Ružomberok stands where the Revúca comes down out of the Veľká Fatra to meet the Váh, and its history is the history of that junction: a road town under a royal castle, then the first real factory town in Liptov, then the parish of a priest who became the loudest Slovak voice in Austria-Hungary. On 27 October 1907 gendarmes fired on villagers at Černová, four kilometres from the town centre, and the name of that small place went round the world.Ružomberok leží tam, kde Revúca zbieha z Veľkej Fatry k Váhu, a jeho dejiny sú dejinami tejto križovatky: najprv mesto na ceste pod kráľovským hradom, potom prvé skutočné továrenské mesto Liptova a napokon farnosť kňaza, z ktorého sa stal najhlasnejší slovenský hlas v Rakúsko-Uhorsku. 27. októbra 1907 vystrelili žandári do ľudí v Černovej, štyri kilometre od centra mesta, a meno tejto malej dediny obletelo svet.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
In 1233 King Andrew II gave a piece of land called Revúca — terra Reuche in the Latin of the charter — to a man named Hudko. That document is the first time this place appears in writing, which is a fact about a parchment and not about when people arrived: the valley floor where the Revúca joins the Váh was being farmed long before anyone wrote it down. Some time before the 1320s German settlers founded a settlement here and called it Rosenberg, rose mountain. Slovak simply translated the name into Ružomberok and Hungarian into Rózsahegy — three languages, one place, and you can still read all three on old maps.V roku 1233 daroval kráľ Ondrej II. zem zvanú Revúca — v latinčine listiny terra Reuche — mužovi menom Hudko. Tá listina je prvou písomnou zmienkou o tomto mieste, čo je však údaj o pergamene, nie o tom, odkedy tu žijú ľudia: dno doliny, kde sa Revúca vlieva do Váhu, obrábali dávno predtým, než to niekto zapísal. Ešte pred dvadsiatymi rokmi štrnásteho storočia tu nemeckí osadníci založili osadu a nazvali ju Rosenberg, ružový vrch. Slovenčina meno jednoducho preložila na Ružomberok, maďarčina na Rózsahegy — tri jazyky, jedno miesto, a na starých mapách nájdete všetky tri.
In the spring of 1241 a Mongol army destroyed the field army of the Kingdom of Hungary at Mohi and rode across the country. No source records what happened in this corner of Liptov, and nothing attests that Ružomberok was burned — which is worth saying out loud, because 'destroyed by the Mongols' is the most repeated and least checked sentence in Slovak local history. What 1241 did do here is visible from the main road. King Béla IV came out of hiding convinced that earth banks and wooden palisades were worthless and pushed his lords to build in stone, and Likava, on its knoll a few kilometres north above the village of Likavka, went up in the thirteenth and fourteenth centuries as a royal castle to watch this stretch of the Váh. The castle above the town is the answer to 1241, not its victim.Na jar 1241 rozdrvilo mongolské vojsko poľnú armádu Uhorského kráľovstva pri Mohi a prehnalo sa krajinou. Čo sa vtedy dialo v tomto kúte Liptova, nezaznamenal nikto a nič nedosvedčuje, že by Ružomberok zhorel — a to sa oplatí povedať nahlas, lebo veta o tom, že „to zničili Mongoli“, patrí v slovenských miestnych dejinách k najčastejšie opakovaným a najmenej overeným. Čo rok 1241 tu naozaj spôsobil, vidno z hlavnej cesty. Kráľ Belo IV. sa vrátil z úkrytu s presvedčením, že hlinené valy a drevené palisády sú na nič, a tlačil veľmožov, aby stavali z kameňa; Likava na brale pár kilometrov severne nad obcou Likavka vyrástla v trinástom a štrnástom storočí ako kráľovský hrad, ktorý mal strážiť tento úsek Váhu. Hrad nad mestom je odpoveďou na rok 1241, nie jeho obeťou.
