Martin is a small market town in a closed basin between the Malá and Veľká Fatra, and nothing about its size or its trade explains why the Slovak nation used it as its address. What did that was a series of meetings held here — 1861, 1863, 1918 — at which people decided things about a whole country. Until 1951 it was called Turčiansky Svätý Martin, which is the name on every nineteenth-century document about it.Martin je malé trhové mesto v uzavretej kotline medzi Malou a Veľkou Fatrou a ani jeho veľkosť, ani obchod nevysvetľujú, prečo si ho slovenský národ zvolil za svoju adresu. Urobil to rad zhromaždení, ktoré sa tu konali — 1861, 1863, 1918 — a na ktorých sa rozhodovalo o celej krajine. Do roku 1951 sa mesto volalo Turčiansky Svätý Martin a práve tento názov nesie každý dokument o ňom z devätnásteho storočia.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
When the hospital was being built on Malá hora, the diggers turned up the remains of a village of the basin's first farmers — scrapers, small stone axes and decorated pots of the Linear Pottery culture, roughly 5700 to 5000 BC. People never really left afterwards. There are Copper Age and Bronze Age finds, hillforts built on the ridges, and the river terraces at Jahodníky where the Lusatian culture settled. The Turiec is a closed basin with a mountain range on each side, good water and grass, and one usable way through it to the north — which is why every period leaves something behind here. None of this is Martin yet; it is the reason a town here would later be worth founding.Keď sa na Malej hore stavala nemocnica, robotníci vykopali zvyšky osady prvých roľníkov v kotline — škrabadlá, kamenné sekerky a zdobenú keramiku kultúry s lineárnou keramikou, teda zhruba z rokov 5700 až 5000 pred Kristom. Ľudia odtiaľto potom už neodišli. Máme nálezy z eneolitu i doby bronzovej, hradiská na hrebeňoch a riečne terasy v Jahodníkoch, kde sa usadil ľud lužickej kultúry. Turiec je uzavretá kotlina, z oboch strán ohradená pohorím, s vodou a pašou a s jedinou schodnou cestou na sever — preto tu po sebe každá doba niečo zanechá. Martin to ešte nie je; je to však dôvod, prečo sa tu neskôr oplatilo mesto založiť.
In the Great Moravian centuries the Turiec was already fairly densely settled, and the clearest proof is a group of ninth- and tenth-century burial mounds at Priekopa, today a district of Martin. An important road crossed the basin from the Nitra country towards Poland, and Slav villages grew along it. No fortress and no princely seat of that century has been found in the basin. The Turiec belonged to the Moravian world as its quiet hinterland — a place people farmed and passed through, not a place that was defended.Vo veľkomoravských storočiach bol Turiec osídlený už pomerne husto a najlepším dôkazom je skupina mohýl z 9. a 10. storočia v Priekope, dnes mestskej časti Martina. Kotlinou viedla dôležitá cesta z Ponitria do Poľska a popri nej vznikali slovanské osady. Nijaká pevnosť ani kniežacie sídlo z tohto storočia sa v kotline nenašli. Turiec patril do moravského sveta ako jeho tiché zázemie — miesto, kde sa hospodárilo a kadiaľ sa prechádzalo, nie miesto, ktoré sa bránilo.
The Turiec was drawn into the Kingdom of Hungary at the beginning of the twelfth century, and at first it was administered from the Upper Nitra region rather than from anywhere inside the basin. In the thirteenth century the whole valley was run from Sklabiňa castle in the hills to the north-east. That is the arrangement to remember, because it lasts for centuries: the castle owns the land, and the market village below does the trading and the arguing. The village's own name came from its church, dedicated to St Martin, the bishop of Tours in France. Today's parish church, early Gothic and built in the second half of the thirteenth century, stands on the site of a rotunda from the turn of the twelfth and thirteenth centuries — the oldest church layer known here.Turiec sa stal súčasťou Uhorského kráľovstva začiatkom 12. storočia a spočiatku ho spravovali z Ponitria, nie z kotliny samotnej. V 13. storočí patrilo celé údolie pod správu Sklabinského hradu v kopcoch na severovýchode. Toto usporiadanie si treba zapamätať, lebo vydrží stáročia: hrad vlastní pôdu a trhová dedina pod ním obchoduje a domáha sa práv. Meno dostala obec podľa kostola zasväteného svätému Martinovi, biskupovi z francúzskeho Tours. Dnešný farský kostol, ranogotická stavba z druhej polovice 13. storočia, stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia — najstaršej kostolnej vrstvy, akú tu poznáme.
