Štrba stands on the saddle where Slovakia tips over from the Váh valley into the Poprad basin, and a village on a pass lives off what crosses it. For six centuries that meant sheep, potatoes and carting. Then in 1871 the country's main railway was driven over the saddle, the village's own landlord put two log cabins beside a mountain lake in the forest above, and a farming village on windy ground became the doorway to the High Tatras.Štrba leží na sedle, kde sa krajina prelieva z horného Považia do Popradskej kotliny — a dedina na priesmyku žije z toho, čo cez ňu prejde. Šesť storočí to boli ovce, zemiaky a furmanka. Potom roku 1871 preťala sedlo hlavná železnica, domáci zemepán postavil pri plese nad dedinou dve zrubové chatky — a z roľníckej obce na veternej pláni sa stala brána do Vysokých Tatier.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Great MoraviaVeľká Morava
Two places in Štrba's land, Šoldov and Hrachovisko, have yielded traces of settlement dated to the Great Moravian period — the nineth-century Slav state whose centres were Nitra and Moravia. That is a fact about potsherds and postholes, not about a village: nobody can say who lived here, how many of them there were, or for how long. What it does tell a reader is that this high saddle was not empty ground waiting to be discovered four hundred years later. People were already using it, and they were using it for the same reason everyone since has — because the way between two valleys goes through here.Na dvoch miestach v štrbskom chotári — na Šoldove a na Hrachovisku — sa našli stopy osídlenia datované do veľkomoravského obdobia, teda do 9. storočia, keď mala slovanská ríša strediská v Nitre a na Morave. Je to však údaj o črepoch a jamách po koloch, nie o dedine: nikto nepovie, kto tu žil, koľko ich bolo ani ako dlho tu vydržali. Hovorí to len toľko, že vysoké sedlo nebolo prázdnou pláňou, ktorú o štyristo rokov niekto objavil. Ľudia ho používali už vtedy — a z toho istého dôvodu ako všetci po nich: cesta z jednej doliny do druhej vedie práve tadiaľto.
In the spring of 1241 a Mongol army broke into the Kingdom of Hungary and destroyed the royal army at the river Slaná. King Béla IV's answer shaped the next century: build in stone instead of timber, and put people back on the land that had been emptied. Up here it is the second half of that answer that matters. In 1269 a nobleman called comes Bohumír — comes means a king's officer over a district — was granted this large and mostly forested stretch of the saddle on condition that he settle it. The same grant produced Važec, four kilometres to the west. Štrba is therefore not an accident of geography but a deliberate act of colonisation, made in the decades after the Mongols left.Na jar roku 1241 vpadlo do Uhorska mongolské vojsko a pri rieke Slanej rozdrvilo kráľovskú armádu. Odpoveď kráľa Belu IV. určila celé nasledujúce storočie: stavať z kameňa namiesto dreva a znovu zaľudniť vyprázdnenú pôdu. Tu hore je dôležitá tá druhá polovica odpovede. Roku 1269 dostal šľachtic komes Bohumír — komes je kráľov správca nad okrskom — rozsiahle, prevažne zalesnené územie na sedle s tým, že ho osídli. Tá istá listina stojí aj za Važcom štyri kilometre na západ. Štrba teda nevznikla náhodou v teréne, ale ako zámerná kolonizácia — v desaťročiach po odchode Mongolov.