In 1318 Ružomberok was granted town privileges on the authority of Master Donč, the count of Zvolen: the right to hold a market, to judge its own people and to run its own affairs, which is what turns a settlement into a town. The parish church of St Andrew is first mentioned in the same year. In 1329 the older settlement of Revúca was absorbed as the quarter of Podhora, and in 1340 King Charles Robert of Anjou confirmed the privileges — confirmation mattered, because a charter a king had reconfirmed was one a later lord could not quietly ignore. Then in 1390 King Sigismund attached the town to the Likava estate, and from that day Ružomberok was a chartered town that answered to a landlord in a castle.V roku 1318 dostal Ružomberok mestské výsady z poverenia magistra Donča, zvolenského župana: právo trhu, vlastného súdu a vlastnej správy, teda presne to, čo z osady robí mesto. Z toho istého roku pochádza aj prvá zmienka o farskom Kostole svätého Ondreja. V roku 1329 pohltilo mesto staršiu osadu Revúca ako svoju štvrť Podhora a v roku 1340 výsady potvrdil kráľ Karol Róbert z Anjou — a na potvrdení záležalo, lebo listinu potvrdenú kráľom už neskorší zemepán nemohol len tak obísť. V roku 1390 pripojil kráľ Žigmund Luxemburský mesto k likavskému panstvu a Ružomberok bol odvtedy výsadným mestom, ktoré sa zodpovedalo pánovi na hrade.
The fifteenth century is when the town changed language. Under the pressure of the Hussite wars a number of the wealthy German families left after 1431, and over the century Ružomberok became a Slovak-speaking town. The danger did not end with the Hussites: bands known as the bratríci, the brethren — unpaid soldiers left over from the wars of Ján Jiskra — moved through the north, and around 1445 the townspeople fortified their own parish church, which is what people did when there was no room for them in a castle. Likava itself was held by Peter Komorovský, a magnate whose men treated Liptov and Orava as their own to plunder, until King Matthias Corvinus took the castle back into royal hands.V pätnástom storočí zmenilo mesto jazyk. Pod tlakom husitských vojen po roku 1431 odišlo viacero bohatých nemeckých rodín a Ružomberok sa v priebehu storočia stal slovenským mestom. Nebezpečenstvo sa husitmi neskončilo: severom sa pohybovali skupiny bratríkov — nevyplatených vojakov, čo zostali po vojnách Jána Jiskru — a okolo roku 1445 si mešťania opevnili vlastný farský kostol. Presne tak sa zachovali ľudia, pre ktorých sa na hrade nenašlo miesto. Samotnú Likavu držal Peter Komorovský, veľmož, ktorého ľudia sa k Liptovu a Orave správali ako k vlastnej koristi, kým hrad kráľ Matej Korvín nevrátil do kráľovských rúk.
While the south of the kingdom was fought over by Habsburg and Ottoman armies for a century and a half, Liptov stayed outside it: this valley was never under Ottoman rule and the fighting frontier stayed far to the south. That does not mean nothing happened here. Likava passed to the Thurzó family — the same house that held Orava and Bytča — who rebuilt the castle as a Renaissance residence and ran their Liptov estates from behind its walls, so the landlord of Ružomberok was now one of the greatest families in the kingdom. That double character is still legible in the stonework above the town: a hard medieval core with a comfortable later house grafted onto it.Kým sa juh kráľovstva poldruha storočia bil s osmanskými a habsburskými vojskami, Liptov ostal mimo: toto údolie nikdy nepatrilo pod osmanskú správu a bojová hranica zostala ďaleko na juhu. Neznamená to však, že sa tu nič nedialo. Likava prešla na Thurzovcov — ten istý rod, ktorý držal Oravu aj Bytču — a tí hrad prestavali na renesančné sídlo a spoza jeho múrov spravovali svoje liptovské panstvá; zemepánom Ružomberka sa tak stal jeden z najmocnejších rodov kráľovstva. Ten dvojaký ráz je v murive nad mestom čitateľný dodnes: tvrdé stredoveké jadro a naň naštepený pohodlnejší neskorší dom.
The uprisings against the Habsburgs that ran through Hungary for half a century ended, for Ružomberok, with the loss of the castle above it. During the Rákóczi uprising of 1703–1711 Likava was deliberately slighted — pulled down far enough that nobody could hold it as a stronghold again — and it has been a ruin ever since. Remember that whenever you hear that a Slovak castle was 'destroyed by the Turks': far more of them were wrecked on purpose, by order, after an uprising, than were ever taken by an Ottoman army. Likava was never rebuilt, and what the town looked up at from then on was a ruin.Povstania proti Habsburgovcom, ktoré Uhorskom prechádzali pol storočia, sa pre Ružomberok skončili stratou hradu nad mestom. Počas Rákócziho povstania v rokoch 1703 – 1711 Likavu zámerne zbúrali — natoľko, aby ju už nikto nemohol držať ako pevnosť — a odvtedy je zrúcaninou. Spomeňte si na to vždy, keď počujete, že slovenský hrad „zničili Turci“: oveľa viac hradov padlo úmyselne, na rozkaz a po povstaní, než ich kedy dobylo osmanské vojsko. Likavu už nikto neobnovil a mesto odvtedy hľadelo hore na zrúcaninu.