The Mongol army swept through the kingdom in 1241, and Turiec's answer — like the rest of Slovakia's — came afterwards rather than during. The oldest local accounts say King Béla IV sheltered at Zniev castle at the head of the basin, and that he rewarded the men who helped defend it, among them the men of Vrútky, with estates and the rank of zeman (petty gentry) on condition that they kept armed men ready. That is why Turiec ended up with one of the thickest layers of small nobility in the whole kingdom: hundreds of minor noble families in small villages, each with a scrap of land and a claim to be somebody. Martin appears in no document of these years at all. Its written history begins only once the new castles are standing.V roku 1241 sa cez kráľovstvo prehnalo mongolské vojsko a odpoveď Turca — tak ako celého Slovenska — prišla až po ňom, nie počas neho. Najstaršie správy hovoria, že kráľ Belo IV. sa zdržiaval na Znievskom hrade na okraji kotliny a že mužov, ktorí sa pri jeho obrane vyznamenali, medzi nimi Vrútočanov, odmenil majetkami a povýšil ich do zemianskeho stavu, pričom za to mali vydržiavať vojsko. Práve preto mal Turiec jednu z najhustejších vrstiev drobnej šľachty v celom kráľovstve: stovky zemianskych rodín po malých dedinách, každá s kúskom pôdy a nárokom niečím byť. Martin sa v listinách týchto rokov nespomína vôbec. Jeho písané dejiny sa začínajú až vtedy, keď nové hrady stoja.
Martin appears in writing for the first time in 1284, as villa sancti Martini in a donation of King Ladislaus IV — that is a fact about a document, not about when people arrived. The first direct mention of the place itself is a charter of 1315 issued by the magnate Donč for the parish of St Martin's church. On 3 October 1340 King Charles Robert raised Martin to the rank of a town, which was worth having because it stood on the road towards Kremnica and the Nitra country. Smiths are named here in 1384, and shoemakers, locksmiths and potters later formed guilds of their own — the trades of a place where travellers stop rather than a place that produces much.Prvý raz sa Martin spomína v roku 1284 ako villa sancti Martini v donácii kráľa Ladislava IV. — to je však údaj o listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žijú. Priamo o obci hovorí až listina magistra Donča z roku 1315, vydaná pre farnosť Kostola svätého Martina. 3. októbra 1340 povýšil kráľ Karol Róbert Martin na mesto, čo malo cenu preto, že ležal na ceste smerom na Kremnicu a do Ponitria. Kováči sa tu spomínajú v roku 1384, neskôr si cechy zakladajú aj obuvníci, zámočníci a hrnčiari — remeslá miesta, kde sa zastavujú cestujúci, nie miesta, ktoré veľa vyrába.
The town's rise stopped in September 1431, when a Hussite raid struck it, and the district was plundered again in 1433. King Sigismund condemned the raiders and in 1434 renewed Martin's old privileges — a paper repair for a burnt town. Then came damage no charter could mend: earthquakes in 1443–1445 and again in 1453, and a plague in the autumn of 1452. By the middle of the century Martin had slipped back to being a landlord's market town belonging to Sklabiňa castle, and its councillors spent the next two hundred years trying to win its privileges back.Vzostup mesta sa zastavil v septembri 1431, keď ho zasiahol husitský vpád, a v roku 1433 vyplienili široké okolie znova. Kráľ Žigmund konanie husitov odsúdil a v roku 1434 mestu obnovil staré výsady — papierová oprava vypáleného mesta. Potom prišli škody, na ktoré nijaká listina nestačí: zemetrasenia v rokoch 1443 – 1445 a znovu v roku 1453 a na jeseň 1452 morová epidémia. Do polovice storočia klesol Martin na úroveň zemepanského mestečka patriaceho Sklabinskému hradu a jeho predstavitelia sa potom dvesto rokov domáhali stratených výsad.