The first document to name the place is from 1280, where it is written Chorba; later hands write Chorba again (1286), Chirbans (1290), Sorba (1773) and Sstrba (1786), and the spelling Štrba is only fixed in 1920. A first mention is a fact about a document, not about when people arrived. By 1280 a locator — a settlement contractor working for the landlord, in this case a man named Hotta — had brought in a pastoral population: shepherds rather than ploughmen, because at over eight hundred metres grass grows reliably and wheat does not. Bohumír's descendants split into three noble families, the Szentiványi, the Szmrecsányi and the Bán, and their three stars are still on the village's coat of arms. A church already stood here in the thirteenth century.Prvá listina, ktorá obec menuje, je z roku 1280 a píše ju ako Chorba; neskôr sa objavujú tvary Chorba (1286), Chirbans (1290), Sorba (1773) či Sstrba (1786) a dnešný zápis Štrba sa ustálil až roku 1920. Prvá zmienka je pritom údaj o listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žijú. Do roku 1280 stihol šoltýs — podnikateľ, ktorý pre zemepána zakladal dedinu, tu sa volal Hotta — priviesť pastiersky ľud: skôr ovčiarov než oráčov, lebo vo výške vyše osemsto metrov spoľahlivo rastie tráva, pšenica nie. Bohumírovi potomkovia sa rozdelili na tri rody — Szentiványiovcov, Szmrecsányiovcov a Bánovcov — a ich tri hviezdy sú dodnes v obecnom erbe. Kostol tu stál už v 13. storočí.
The tax census of 1715 counted 56 taxpayers in Štrba; five years later, in 1720, there were 37. The collapse has a name — the famine of 1715–17 — and Štrba was one of the worst-hit villages in the whole of Liptov: 41 families left it for good. That is what a bad harvest means at this height, where there is no second crop and nothing in the barn to sell. Those who stayed lived off sheep and cattle, burned charcoal and lime in the forest, felled timber, and above all carted: from the eighteenth century Štrba's men hauled goods and iron ore over the saddle to the ironworks. The pass was earning the village's living again, exactly as it had in 1280.Súpis daňovníkov z roku 1715 napočítal v Štrbe 56 poplatníkov, o päť rokov neskôr, roku 1720, už len 37. Ten prepad má meno: hladné roky 1715 – 1717. Štrba patrila k najviac postihnutým dedinám celého Liptova — 41 rodín sa z nej odsťahovalo navždy. Presne to znamená zlá úroda v takejto výške: druhá sejba nie je a v sýpke nezostane nič na predaj. Tí, čo ostali, žili z oviec a dobytka, pálili v lese uhlie a vápno, rúbali drevo a hlavne furmančili — od 18. storočia vozili Štrbania cez sedlo tovar a železnú rudu do hámrov. Priesmyk teda znovu živil dedinu, rovnako ako roku 1280.
Most of Štrba was Lutheran, and for a hundred years after the Counter-Reformation Lutherans in Hungary were barred from building churches openly. Joseph II's Patent of Toleration of 1781 lifted the ban, but with conditions that tell you exactly how grudging it was: a tolerated church was to have no tower, no bells and no door onto the street. Štrba's Evangelical church, built in 1784, is one of those buildings — plain, single-naved, made to be inconspicuous — and it did not get its tower until 1928, a hundred and forty-four years later. The census of the same year, 1784, found 141 houses and 1,190 people in the village.Väčšina Štrbanov bola evanjelická a sto rokov po protireformácii nesmeli evanjelici v Uhorsku stavať kostoly otvorene. Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 zákaz zrušil — no podmienky presne prezrádzajú, aké neochotné to povolenie bolo: tolerančný kostol nesmel mať vežu, zvony ani vchod z ulice. Štrbský evanjelický kostol z roku 1784 je práve takou stavbou: jednoduchá jednoloďová budova, postavená tak, aby nebolo vidieť. Vežu dostal až roku 1928, o stoštyridsaťštyri rokov neskôr. Súpis z toho istého roku 1784 zaznamenal v obci 141 domov a 1 190 obyvateľov.
