans, it grew into one of the largest weapons plants in Czechoslovakia, and it lost that market almost overnight in 1989.Dubnica sú vlastne dve mestá na jednom mieste. Dve a pol storočia bola sídlom Ilešháziovcov, ktorí z raného barokového kaštieľa s parkom a povestnou oranžériou spravovali panstvá celej stolice. V 20. storočí potom plzenské Škodove závody postavili na poliach vedľa nej záložnú zbrojovku – a fabrika sa stala mestom: vyzbrojovala nemeckú armádu, bombardovali ju Američania, vyrástla na jeden z najväčších zbrojárskych podnikov v Československu a v roku 1989 o svoj trh takmer zo dňa na deň prišla.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
In 1193 King Béla III gave a piece of land called terra Dubnicze to Vratslav, a fighting man of Trenčín Castle, as a reward for loyal service. The gift did more than hand over fields. It lifted Vratslav out of the castle's service and made him a nobleman with land of his own that his children would inherit — which is exactly how a great many Slovak villages first appear in writing, not founded on a date but written down the day somebody's rights to them were put in order. The name is older than the charter and comes from dub, the Slovak word for oak.V roku 1193 daroval kráľ Belo III. zem zvanú terra Dubnicze Vratslavovi, bojovníkovi Trenčianskeho hradu, za verné služby. Nešlo len o polia. Vratslava to vyňalo spod podriadenosti hradu a povýšilo medzi šľachtu, s majetkom, ktorý mohli zdediť jeho deti – a presne takto sa v písomných prameňoch objavuje množstvo slovenských dedín: nie ako založené v istý deň, ale ako prvý raz zapísané vtedy, keď si niekto dával do poriadku práva na ne. Meno je staršie ako listina a pochádza od slova dub.
On 28 June 1276 two men named Samson and Jakub sold Dubnica to a certain Oltuman and his son Chamar for fifty marks of silver. The charter recording that sale mentions, for the first time, a church here dedicated to St James the Apostle — and that church, rebuilt many times over, is still the oldest thing in the town. Sale charters like this one are the ordinary raw material of medieval history: nobody bothered to write down what daily life was like, but everybody wrote down who owned what.Dvadsiateho ôsmeho júna 1276 predali Samson a Jakub Dubnicu istému Oltumanovi a jeho synovi Chamarovi za päťdesiat hrivien striebra. Listina o tomto predaji po prvý raz spomína miestny kostol zasvätený svätému Jakubovi apoštolovi – a ten, mnohokrát prestavaný, je dodnes najstaršou pamiatkou mesta. Kúpno-predajné listiny sú bežnou surovinou stredovekých dejín: ako sa vtedy žilo, nezapísal nikto, ale kto čo vlastní, si zapisoval každý.
By the early fifteenth century Dubnica belonged to the Trenčín castle estate, and it briefly profited from its neighbour's disaster. When the town of Ilava was wrecked in the fighting with the Hussites in 1432, the annual fairs Ilava had held for generations were transferred here. Ilava complained to the king, and in 1435 Sigismund ordered the captain of Trenčín to send the fairs back. Dubnica had to wait another two hundred years for a fair right of its own, which it finally got in 1639.Začiatkom 15. storočia patrila Dubnica k trenčianskemu hradnému panstvu a nakrátko získala na nešťastí suseda. Keď v roku 1432 zničili Ilavu boje s husitmi, výročné jarmoky, ktoré Ilava držala po generácie, presunuli sem. Ilavčania sa sťažovali kráľovi a v roku 1435 Žigmund prikázal trenčianskemu kapitánovi vrátiť jarmoky späť. Na vlastné jarmočné právo si Dubnica musela počkať ďalších dvesto rokov – dostala ho až v roku 1639.
At the end of the sixteenth century Dubnica passed in pledge to Count Štefan Ilešházi, and it stayed with his family for the next two and a half centuries. Ilešházi was no ordinary landlord: within a few years the emperor's court had condemned him as a traitor, he had fled the country, and he had come back to be elected palatine — the highest office in the Kingdom of Hungary after the king himself. His descendants were hereditary chief counts of Trenčín county. A village on the Váh had become the property of one of the most powerful families in the kingdom.Koncom 16. storočia prevzal Dubnicu do zálohu gróf Štefan Ilešházi a v rukách jeho rodu zostala nasledujúce dve a pol storočia. Ilešházi nebol obyčajný zemepán: o pár rokov ho cisársky súd odsúdil ako zradcu, ušiel z krajiny a vrátil sa, aby ho zvolili za palatína – najvyšší úrad Uhorského kráľovstva hneď po kráľovi. Jeho potomkovia boli dedičnými hlavnými županmi Trenčianskej stolice. Z dediny pri Váhu sa stal majetok jednej z najmocnejších rodín kráľovstva.