The Ottoman wars were fought far to the south of here; the front never reached the Turiec basin, and what arrived instead were war taxes, soldiers on the march and families who had fled the occupied south. In 1557 King Ferdinand gave the town its market right back, and King Leopold confirmed it on 24 February 1668. The bigger change was in church: the Reformation reached Turiec during the sixteenth century, and Martin's parish church of St Martin was Lutheran, with interruptions, from 1544 to 1710. A Hungarian statistical dictionary of 1851 still counted 920 Lutherans here against 164 Catholics — a Lutheran majority that matters for what happens in this town in the nineteenth century.Turecké vojny sa viedli ďaleko na juh odtiaľto; front sa do Turčianskej kotliny nikdy nedostal a prichádzali sem namiesto neho vojnové dane, pochodujúce vojská a rodiny, ktoré ušli z obsadeného juhu. V roku 1557 vrátil kráľ Ferdinand mestu trhové právo a 24. februára 1668 ho potvrdil kráľ Leopold. Väčšia zmena sa odohrala v kostole: reformácia zasiahla Turiec v 16. storočí a martinský farský Kostol svätého Martina bol s prestávkami evanjelický v rokoch 1544 až 1710. Uhorský štatistický slovník z roku 1851 tu ešte napočítal 920 evanjelikov oproti 164 katolíkom — a práve tá evanjelická väčšina má význam pre to, čo sa v meste udialo v 19. storočí.
Fire is the real event of the eighteenth century here: on 1 September 1778 almost the whole of Martin burned down, after an earlier disaster in 1666, and the worst of all was still to come on 22 April 1843. When the counter-reformation ended the town's Lutherans had lost the old parish church for good, and they could not build one of their own until Emperor Joseph II's Patent of Toleration allowed it; theirs went up in 1784 and still stands. The same wave of Enlightenment reform moved burials out of churchyards, and Martin laid out a new town cemetery around 1780 — a survey of 1785 records it as five years old. That ordinary municipal graveyard is the plot that later became the National Cemetery.Skutočnou udalosťou 18. storočia je tu oheň: 1. septembra 1778 zhorel takmer celý Martin, predtým mesto ťažko poškodil požiar v roku 1666 a ten najničivejší ho ešte len čakal 22. apríla 1843. Po rekatolizácii prišli martinskí evanjelici o starý farský kostol nadobro a vlastný si mohli postaviť až vtedy, keď to dovolil tolerančný patent Jozefa II.; ich chrám z roku 1784 stojí dodnes. Tá istá vlna osvietenských reforiem presunula pochovávanie preč od kostolov a Martin si okolo roku 1780 založil nový mestský cintorín — súpis z roku 1785 ho uvádza ako päť rokov starý. Práve z tohto celkom obyčajného mestského cintorína sa neskôr stal Národný cintorín.
When the Slovak volunteer corps was raised during the revolution of 1848–49, thirty-four men from Martin and the Turiec joined it. On 31 January 1849 a public assembly met in the town and the leaders of the volunteer expedition explained their plan for turning the monarchy into a federation of its nations. Nothing came of the plan: the Habsburgs won the war with Russian help and then gave the Slovaks nothing. What did survive was the habit — from now on, when Slovaks wanted to decide something together, they met in Martin.Keď sa počas revolúcie 1848 – 1849 formovali slovenské dobrovoľnícke zbory, prihlásilo sa do nich tridsaťštyri mužov z Martina a Turca. 31. januára 1849 sa v mestečku konalo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy vysvetľovali svoj návrh premeniť monarchiu na federáciu jej národov. Z návrhu nebolo nič: Habsburgovci vojnu s ruskou pomocou vyhrali a Slovákom potom nedali nič. Zostal však zvyk — odvtedy, keď sa Slováci chceli o niečom spoločne rozhodnúť, schádzali sa v Martine.
