Everything at Vyšné Ružbachy follows the water. Mineral water charged with carbon dioxide rises along faults at the edge of the Spiš basin, drops the lime it is carrying the moment it meets the air, and has built mounds, terraces and one round crater lake out of its own deposit. People bathed in it, quarried the stone it made, and in the end carved sculpture out of that stone. The history of the village is really the history of who owned the springs.Vo Vyšných Ružbachoch sa všetko riadi vodou. Minerálna voda nasýtená oxidom uhličitým vystupuje po zlomoch na okraji Spišskej kotliny, hneď ako sa dostane na vzduch, vyzráža vápenec, ktorý nesie, a z vlastného usadeniny si vybudovala kopy, terasy aj jedno okrúhle kráterové jazierko. Ľudia sa v nej kúpali, lámali kameň, čo vytvorila, a napokon z toho kameňa tesali sochy. Dejiny obce sú v skutočnosti dejinami toho, komu pramene patrili.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The oldest traces of people here came out of the travertine quarries: finds from the Palaeolithic, the Old Stone Age. That is not an accident of where anyone happened to dig. Warm mineral springs and soft, workable stone are exactly what draws people to a place and keeps them there, and the quarrymen cutting travertine for building were cutting straight through the record of everybody who had come before them.Najstaršie stopy po ľuďoch tu vyšli najavo v travertínových lomoch: nálezy zo staršej doby kamennej. Nie je to náhoda toho, kde sa práve kopalo. Teplé minerálne pramene a mäkký, opracovateľný kameň sú presne to, čo ľudí na miesto priťahuje a udrží ich tam, a lamači, ktorí travertín ťažili na stavby, prekopávali priamo záznam o všetkých, čo tu boli pred nimi.
The first written mention of the old Ružbachy is from 1287, in a grant of forest between the towns of Podolínec and Hniezdne. Henrich, the šoltýs of Podolínec — the man licensed to found a settlement, measure out the plots and then run it — laid out a village by the river Poprad called Antiqua Rausbach, old Ružbachy: today's Nižné Ružbachy, further down the valley. New Ružbachy, the Vyšné of today, was started at the beginning of the fourteenth century by landowners from the older village. Two villages, one name — and only one of them with the springs.Prvá písomná zmienka o starých Ružbachoch je z roku 1287 a týka sa darovania lesa medzi mestami Podolínec a Hniezdne. Podolínsky šoltýs Henrich — človek s poverením založiť osadu, vymerať role a potom ju spravovať — vytýčil pri rieke Poprad dedinu menom Antiqua Rausbach, staré Ružbachy: dnešné Nižné Ružbachy nižšie v doline. Nové Ružbachy, dnešné Vyšné, založili na začiatku 14. storočia zemepáni z tej staršej obce. Dve dediny, jedno meno — a pramene len jedna z nich.
In 1412, by the treaty signed at Stará Ľubovňa, King Sigismund of Luxembourg pawned sixteen Spiš towns, two castles and a string of villages to the king of Poland to raise money for his war against Venice. He never redeemed them, and neither did anyone after him. For 360 years this corner of Spiš was governed from the castle at Stará Ľubovňa by Polish starostas — royal officers — while remaining, on paper, part of the Kingdom of Hungary. Ružbachy lay inside the pledged territory; whether the village counted as one of the sixteen towns itself, or simply as part of the Ľubovňa estate, sources do not agree.Roku 1412 dal kráľ Žigmund Luxemburský zmluvou podpísanou v Starej Ľubovni do zálohu poľskému kráľovi šestnásť spišských miest, dva hrady a rad dedín, aby získal peniaze na vojnu proti Benátkam. Nikdy ich nevyplatil a nevyplatil ich ani nikto po ňom. Tristošesťdesiat rokov spravovali tento kút Spiša z ľubovnianskeho hradu poľskí starostovia, teda kráľovskí úradníci, hoci na papieri územie stále patrilo Uhorskému kráľovstvu. Ružbachy ležali vnútri zálohovaného územia; či sa dedina rátala medzi tých šestnásť miest, alebo len ako súčasť ľubovnianskeho panstva, sa pramene nezhodujú.