Between 1637 and 1642 Gašpar Ilešházi — chief count of Trenčín, Liptov and Orava — built the manor house that still stands in the middle of Dubnica, on the site of an older Gothic residence. It is a four-winged early Baroque building around an arcaded courtyard, one of the largest of its kind in Slovakia. It was made for comfort and display rather than war: the corner bastions, the loopholes along the upper floor and the moat with its drawbridge were insurance, not preparation for a siege. The family left Trenčín Castle, which no longer suited them, and brought their furniture, their pictures and probably the miraculous statue of the Virgin from the castle chapel down into the valley.V rokoch 1637 – 1642 dal Gašpar Ilešházi, hlavný župan trenčiansky, liptovský a oravský, postaviť uprostred Dubnice kaštieľ, ktorý tu stojí dodnes – na mieste staršej gotickej kúrie. Je to štvorkrídlová ranobaroková stavba okolo arkádového dvora, jedna z najväčších svojho druhu na Slovensku. Vznikla pre pohodlie a reprezentáciu, nie pre vojnu: nárožné bašty, strieľne po obvode horného podlažia aj priekopa s padacím mostom boli poistkou, nie prípravou na obliehanie. Rodina odišla z Trenčianskeho hradu, ktorý jej už nevyhovoval, a zniesla do doliny nábytok, obrazy a pravdepodobne aj zázračnú sochu Panny Márie z hradnej kaplnky.
In 1708, during the uprising of Francis II Rákóczi, the Kuruc — the insurgent army fighting the Habsburgs — badly damaged the manor house. This is worth stopping on. A great many Slovak ruins are locally said to have been destroyed by the Turks, when in fact they were wrecked in the Hungarian uprisings against Vienna, or pulled down afterwards on imperial orders, or simply burned by accident. Dubnica's damage is documented and Rákóczi's men did it. The repair — a full Baroque rebuilding carried out between 1719 and 1730 — is what gave the manor the shape you see today.V roku 1708, počas povstania Františka II. Rákociho, kuruci – povstalecké vojsko bojujúce proti Habsburgovcom – kaštieľ ťažko poškodili. Pri tom sa oplatí zastaviť. O mnohých slovenských zrúcaninách sa doma hovorí, že ich zničili Turci, hoci v skutočnosti ich rozbili uhorské povstania proti Viedni, alebo ich dal potom zbúrať sám cisár, alebo jednoducho zhoreli. V Dubnici je škoda doložená a spôsobili ju Rákociho vojaci. Oprava – veľká baroková prestavba v rokoch 1719 – 1730 – dala kaštieľu podobu, ktorú vidíme dnes.
In 1728 Ján Baltazár Magin, the parish priest of Dubnica, published a Latin book usually called simply the Apológia — a defence of Trenčín county and of the Slovaks. He was answering a law professor in Trnava who had written that the Slovaks were a conquered people with no claim to the rights they held. Magin argued that they had been here first and were nobody's subjects by right of conquest. It is one of the earliest works of Slovak national writing, his patron was the Illésházy lord of the manor across the road, and Magin died in Dubnica in 1735.V roku 1728 vydal dubnický farár Ján Baltazár Magin latinský spis, ktorému sa zvyčajne hovorí jednoducho Apológia – obranu Trenčianskej stolice a Slovákov. Odpovedal ním trnavskému profesorovi práva, ktorý napísal, že Slováci sú podmanený národ bez nároku na práva, ktoré držia. Magin mu oponoval, že Slováci tu boli prví a nikomu nepatria právom dobyvateľa. Je to jedno z najstarších diel slovenského národného písomníctva, jeho mecenášom bol Ilešházi z kaštieľa oproti a Magin v roku 1735 v Dubnici aj zomrel.
Count Jozef Ilešházi finished what his ancestors had begun: he completed the manor, laid out the park, obtained a renewal of the fair right and had a new church built. In 1733 the estate's orangery went up — a long glasshouse with underfloor heating and a roof that rolled away on wheels in summer, one of the oldest and best known in the whole monarchy. Meanwhile the statue of the Virgin brought down from Trenčín Castle had begun to draw pilgrims: the first cure credited to it is recorded in 1742, and by 1770 a Calvary had been built on the hillside behind the town for the crowds that came.Gróf Jozef Ilešházi dokončil, čo jeho predkovia začali: dostaval kaštieľ, upravil park, vymohol obnovenie jarmočného práva a dal postaviť nový kostol. V roku 1733 pribudla panská oranžéria – dlhý skleník s podlahovým kúrením a strechou, ktorá sa cez leto na kolieskach odsúvala nabok, jedna z najstarších a najznámejších v celej monarchii. Socha Panny Márie, znesená z Trenčianskeho hradu, medzitým začala priťahovať pútnikov: prvé uzdravenie sa jej pripisuje k roku 1742 a v roku 1770 postavili na svahu za mestom Kalváriu pre zástupy, ktoré sem prichádzali.
