For nine hundred years this place was Svätý Kríž nad Hronom — Holy Cross on the Hron — a small church-owned market town under Šášov castle, with a bishops' manor house and a park. Then in the early 1950s the state put an aluminium smelter beside it, and in 1955 renamed the town after the glow of the furnaces. Almost everything you see is younger than the decision to smelt metal here.Deväťsto rokov to bol Svätý Kríž nad Hronom — malé cirkevné mestečko pod Šášovským hradom, s biskupským kaštieľom a parkom. Potom začiatkom päťdesiatych rokov postavil štát vedľa neho hlinikáreň a v roku 1955 mesto premenovali podľa žiaru pecí. Takmer všetko, čo tu vidno, je mladšie než rozhodnutie taviť tu kov.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The place first appears in writing in 1075, in the charter with which King Géza I founded the Benedictine abbey at Hronský Beňadik downstream. It was named for a cross — Kríž in Slovak, written in Latin documents as Cristur and Sancta Crux, in Hungarian Garamszentkereszt. From the beginning it was church land rather than royal or noble land, and that shaped the next eight centuries: its lords wore mitres, not helmets.Po prvý raz sa toto miesto spomína v písomnosti v roku 1075, v listine, ktorou kráľ Gejza I. založil benediktínske opátstvo v Hronskom Beňadiku nižšie po prúde. Meno dostalo podľa kríža — v latinských listinách Cristur a Sancta Crux, po maďarsky Garamszentkereszt. Od začiatku to bola cirkevná, nie kráľovská ani šľachtická pôda, a to určilo nasledujúcich osem storočí: tunajší páni nosili mitry, nie prilby.
The Mongol invasion of 1241 emptied and frightened the kingdom, and the years afterwards are full of charters meant to put people back on the land. On 4 February 1246 the archbishop of Esztergom, Štefan Vanča, granted Svätý Kríž the privileges of a landlord's town — a market town belonging to a lord rather than to the king. That is the moment it stopped being a village. The estate around it was divided between the archbishop's men and the abbey at Hronský Beňadik.Vpád Mongolov v roku 1241 krajinu vyľudnil a vystrašil a roky po ňom sú plné listín, ktoré mali dostať ľudí späť na pôdu. Štvrtého februára 1246 udelil ostrihomský arcibiskup Štefan Vančay Svätému Krížu výsady zemepánskeho mestečka — trhového mesta, ktoré patrí pánovi, nie kráľovi. Vtedy prestalo byť dedinou. Panstvo okolo neho si delili arcibiskupovi ľudia a opátstvo v Hronskom Beňadiku.
A few kilometres downstream, on a rock above the Hron, stood Šášov castle, first mentioned in 1253 as the property of two brothers, Vincent and Peter. Its job was to watch the trade road along the Hron and collect the toll — a fee on every cart that passed, which included the town's own traffic. Owning the castle meant owning the valley, so it changed hands constantly: a Štiavnica chamber count in 1320, the Szécsényi barons from 1387, Queen Barbara of Cilli in 1424. A castle overhead was not protection. It was a landlord with a gate.Pár kilometrov po prúde, na skale nad Hronom, stál Šášovský hrad, prvý raz spomenutý v roku 1253 ako majetok bratov Vincenta a Petra. Jeho úlohou bolo strážiť pohronskú obchodnú cestu a vyberať mýto — poplatok z každého voza, ktorý prešiel, teda aj z vozov mestečka pod ním. Vlastniť hrad znamenalo vlastniť dolinu, a tak si ho podávali z ruky do ruky: v roku 1320 štiavnický komorský gróf, od roku 1387 Séčiovci, v roku 1424 kráľovná Barbora Celjská. Hrad nad hlavou nebol ochranou. Bol zemepánom so závorou.
In 1447 Šášov was held by Ján Jiskra, the Bohemian captain who controlled most of what is now central and eastern Slovakia on behalf of the boy-king Ladislaus while the Hungarian nobility argued over the throne. In 1490 Queen Beatrice granted the castle to the Dóci family, who kept it until 1647 — the same family that plundered and burned Brezno in 1517. For a market town underneath, the difference between one lord and the next was mostly a matter of who collected.V roku 1447 držal Šášov Ján Jiskra, český kapitán, ktorý v mene maloletého kráľa Ladislava ovládal väčšinu dnešného stredného a východného Slovenska, kým sa uhorská šľachta hádala o trón. V roku 1490 dala kráľovná Beatrix hrad Dócovcom, ktorí ho držali až do roku 1647 — bol to ten istý rod, ktorý v roku 1517 vyraboval a vypálil Brezno. Pre trhové mestečko pod hradom bol rozdiel medzi jedným a druhým pánom hlavne v tom, kto vyberá.
