Lipany means "the limes", and so do its old German and Hungarian names, Siebenlinden and Héthárs — "seven lime trees". The town grew where the road from Prešov to Poland runs up the Torysa and forks, and for two centuries it was ruled from a castle on a crag above Kamenica, until the lords came down off the rock and moved their offices into the market town instead.Lipany znamenajú lipy — a to isté hovoria aj ich staré nemecké a maďarské mená, Siebenlinden a Héthárs, teda „sedem líp“. Mesto vyrástlo tam, kde sa cesta z Prešova do Poľska tiahne hore Torysou a rozdvojuje sa, a dve storočia mu vládli z hradu na bralách nad Kamenicou — kým páni z toho brala nezišli a svoju kanceláriu si nepresťahovali dolu do mestečka.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Hungarian county histories say the settlement here was destroyed in the Mongol invasion of 1241 and repopulated afterwards with German colonists. That is tradition rather than record, and it should be read as such. What is documented is the castle: a fortress on a limestone crag above the village of Kamenica, 725 metres up in the Čergov hills, dated to the first half of the thirteenth century, whose name appears in charters from 1270 onwards as Thorkw and Torkueley — Tarkő, the bald rock. Whoever held that rock held this valley, and for the next three hundred years the people who held it were the Tarczay family.Uhorské stoličné monografie tvrdia, že tunajšia osada zanikla pri vpáde Mongolov v roku 1241 a že ju potom znova osídlili nemeckí kolonisti. Je to skôr tradícia než doložený záznam a tak sa to má aj brať. Doložený je hrad: pevnosť na vápencovom brale nad obcou Kamenica, vo výške 725 metrov v pohorí Čergov, datovaná do prvej polovice 13. storočia, ktorej meno sa v listinách od roku 1270 objavuje ako Thorkw a Torkueley — Tarkő, teda holé bralo. Kto držal to bralo, držal aj túto dolinu, a nasledujúcich tristo rokov ho držali Tarcaiovci.
The town is first named in writing in 1312, in Latin, as Septem Tyliis — "at the seven limes". Three years later a charter writes it Sybunlendum, the German form, and in 1352 Hethas, the Hungarian one; all of them, and Lipany too, say exactly the same thing. That 1312 document names a parish priest here, Henrich, so there was a church before there was a written town, and the parish probably existed by 1302 or earlier. The church of St Martin was founded in this century and is credited to Rikolf II of Kamenica, who died in 1360. At this stage Lipany belonged to the domain of the castle on the crag.V písomnostiach sa mesto prvý raz objavuje v roku 1312, po latinsky, ako Septem Tyliis — „pri siedmich lipách“. O tri roky neskôr ho listina píše ako Sybunlendum, teda po nemecky, a v roku 1352 ako Hethas, po maďarsky; všetky tie mená — aj Lipany — hovoria presne to isté. Listina z roku 1312 spomína aj tunajšieho farára Henricha, takže kostol tu bol skôr než písomne doložené mestečko, a farnosť pravdepodobne jestvovala už roku 1302 alebo aj skôr. Kostol svätého Martina založili v tomto storočí a pripisuje sa Rikolfovi II. z Kamenice, ktorý zomrel v roku 1360. Lipany vtedy patrili k panstvu hradu na brale.
A tax survey of 1427 counted eighty portae in Lipany — literally "gates", the unit the kingdom used for taxing a village, roughly one per peasant holding with an entrance wide enough to drive a loaded cart through. Eighty made it a substantial place by the standards of these hills. In the same century the estate's administration moved down from the castle at Kamenica into the town itself, and the reason was the road: Lipany sat where the trade route forked, one branch running north-east towards Stará Ľubovňa, the other up the Lipiansky brook to the saddle and down to the Poprad at Plaveč. The ribs of the church's sanctuary vault, resting on plain leaf-carved brackets, date from about 1480.Daňový súpis z roku 1427 napočítal v Lipanoch osemdesiat port — doslova „brán“, čo bola jednotka, podľa ktorej kráľovstvo zdaňovalo dedinu, zhruba jedna na sedliacku usadlosť s bránou dosť širokou na naložený voz. Osemdesiat port bolo na pomery týchto kopcov poriadne číslo. V tom istom storočí sa správa panstva presťahovala z kamenického hradu dolu do mestečka a dôvodom bola cesta: Lipany ležali tam, kde sa obchodná trasa delila — jedna vetva viedla na severovýchod k Starej Ľubovni, druhá popri Lipianskom potoku do sedla a dolu k Popradu pri Plavči. Rebrá klenby v kostolnej svätyni, spočívajúce na jednoduchých konzolách s listovým ornamentom, sú datované okolo roku 1480.