In 1595 a bath house was built at the springs, with a pool, a kitchen, a dining room and a common room. That list is worth reading slowly. It is not a shed thrown over a spring for the villagers: it is a building meant for guests who would arrive, stay, eat and talk — the first building here made for people who did not live here. The water they came for was the same then as now: cold, fizzing with carbon dioxide, and so heavy with dissolved lime that it builds stone wherever it runs.Roku 1595 postavili pri prameňoch kúpeľnú budovu s bazénom, kuchyňou, jedálňou a spoločenskou miestnosťou. Ten zoznam sa oplatí čítať pomaly. Nie je to búda hodená cez prameň pre dedinčanov: je to dom pre hostí, ktorí prídu, zostanú, najedia sa a porozprávajú — prvá stavba, ktorá tu vznikla pre ľudí, čo tu nebývali. Voda, pre ktorú prichádzali, bola vtedy rovnaká ako dnes: studená, perlivá od oxidu uhličitého a taká nasýtená rozpusteným vápnom, že si všade, kade tečie, stavia kameň.
The direct line of the Lubomirski family, who had held the Spiš pledge estate for generations, died out in 1744. Then in 1772 the pledged territory went back to Hungary — 360 years after Sigismund had signed it away — and the spa, cut off from the Polish patrons who had kept it going, declined further. It is a good lesson in how a border works on a place: nothing about the water changed in 1772, but everything about who could easily get to it did.Priama vetva Lubomirských, ktorí spišské zálohované panstvo držali po generácie, vymrela roku 1744. Roku 1772 sa potom zálohované územie vrátilo Uhorsku — tristošesťdesiat rokov po tom, čo ho Žigmund podpisom prepustil — a kúpele, odrezané od poľských mecénov, ktorí ich držali pri živote, upadli ešte viac. Je to dobrá lekcia o tom, ako hranica pôsobí na miesto: na vode sa roku 1772 nezmenilo nič, na tom, kto sa k nej ľahko dostane, sa zmenilo všetko.
In 1825 the Hungarian crown gave Ružbachy to a Spiš baron, Emerich von Jóny. His heir Teodor ran the spa until 1865, after which it passed to the administration of the lyceum at Kežmarok. A Lutheran secondary school owning a spa reads oddly today, but a school of that period lived off endowed estates, and a spa was an estate that produced income. Most of the buildings in the park date from this century of the spa's life: the layout of villas and treatment houses under old trees that you walk through now is a nineteenth-century one.Roku 1825 darovala uhorská koruna Ružbachy spišskému barónovi Imrichovi von Jóny. Jeho dedič Teodor spravoval kúpele do roku 1865, potom prešli pod správu kežmarského lýcea. Že evanjelická stredná škola vlastní kúpele, znie dnes čudne, ale vtedajšia škola žila z nadačných majetkov a kúpele boli majetkom, ktorý nesie výnos. Väčšina budov v parku pochádza práve z tohto storočia kúpeľov: rozvrh víl a liečebných domov pod starými stromami, ktorým dnes prechádzate, je devätnáste storočie.
In 1883 Andrzej Zamoyski, a Polish nobleman, bought the Ružbachy spa outright with all the rights and duties attached to it. The Zamoyski family held it for the next sixty years and turned the place north again: Polish guests, Polish money, Polish connections. Two years later Zamoyski married a princess of the Two Sicilies in Paris, which gives some idea of the social altitude the spa was now operating at. Vyšné Ružbachy has looked towards Poland ever since, and Polish visitors are still a large part of its trade.Roku 1883 kúpil ružbašské kúpele aj so všetkými právami a povinnosťami poľský šľachtic Andrzej Zamoyski. Rod Zamoyských ich držal ďalších šesťdesiat rokov a znova obrátil celé miesto na sever: poľskí hostia, poľské peniaze, poľské známosti. O dva roky neskôr sa Zamoyski oženil v Paríži s princeznou oboch Sicílií, čo dosť presne naznačuje, v akej spoločenskej výške sa kúpele odrazu pohybovali. Vyšné Ružbachy odvtedy hľadia k Poľsku a poľskí hostia sú dodnes veľkou časťou ich klientely.
Andrzej Zamoyski died in 1927 and the spa went to his youngest son, Ján. In March 1929 Ján married Isabel de Bourbon, a niece of the king of Spain, in Madrid, and Alfonso XIII himself came to visit Vyšné Ružbachy. Under Ján the open-air pool was enlarged and the bathing cabins renewed — those cabins are protected national cultural monuments today. In 1931 he persuaded the Czechoslovak ministry to grant the place the formal status of a natural medicinal spa, and that status is what makes it a medical institution rather than a resort.Andrzej Zamoyski zomrel roku 1927 a kúpele pripadli jeho najmladšiemu synovi Jánovi. V marci 1929 sa Ján oženil v Madride s Izabelou de Bourbon, neterou španielskeho kráľa, a Vyšné Ružbachy navštívil aj sám Alfonz XIII. Za Jána zväčšili letné kúpalisko a obnovili štrandové kabínky — tie sú dnes zapísané ako národné kultúrne pamiatky. Roku 1931 presvedčil československé ministerstvo, aby kúpeľom priznalo štatút prírodných liečebných kúpeľov, a práve tento štatút z nich robí zdravotnícke zariadenie, nie rezort.