In 1871 the Kassa–Oderberg railway — the line from Košice to Bohumín that still runs through the town — was completed up the Váh valley, and within one generation everything changed. A brickworks opened the same year. In 1880 Jakub Klein and his partners set up a pulp and paper works, which in 1899 became the Ružomberok cellulose and paper factory; a woodpulp and board mill went up at Biely Potok in 1883, a match factory in 1890, and from 1894 the textile mill at Rybárpole grew into the largest in Hungary. A narrow-gauge line to the spa at Korytnica followed in 1908. Ružomberok was no longer a market town under a ruined castle but a factory town full of people who worked for wages — and a factory town is a place where politics can start.V roku 1871 dokončili dolinou Váhu Košicko-bohumínsku železnicu, ktorá mestom prechádza dodnes, a v priebehu jedinej generácie sa zmenilo všetko. V tom istom roku otvorili tehelňu. V roku 1880 založil Jakub Klein so spoločníkmi továreň na celulózu a papier, z ktorej sa v roku 1899 stala Ružomberská továreň na celulózu a papier; v roku 1883 pribudla v Bielom Potoku fabrika na drevovinu a lepenku, v roku 1890 zápalkáreň a od roku 1894 rástla textilka v Rybárpoli, až bola najväčšia v Uhorsku. V roku 1908 pripojila mesto úzkokoľajka ku kúpeľom v Korytnici. Ružomberok už nebol trhovým mestečkom pod zrúcaninou, ale továrenským mestom plným ľudí, ktorí pracovali za mzdu — a továrenské mesto je miesto, kde sa môže začať politika.
Andrej Hlinka was born in 1864 at Černová, then a village of small farmers four kilometres west of the town centre, and was ordained in 1889. In 1905 the parishioners of Ružomberok elected him their parish priest — against the wishes of his bishop, Sándor Párvy of Spiš, which tells you most of what you need to know about that relationship. In the elections of 1906 Hlinka campaigned for the Slovak candidate Vavro Šrobár; in June 1906 he was convicted of incitement against the Hungarian nationality and sentenced to two years, and the bishop suspended him from priestly duty. So by the autumn of 1907 the parish had a priest whom the state had convicted and the church had silenced, and a congregation that had chosen him anyway.Andrej Hlinka sa narodil v roku 1864 v Černovej, vtedy dedine drobných gazdov štyri kilometre západne od centra mesta, a v roku 1889 ho vysvätili za kňaza. V roku 1905 si ho ružomberskí veriaci zvolili za farára — proti vôli jeho biskupa, spišského Alexandra Párvyho, čo o ich vzťahu povie takmer všetko. Vo voľbách roku 1906 agitoval Hlinka za slovenského kandidáta Vavra Šrobára; v júni 1906 ho odsúdili za poburovanie proti maďarskej národnosti na dva roky a biskup ho suspendoval z kňazskej služby. Na jeseň 1907 tak mala farnosť kňaza, ktorého štát odsúdil a cirkev umlčala — a veriacich, ktorí si ho aj tak vybrali.
Černová had built itself a church. The villagers raised about 80,000 crowns — an enormous sum for a village of smallholders, helped by donations from Slovaks who had emigrated to America — and the neo-Gothic Church of Our Lady of the Rosary, designed by the architect Milan Michal Harminc, was finished in 1907. They wanted Hlinka, their own native son, to consecrate it; he was suspended and away, and the bishop sent Hungarian-speaking priests instead, with the dean Martin Pazúrik to perform the blessing. On the morning of 27 October the people of Černová stood in the road and would not let the carriages through. A squad of gendarmes was escorting the party; their commander, Sergeant Ján Ladiczky, gave the order to fire — in Hungarian — and seven gendarmes shot into the crowd. Fifteen villagers were killed: nine on the spot, four the next day, two later in a hospital in Budapest. Twelve more were seriously wounded and about forty lightly. Five of the seven men who fired were themselves Slovaks.Černová si postavila kostol. Dedinčania vyzbierali okolo 80 000 korún — na dedinu drobných gazdov obrovské peniaze, pomohli aj dary Slovákov vysťahovaných do Ameriky — a novogotický Kostol Ružencovej Panny Márie podľa návrhu architekta Milana Michala Harminca stál v roku 1907 hotový. Chceli, aby ho vysvätil Hlinka, ich vlastný rodák; ten bol suspendovaný a mimo domova, a biskup poslal namiesto neho maďarsky hovoriacich kňazov, posvätiť kostol mal dekan Martin Pazúrik. Ráno 27. októbra sa ľudia z Černovej postavili do cesty a vozy ďalej nepustili. Sprievod sprevádzala čata žandárov; ich veliteľ, strážmajster Ján Ladiczký, vydal povel na streľbu — po maďarsky — a sedem žandárov vpálilo do zástupu. Pätnásť ľudí zahynulo: deväť na mieste, štyria na druhý deň, dvaja neskôr v nemocnici v Budapešti. Dvanásti utrpeli ťažké zranenia, asi štyridsať ľahké. Piati zo siedmich, čo strieľali, boli sami Slováci.