Between 1513 and 1519 Mikuláš Tarczay, son of Tomáš, had the nave of St Martin's rebuilt: Gothic stone ribs used purely as decoration, resting on Renaissance brackets carved as winged angels' heads, and an organ gallery with the Tarczay coat of arms across its front. The two Renaissance doorways were cut at about the same time, and the inscription on the southern one names its maker as Vincent of Dubrovnik — which tells you how far a good stonemason would travel for work. Mikuláš Tarczay did not enjoy the finished church for long. He was killed fighting the Ottomans at the battle of Mohács in 1526, the defeat that broke the kingdom of Hungary in half.V rokoch 1513 až 1519 dal Mikuláš Tarcai, syn Tomáša, prestavať loď Kostola svätého Martina: gotické kamenné rebrá tu majú čisto ozdobnú funkciu a spočívajú na renesančných konzolách vytesaných do podoby okrídlených anjelských hláv, a priečelie organovej empory zdobí erb Tarcaiovcov. Zhruba v tom čase vznikli aj dva renesančné portály a nápis na južnom uvádza ako jeho autora Vincenta z Dubrovníka — čo dobre ukazuje, ako ďaleko za prácou dobrý kamenár putoval. Mikuláš Tarcai si hotový kostol dlho neužil. Padol v boji proti Osmanom v bitke pri Moháči roku 1526, v porážke, ktorá rozlomila Uhorské kráľovstvo na polovicu.
In 1550 the townspeople of Lipany bought their freedom from their landlord, György Tarczay — a market town paying cash to stop being somebody's property. It was a good moment to have done it. Six years later, in 1556, the castle above Kamenica was taken and destroyed by the army of Šimon Forgáč: not by the Turks, whatever you may be told locally, but in the civil war between the Habsburg king Ferdinand I and the party of John Zápolya, on whose side the Tarczays had come down. The castle was never rebuilt, and in 1816 its stone was carted off to build a distillery at Lúčka. Lipany meanwhile won exemption from tolls in 1563 and went on trading; by the later sixteenth century it counted among the more important places in Sáros county.V roku 1550 sa Lipančania vykúpili od svojho zemepána Juraja Tarcaia — mestečko zaplatilo hotovosťou za to, aby prestalo byť niečím majetkom. Bola to dobrá chvíľa, keď to stihli. O šesť rokov neskôr, v roku 1556, dobylo a zničilo hrad nad Kamenicou vojsko Šimona Forgáča: nie Turci, nech vám v kraji hovoria čokoľvek, ale občianska vojna medzi habsburským kráľom Ferdinandom I. a stranou Jána Zápoľského, na ktorú sa Tarcaiovci pridali. Hrad už nikdy neobnovili a v roku 1816 z neho odviezli kameň na stavbu liehovaru v Lúčke. Lipany medzitým získali roku 1563 oslobodenie od mýta a obchodovali ďalej; v druhej polovici 16. storočia patrili k významnejším miestam Šarišskej stolice.
The church keeps this century's evidence on its walls: a monument of 1621 to Melichar Fekešházi, described on it as captain of the castle at Kamenica — sixty-five years after that castle was supposed to have been destroyed, which is the kind of detail that keeps historians arguing. Beside it hangs a red marble epitaph of 1636 to an estate official, Melichar Duchoň. The lordship itself passed in the seventeenth century to the Dessewffy family, also written Dežofy, lords of Černek, and to the Szirmays. These were the decades of the anti-Habsburg risings, when armies of both sides lived off towns like this one and a market town's best hope was to pay whoever arrived first.Doklady o tomto storočí má kostol priamo na stenách: pomník Melichara Fekešháziho z roku 1621, na ktorom je označený za kapitána hradu v Kamenici — šesťdesiatpäť rokov po tom, čo mal byť tento hrad zničený, čo je presne ten druh detailu, pre ktorý sa historici hádajú. Vedľa neho je epitaf z červeného mramoru z roku 1636 venovaný panskému úradníkovi Melicharovi Duchoňovi. Samotné panstvo prešlo v 17. storočí na Dessewffyovcov, písaných aj Dežőfi, pánov z Černeku, a na Szirmayovcov. Boli to desaťročia protihabsburských povstaní, keď vojská oboch strán žili z takýchto mestečiek a najlepšou nádejou trhového mesta bolo zaplatiť tomu, kto prišiel prvý.