The census of 1828 found 186 houses and 1,623 people here — a big village for such thin, high ground, and more mouths than its fields could feed. In 1844 the Catholic parish built a new classicist church of St Andrew on the site of the medieval one. Four years later the revolution of 1848 abolished serfdom throughout the kingdom: the villagers stopped owing labour to the Szentiványi and their relatives and became owners of the strips they worked. It sounds like a clean ending, and it was not. The plots were small, stony and eight hundred metres up, and the next generation's answer was to look for wages somewhere else — on the railway that was about to be built, in the hotels that came with it, and, like tens of thousands from these counties, in America.Súpis z roku 1828 našiel v Štrbe 186 domov a 1 623 obyvateľov — na takú chudobnú a vysoko položenú pôdu veľkú dedinu a viac úst, než jej polia uživili. Roku 1844 postavila katolícka farnosť nový klasicistický Kostol svätého Ondreja na mieste stredovekého. O štyri roky zrušila revolúcia roku 1848 v celom kráľovstve poddanstvo: Štrbania prestali odrábať Szentiványiovcom a ich príbuzným a stali sa vlastníkmi svojich úzkych pásikov. Znie to ako pekný koniec, ale nebol. Polia zostali malé, kamenisté a osemsto metrov nad morom, a odpoveďou ďalšej generácie bolo hľadať zárobok inde — na železnici, ktorú práve chystali, v hoteloch, čo prišli s ňou, a ako desaťtisíce ľudí z týchto stolíc aj v Amerike.
Ľudovít Markušovský was born in Štrba in 1815 and became one of the most influential physicians in the Kingdom of Hungary. In 1857 he founded Orvosi Hetilap, the Hungarian medical weekly, and edited it for decades; after 1867 he advised the ministry on universities and on medical education, which means he had a hand in how a whole generation of doctors — Slovaks among them — was trained. He was also the closest friend of Ignác Semmelweis, the obstetrician who worked out that doctors washing their hands stopped mothers dying of childbed fever, and who was disbelieved for it in his lifetime. Markušovský died at Opatija on the Adriatic in 1893.Ľudovít Markušovský sa narodil v Štrbe roku 1815 a stal sa jedným z najvplyvnejších lekárov v Uhorsku. Roku 1857 založil Orvosi Hetilap, uhorský lekársky týždenník, a desaťročia ho viedol; po roku 1867 radil ministerstvu vo veciach univerzít a lekárskeho vzdelávania — mal teda vplyv na to, ako sa školila celá generácia lekárov vrátane slovenských. Bol aj najbližším priateľom Ignáca Semmelweisa, pôrodníka, ktorý prišiel na to, že keď si lekári umývajú ruky, prestanú ženy umierať na horúčku šestonedieľok — a ktorému za života neverili. Markušovský zomrel roku 1893 v Opatiji pri Jadrane.
In December 1871 the Košice–Bohumín railway was carried over the saddle, and Štrba's station became the summit of the line — still the highest station in Slovakia at which express trains stop. The effect showed within months. In 1872 Jozef Szentiványi (1817–1905), of the family that had held Štrba since the Middle Ages, put up two log cabins beside the lake in the forest above the village; in 1875 his Jozefova chata opened with forty beds and baths of dwarf-pine extract. A restaurant followed in 1879 and villas through the 1890s. A landlord's private lake had become a resort — and it took the village's name with it: Štrbské Pleso.V decembri 1871 prešla cez sedlo Košicko-bohumínska železnica a štrbská stanica sa stala najvyšším bodom trate — dodnes je to najvyššie položená stanica na Slovensku, kde zastavujú rýchliky. Účinok bolo vidieť do niekoľkých mesiacov. Roku 1872 postavil Jozef Szentiványi (1817 – 1905) z rodu, ktorý Štrbu vlastnil od stredoveku, pri plese v lese nad dedinou dve zrubové chatky; roku 1875 otvoril Jozefovu chatu so štyridsiatimi lôžkami a kúpeľmi z kosodreviny. Roku 1879 pribudla reštaurácia a v 90. rokoch vily. Zo zemepánskeho plesa sa stalo letovisko — a vzalo si meno dediny: Štrbské Pleso.