After Mohács in 1526 the kingdom split, and within a generation the Ottoman frontier lay a day's ride south of the Štiavnica hills. That mattered here because of what passed through: Kremnica's gold and Banská Štiavnica's silver were the Habsburg treasury's single most valuable asset, and Svätý Kríž sat on the road between the two. The seventeenth century here was raids, requisitions and plague, and the town's own tradition remembers a long siege. Written detail is thin — which is itself normal for a small town in a war zone.Po Moháči v roku 1526 sa krajina rozpadla a v priebehu jednej generácie ležala osmanská hranica deň jazdy južne od Štiavnických vrchov. Tu to bolo dôležité pre to, čo tadiaľto prechádzalo: kremnické zlato a štiavnické striebro boli najcennejším majetkom habsburskej pokladnice a Svätý Kríž ležal na ceste medzi nimi. Sedemnáste storočie tu znamenalo vpády, rekvirovanie a mor a mestská tradícia si pamätá dlhé obliehanie. Písomných podrobností je málo — čo je pri malom meste vo vojnovom pásme celkom bežné.
The Rákóczi uprising, the last and largest Hungarian revolt against the Habsburgs, ended for this valley in 1708, when the imperial general Sigbert Heister took Šášov castle and had it set on fire. It was never rebuilt and has been falling apart ever since. Remember that the next time someone tells you a Slovak castle was destroyed by the Turks: far more often it was the emperor's own army, making sure that no rebel could ever use those walls again.Rákociho povstanie, posledné a najväčšie uhorské povstanie proti Habsburgovcom, sa pre túto dolinu skončilo v roku 1708, keď cisársky generál Sigbert Heister dobyl Šášovský hrad a nechal ho podpáliť. Nikdy ho neobnovili a odvtedy sa rozpadáva. Spomeňte si na to, keď vám niekto povie, že slovenský hrad zničili Turci: oveľa častejšie to bola cisárova vlastná armáda, ktorá sa postarala, aby tie múry už nikdy nemohol použiť žiadny povstalec.
Maria Theresa's church reforms created a new Catholic diocese at Banská Bystrica in 1776, carved out of the enormous archdiocese of Esztergom. Its bishops took the Baroque manor house at Svätý Kríž as their country residence, and the park around it dates from this period. That is the whole explanation for why a modest market town on the Hron has a building of that scale at its centre — and why the building survived the twentieth century, when the town around it did not.Cirkevné reformy Márie Terézie vytvorili v roku 1776 nové katolícke biskupstvo v Banskej Bystrici, vyčlenené z obrovskej ostrihomskej arcidiecézy. Jeho biskupi si vzali barokový kaštieľ vo Svätom Kríži za svoje vidiecke sídlo a z tohto obdobia pochádza aj park okolo neho. To je celé vysvetlenie, prečo má skromné trhové mestečko na Hrone v strede budovu takej veľkosti — a prečo tá budova prežila dvadsiate storočie, ktoré mesto okolo nej neprežilo.
In 1851 Štefan Moyzes became bishop of Banská Bystrica and made this manor house his home. On 12 December 1861 he led the Slovak delegation that carried the Memorandum of the Slovak Nation to Emperor Franz Joseph in Vienna — a petition for Slovak schools, a Slovak self-governing district and the right to use Slovak in office. On 3 August 1863 he became the first chairman of Matica slovenská, the national cultural institution founded that year. He died here on 5 July 1869 and is buried in the crypt of the church in the town, which makes this small place one of the addresses of the Slovak national awakening.V roku 1851 sa Štefan Moyzes stal banskobystrickým biskupom a tento kaštieľ sa stal jeho domovom. Dvanásteho decembra 1861 viedol slovenskú delegáciu, ktorá odovzdala cisárovi Františkovi Jozefovi vo Viedni Memorandum národa slovenského — žiadosť o slovenské školy, o slovenské samosprávne územie a o právo používať slovenčinu na úradoch. Tretieho augusta 1863 sa stal prvým predsedom Matice slovenskej, národnej kultúrnej ustanovizne založenej v tom istom roku. Zomrel tu 5. júla 1869 a je pochovaný v krypte tunajšieho kostola — vďaka čomu je toto malé mesto jednou z adries slovenského národného obrodenia.
After the Compromise of 1867 Hungary governed its own half of the empire and set about making all its citizens Hungarian. In 1875 the government closed Matica slovenská — the institution Moyzes had chaired six years before — and seized its property and its collections. Slovak-language secondary schools were shut in the same years. The town was officially Garamszentkereszt, its schooling was in Hungarian, and it stayed what it had been: a small market town with a bishop's house in it.Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 si Uhorsko spravovalo vlastnú polovicu ríše a pustilo sa do toho, aby zo všetkých svojich občanov urobilo Maďarov. V roku 1875 vláda zatvorila Maticu slovenskú — ustanovizeň, ktorej šesť rokov predtým predsedal Moyzes — a zhabala jej majetok aj zbierky. V tých istých rokoch zrušili aj slovenské gymnáziá. Mesto sa úradne volalo Garamszentkereszt, učilo sa v ňom po maďarsky a zostalo tým, čím bolo: trhovým mestečkom s biskupským domom.