The middle of the eighteenth century was the town's high point. In 1753 its inhabitants were granted the right of free movement — the right to leave, which serfs did not have — and six years' exemption from taxes. The chief landowners were the Szirmay and Aspermont families and later the Dessewffys. A description written at the end of the century calls Héthárs a market town in a pleasant spot, adorned by the lords' houses, with a hospital, annual fairs, a market place of its own and a brewhouse; little meadow, it says, but land that grew grain in plenty. In 1787 the town had 144 houses and 806 people.Polovica 18. storočia bola vrcholom mesta. V roku 1753 získali jeho obyvatelia právo slobodného sťahovania — teda právo odísť, ktoré poddaní nemali — a šesť rokov oslobodenia od daní. Hlavnými zemepánmi boli Szirmayovci a Aspermontovci, neskôr Dessewffyovci. Opis z konca storočia nazýva Héthárs trhovým mestečkom na peknom mieste, ktoré zdobia panské domy, so špitálom, výročnými jarmokmi, vlastným trhoviskom a pivovarom; lúk vraj málo, no pôda rodí obilie hojne. V roku 1787 malo mesto 144 domov a 806 obyvateľov.
When the Habsburgs could not put down the Hungarian revolution themselves, they called in the Russian tsar, and in the summer of 1849 a Russian army crossed the Carpathian passes into Šariš. Hungarian accounts record a clash on Lipany's ground that year between Hungarian and tsarist troops. Two years later, in 1851, in the hills a few kilometres towards Sabinov, a woman called Zuzana Feketová at Ľutina described a vision of St Nicholas who gave her an icon of the Virgin. Whatever one makes of that, its consequences are historical fact: the parish seat was moved to Ľutina and it became the chief Greek Catholic Marian pilgrimage place in Slovakia, which it still is.Keď si Habsburgovci s maďarskou revolúciou sami neporadili, zavolali ruského cára a v lete 1849 prešlo cez karpatské priesmyky do Šariša ruské vojsko. Maďarské pramene zaznamenávajú, že v tom roku došlo na lipianskom chotári k stretu medzi maďarskými a cárskymi jednotkami. O dva roky neskôr, v roku 1851, opísala v kopcoch pár kilometrov smerom na Sabinov, v Ľutine, žena menom Zuzana Feketová zjavenie svätého Mikuláša, ktorý jej daroval ikonu Bohorodičky. Nech si o tom myslíme čokoľvek, jeho následky sú historickým faktom: sídlo farnosti presunuli do Ľutiny a tá sa stala najvýznamnejším gréckokatolíckym mariánskym pútnickým miestom na Slovensku — a je ním dodnes.
The railway up the Torysa opened on 1 May 1873 and ran through to Galicia from 1876, putting Lipany on a line between Prešov and Kraków. It was not enough to save the town's trades. In 1880 a great fire burned much of Lipany, and from the same decade people began leaving for America in numbers; by the end of the century the fires and the emigration together had cut the population sharply and the town had lost the standing it once had. Its people were farmers, potters, bootmakers, tailors and toolmakers — exactly the trades being undercut by factory goods arriving on the new railway. In 1910 Lipany had 1,422 inhabitants: 770 gave Slovak as their mother tongue, 454 Hungarian and 139 German.Železnica po Toryse bola otvorená 1. mája 1873 a od roku 1876 viedla ďalej do Haliče, takže Lipany ležali na trati medzi Prešovom a Krakovom. Na záchranu tunajších remesiel to nestačilo. V roku 1880 vyhorela veľká časť mesta a od toho istého desaťročia začali ľudia húfne odchádzať do Ameriky; do konca storočia zrazili požiare a vysťahovalectvo počet obyvateľov výrazne dolu a mesto stratilo svoje niekdajšie postavenie. Ľudia tu boli roľníci, hrnčiari, čižmári, krajčíri a výrobcovia náradia — presne tie remeslá, ktoré podrážal tovar z tovární prichádzajúci po novej železnici. V roku 1910 mali Lipany 1 422 obyvateľov: 770 uviedlo slovenčinu ako materinskú reč, 454 maďarčinu a 139 nemčinu.
Until 1918 Lipany was the seat of the Héthárs district of Sáros county. It kept that role for six more years inside the Czechoslovak Republic and lost it in 1924, when the district was merged into Sabinov's. A small town that stops being an administrative seat stops getting the offices, the officials and the money that come with one, and Lipany spent the interwar years as what it had been before the offices arrived: a market for the small, high, farming villages of the upper Torysa.Do roku 1918 boli Lipany sídlom Héthárskeho okresu v Šarišskej stolici. Túto úlohu si udržali ešte šesť rokov v Česko-slovenskej republike a v roku 1924 o ňu prišli, keď okres pripojili k sabinovskému. Malé mesto, ktoré prestane byť sídlom správy, prestane dostávať aj úrady, úradníkov a peniaze, čo k tomu patria — a Lipany prežili medzivojnové roky ako to, čím boli predtým, než úrady prišli: ako trh pre malé, vysoko položené roľnícke dediny hornej Torysy.