Guests still had to be driven the last five kilometres and 450 metres of climb from the station, so in the summer of 1895 work began on a rack railway — a line with a toothed rail laid between the running rails, which a cogwheel under the locomotive grips. It is how a train climbs a gradient that would leave ordinary wheels spinning. The line opened on 27 July 1896: metre gauge, 4.75 kilometres long, 454 metres of climb. Szentiványi sold the resort to the Hungarian state in 1901, and the Grand Hotel — today's Kriváň — opened in 1906. In thirty-five years the village had gone from carting ore to running a mountain spa.Hostí bolo stále treba voziť posledných päť kilometrov a 450 výškových metrov od stanice, a tak sa v lete 1895 začala stavať ozubnicová železnica — trať s ozubenou koľajnicou medzi bežnými koľajnicami, do ktorej zaberá ozubené koleso pod rušňom. Práve tak vyjde vlak do stúpania, kde by obyčajné kolesá len preklzávali. Trať otvorili 27. júla 1896: metrový rozchod, 4,75 kilometra, 454 metrov prevýšenia. Szentiványi predal letovisko roku 1901 uhorskému štátu a roku 1906 otvorili Grandhotel — dnešný Kriváň. Za tridsaťpäť rokov sa dedina posunula od vozenia rudy k prevádzke horských kúpeľov.
In 1918 the Hungarian state's Tatra property passed to Czechoslovakia, and Štrbské Pleso carried on as a climatic spa: the Hviezdoslav sanatorium opened in 1922, and in 1928 the Evangelical church down in the village finally got the tower the Toleration Patent had forbidden it. The rack railway did not survive the change. Buses were cheaper, the line lost money, and it was closed in 1933 after thirty-seven years. The railway that had made the village also employed it, so when the state railways cut jobs in 1936 and 1937 Štrba's railwaymen went on strike. For the first time in six hundred years the village's fortunes moved with a timetable and a wage bill rather than with the harvest.Roku 1918 prešiel tatranský majetok uhorského štátu na Československo a Štrbské Pleso fungovalo ďalej ako klimatické kúpele: roku 1922 otvorili Sanatórium Hviezdoslav a roku 1928 dostal evanjelický kostol v dedine konečne vežu, ktorú mu tolerančný patent kedysi zakázal. Ozubnica zmenu neprežila. Autobusy boli lacnejšie, trať bola stratová a roku 1933 ju po tridsiatich siedmich rokoch zrušili. Železnica, ktorá dedinu pozdvihla, ju aj živila — a tak keď štátne dráhy v rokoch 1936 a 1937 prepúšťali, štrbskí železničiari štrajkovali. Prvý raz za šesťsto rokov záviselo živobytie obce od cestovného poriadku a výplatnej listiny, nie od úrody.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, and fighting reached Štrba the next day, 30 August. German units were in the Tatra foothills within the week. On 4 September 1944 German troops burned part of the village in reprisal for helping partisans: more than twenty-five buildings went up. The front came back at the end of January 1945 as the Soviet advance pushed west — neighbouring Važec was taken on 29 January — and then it stopped. Liptovský Mikuláš, less than forty kilometres down the valley, held out until 4 April 1945. Štrba spent that winter immediately behind a front line that would not move.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a boje sa k Štrbe dostali hneď na druhý deň, 30. augusta. Nemecké jednotky boli pod Tatrami do týždňa. 4. septembra 1944 vypálili nemeckí vojaci časť obce ako odvetu za pomoc partizánom — zhorelo vyše dvadsaťpäť budov. Front sa vrátil koncom januára 1945, keď sovietsky postup tlačil na západ; susedný Važec oslobodili 29. januára. A potom sa zastavil. Liptovský Mikuláš, necelých štyridsať kilometrov dolu dolinou, sa držal až do 4. apríla 1945. Štrba prežila tú zimu tesne za frontovou líniou, ktorá sa nehýbala.
