Humenné sits where the Cirocha runs into the Laborec, at the bottom of the corridor that leads from the Hungarian plain up to the Carpathian passes. Everything that has happened here happened because of that corridor: an Italian family was given it, two world wars came down it, and a factory was built at the end of it. The town has been the capital of upper Zemplín for seven hundred years, and it has almost never been in charge of its own story.Humenné leží tam, kde sa Cirocha vlieva do Laborca — na spodnom konci koridoru, ktorý vedie z uhorskej roviny hore ku karpatským priesmykom. Všetko, čo sa tu udialo, sa udialo pre tento koridor: dostal ho do daru taliansky rod, prevalili sa ním dve svetové vojny a na jeho konci postavili fabriku. Mesto je hlavným mestom horného Zemplína už sedemsto rokov — a takmer nikdy si o svojom osude nerozhodovalo samo.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Humenné first appears in a written document in 1317. In the same years King Charles Robert of Anjou, who had spent a decade fighting the great lords of eastern Hungary for his own crown, handed the estates of upper Zemplín to the men who had backed him — the Drugeths, a family from the Kingdom of Naples. They ran this corner of the kingdom from 1317 until 1684: three hundred and sixty-seven years, first from the castle rock at Brekov down the valley, later from the town itself. Remember what a first written mention actually is, though — it is a fact about a piece of parchment, not about when people arrived. There were farms in this basin long before anybody thought to write the name of the place.Humenné sa v písomnom dokumente prvý raz objavuje v roku 1317. V tých istých rokoch odovzdal kráľ Karol Róbert z Anjou — ktorý si desaťročie vybojúval korunu proti mocným pánom východného Uhorska — panstvá horného Zemplína tým, čo stáli pri ňom: Drugetovcom, rodu z Neapolského kráľovstva. Tento kút kráľovstva spravovali od roku 1317 do roku 1684, teda tristošesťdesiatsedem rokov — najprv z hradného brala v Brekove nižšie v doline, neskôr priamo z mesta. Treba však vedieť, čo prvá písomná zmienka vlastne je: je to údaj o pergamene, nie o tom, kedy sem prišli ľudia. V tejto kotline gazdovali dávno predtým, než niekomu napadlo meno obce zapísať.
During the fifteenth century King Matthias Corvinus granted Humenné town privileges — its own seal and its own coat of arms. Privileges were not decoration: they meant the right to hold markets, to judge small cases and to deal with the king rather than only with a landlord, and they are the difference between a village and a town. A water castle — a fortified house defended by a ditch and water rather than by a cliff — is first mentioned here in 1449. The place was still small: about seven hundred people lived in Humenné in the sixteenth century.V pätnástom storočí udelil kráľ Matej Korvín Humennému mestské výsady — vlastnú pečať a vlastný erb. Výsady neboli ozdoba: znamenali právo držať trhy, súdiť menšie spory a rokovať priamo s kráľom, nielen so zemepánom, a práve v tom je rozdiel medzi dedinou a mestom. Roku 1449 sa tu prvý raz spomína vodný hrad — opevnené sídlo, ktoré nechráni skalné bralo, ale priekopa a voda. Mesto bolo ešte maličké: v šestnástom storočí malo Humenné okolo sedemsto obyvateľov.
Around 1610 the Drugeths pulled down the old stone castle in the middle of the town and put up a Renaissance chateau with a park in its place — a house to live in rather than a fortress to survive in. Three years later, in 1613, they founded a Jesuit college here: the first secondary school in the town's history, and part of the Catholic Church's campaign to win back a region that the Reformation had largely taken. A fire in 1619 wrecked the new chateau and Count Gabriel Drugeth rebuilt it as the four-winged building with corner towers you can still walk around today. The whole ordinary shape of Humenné — a lord's residence at the centre and a school beside it — was decided in that one decade.Okolo roku 1610 zbúrali Drugetovci starý kamenný hrad uprostred mesta a na jeho mieste postavili renesančný kaštieľ s parkom — dom na bývanie, nie pevnosť na prežitie. O tri roky neskôr, v roku 1613, tu založili jezuitské kolégium: prvú strednú školu v dejinách mesta a súčasť veľkého ťaženia katolíckej cirkvi za kraj, ktorý reformácia z veľkej časti získala na svoju stranu. Roku 1619 kaštieľ vyhorel a gróf Gabriel Drugeth ho dal prestavať do štvorkrídlovej podoby s nárožnými vežami, akú má dodnes. Bežná podoba Humenného — panské sídlo v strede a škola vedľa neho — sa teda rozhodla počas jediného desaťročia.
