Štítnik was an iron-making market town for six hundred years before it became a village, and its church was built to the standing of the town rather than to the size of the place today. Under the limewash that a Lutheran congregation put on those walls in the sixteenth century lies one of the largest surviving areas of medieval painting in Slovakia.Štítnik bol šesťsto rokov železiarskym trhovým mestečkom, kým sa z neho stala dedina, a kostol mu postavili podľa postavenia mestečka, nie podľa dnešnej veľkosti obce. Pod vápnom, ktorým evanjelický zbor v 16. storočí steny zabielil, sa ukrýva jedna z najväčších zachovaných plôch stredovekej maľby na Slovensku.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Štítnik first appears in writing in 1243, in a charter of King Béla IV — that is, two years after the Mongol invasion, in the middle of the king's programme of granting land on condition that it be settled and defended. The same charter is said to carry the first written mention of an iron hammer mill in the Kingdom of Hungary: a water-driven hammer for beating smelted iron into bars. That is what this valley was for. Ore came out of the hills above, charcoal came out of the woods on them, and the stream turned the wheels.Štítnik sa prvý raz spomína v roku 1243, v listine kráľa Bela IV. — teda dva roky po vpáde Mongolov, uprostred kráľovho programu udeľovania pôdy s podmienkou, že sa osadí a bude brániť. O tej istej listine sa uvádza, že obsahuje prvú písomnú zmienku o železiarskom hámri v Uhorskom kráľovstve: vodou poháňanom kladive, ktoré zo surového železa vytepávalo tyče. Na to tá dolina bola. Ruda išla z kopcov nad ňou, drevené uhlie z lesov na nich a potok krútil kolesami.
The valley belonged to the family that took its name from the place — the lords of Štítnik, in Hungarian the Csetneki, a branch of the same kindred, the Ákos, that produced the Bebeks of Plešivec. Iron made them rich; Štítnik held market rights and counted as a small town rather than a village; and in the fourteenth century they began the church that still stands. It was built as a family church and burial place as much as a parish church, and it was painted inside as the walls went up, in several campaigns one over another. Their tomb slabs are set in the floor: the people who paid for the building are lying in it.Dolina patrila rodu, ktorý si vzal meno podľa nej — pánom zo Štítnika, po maďarsky Csetneki, vetve toho istého rodu Ákos, z ktorého vzišli aj plešivskí Bebekovci. Zbohatli na železe, Štítnik mal trhové práva a platil skôr za mestečko než za dedinu, a v 14. storočí začali stavať kostol, ktorý tam stojí dodnes. Vznikal rovnako ako rodový kostol a pohrebisko, ako aj ako farský chrám, a maľovali ho zvnútra už počas stavby, vo viacerých vrstvách jedna cez druhú. Ich náhrobné dosky sú vsadené do dlážky: tí, čo stavbu zaplatili, v nej ležia.
The decades when Jiskra's captains and then the unpaid bratríci bands ran Gemer were not safe ones, and around 1432 a moated manor went up in the village — a small water castle, protected by a ditch rather than by a mountain. Work on the church went on regardless: it was enlarged into a wide three-aisled hall, the kind of open room a market town could actually fill. Its bronze baptismal font is dated 1454 and it is still in use. A place that goes on casting bronze and cutting stone through a bad half-century is a place that is still earning.Desaťročia, keď Gemer ovládali Jiskrovi kapitáni a po nich nevyplatené skupiny bratríkov, neboli bezpečné, a tak okolo roku 1432 vyrástla v obci opevnená kúria — malý vodný hrad chránený priekopou, nie kopcom. Na kostole sa napriek tomu stavalo ďalej: rozšírili ho na široký trojlodný halový priestor, aký vedelo trhové mestečko naozaj naplniť. Bronzová krstiteľnica má letopočet 1454 a používa sa dodnes. Obec, ktorá aj v zlom polstoročí odlieva bronz a teše kameň, je obec, ktorá stále zarába.
In the sixteenth century the parish turned Lutheran, as most of Gemer did, and the wall paintings were covered with limewash. To the people doing it this was not vandalism: Lutheran worship centred on the preached word, and a wall crowded with painted saints was held to distract from it. It is also the single reason so much of that painting still exists — lime protected it, while elsewhere unpainted churches were simply redecorated or rebuilt. The congregation furnished the room to its own taste instead, with galleries, pews and an organ dated 1639, while beyond the hills the Ottoman frontier ran across southern Gemer and the whole district paid tax to Fiľakovo.V 16. storočí prešla fara na evanjelickú vieru, tak ako väčšina Gemera, a nástenné maľby zabielili vápnom. V očiach tých, čo to robili, to nebolo ničenie: evanjelické bohoslužby stáli na kázanom slove a stena plná maľovaných svätcov od neho podľa nich odvádzala pozornosť. Zároveň je to jediný dôvod, prečo sa tá maľba vôbec zachovala — vápno ju chránilo, kým inde sa nezabielené kostoly jednoducho premaľovali alebo prestavali. Zbor si priestor zariadil po svojom: emporami, lavicami a organom s letopočtom 1639, kým za kopcami viedla osmanská hranica cez južný Gemer a celý kraj platil dane do Fiľakova.