The state then prosecuted the survivors. Fifty-nine people from a village of a few hundred were charged and thirty-eight were convicted — twenty-two men and sixteen women — to a total of thirty-six and a half years in prison; nobody was punished for the shooting. Hlinka began his own sentence on 30 November 1907 in the Star Prison at Szeged, where he spent the time translating the Old Testament into Slovak. Abroad the case would not die: the Norwegian writer Björnstjerne Bjørnson and the Scottish historian R. W. Seton-Watson took it up, and Černová was reported across Europe and America in the very year of the Apponyi school laws, which required every child in the kingdom to learn in Hungarian. Hlinka appealed to Rome, his suspension was lifted on 8 April 1909, and on 29 June 1910 he consecrated the church at Černová himself.Štát potom postavil pred súd preživších. Z dediny s pár stovkami obyvateľov obvinili päťdesiatdeväť ľudí, tridsaťosem odsúdili — dvadsaťdva mužov a šestnásť žien — spolu na tridsaťšesť a pol roka väzenia; za streľbu nepotrestali nikoho. Hlinka nastúpil svoj trest 30. novembra 1907 v szegedínskej Hviezdicovej väznici a čas tam strávil prekladom Starého zákona do slovenčiny. V zahraničí prípad nezomrel: ujali sa ho nórsky spisovateľ Björnstjerne Bjørnson a škótsky historik R. W. Seton-Watson a o Černovej písali noviny po celej Európe i v Amerike — a to práve v roku, keď Apponyiho školské zákony prikázali, aby sa každé dieťa v kráľovstve učilo po maďarsky. Hlinka sa odvolal do Ríma, suspendáciu mu zrušili 8. apríla 1909 a 29. júna 1910 kostol v Černovej vysvätil sám.
Hlinka signed the Martin Declaration of 30 October 1918, by which Slovak politicians joined the new Czechoslovakia, and then spent the next twenty years arguing that the promises made to Slovaks had not been kept. In 1919 he travelled secretly to the Paris peace conference on a false passport to demand Slovak autonomy; he was deported back and imprisoned at home for months without trial. He chaired the Slovak People's Party until his death, and from 1925 the party officially carried his name. All of it was run from a parish house in Ružomberok, which is why a town of this size counted for so much in interwar politics — and the mills kept working, so that by 1921 Ružomberok was the largest settlement in the whole of central Slovakia.Hlinka podpísal Martinskú deklaráciu z 30. októbra 1918, ktorou sa slovenskí politici prihlásili k novému Československu, a nasledujúcich dvadsať rokov trval na tom, že sľuby dané Slovákom nikto nesplnil. V roku 1919 sa tajne, na cudzí pas, vybral na parížsku mierovú konferenciu žiadať slovenskú autonómiu; vyhostili ho späť a doma ho mesiace držali vo väzení bez súdu. Slovenskú ľudovú stranu viedol až do smrti a od roku 1925 niesla oficiálne jeho meno. Riadilo sa to všetko z ružomberskej fary — a práve preto malo mesto tejto veľkosti v medzivojnovej politike takú váhu. Továrne medzitým bežali ďalej: v roku 1921 bol Ružomberok najväčším sídlom celého stredného Slovenska.