On 21 May 1835 Štefan II Ilešházi, childless and the last of his line, sold Dubnica together with the rest of his estates to Baron Juraj Sina, a rich Viennese banker. Two and a half centuries of one family ended in a single document. The Sinas and their heirs held the estate into the twentieth century — Sina's granddaughter, Baroness Ifigénia d'Harcourt, still owned it before the First World War — but they were investors rather than residents, and the manor house was never a family home again.Dvadsiateho prvého mája 1835 predal Štefan II. Ilešházi – bezdetný a posledný svojho rodu – Dubnicu spolu s ostatnými svojimi panstvami barónovi Jurajovi Sinovi, bohatému viedenskému bankárovi. Dve a pol storočia jednej rodiny sa skončili jedinou listinou. Sinovci a ich dedičia držali panstvo až do 20. storočia – Sinova vnučka, barónka Ifigénia d'Harcourt, ho vlastnila ešte pred prvou svetovou vojnou –, boli však investormi, nie obyvateľmi, a kaštieľ sa už nikdy nestal rodinným domom.
Dubnica's part in the Slovak national awakening was played out in its parish house. Andrej Mésároš, František Xaver Hábel and Michal Rešetka all served here, in a generation of Catholic priests who were quietly turning a spoken language into a written one. Rešetka spent his life collecting Slovak books and manuscripts at a time when very few were being printed, and a good deal of older Slovak writing survives because he gathered it up. A hundred years after Magin, the Slovak question was still being argued in the same building.Podiel Dubnice na slovenskom národnom obrodení sa odohral na fare. Andrej Mésároš, František Xaver Hábel aj Michal Rešetka tu pôsobili – v generácii katolíckych kňazov, ktorá potichu menila hovorenú reč na písanú. Rešetka celý život zbieral slovenské knihy a rukopisy v čase, keď ich vychádzalo veľmi málo, a nemálo staršieho slovenského písomníctva sa zachovalo práve preto, že ich pozbieral. Sto rokov po Maginovi sa slovenská otázka riešila stále v tej istej budove.
The census of 1869 counted 1,683 people in 228 houses at Dubnica, most of them living off the land; carting, crafts and trade made up the rest. The old seigneurial monopolies — the lord's exclusive right to the inn, the mill and the like — were still in the way, and only in 1887 did the estate's heiress sell the last of them off, which finally let local people go into business for themselves. In 1898 the village got a farmers' consumer and credit cooperative. None of this made Dubnica important. It made it an ordinary Hungarian market village on a good road.Sčítanie z roku 1869 narátalo v Dubnici 1 683 ľudí v 228 domoch a väčšina z nich žila z pôdy; zvyšok tvorilo povozníctvo, remeslá a obchod. Staré panské monopoly – takzvané regály, výhradné právo zemepána na krčmu, mlyn a podobne – ešte stále stáli v ceste a až v roku 1887 ich dedička panstva odpredala, čím sa domácim otvorila cesta k vlastnému podnikaniu. V roku 1898 vzniklo v obci hospodárske spotrebné a úverové družstvo. Nič z toho neurobilo Dubnicu dôležitou. Urobilo z nej obyčajnú uhorskú trhovú dedinu pri dobrej ceste.
Czechoslovakia's arms industry sat in Bohemia, uncomfortably close to Germany, so the Škoda works of Plzeň looked for somewhere safer and chose the fields beside Dubnica. The word used at the time was záložná — a reserve factory, one that could keep producing if the border regions became a battlefield. Building it meant moving a main road, shifting a stream and laying a branch railway; workers' housing and public buildings followed, and a mammoth's skeleton turned up in the foundations. Sources date the works differently — the decision is put in 1928 and the finished armaments plant in 1936 or 1937 — but the effect is not in doubt: a farming village of under two thousand people became an industrial town.Československý zbrojný priemysel sedel v Čechách, nepríjemne blízko Nemecka, a tak plzenské Škodove závody hľadali bezpečnejšie miesto a vybrali si polia pri Dubnici. Vtedy sa hovorilo o záložnej továrni – takej, ktorá bude vyrábať aj vtedy, keď sa z pohraničia stane bojisko. Kvôli stavbe preložili štátnu cestu, presunuli koryto potoka a postavili odbočku železnice; pribudli robotnícke domy a verejné budovy a v základoch sa našla kostra mamuta. Pramene datujú závod rôzne – rozhodnutie kladú do roku 1928, hotovú zbrojovku do roku 1936 alebo 1937 –, výsledok však sporný nie je: z poľnohospodárskej dediny s necelými dvoma tisíckami ľudí sa stalo priemyselné mesto.