In 1684 the male line of the Drugeths died out, and after three and a half centuries somebody else had to inherit upper Zemplín. The estate passed through the Zichy and Althan families and, by the nineteenth century, to the Csákys and the Andrássys. The same decade finished the castles: in the anti-Habsburg uprisings that filled the end of the century, Brekov — the family's rock down the valley — was wrecked and never rebuilt. From then on this corner of the kingdom was governed from a comfortable house in a town rather than from a fortress on a crag, which tells you the wars had moved somewhere else.Roku 1684 vymrela mužská vetva Drugetovcov a po tri a pol storočí musel horný Zemplín zdediť niekto iný. Panstvo prešlo cez Zičiovcov a Althanovcov a v devätnástom storočí ku Čákiovcom a Andrášiovcom. To isté desaťročie znamenalo koniec hradov: v protihabsburských povstaniach, ktoré vypĺňali sklonok storočia, Brekov — rodové bralo nižšie v doline — dolámali a nikto ho už neobnovil. Odvtedy sa tento kút kráľovstva spravoval z pohodlného domu v meste, nie z pevnosti na skale, a to samo osebe hovorí, že vojny sa presunuli inam.
Humenné stands at the bottom of the road to the Carpathian passes, and in the winter of 1914–15 that road became a front line. Russian armies pushed over the ridges to the north and east, and the fighting swung back and forth along the crest for months in deep snow; both sides lost men in numbers that are hard to picture, as much to cold and disease as to bullets. The military cemeteries in the villages around the town date from this war or from the next one over the same ground. Nothing about the town's position had changed since the thirteenth century — which is exactly why the war arrived here.Humenné leží na spodnom konci cesty ku karpatským priesmykom a v zime 1914 – 1915 sa z tejto cesty stala frontová línia. Ruské armády sa pretlačili cez hrebene na severe a východe a boje sa mesiace prelievali sem a tam po hrebeni v hlbokom snehu; obe strany strácali ľudí v počtoch, ktoré si je ťažko predstaviť, a rovnako ich kosil mráz a choroby ako guľky. Vojenské cintoríny v obciach okolo mesta pochádzajú z tejto vojny alebo z tej ďalšej na tom istom teréne. Na polohe mesta sa od trinásteho storočia nezmenilo nič — a presne preto sem vojna prišla.
Austria-Hungary broke apart in 1918 and Humenné became part of Czechoslovakia. On paper it was now a district town in a democratic republic; in practice it was a district town in the poorest region of that republic, with 4,184 inhabitants in 1923 and 5,638 in 1933. Czech teachers, doctors and railway officials came east, schools opened and literacy climbed. But for a young person from upper Zemplín the surest way to earn a living was still to leave, and a great many did — a habit this district has never lost.Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1918 rozpadlo a Humenné sa stalo súčasťou Československa. Na papieri to bolo okresné mesto v demokratickej republike; v skutočnosti okresné mesto v jej najchudobnejšom kraji, ktoré malo roku 1923 štyritisíc stoosemdesiatštyri a roku 1933 päťtisíc šesťstotridsaťosem obyvateľov. Na východ prišli českí učitelia, lekári a železničiari, otvárali sa školy, gramotnosť stúpala. Lenže pre mladého človeka z horného Zemplína bolo najistejším spôsobom, ako sa uživiť, aj naďalej odísť — a odchádzali mnohí. Tento zvyk okres dodnes nestratil.
The Slovak State was declared on 14 March 1939 under German protection. Nine days later Hungary attacked it. In the short war of 23–31 March 1939 — Slovaks call it the Little War — Slovakia was forced to give up a strip of its eastern border: 1,697 square kilometres, 69,930 people and 78 municipalities, the country around Stakčín and Sobrance. That put an international frontier a short way up the valley from Humenné, and it put dozens of Rusyn villages, including Nová Sedlica at the very end of the road, inside Hungary for the rest of the war. Two villages that had shared a market for centuries were now in different states.Slovenský štát vyhlásili 14. marca 1939 pod nemeckou ochranou. O deväť dní naň zaútočilo Maďarsko. V krátkej vojne 23. – 31. marca 1939, ktorej hovoríme malá vojna, muselo Slovensko odstúpiť pás svojho východného pohraničia: 1 697 km², 69 930 obyvateľov a 78 obcí — kraj okolo Stakčína a Sobraniec. Medzinárodná hranica sa tým ocitla kúsok od Humenného proti prúdu doliny a desiatky rusínskych dedín vrátane Novej Sedlice na samom konci cesty strávili zvyšok vojny v Maďarsku. Dve obce, ktoré po stáročia chodili na ten istý trh, boli zrazu v dvoch rôznych štátoch.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, but it was centred on central Slovakia and never held this corner of the country; upper Zemplín was freed by the front, not by the rising. The Soviet offensive through the Carpathians began on 8 September 1944, crossed the old Czechoslovak border on 6 October and reached Svidník on 28 October, at a cost of tens of thousands of dead and wounded. Then it came down the Laborec: Humenné was taken by troops of the Soviet 18th Army on 26 November 1944, and the town was part of Czechoslovakia again. Snina, further east, had fallen the day before.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944, jeho ťažisko však bolo na strednom Slovensku a tento kút krajiny nikdy neudržalo; horný Zemplín oslobodil front, nie povstanie. Sovietska ofenzíva cez Karpaty sa začala 8. septembra 1944, 6. októbra prekročila starú československú hranicu a 28. októbra dosiahla Svidník — za cenu desaťtisícov mŕtvych a ranených. Potom zišla dolinou Laborca: Humenné obsadili vojaci sovietskej 18. armády 26. novembra 1944 a mesto bolo opäť súčasťou Československa. Snina, ležiaca východnejšie, padla o deň skôr.