The Habsburgs spent the eighteenth century trying to bring their Protestant subjects back to Rome, first by force and later by patient competition. In Štítnik that history is visible as an address: the Catholic church of St Jude Thaddeus was built between 1749 and 1753, a few minutes' walk from the Lutheran hall church, and the two congregations have shared the village ever since. The Lutherans answered in their own way, putting a second organ, dated 1776, into the old church. Štítnik produced churchmen of its own as well, among them the Lutheran superintendent Samuel Antoni (1664–1738).Habsburgovci sa celé 18. storočie usilovali priviesť protestantských poddaných späť k Rímu — najprv silou, neskôr trpezlivou konkurenciou. V Štítniku vidno tie dejiny ako adresu: katolícky Kostol svätého Júdu Tadeáša postavili v rokoch 1749 – 1753 pár minút chôdze od evanjelického halového kostola a odvtedy si obec delia dva zbory. Evanjelici odpovedali po svojom — do starého kostola pribudol druhý organ s letopočtom 1776. Zo Štítnika pochádzali aj vlastní cirkevní vzdelanci, medzi nimi evanjelický superintendent Samuel Antoni (1664 – 1738).
The revolution of 1848 abolished serfdom across the kingdom, freeing the villages of this valley from labour dues at exactly the moment their main employer began to fail. Charcoal hammer mills like Štítnik's could not match coke-fired ironworks for price or for volume, and one by one the small forges along the stream stopped. Families started to leave — first for the bigger works, later for America. The painter Viktor Madarász (1830–1917) was born here in this generation and made his career elsewhere, painting scenes from Hungarian history; that pattern, of talent leaving the valley, is the story of the next hundred and fifty years.Revolúcia roku 1848 zrušila v celej krajine poddanstvo a oslobodila dediny v tejto doline od robôt práve vo chvíli, keď ich hlavný zamestnávateľ začal upadať. Drevouhoľné hámre, aké mal Štítnik, nemohli cenou ani množstvom konkurovať koksovým železiarňam a malé vyhne pri potoku postupne dohasínali. Rodiny sa začali sťahovať — najprv za väčšími závodmi, neskôr do Ameriky. V tejto generácii sa tu narodil maliar Viktor Madarász (1830 – 1917), ktorý sa presadil inde obrazmi z uhorských dejín; a práve to — odchod nadaných z doliny — je príbeh nasledujúcich stopäťdesiatich rokov.
In September 1893 a company was formed to build a railway up the Štítnik valley, and on 13 November 1894 the first train ran on the finished line. It was standard gauge and it was built for freight: it climbed from the junction at Plešivec through Štítnik to the paper mill at Slavošovce at the head of the valley. For decades afterwards the valley's timber, paper and stone went out that way, and its people came and went with them. A branch line looks like a small thing until it is taken away.V septembri 1893 vznikla účastinná spoločnosť, ktorá mala postaviť železnicu do Štítnickej doliny, a 13. novembra 1894 prešiel po hotovej trati prvý vlak. Bola s normálnym rozchodom a stavala sa pre nákladnú dopravu: od odbočky v Plešivci stúpala cez Štítnik k papierni v Slavošovciach na konci doliny. Desaťročia potom odchádzalo touto cestou drevo, papier a kameň z doliny a spolu s nimi cestovali aj ľudia. Vlečka vyzerá ako malá vec — kým vám ju nevezmú.
Štítnik became part of Czechoslovakia in 1918 along with the rest of Gemer, and unlike the towns down on the plain it stayed on the Slovak side of every argument about where the border should run. Slovak schooling arrived, the paper mill at the head of the valley kept working and the branch line kept running. The village was far poorer than in its iron-making centuries, but it was still a working valley with a reason to exist. That is worth noticing, because it is the last time anyone could say so.Štítnik sa v roku 1918 stal spolu so zvyškom Gemera súčasťou Československa a na rozdiel od mestečiek dolu v rovine zostal pri každom spore o priebeh hranice na slovenskej strane. Prišlo slovenské školstvo, papiereň na konci doliny pracovala ďalej a vlečka jazdila. Obec bola oveľa chudobnejšia ako v železiarskych storočiach, no stále to bola pracujúca dolina, ktorá mala dôvod existovať. Stojí za to si to všimnúť, lebo naposledy sa to dalo povedať práve vtedy.
The First Vienna Award of 2 November 1938 was a decision handed down by Nazi Germany and Fascist Italy that gave southern Slovakia to Hungary. The new line ran along Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava, which put Plešivec, the junction at the foot of this valley, on the Hungarian side. Štítnik, Ochtiná and sixteen other villages of the Štítnik valley stayed in Slovakia but lost their road and their railway to the outside world at a stroke. A line drawn on a map in Vienna by two foreign governments decided whether a village here could get its goods to a train.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 bola rozhodnutím nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ktorým juh Slovenska pripadol Maďarsku. Nová hranica viedla po línii Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava, čím sa Plešivec, odbočka na úpätí tejto doliny, ocitol na maďarskej strane. Štítnik, Ochtiná a šestnásť ďalších obcí Štítnickej doliny zostali na Slovensku, ale zo dňa na deň prišli o cestu aj železnicu do sveta. Čiara nakreslená na mape vo Viedni dvoma cudzími vládami rozhodla o tom, či dedina dostane svoj tovar k vlaku.