On 6 and 7 June 1861 an all-Slovak assembly in Martin adopted the Memorandum of the Slovak Nation, written by Štefan Marko Daxner. It asked for four things: that Slovaks be recognised as a nation within Hungary, that a self-governing Slovak District be marked out, that Slovak be the language of offices, courts and schools, and that a national cultural institution be founded. The Hungarian Diet rejected the lot. So the Slovaks built what needed no permission: on 4 August 1863 the first general assembly of Matica slovenská met here, with the Catholic bishop Štefan Moyzes as chairman and the Lutheran superintendent Karol Kuzmány as his deputy — paid for by public collections from ordinary people — and on 23 September 1866 a Slovak Lutheran grammar school opened in the town.6. a 7. júna 1861 prijalo celoslovenské zhromaždenie v Martine Memorandum národa slovenského, ktoré napísal Štefan Marko Daxner. Žiadalo štyri veci: uznať Slovákov za národ v rámci Uhorska, vyčleniť samosprávne Slovenské okolie, zaviesť slovenčinu do úradov, na súdy a do škôl a založiť národnú kultúrnu ustanovizeň. Uhorský snem to všetko zamietol. Slováci teda urobili to, na čo povolenie nepotrebovali: 4. augusta 1863 sa tu konalo prvé valné zhromaždenie Matice slovenskej s katolíckym biskupom Štefanom Moyzesom ako predsedom a evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym ako podpredsedom — platili ju verejné zbierky obyčajných ľudí — a 23. septembra 1866 otvorili v meste slovenské evanjelické gymnázium.
Martin's reply to the ban was to found everything that could not be licensed away. A savings bank opened in 1868 and a printing company in 1869; the women's association Živena was founded in 1869 and the Slovak Choir in 1872; Tatra banka came in the 1880s, a publishing and bookselling society in 1886, and in 1893 the Slovak Museum Society, on the initiative of the priest and naturalist Andrej Kmeť. Its museum building, designed by Milan Michal Harminc, was put up in 1906–1907 and opened in 1908 — the first purpose-built Slovak national museum. Keep the scale in mind while reading all this: the town had 2,341 inhabitants in 1880 and 4,113 in 1910.Martinskou odpoveďou na zákaz bolo zakladať všetko, čo sa nedalo zrušiť úradným rozhodnutím. V roku 1868 vznikla sporiteľňa, v roku 1869 kníhtlačiarsky účastinársky spolok, v tom istom roku ženský spolok Živena a v roku 1872 Slovenský spevokol; v osemdesiatych rokoch pribudla Tatra banka, v roku 1886 kníhkupecko-nakladateľský spolok a v roku 1893 Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorú inicioval kňaz a prírodovedec Andrej Kmeť. Jej múzejnú budovu podľa návrhu Milana Michala Harminca postavili v rokoch 1906 – 1907 a otvorili v roku 1908 — prvú budovu postavenú priamo pre slovenské národné múzeum. Pri čítaní toho všetkého treba mať na pamäti mierku: mesto malo v roku 1880 iba 2 341 obyvateľov a v roku 1910 ich malo 4 113.
After the Compromise of 1867 turned Hungary into a partner state of the empire, its government moved against exactly these institutions. The Slovak grammar school in Martin was closed in 1874 after eight years, in which more than six hundred boys, most of them poor, had passed through it. On 6 April 1875 the interior minister Kálmán Tisza banned Matica slovenská; on 12 November it was dissolved and its property confiscated, and the collections and money were later handed to FEMKE, a society founded in 1883 to Magyarize Upper Hungary. The lesson a student should take is how deliberate this was: not a riot, but ministers using paperwork to shut a library and a school.Keď rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 urobilo z Uhorska partnerský štát ríše, jeho vláda zamierila práve na tieto ustanovizne. Slovenské gymnázium v Martine zatvorili v roku 1874 po ôsmich rokoch, počas ktorých ním prešlo vyše šesťsto chlapcov, väčšinou z chudobných rodín. 6. apríla 1875 zakázal minister vnútra Koloman Tisza Maticu slovenskú, 12. novembra ju rozpustili a majetok jej zhabali; zbierky a peniaze neskôr pripadli FEMKE, spolku založenému v roku 1883 na pomaďarčovanie horného Uhorska. Podstatné je, aké chladnokrvné to všetko bolo: nie výbuch násilia, ale ministri, ktorí úradnými spismi zavreli knižnicu a školu.