Andrej Hlinka died in Ružomberok on 16 August 1938, of kidney disease, and was buried in a mausoleum built for him in the town. He did not live to see 14 March 1939 or the state that followed. A student should handle that carefully in both directions. The Hlinka Guard was formed shortly before he died and he never led it, and the wartime state took his name without asking him, because he was dead. And equally: the party he built and chaired for a quarter of a century is the party that made that state. Both sentences are true, and arguments about Hlinka in Slovakia today are usually arguments about which of them to say first.Andrej Hlinka zomrel v Ružomberku 16. augusta 1938 na chorobu obličiek a pochovali ho v mauzóleu, ktoré preň v meste postavili. Štrnásteho marca 1939 ani štátu, ktorý po ňom prišiel, sa už nedožil. So žiakom treba narábať opatrne na obe strany. Hlinkova garda vznikla krátko pred jeho smrťou a nikdy jej nevelil, a vojnový štát si jeho meno vzal bez opýtania, lebo bol mŕtvy. A rovnako platí: strana, ktorú štvrťstoročie budoval a viedol, je tá istá strana, ktorá ten štát urobila. Pravdivé sú obe vety a spory o Hlinkovi sa u nás dodnes vedú väčšinou o tom, ktorú z nich povedať prvú.
On 14 March 1939 Slovakia declared independence under German pressure and protection, with Hlinka's Slovak People's Party as the only party allowed and the priest Jozef Tiso at its head. Ružomberok became the seat of Tatra County, one of the new state's administrative counties, so the town that had elected Hlinka in 1905 was now a regional capital of a regime that wore his name on its guardsmen's uniforms. The mills went on working, increasingly on German orders. It was a strange kind of independence for a town whose whole politics had been about being ruled from Budapest in a language it did not speak: Slovak was now the language of everything public, while the state's foreign policy and army answered to Berlin.Štrnásteho marca 1939 vyhlásilo Slovensko pod nemeckým nátlakom a nemeckou ochranou samostatnosť; jedinou povolenou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana a na jej čele stál kňaz Jozef Tiso. Ružomberok sa stal sídlom Tatranskej župy, jednej zo žúp nového štátu — mesto, ktoré si v roku 1905 zvolilo Hlinku, bolo teraz krajským centrom režimu, ktorý mal jeho meno na uniformách svojich gardistov. Továrne bežali ďalej, čoraz viac na nemecké objednávky. Na mesto, ktorého celá politika bola dovtedy o tom, že mu vládnu z Budapešti rečou, ktorou nehovorí, to bola zvláštna samostatnosť: po slovensky sa teraz hovorilo všade na verejnosti, zahraničná politika a armáda štátu sa však zodpovedali Berlínu.
Two days before the Slovak National Uprising was proclaimed at Banská Bystrica, Ružomberok had already risen. On 27 August 1944 soldiers of the local garrison, together with partisans, cleared German troops out of the town, and partisans seized the Mautner works, which were making components for German gun carriages. Ružomberok then lay inside insurgent territory — the free zone of central Slovakia that the Uprising held for about two months. This is worth pausing on: it was a country's own army turning against its own government, not a riot, and it is the reason Slovakia is counted among the Allied resistance rather than only among Hitler's satellites.Dva dni predtým, než v Banskej Bystrici vyhlásili Slovenské národné povstanie, sa Ružomberok už postavil na odpor. Dvadsiateho siedmeho augusta 1944 vojaci miestnej posádky spolu s partizánmi vyčistili mesto od nemeckých vojakov a partizáni obsadili Mautnerove závody, kde sa vyrábali súčiastky pre nemecké delové lafety. Ružomberok tak ležal na povstaleckom území — v slobodnej zóne stredného Slovenska, ktorú povstanie udržalo asi dva mesiace. Na tomto sa oplatí zastaviť: bola to vlastná armáda krajiny, ktorá sa obrátila proti vlastnej vláde, nie výtržnosť — a práve preto sa Slovensko počíta aj k spojeneckému odboju, nielen k Hitlerovým satelitom.
German forces broke the Uprising and reoccupied the town, and through the winter of 1944–45 the front line stood in the Liptov basin; the fighting around Liptovský Mikuláš, a short way east, was among the hardest on Slovak soil. German units and the Hlinka Guard hunted partisans and the people who had fed and hidden them in the valleys of the Veľká Fatra and the Low Tatras — the hills that make this a beautiful place to walk were, for one winter, the reason families were shot. Ružomberok was taken on 5 April 1945 by troops of the 1st Czechoslovak Army Corps, fighting as part of the Soviet 4th Ukrainian Front: Czech and Slovak soldiers coming home in Soviet uniform, which is the shape of the ending almost everywhere in the north.Nemecké vojská povstanie zlomili a mesto znovu obsadili; cez zimu 1944 – 1945 stál front v Liptovskej kotline a boje o neďaleký Liptovský Mikuláš patrili k najťažším, aké sa na slovenskej pôde viedli. Nemecké jednotky a Hlinkova garda stíhali partizánov a ľudí, čo ich v dolinách Veľkej Fatry a Nízkych Tatier živili a ukrývali — hory, pre ktoré sa sem dnes chodí na turistiku, boli jednu zimu dôvodom, prečo strieľali celé rodiny. Ružomberok oslobodili 5. apríla 1945 jednotky 1. československého armádneho zboru, ktorý bojoval v zväzku sovietskeho 4. ukrajinského frontu: českí a slovenskí vojaci sa vracali domov v sovietskych uniformách, a tak sa vojna skončila takmer všade na severe.