After 1948 the fields were taken into a cooperative farm, as they were across the country, and the strip plots and shepherding that had shaped Štrba for six hundred years were reorganised inside a decade. At the same time the village lost the resort it had created: from 1949 to 1960 Štrbské Pleso was administered as part of the new town of Vysoké Tatry rather than as part of Štrba. From then on one name covered three separate places, which is why bookings still go wrong: the farming village of Štrba up on the saddle, Tatranská Štrba down at the railway station, and Štrbské Pleso the resort at 1,350 metres inside the national park.Po roku 1948 zobralo polia jednotné roľnícke družstvo — tak ako všade v krajine — a úzke pásiky i ovčiarstvo, ktoré Štrbu formovali šesťsto rokov, sa za desaťročie prerobili od základu. Zároveň obec prišla o letovisko, ktoré sama vytvorila: v rokoch 1949 – 1960 patrilo Štrbské Pleso pod nové mesto Vysoké Tatry, nie pod Štrbu. Odvtedy nesú jedno meno tri rôzne miesta, a preto sa dodnes mýlia rezervácie: roľnícka Štrba hore na sedle, Tatranská Štrba dolu pri stanici a Štrbské Pleso, letovisko vo výške 1 350 metrov vnútri národného parku.
In 1970 Štrbské Pleso hosted the FIS Nordic World Ski Championships, and the state built for the occasion: ski jumps, a Nordic stadium, hotels — and a rebuilt rack railway, reopened on 20 February 1970 after thirty-seven years out of use. It is 4.78 kilometres long and climbs at up to 150 per mille, fifteen metres of height in every hundred travelled, and it is the only rack railway in Slovakia still running to a public timetable. The Helios treatment house followed in 1976, the highest climatic sanatorium in the country. Within a lifetime a saddle village had become the transport hinge of the western Tatras.Roku 1970 hostilo Štrbské Pleso majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní a štát pre ne staval: skokanské mostíky, bežecký areál, hotely — a obnovenú ozubnicovú železnicu, ktorú 20. februára 1970 po tridsiatich siedmich rokoch znovu otvorili. Meria 4,78 kilometra, stúpa až 150 promile, teda pätnásť metrov na každých sto prejdených, a je jedinou ozubnicou na Slovensku, ktorá dodnes chodí podľa cestovného poriadku. Roku 1976 pribudol liečebný dom Helios, najvyššie položený klimatický liečebný dom v krajine. Za jeden ľudský vek sa z dediny na sedle stal dopravný uzol západných Tatier.
Štrba spent years in court over the boundary drawn in 1949, and in 2007 it won. The Supreme Court ruled on 3 May, and with effect from 7 October 2007 some 2,016 hectares of the Štrbské Pleso area passed into Štrba's own cadastre, while the town of Vysoké Tatry kept the much larger remainder. That is how a farming village on a windy saddle came to hold a share of Slovakia's best-known mountain resort. Slovak spelling keeps the three places apart even when visitors cannot: Štrbské pleso with a small p is the lake itself, Štrbské Pleso with a capital is the settlement, and Štrba is the working village with the mainline station and the view of the whole ridge.Štrba sa o hranicu vytýčenú roku 1949 roky súdila — a roku 2007 vyhrala. Najvyšší súd rozhodol 3. mája a s účinnosťou od 7. októbra 2007 prešlo približne 2 016 hektárov územia Štrbského Plesa do štrbského katastra; mestu Vysoké Tatry zostal podstatne väčší zvyšok. Tak sa stalo, že roľnícka dedina na veternom sedle má podiel na najznámejšom horskom stredisku Slovenska. Pravopis tie tri miesta rozlišuje aj vtedy, keď to návštevníkom nejde: Štrbské pleso s malým p je samo jazero, Štrbské Pleso s veľkým je osada a Štrba je pracujúca dedina so stanicou na hlavnej trati a s výhľadom na celý hrebeň.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.