After the communist takeover of 1948 Humenné was rebuilt as an industrial town. A plant for polyamide textile fibres — today's Chemlon — was put up on the edge of it, and it worked exactly as planned: it drew people out of the villages, and blocks of flats went up to hold them. The town grew from roughly 7,000 people in 1948 to more than 33,000 by the 1990s. That is the sharpest change in the whole seven hundred years, and it took one generation. Almost every family here has somebody in it who walked away from a farm and into a factory.Po komunistickom prevrate v roku 1948 prestavali Humenné na priemyselné mesto. Na jeho okraji vyrástol závod na polyamidové textilné vlákna — dnešný Chemlon — a zafungoval presne podľa plánu: vytiahol ľudí z dedín a pre nich vyrástli sídliská. Mesto sa z približne sedemtisíc obyvateľov v roku 1948 rozrástlo na vyše tridsaťtritisíc v deväťdesiatych rokoch. Je to najprudšia zmena za celých sedemsto rokov a odohrala sa počas jednej generácie. Takmer v každej rodine tu je niekto, kto odišiel z gazdovstva rovno do fabriky.
On 28 April 1950 the communist state staged an assembly in Prešov — a so-called sobor — which declared the Greek Catholic Church in Czechoslovakia dissolved and handed its buildings, parishes and congregations to the Orthodox Church. Greek Catholics are Eastern-rite Christians who keep the Byzantine liturgy but recognise the pope; in the Rusyn villages around Humenné they were the ordinary religion of ordinary people. Priests were summoned under threat of arrest and told to sign; those who refused lost their house and their parish and some went to prison. In a district where one person in eight was Greek Catholic, this reached into almost every village. The Church was permitted to exist again only in 1968.28. apríla 1950 zorganizoval komunistický štát v Prešove zhromaždenie — takzvaný sobor —, ktoré vyhlásilo gréckokatolícku cirkev v Československu za zrušenú a jej chrámy, farnosti aj veriacich odovzdalo pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolíci sú kresťania východného obradu: držia sa byzantskej liturgie, ale uznávajú pápeža. V rusínskych dedinách okolo Humenného boli obyčajným vyznaním obyčajných ľudí. Kňazov predvolávali pod hrozbou zatknutia a žiadali od nich podpis; tí, čo odmietli, prišli o faru aj o farnosť a niektorí skončili vo väzení. V okrese, kde bol gréckokatolíkom každý ôsmy človek, zasiahlo to takmer každú dedinu. Cirkev smela znovu existovať až od roku 1968.
The Velvet Revolution of November 1989 ended communist rule, and it also ended the guaranteed customer that a planned economy had been for the chemical works. The site survived, split among several companies, but it never employed what it had employed; meat processing, timber, engineering, shops and public services took up part of the slack. Unemployment in the north-east has been among the highest in Slovakia ever since, and the district went back to its oldest export. A great many households in Humenné today live partly on wages earned in Bratislava, in Bohemia or further west.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila vládu komunistov — a zároveň ukončila istého odberateľa, akým plánované hospodárstvo pre chemický závod bolo. Areál prežil, rozdelil sa medzi viacero firiem, no toľko ľudí ako predtým už nikdy nezamestnal; časť výpadku pokryl mäsopriemysel, drevo, strojárstvo, obchod a verejné služby. Nezamestnanosť na severovýchode odvtedy patrí k najvyšším na Slovensku a okres sa vrátil k svojmu najstaršiemu vývoznému artiklu. Mnohé humenské domácnosti dnes žijú sčasti zo mzdy zarobenej v Bratislave, v Čechách alebo ešte ďalej na západ.
Czechoslovakia split on 1 January 1993 and Humenné became a district town of the independent Slovak Republic. Slovakia joined the European Union on 1 May 2004 and the passport-free Schengen area on 21 December 2007, which turned the Ukrainian border an hour east of here into the outer edge of both — the same corridor as ever, now with a different meaning. In the chateau the Vihorlat Museum shows the region's history and natural history, and in the park behind it stands the open-air museum, where the wooden church of 1745 from Nová Sedlica was re-erected after being taken apart in the easternmost village in the country. A town that rarely controlled its own story has ended up as the place where the region's story is kept.Československo sa 1. januára 1993 rozdelilo a Humenné sa stalo okresným mestom samostatnej Slovenskej republiky. Slovensko vstúpilo 1. mája 2004 do Európskej únie a 21. decembra 2007 do schengenského priestoru bez pasových kontrol, čím sa z ukrajinskej hranice hodinu jazdy odtiaľto stal vonkajší okraj oboch — ten istý koridor ako vždy, len s iným významom. V kaštieli sídli Vihorlatské múzeum s dejinami a prírodou kraja a v parku za ním stojí skanzen, kde znovu postavili drevený chrám z roku 1745 z Novej Sedlice, rozobratý v najvýchodnejšej obci krajiny. Mesto, ktoré o sebe málokedy rozhodovalo samo, sa napokon stalo miestom, kde sa uchovávajú dejiny celého kraja.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.