Slovak politics spent the war years quiet: the Slovak National Party had declared its loyalty to the monarchy in August 1914 so that the government would have no excuse to dissolve it, and censorship did the rest. Then, on 24 May 1918, the party's leadership met privately in Martin to decide what to ask for when the war ended. Three drafts were on the table — Vavro Šrobár's, Emil Stodola's and Milan Hodža's — and only Šrobár's spoke of a common state with the Czechs. After Andrej Hlinka pressed them, the meeting came down for the Czechoslovak option, still without saying so in public. Five months later the same men said it out loud in the same town.Slovenská politika bola cez vojnu ticho: Slovenská národná strana v auguste 1914 vyhlásila lojalitu monarchii, aby vláda nemala zámienku ju rozpustiť, a o zvyšok sa postarala cenzúra. 24. mája 1918 sa však vedenie strany zišlo v Martine na dôvernej porade, aby sa dohodlo, čo bude žiadať po vojne. Na stole boli tri návrhy — Vavra Šrobára, Emila Stodolu a Milana Hodžu — a iba Šrobárov hovoril o spoločnom štáte s Čechmi. Po naliehaní Andreja Hlinku sa porada priklonila k česko-slovenskej ceste, zatiaľ bez verejného vyhlásenia. O päť mesiacov to tí istí ľudia v tom istom meste povedali nahlas.
From 29 October 1918 more than two hundred Slovak public figures gathered in the Tatra banka building in Turčiansky Svätý Martin. They did not know that Prague had proclaimed a Czechoslovak state the day before — news was under embargo — and the Hungarian authorities, not wanting to lose control, had ordered the 15th honvéd regiment from Levice into the town. On the afternoon of 30 October the assembly, chaired by Matúš Dula, set up a twenty-member Slovak National Council and adopted the Declaration of the Slovak Nation, drafted by Samuel Zoch: the Hungarian government had no authority over Slovakia, the Council alone was entitled to speak for the Slovaks, and the Slovaks claimed the right of self-determination together with the Czechs. This is the act by which the Slovaks entered the new state as a party to it, not as territory that was handed over.Od 29. októbra 1918 sa v budove Tatra banky v Turčianskom Svätom Martine schádzalo vyše dvesto slovenských verejných činiteľov. Nevedeli, že Praha deň predtým vyhlásila česko-slovenský štát — správy boli pod embargom — a uhorské úrady, aby nestratili nad situáciou kontrolu, povolali do mesta 15. honvédsky pluk z Levíc. Popoludní 30. októbra zhromaždenie pod vedením Matúša Dulu ustanovilo dvadsaťčlennú Slovenskú národnú radu a prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorej text pripravil Samuel Zoch: uhorská vláda nemá na Slovensku nijakú právomoc, hovoriť v mene Slovákov smie iba ona a Slováci sa hlásia k samourčovaciemu právu spoločne s Čechmi. Týmto aktom vstúpili Slováci do nového štátu ako jeho spolutvorcovia, nie ako územie, ktoré niekto odovzdal.
Late that same evening Milan Hodža arrived from Budapest — he too still knew nothing of Prague — and had the text changed before it was published: the demand for separate Slovak representation at the peace conference was dropped, so that Czechs and Slovaks would speak abroad with one voice. Because the minutes then went missing for years, and because the printed text was not word for word what everyone had signed, the Declaration was fought over for the whole interwar period. In 1928 the deputy Vojtech Tuka wrote in the newspaper Slovák that a secret clause obliged the state to renegotiate Slovakia's position after ten years, and that otherwise the constitution would simply stop applying here. The surviving signatories denied it, Tuka was stripped of immunity and sentenced for treason in 1929, and Hungarian archives opened after the Second World War showed he had been working for Budapest all along.Neskoro večer toho istého dňa pricestoval z Budapešti Milan Hodža — ani on ešte o Prahe nevedel — a text dal pred zverejnením upraviť: vypustila sa požiadavka na samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii, aby Česi a Slováci vystupovali navonok jednotne. Keďže sa zápisnice na roky stratili a tlačený text nebol doslova ten, ktorý všetci podpísali, o deklaráciu sa viedli spory celé medzivojnové obdobie. V roku 1928 napísal poslanec Vojtech Tuka v denníku Slovák, že tajná klauzula zaväzuje štát po desiatich rokoch znovu dohodnúť postavenie Slovenska, inak tu ústava jednoducho prestane platiť. Žijúci účastníci porady to popreli a sám iniciátor uznesenia zdôraznil, že o nijaké ultimátum nešlo; Tuku zbavili imunity, v roku 1929 ho odsúdili za vlastizradu a maďarské archívy sprístupnené po druhej svetovej vojne ukázali, že pracoval pre Budapešť.