Under the wartime Slovak State the Dubnica works became an important supplier to the German army, and at its wartime peak it employed 4,669 people. That made it a target. On 7 July 1944 the United States Fifteenth Air Force bombed the plant. Being useful to Germany is the whole reason Dubnica was busy, well paid and dangerous all at the same time.Za vojnového slovenského štátu sa dubnická zbrojovka stala dôležitým dodávateľom nemeckej armády a v čase najväčšej výroby v nej pracovalo 4 669 ľudí. Tým sa stala aj cieľom. Siedmeho júla 1944 závod bombardovala americká 15. letecká armáda. Že bola Dubnica pre Nemecko užitočná, je celý dôvod, prečo bola naraz rušná, dobre platená aj nebezpečná.
After the war the plant was enlarged and renamed the K. J. Voroshilov Works, after a Soviet marshal, and communist Czechoslovakia turned it into one of its main arms factories: artillery, tracked vehicles, machine tools, mining equipment. By 1988 ZŤS Dubnica was among the largest armaments enterprises in the country. The town grew to match — housing estates along the river, the neighbouring village of Lieskovec absorbed in 1960 and Prejta in 1973 — and from 1951 the state built an entire new town, Nová Dubnica, two kilometres away, because there was nowhere left to put the workers.Po vojne závod rozšírili a premenovali na Závody K. J. Vorošilova, podľa sovietskeho maršala, a komunistické Československo z neho urobilo jednu zo svojich hlavných zbrojoviek: delostrelectvo, pásové vozidlá, obrábacie stroje, banskú techniku. V roku 1988 patrili ZŤS Dubnica k najväčším zbrojárskym podnikom v štáte. Mesto rástlo s ním – sídliská pri rieke, v roku 1960 pripojený Lieskovec a v roku 1973 Prejta – a od roku 1951 staval štát dva kilometre odtiaľto celé nové mesto, Novú Dubnicu, lebo robotníkov už nebolo kam umiestniť.
Czechoslovakia had been one of the world's significant arms exporters, and after 1989 that trade collapsed: the customers were gone, the new government had no wish to keep the business, and the huge combine at Dubnica was broken up into separate divisions and companies. A town built around a single employer had to learn to live without one. Conversion — turning weapons plants over to civilian products — is the one word that explains the 1990s in Dubnica, Považská Bystrica and Martin alike, and it proved far harder than it sounded.Československo patrilo k významným svetovým vývozcom zbraní a po roku 1989 sa tento obchod zrútil: odberatelia zmizli, nová vláda oň nestála a obrovský dubnický kombinát sa rozpadol na samostatné divízie a firmy. Mesto postavené okolo jedného zamestnávateľa sa muselo naučiť žiť bez neho. Konverzia – prestavba zbrojoviek na civilnú výrobu – je jediné slovo, ktoré vysvetľuje deväťdesiate roky v Dubnici, Považskej Bystrici aj v Martine, a ukázala sa oveľa ťažšia, než znela.
Dubnica still lives by engineering, but no longer by one factory: the old ZŤS site is an industrial estate of separate firms — ammunition and defence work, forging and foundries, machine tools, design offices and a growing line of car-industry suppliers. It is the largest town in Slovakia that is not a district seat. The manor house has been under staged restoration for years; the town museum has occupied the restored part since 2010, the stone grotto and its wooden lookout tower still stand in the park, and how much of the building you can actually get into changes from year to year.Dubnica žije stále zo strojárstva, ale už nie z jednej fabriky: na starom areáli ZŤS je priemyselný park samostatných firiem – muničná a obranná výroba, kováčne a zlievarne, obrábacie stroje, konštrukčné kancelárie a pribúdajúci rad dodávateľov pre automobilky. Je to najväčšie mesto na Slovensku, ktoré nie je okresným sídlom. Kaštieľ prechádza už roky etapovitou obnovou; v obnovenej časti sídli od roku 2010 mestské múzeum, v parku stále stojí kamenná grotta s drevenou vyhliadkovou vežou a to, koľko z budovy sa dá naozaj vidieť, sa mení rok čo rok.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.