The mills were nationalised, and in 1958 the merged plants became Severoslovenské celulózky a papierne — the North Slovak Cellulose and Paper Works, SCP — which ran the town for the next thirty years and gave it the plume of steam you can see from every surrounding ridge. Hlinka became an unperson: his party had produced the wartime state, so his name went out of public life and his mausoleum was closed. His remains had disappeared in 1945 and have never been found; what became of them is still argued over, and the mausoleum stands empty. The district seat moved to Liptovský Mikuláš, and Ružomberok, for all its size, became a place that made paper rather than decisions.Továrne znárodnili a v roku 1958 sa zo zlúčených závodov stali Severoslovenské celulózky a papierne, SCP — podnik, ktorý mestu tridsať rokov dával prácu aj ten oblak pary, čo vidno z každého okolitého hrebeňa. Z Hlinku sa stal nečlovek: jeho strana urobila vojnový štát, a tak jeho meno zmizlo z verejného života a mauzóleum zavreli. Jeho pozostatky sa stratili už v roku 1945 a dodnes sa nenašli; o tom, čo sa s nimi stalo, sa stále vedú spory a mauzóleum zostáva prázdne. Sídlo okresu sa presťahovalo do Liptovského Mikuláša a Ružomberok — pri všetkej svojej veľkosti — sa stal mestom, kde sa vyrába papier, nie kde sa rozhoduje.
The mausoleum in the middle of Ružomberok reopened in 1990, and Hlinka came back into Slovak public argument with it — a national martyr to some, the founder of the party that produced the wartime state to others, and quite often both at once in the same conversation. Černová's fifteen dead are not argued about at all. Nobody has ever tried to explain away 27 October 1907, which is why it is the plainest thing this town has to teach: a village that paid for its own church, a state that answered with rifles, and a world that finally looked.Mauzóleum uprostred Ružomberka v roku 1990 znovu otvorili a s ním sa do slovenských sporov vrátil aj Hlinka — pre jedných národný mučeník, pre druhých zakladateľ strany, ktorá urobila vojnový štát, a dosť často oboje naraz v tom istom rozhovore. O pätnástich mŕtvych z Černovej sa nespiera nikto. Dvadsiaty siedmy október 1907 sa nikto nikdy nepokúsil vysvetliť inak, a práve preto je to najjasnejšie, čo toto mesto učí: dedina, ktorá si zaplatila vlastný kostol, štát, ktorý odpovedal puškami, a svet, ktorý sa napokon pozrel.
Vlkolínec, the log village on a shelf of the Veľká Fatra that is administratively part of Ružomberok, was inscribed on the UNESCO World Heritage list in 1993 — so this industrial town has a World Heritage site inside its own municipal boundary, which very few industrial towns anywhere can say. In 1995 Ružomberok became a district town again. The Catholic University was founded here in 2000, the same year the Mondi group bought a controlling stake in the paper mill; since 2008 it has traded as Mondi SCP, it is the largest pulp and paper works in Slovakia, and it is still by far the biggest employer in the region. Paper, a World Heritage village and an empty mausoleum, all within a few kilometres of each other: that is Ružomberok.Vlkolínec, zrubová dedina na terase Veľkej Fatry, ktorá administratívne patrí k Ružomberku, sa v roku 1993 dostala do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO — toto priemyselné mesto má teda lokalitu svetového dedičstva priamo vo vlastnom katastri, čo o sebe málokoré priemyselné mesto povie. V roku 1995 sa Ružomberok znovu stal okresným mestom. V roku 2000 tu vznikla Katolícka univerzita a v tom istom roku kúpila väčšinový podiel v papierni skupina Mondi; od roku 2008 podnik vystupuje ako Mondi SCP, je najväčšou celulózkou a papierňou na Slovensku a stále zďaleka najväčším zamestnávateľom v regióne. Papier, dedina zapísaná v UNESCO a prázdne mauzóleum, všetko v okruhu pár kilometrov: taký je Ružomberok.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.