Matica slovenská was revived on 1 January 1919 by decision of Vavro Šrobár, the minister for Slovakia, and held its revival assembly in Martin on 5 August 1919; a state grammar school opened the same year in the tradition of the banned one. The town grew quickly for a place its size — 5,657 people in 1921, 8,508 in 1930 — and filled with printers, editors, librarians and museum staff. In 1928 the body of the writer Martin Kukučín, who had died in Croatia, was brought back and buried in the National Cemetery on 29 October, and the practice of burying the country's writers and scholars here became a national institution in itself. A second, much larger museum building went up in 1929–1932, again by Harminc, and opened in 1938.Matica slovenská bola obnovená 1. januára 1919 rozhodnutím ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára a 5. augusta 1919 sa v Martine konalo jej oživotvorujúce valné zhromaždenie; v tom istom roku otvorili štátne gymnázium, ktoré nadviazalo na zakázané. Mesto na svoju veľkosť rástlo rýchlo — 5 657 obyvateľov v roku 1921, 8 508 v roku 1930 — a plnilo sa tlačiarmi, redaktormi, knihovníkmi a múzejníkmi. V roku 1928 sem previezli telesné pozostatky spisovateľa Martina Kukučína, ktorý zomrel v Chorvátsku, a 29. októbra ho pochovali na Národnom cintoríne; zvyk pochovávať tu spisovateľov a vedcov krajiny sa sám stal národnou ustanovizňou. V rokoch 1929 – 1932 pribudla druhá, oveľa väčšia múzejná budova, opäť podľa Harmincovho návrhu, otvorená v roku 1938.
Under the wartime Slovak State, Martin was — with Bratislava — the cultural centre of the country: the Slovak National Library was founded here in 1941, the Neografia printing house in 1942, the Slovak Chamber Theatre in January 1944.Za vojnového Slovenského štátu bol Martin spolu s Bratislavou kultúrnym centrom krajiny: v roku 1941 tu vznikla Slovenská národná knižnica, v roku 1942 tlačiareň Neografia a v januári 1944 Slovenské komorné divadlo.
On the evening of Sunday 27 August 1944 men working with the partisans stopped the Bucharest–Berlin express at Martin station and took off a German military group travelling home from Romania — armed Wehrmacht and Waffen-SS men, with two civilians and two young women. They were told the track ahead was damaged and offered quarters in the barracks. The Turiec partisan commander Piotr Veličko demanded that they be disarmed or liquidated; the garrison commander Emil Perko was against it and was overruled by his own subordinate, Lieutenant Cyril Kuchta, who obeyed the partisan instead. At dawn on 28 August the group was shot in the barracks yard: twenty died on the spot, and the wounded were taken to Sklabiňa and killed there, twenty-four in all. Berlin now had the proof it wanted that Slovakia was out of control, and German troops crossed the border on 29 August — the day the Slovak National Uprising began.V nedeľu večer 27. augusta 1944 zastavili spolupracovníci partizánov na martinskej stanici medzinárodný rýchlik Bukurešť – Berlín a vyviedli z neho nemeckú vojenskú skupinu vracajúcu sa z Rumunska — ozbrojených príslušníkov Wehrmachtu a Waffen-SS, s ktorými cestovali dvaja civilisti a dve dievčatá. Povedali im, že trať je poškodená, a ponúkli im nocľah v kasárňach. Veliteľ turčianskych partizánov Piotr Veličko žiadal skupinu odzbrojiť alebo zlikvidovať; veliteľ posádky Emil Perko bol proti a prehlasoval ho vlastný podriadený, nadporučík Cyril Kuchta, ktorý poslúchol partizána. Za svitania 28. augusta skupinu na dvore kasární postrieľali: dvadsať ľudí zahynulo na mieste, ranených odviezli do Sklabine a zabili tam, spolu dvadsaťštyri obetí. Berlín mal dôkaz, po akom túžil, že Slovensko sa vymklo spod kontroly, a 29. augusta prekročili nemecké vojská hranicu — v deň, keď sa začalo Slovenské národné povstanie.