The front reached Šariš in the autumn of 1944 and then stood still through the winter. When the Soviet advance resumed in January 1945 it moved fast: Prešov was taken on 19 January, Sabinov on 21 January, and the upper Torysa with Lipany in the same days. The road and the railway the armies used were the same ones the merchants had used for six hundred years — which is, in the end, the whole reason anybody ever fought over a small town in a narrow valley.Front dorazil do Šariša na jeseň 1944 a cez zimu sa nehýbal. Keď sa sovietsky postup v januári 1945 znova rozbehol, išlo to rýchlo: Prešov padol 19. januára, Sabinov 21. januára a horné povodie Torysy aj s Lipanmi v tých istých dňoch. Cesta a železnica, po ktorých armády prichádzali, boli tie isté, po ktorých šesťsto rokov chodili kupci — a to je napokon celý dôvod, prečo sa o malé mesto v úzkej doline vôbec kedy bojovalo.
Two things shaped these forty years here. On 28 April 1950 the communist authorities staged a gathering in Prešov that declared the Greek Catholic Church abolished in Czechoslovakia and handed its parishes to the Orthodox; in the upper Torysa, where Greek Catholics are a large part of the population, that meant priests imprisoned or deported and the Ľutina pilgrimage suppressed. The church was legalised again in 1968, and at the close of the Marian Year in 1988 Pope John Paul II raised the Ľutina shrine to a minor basilica. The second thing was work: in 1957 a clothing factory opened in Lipany as a branch of the Prešov garment works, making work clothes at first and then coats and jackets, and by 1969 it employed 1,040 people — in a town this size, that meant almost every family.Tieto štyridsať rokov tu určili dve veci. Dvadsiateho ôsmeho apríla 1950 zinscenovala komunistická moc v Prešove zhromaždenie, ktoré vyhlásilo zrušenie gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku a jej farnosti odovzdalo pravosláviu; na hornej Toryse, kde gréckokatolíci tvoria veľkú časť obyvateľstva, to znamenalo väznených alebo vysťahovaných kňazov a potlačenú ľutinskú púť. Cirkev bola znova povolená v roku 1968 a na záver mariánskeho roka 1988 povýšil pápež Ján Pavol II. ľutinský chrám na baziliku minor. Druhou vecou bola práca: v roku 1957 otvorili v Lipanoch odevný závod ako pobočku prešovských odevných závodov — najprv šil pracovné oblečenie, neskôr bundy a plášte — a v roku 1969 zamestnával 1 040 ľudí, čo v meste tejto veľkosti znamenalo takmer každú rodinu.
The clothing works became independent of the state enterprise in 1990, was privatised in 1993 and steadied itself on a new range of products, and in 1997 it was certified to make uniforms to NATO standards, which is what it is best known for now. That is a genuinely good outcome for a socialist-era factory in a small eastern town; a great many did not survive at all. Even so, wages in the upper Torysa are below the national average and seasonal work abroad is common. Lipany had about 6,500 people in 2021. East of the town the Čergov rises — a long forested range with almost nothing built on it and a ridge path running the length of the massif, one of the emptiest walking areas in eastern Slovakia, and the reason most visitors come at all.Odevný závod sa v roku 1990 osamostatnil od štátneho podniku, v roku 1993 ho sprivatizovali a stabilizoval sa na novom výrobnom programe; v roku 1997 získal certifikát na výrobu uniforiem podľa požiadaviek NATO, čím je dnes najznámejší. Na fabriku zo socialistických čias v malom východoslovenskom meste je to naozaj dobrý koniec — veľa iných neprežilo vôbec. Aj tak sú však mzdy na hornej Toryse pod celoslovenským priemerom a sezónna práca v zahraničí je bežná. V roku 2021 mali Lipany okolo 6 500 obyvateľov. Východne od mesta sa dvíha Čergov — dlhé zalesnené pohorie, na ktorom takmer nič nestojí, s hrebeňovkou po celej dĺžke masívu, jedna z najprázdnejších turistických oblastí východného Slovenska a dôvod, prečo sem väčšina návštevníkov vôbec príde.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.