Slovakia's answer to the cut-off valley was to dig through a mountain. From 1941 a tunnel 2,401 metres long was driven under the ridge between the Štítnik and Muráň valleys so that the branch line could reach Revúca without entering Hungary; the breakthrough came in April 1944. Then the war ended, the border went back and the need disappeared — the tunnel never carried a single train, and today it is walked and cycled. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 and was pushed back into the mountains that autumn, the Ore Mountains above this valley became partisan country, fought over until the front reached Gemer in January 1945.Slovenskou odpoveďou na odrezanú dolinu bolo prekopať sa cez vrch. Od roku 1941 razili pod hrebeňom medzi Štítnickou a Muránskou dolinou tunel dlhý 2 401 metrov, aby vlečka dosiahla Revúcu bez vstupu na maďarské územie; prerazili ho v apríli 1944. Potom sa vojna skončila, hranica sa vrátila a potreba zanikla — tunelom neprešiel ani jeden vlak a dnes sa ním chodí pešo a na bicykli. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a na jeseň ho zatlačili späť do hôr, Rudohorie nad touto dolinou sa stalo partizánskym územím, o ktoré sa bojovalo, kým v januári 1945 neprišiel do Gemera front.
The communist state collectivised the fields, finished off what was left of the small workshops, and moved the valley's working people to jobs elsewhere — the magnesite plants at Jelšava and Lubeník, the ore mines around Rožňava, the factories of Košice. Štítnik became a place people commuted out of, and its population began a long decline that has not stopped. The one thing that steadily improved was the church: restorers went on taking limewash off the walls in stages through the twentieth century, and the medieval painting came back into view a section at a time. The uncovering has never entirely finished — there are still walls with something underneath.Komunistický štát skolektivizoval polia, dorazil zvyšky malých dielní a pracujúcich z doliny presunul za robotou inam — do magnezitiek v Jelšave a Lubeníku, do rudných baní pri Rožňave, do košických fabrík. Zo Štítnika sa stala obec, z ktorej sa dochádza, a počet obyvateľov začal dlho klesať — dodnes neprestal. Jediné, čo sa sústavne zlepšovalo, bol kostol: reštaurátori celé 20. storočie po častiach snímali vápno a stredoveká maľba sa vracala na svetlo kus po kuse. Odkrývanie sa nikdy celkom neskončilo — stále sú steny, pod ktorými niečo je.
The Velvet Revolution of November 1989 ended the communist state, and what followed in the Gemer valleys was closure rather than boom: the magnesite works cut back, the ore mines shut through the 1990s, and the district settled into some of the highest unemployment in Slovakia. In 1991 Štítnik was declared a monument zone — a legal designation that protects a whole historic core rather than one building. That was real recognition, but recognition employs nobody. The village had to learn to be valued for what it had kept rather than for what it could make.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila komunistický štát a v gemerských dolinách po nej neprišiel rozmach, ale zatváranie: magnezitky obmedzili výrobu, rudné bane sa počas deväťdesiatych rokov zavreli a okres sa usadil medzi tie s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku. V roku 1991 vyhlásili Štítnik za pamiatkovú zónu — právnu ochranu, ktorá sa nevzťahuje na jednu stavbu, ale na celé historické jadro. Bolo to skutočné uznanie, lenže uznanie nikoho nezamestná. Obec sa musela naučiť, že si ju budú vážiť za to, čo si uchovala, nie za to, čo vyrába.
Štítnik today has fewer than fifteen hundred inhabitants looking after a monument of European importance. The church belongs to a small Lutheran congregation, is normally locked, and is opened by a keyholder from the village or through the parish — the marked Gothic Route through these valleys exists precisely because the churches on it cannot be kept open all day. Telephone ahead and you see one of the great painted interiors of central Europe; arrive unannounced and you see a door. It is worth understanding why: this is one of the poorest corners of Slovakia, and the people keeping the roof on are the people living under it.V Štítniku dnes žije necelých poldruha tisíca ľudí, ktorí sa starajú o pamiatku európskeho významu. Kostol patrí malému evanjelickému zboru, býva zamknutý a otvára ho kľúčnik z obce alebo fara — značená Gotická cesta týmito dolinami existuje práve preto, že kostoly na nej sa nedajú držať otvorené celý deň. Zavolajte vopred a uvidíte jeden z veľkých maľovaných interiérov strednej Európy; príďte neohlásene a uvidíte dvere. Oplatí sa vedieť prečo: toto je jeden z najchudobnejších kútov Slovenska a strechu nad tou pamiatkou držia tí istí ľudia, čo pod ňou bývajú.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.