The Martin garrison went over to the insurgents and the Turiec became uprising territory. German forces fought their way through the Strečno gorge from 31 August; the Tatra Division broke into Vrútky on 5 September, and there were another two weeks of fighting between Vrútky and Martin before the insurgents pulled out of the basin on 21 September 1944. As a reprisal for the shooting of the Otto group, the Germans executed 48 people at Bukoviny above Martin on 3 October 1944. The town was taken back early on the morning of 11 April 1945 by troops of the 1st Czechoslovak Army Corps together with the Romanian army; they came from two directions at almost the same moment, and which of them entered first is argued about to this day.Martinská posádka prešla na stranu povstalcov a Turiec sa stal povstaleckým územím. Nemecké vojská sa od 31. augusta prebíjali Strečnianskou tiesňavou, 5. septembra vpadla divízia Tatra do Vrútok a potom sa medzi Vrútkami a Martinom bojovalo ešte dva týždne, kým povstalci 21. septembra 1944 kotlinu neopustili. Za odvetu za postrieľanie Ottovej skupiny popravili Nemci 3. októbra 1944 na Bukovinách nad Martinom 48 ľudí. Mesto oslobodili včasne ráno 11. apríla 1945 jednotky 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou; prišli z dvoch strán takmer súčasne a o tom, ktorá z nich vstúpila do mesta prvá, sa vedú spory dodnes.
Building of a heavy engineering works began in 1948 and the plant was founded in 1949; from 1950 it made mining locomotives, from 1957 rail vehicles, then diesel engines, excavators and tractors. At the end of the 1960s a plan to build Renault 6 cars here was dropped because it did not suit the Czech side's own new Škoda, and heavy engineering — tanks included — was concentrated in Martin instead; Slovak accounts call the works the largest producer of the T-72 tank outside the Soviet Union. Whole new housing districts were built for the workforce: Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty, Záturčie. In 1962 a branch of the Comenius University medical faculty opened here, today the Jessenius Faculty, and the town gained the hospital and teaching that still support it.V roku 1948 sa začala stavba závodov ťažkého strojárstva a v roku 1949 podnik vznikol; od roku 1950 vyrábal banské lokomotívy, od roku 1957 koľajové vozidlá a potom vznetové motory, bagre a traktory. Koncom šesťdesiatych rokov padol zámer vyrábať tu licenčné autá Renault 6, lebo sa nehodil českej strane pripravujúcej vlastnú Škodu, a do Martina previedli ťažké strojárstvo vrátane tankov; slovenské pramene označujú závod za najväčšieho výrobcu tankov T-72 mimo Sovietskeho zväzu. Pre robotníkov vyrástli celé nové štvrte: Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie. V roku 1962 tu otvorili pracovisko lekárskej fakulty Univerzity Komenského, dnešnú Jesseniovu fakultu, a mesto získalo nemocnicu a lekársku fakultu, ktoré ho živia dodnes.
Viliam Žingor, born at Bystrička just outside Martin, organised the partisan movement in the Turiec and from 25 August 1944 commanded the Slovak detachment of the M. R. Štefánik brigade. After the war he criticised the Communist Party; he was hunted, arrested in November 1949, tried in 1950 on fabricated charges of anti-state activity and hanged in Bratislava on 18 December 1950. He was rehabilitated in 1968, and not completely — the normalisation that followed the Soviet invasion cut the process short. The record about him is not one-sided either: historians hold him co-responsible for the partisan killings around Sklabiňa in 1944, and a student is allowed to hold both those facts at once.Viliam Žingor, rodák z Bystričky kúsok od Martina, organizoval partizánske hnutie v Turci a od 25. augusta 1944 velil slovenskému oddielu brigády M. R. Štefánika. Po vojne kritizoval komunistickú stranu; prenasledovali ho, v novembri 1949 ho zatkli, v roku 1950 odsúdili na základe vykonštruovaného obvinenia z protištátnej činnosti a 18. decembra 1950 v Bratislave obesili. Rehabilitovali ho v roku 1968, a nie úplne — proces prerušila normalizácia po sovietskej okupácii. Ani jeho obraz nie je jednostranný: historici ho pokladajú za spoluzodpovedného za partizánske vraždy v okolí Sklabine v roku 1944 a obidva tieto fakty treba uniesť naraz.