In 1918 Austria-Hungary collapsed and the town became part of Czechoslovakia, with its Slovak name restored. Between the wars it was still what it had been for centuries: a market town on the river, a few hundred houses, the manor house and its park, the ruin of Šášov on the rock downstream. Nothing about it suggested it would be one of the most industrial towns in central Slovakia within a single generation.V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a mesto sa stalo súčasťou Československa, s obnoveným slovenským menom. Medzi vojnami bolo stále tým, čím bolo stáročia: trhovým mestom pri rieke, s niekoľkými stovkami domov, s kaštieľom a parkom a so zrúcaninou Šášova na skale nižšie po prúde. Nič na ňom nenaznačovalo, že o jednu generáciu neskôr bude patriť k najpriemyselnejším mestám stredného Slovenska.
In the Slovak National Uprising the town was a defended point on the insurgent front line: heavy fighting ran here from 23 September to 5 October 1944 as German forces pushed up the Hron. The town paid for it — some 260 houses burned, in the October fighting and again during the German occupation in March 1945. Soviet and Romanian troops liberated the town on 1 April 1945. Almost nothing of the old Svätý Kríž survived the combination of that fire and what came after it.Počas Slovenského národného povstania bolo mesto braneným bodom povstaleckej frontovej línie: od 23. septembra do 5. októbra 1944 sa tu tvrdo bojovalo, ako nemecké jednotky postupovali hore Pohroním. Mesto to zaplatilo — zhorelo približne 260 domov, v októbrových bojoch a potom znova počas nemeckej okupácie v marci 1945. Sovietske a rumunské vojská mesto oslobodili 1. apríla 1945. Zo starého Svätého Kríža neprežilo takmer nič — najprv oheň, potom to, čo prišlo po ňom.
Housing estates, schools, a new street plan and a new population followed the smelter, and the number of inhabitants multiplied. The manor house and its park were left standing in the middle of it, which is why the town has an eighteenth-century core surrounded by concrete rather than the other way round. The plant also left a bill: the original smelting technology released fluoride compounds that damaged the forests and farmland of the whole basin. That damage was visible from the road, and it took decades to deal with.Za hlinikárňou prišli sídliská, školy, nový uličný plán a nové obyvateľstvo a počet ľudí sa znásobil. Kaštieľ a park nechali stáť uprostred toho všetkého — preto má mesto jadro z osemnásteho storočia obklopené betónom, a nie naopak. Závod však zanechal aj účet: pôvodná technológia tavenia uvoľňovala zlúčeniny fluóru, ktoré poškodzovali lesy a poľnohospodársku pôdu celej kotliny. Tie škody bolo vidieť z cesty a naprávali sa desaťročia.
In the early 1950s the state chose this basin for an aluminium smelter, named ZSNP after the Slovak National Uprising. Aluminium is made by passing an enormous electric current through dissolved ore, so it needs cheap power and a lot of flat ground — and the Žiar basin, unusually open for central Slovakia, had the room. Production began in 1953. In 1955 the town's name was changed: Svätý Kríž, Holy Cross, became Žiar nad Hronom, and žiar means glow.Začiatkom päťdesiatych rokov vybral štát túto kotlinu pre hlinikáreň, pomenovanú ZSNP podľa Slovenského národného povstania. Hliník sa vyrába tak, že sa cez rozpustenú rudu vedie obrovský elektrický prúd, takže treba lacnú energiu a veľa rovnej pôdy — a Žiarska kotlina, na stredoslovenské pomery nezvyčajne otvorená, miesto mala. Výroba sa začala v roku 1953. V roku 1955 mesto zmenilo meno: zo Svätého Kríža sa stal Žiar nad Hronom — a žiar znamená žeravú žiaru.
After 1989 the works was privatised and, in the 1990s, the old smelting technology was replaced. That is the single most important thing that has happened to the town's environment: the air and the soil of the basin have been recovering ever since, and the forests on the surrounding hills with them. It is a rare case where a Slovak industrial town can point to a measurable improvement rather than a promise.Po roku 1989 závod sprivatizovali a v deväťdesiatych rokoch nahradili starú technológiu tavenia. Je to najdôležitejšia vec, aká sa v meste z hľadiska životného prostredia stala: vzduch aj pôda v kotline sa odvtedy zotavujú a s nimi aj lesy na okolitých kopcoch. Je to zriedkavý prípad, keď slovenské priemyselné mesto môže ukázať merateľné zlepšenie, a nie len sľub.
Aluminium is still the town's business, but not as it was. The smelter's primary electrolysis was shut down because of electricity prices, the last cells going cold in January 2023; the casthouse continues as a recycling and remelting works. A memorandum agreed with the government in 2025 sets out a plan — no more than a plan — to restart primary production in 2027. Around the plant an industrial park of aluminium foundries and car-component factories now uses the metal and the skills the smelter created.Hliník je stále biznisom mesta, no nie takým ako kedysi. Primárnu elektrolýzu odstavili pre ceny elektriny, posledné pece dohasli v januári 2023; zlieváreň pokračuje ako recyklačná a pretavovacia prevádzka. Memorandum s vládou z roku 2025 načrtáva plán — nič viac než plán — na obnovenie primárnej výroby v roku 2027. Okolo závodu dnes stojí priemyselný park zlievarní hliníka a výrobcov automobilových komponentov, ktorý využíva kov aj zručnosti, čo hlinikáreň vytvorila.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.