From 1939 this was the Slovak State, allied to Nazi Germany. In 1944 Ján Zamoyski was arrested and imprisoned at Ilava, the prison the state used for those it counted as enemies. He survived, but after the war he was not allowed back into Czechoslovakia and never lived here again. The front reached northern Spiš in the last week of January 1945, and the Red Army passed through on its way west.Od roku 1939 tu bol Slovenský štát, spojenec nacistického Nemecka. Roku 1944 Jána Zamoyského zatkli a väznili v Ilave, väznici, ktorú štát používal pre tých, koho pokladal za nepriateľa. Prežil, ale po vojne sa už do Československa vrátiť nesmel a nikdy tu viac nebýval. Front prišiel na severný Spiš v poslednom januárovom týždni roku 1945 a Červená armáda tadiaľto prešla na západ.
In 1945 the newly created National Renewal Fund confiscated the Zamoyski property. After 1948 it was nationalised by law, and it has never been given back. In 1952 the spa was handed to the Revolutionary Trade Union Movement, the single state trade-union body that ran holidays and treatment for workers, and from 1957 it went back under state administration. This is how most Slovak spas spent the second half of the century: not as businesses selling a service, but as a benefit the state handed out — which is one reason they were built up rather than closed.Roku 1945 majetok Zamoyských skonfiškoval novozriadený Fond národnej obnovy. Po roku 1948 ho zákon znárodnil a dodnes vrátený nebol. Roku 1952 kúpele prevzalo Revolučné odborové hnutie, jednotná štátna odborová organizácia, ktorá zabezpečovala pracujúcim dovolenky a liečenie, a od roku 1957 sa vrátili pod správu štátu. Takto strávila druhú polovicu storočia väčšina slovenských kúpeľov: nie ako podniky predávajúce službu, ale ako výhoda, ktorú rozdeľoval štát — a aj preto sa rozširovali namiesto toho, aby zanikli.
Travertine had long been quarried here as a building and carving stone, and in 1964 an international sculpture symposium began: sculptors coming to the village each summer to cut blocks of the local stone, with the finished work left standing where it was made. Decades of it now stand among the trees and out on the meadows, each piece weathering at its own speed — the oldest pitted and grey, the newest still pale. In 1967 the Kráter, the round pool of still water in the top of a travertine mound above the spa, was declared a protected natural formation.Travertín sa tu oddávna lámal ako stavebný a sochársky kameň a roku 1964 sa začalo medzinárodné sochárske sympózium: sochári prichádzajú do obce každé leto, opracúvajú bloky miestneho kameňa a hotové dielo ostáva stáť tam, kde vzniklo. Sú ich tu dnes desaťročia, medzi stromami aj na lúkach, a každé zvetráva svojím tempom — najstaršie rozjedené a sivé, najnovšie ešte svetlé. Roku 1967 vyhlásili Kráter, okrúhle jazierko stojatej vody na vrchole travertínovej kopy nad kúpeľmi, za chránený prírodný výtvor.
The spa is still a medical facility treating patients on referral, so much of it is for guests and the pools and the park keep their own hours and seasons — check before making a day of it, and expect quiet in the park to be assumed rather than asked for. The Kráter is a protected site at the end of a short path: you look at it, you do not swim in it, and you do not break travertine off the rim, because it grows very slowly. The village below is an ordinary one, and by its own account about half the adults still speak Goral dialect actively; the children barely use it, but they all understand it.Kúpele sú stále zdravotnícke zariadenie, ktoré lieči pacientov na odporúčanie, takže veľká časť areálu patrí hosťom a bazény aj park majú vlastné hodiny a sezóny — overte si to skôr, než si z toho urobíte celodenný výlet, a rátajte s tým, že ticho v parku sa predpokladá, nie prosí. Kráter je chránená lokalita na konci krátkeho chodníka: díva sa naň, nepláva sa v ňom a neodlamuje sa travertín z okraja, lebo rastie veľmi pomaly. Dedina dolu je celkom obyčajná a podľa vlastných údajov hovorí goralským nárečím aktívne asi polovica dospelých; deti ho takmer nepoužívajú, ale rozumejú mu všetky.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.