Communist governments could not simply ban Matica slovenská — it was too well loved — so they changed what it was. A law of 1954 turned it into a state library and bibliographic institute and abolished its membership society; the reform year of 1968 gave the members back; and a law of 20 December 1973 took them away again. The other lasting project of these decades stands on the wooded edge of town: the foundation stone of the Museum of the Slovak Village was laid at Jahodnícke háje on 5 November 1968, the first farmsteads from Orava opened to visitors in the 1970s, and it is now the largest open-air museum in Slovakia.Komunistické vlády Maticu slovenskú jednoducho zakázať nemohli — ľudia ju mali priveľmi radi — a tak menili to, čím Matica je. Zákon z roku 1954 z nej urobil štátnu knižnicu a knihovedný ústav a zrušil jej členskú základňu; reformný rok 1968 členov vrátil a zákon z 20. decembra 1973 ich znovu zrušil. Druhý trvalý projekt týchto desaťročí stojí na zalesnenom okraji mesta: základný kameň Múzea slovenskej dediny položili v Jahodníckych hájoch 5. novembra 1968, prvé oravské usadlosti sprístupnili v sedemdesiatych rokoch a dnes je to najväčší skanzen na Slovensku.
The Velvet Revolution had an unusually sharp economic edge in Martin. The new federal government ended the arms exports the town lived on, the tank lines wound down, and a works that had employed thousands shed them within a few years; unemployment here became among the worst in Slovakia. The anger about that fed straight into the argument over what Slovakia should be and who was deciding for it — one of the threads that led to the split of the state in 1993. In 1991 a new law began returning Matica slovenská from a state institute to an independent membership body, and in 1990 Vrútky, part of Martin since 1971, became a separate town again.Nežná revolúcia mala v Martine nezvyčajne ostrý hospodársky rozmer. Nová federálna vláda zastavila vývoz zbraní, z ktorého mesto žilo, tanková výroba dobiehala a závod, ktorý zamestnával tisíce ľudí, sa ich v priebehu pár rokov zbavil; nezamestnanosť tu patrila k najvyšším na Slovensku. Hnev z toho vtekal priamo do sporu o to, čím má Slovensko byť a kto o ňom rozhoduje — jedna z nití, ktoré viedli k rozdeleniu štátu v roku 1993. V roku 1991 začal nový zákon vracať Maticu slovenskú od štátneho ústavu k samostatnej spolkovej ustanovizni a v roku 1990 sa Vrútky, pripojené k Martinu od roku 1971, opäť osamostatnili.
In 1993 the remains of the writer Jozef Cíger Hronský were brought home from Argentina and laid in the National Cemetery — a man who had run Matica during the wartime state and fled in 1945, and whose return was itself argued about. On 24 August 1994 a law of the National Council of the Slovak Republic declared Martin the centre of the national culture of the Slovaks, a title no other Slovak town holds. In 2000 the Slovak National Library was separated from Matica and became an institution in its own right, in the tall building at Hostihora. The engineering site is an industrial park today, employing a fraction of the old workforce; what has not changed since 1861 is that the country keeps its written memory in this small town under the Martinské hole.V roku 1993 previezli z Argentíny pozostatky spisovateľa Jozefa Cígera Hronského a uložili ich na Národnom cintoríne — muža, ktorý viedol Maticu za vojnového štátu a v roku 1945 odišiel do emigrácie, takže aj o jeho návrate sa viedli spory. 24. augusta 1994 vyhlásila Národná rada Slovenskej republiky zákonom Martin za centrum národnej kultúry Slovákov; taký titul nemá nijaké iné slovenské mesto. V roku 2000 sa Slovenská národná knižnica oddelila od Matice a stala sa samostatnou ustanovizňou vo vysokej budove na Hostihore. Zo strojárskeho areálu je dnes priemyselný park so zlomkom niekdajšieho počtu zamestnancov; nezmenilo sa však to, že si krajina od roku 1861 uchováva svoju písomnú pamäť práve v tomto malom meste pod Martinskými holami.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.