Lietava is one of the largest castle ruins in Slovakia, strung along a limestone crest above the villages of Lietava and Lietavská Svinná. No army ever took it and no fire brought it down: it was destroyed by inheritance law, which turned one castle into dozens of part-owners who could never agree to mend a roof. Since 1999 volunteers have been carrying stone up the hill and putting the walls back.Lietava je jedna z najväčších hradných zrúcanín na Slovensku, rozložená po vápencovom hrebeni nad obcami Lietava a Lietavská Svinná. Nedobylo ju nijaké vojsko a nezhorela: zničilo ju dedičské právo, ktoré z jedného hradu urobilo desiatky spolumajiteľov, čo sa nikdy nevedeli dohodnúť na oprave strechy. Od roku 1999 nosia dobrovoľníci kameň hore kopcom a stavajú múry naspäť.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In the spring of 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian royal host at Muhi and rode through the kingdom; what burned was mostly wood, because most fortification in the country still was wood. King Béla IV's answer was a programme of stone castles on rock, and Lietava is one of the castles that came out of it — the sources place its building after 1241, on a limestone crest that barely needed a mason's help to be defensible. Nothing here fell to the Mongols for the simple reason that nothing here was standing yet. Slovak accounts credit the work to the Balassa family; whoever laid the first stone, the shape of this place is the shape of the fear that came out of 1241.Na jar roku 1241 rozdrvilo mongolské vojsko uhorskú kráľovskú armádu pri Mohi a prehnalo sa kráľovstvom; horelo najmä drevo, lebo väčšina vtedajších opevnení bola drevená. Odpoveďou kráľa Bela IV. bol program kamenných hradov na skalách a Lietava je jedným z hradov, ktoré z neho vzišli — pramene kladú jej stavbu do obdobia po roku 1241, na vápencový hrebeň, ktorý na obranu takmer nepotreboval murára. Mongolom tu nepadlo nič, a to z jednoduchého dôvodu: nestálo tu ešte nič. Slovenské pramene pripisujú stavbu Balašovcom; nech už prvý kameň položil ktokoľvek, tvar tohto miesta je tvarom strachu, ktorý zostal po roku 1241.
The oldest written mention of Lietava comes from 1318 — worth pausing on, because a first mention is a fact about a surviving document and not about when the walls went up. By then the crest lay inside the reach of Matúš Čák of Trenčín, the oligarch who for a generation ran most of what is now western Slovakia as though it were his own country, taking notice of the king only when it suited him. He died in 1321 and his lordship fell apart within months; the troops of King Charles I took the castle back and it returned to the Balassas. Seen from the valley the walls still read as an outcrop rather than a building, which is exactly what made the site worth fighting over.Najstaršia písomná zmienka o Lietave pochádza z roku 1318 — a oplatí sa pri tom zastaviť, lebo prvá zmienka je fakt o zachovanej listine, nie o tom, kedy vyrástli múry. Vtedy už hrebeň patril do sféry Matúša Čáka Trenčianskeho, oligarchu, ktorý celú jednu generáciu spravoval väčšinu dnešného západného Slovenska ako vlastnú krajinu a kráľa bral do úvahy, len keď sa mu to hodilo. Zomrel roku 1321 a jeho panstvo sa v priebehu mesiacov rozsypalo; hrad získali vojská kráľa Karola Róberta a vrátil sa Balašovcom. Z údolia pôsobia hradby dodnes skôr ako skalné bralo než ako stavba — a práve preto stálo za to o toto miesto bojovať.
In the late fourteenth century the castle was in the hands of King Sigismund, and after that it changed owners repeatedly, which was normal — a castle was not a home but a piece of property with an income attached, granted, pledged and taken away again. From 1475 to 1494 it belonged to Pavol Kiniži, in Hungarian Kinizsi Pál, the most famous soldier of King Matthias Corvinus and a commander against the Ottomans, and he rebuilt it substantially. This is the period in which a thirteenth-century rock fort grew into the sprawling thing you climb through today: not one enclosure but several, stepping down the crest, each closed by its own gate and its own run of wall.Koncom štrnásteho storočia patril hrad kráľovi Žigmundovi a potom opakovane menil majiteľov, čo bolo bežné — hrad nebol domovom, ale majetkom s príjmom, ktorý sa daroval, zálohoval a zase odoberal. V rokoch 1475 – 1494 ho držal Pavol Kiniži, po maďarsky Kinizsi Pál, najslávnejší vojak kráľa Mateja Korvína a veliteľ v bojoch proti Turkom, a hrad výrazne prestaval. Práve v tomto období vyrástla z pevnôstky na skale z trinásteho storočia tá rozľahlá stavba, ktorou dnes stúpate hore: nie jedno opevnenie, ale niekoľko, schodmi po hrebeni, každé uzavreté vlastnou bránou a vlastným úsekom hradieb.
After the Ottoman victory at Mohács in 1526 this was a kingdom at war, and Lietava was held accordingly: in 1530, under Mikuláš Kostka, there were 285 mercenaries on the hill. In 1556 František Thurzó married Kostka's daughter Barbora, in 1558 he bought the castle for 12,640 gold florins, and the Thurzós fortified a further outer bailey and added Renaissance comfort inside the old walls. Their son Juraj Thurzó, the future palatine of Hungary, was born here on 2 September 1567 — and this, not comfortable Bytča down in the valley, is where the family kept its archive, because charters and deeds were what a noble family's wealth actually consisted of and paper is safest up a rock. By 1604 the garrison was down to twelve men: the danger had moved south and the family had moved downhill.Po tureckom víťazstve pri Moháči roku 1526 bolo kráľovstvo vo vojne a Lietavu podľa toho aj držali: roku 1530 mal Mikuláš Kostka na kopci 285 žoldnierov. Roku 1556 sa František Turzo oženil s Kostkovou dcérou Barborou, roku 1558 hrad kúpil za 12 640 zlatých a Turzovci opevnili ďalšie predhradie a do starých múrov pridali renesančné pohodlie. Ich syn Juraj Turzo, budúci uhorský palatín, sa tu narodil 2. septembra 1567 — a práve tu, nie v pohodlnej Bytči dole v doline, uchovával rod svoj archív, lebo bohatstvo šľachtickej rodiny tvorili v skutočnosti listiny a výsady a papier je najbezpečnejší hore na skale. Roku 1604 mala posádka už len dvanásť mužov: nebezpečenstvo sa presunulo na juh a rod sa presťahoval dolu.
Juraj Thurzó's only son Imrich died in 1621, and with him the male line of the Bytča and Orava branch. The estate was divided among his heirs, and it kept dividing as their children inherited in turn; by 1641 the co-heirs had fallen out over it and Lietava became a kompozesorát, a jointly held estate with a large number of part-owners. A castle with dozens of owners has, in practice, no owner at all: every repair needs everybody to agree and everybody to pay, so no repair ever happens and nobody is responsible for the roof. The male line of the whole Thurzó family ended in 1635 or 1636 with its Spiš branch, depending on which member you count as the last.Jediný syn Juraja Turzu Imrich zomrel roku 1621 a s ním vymrela mužská línia bytčianskej a oravskej vetvy. Panstvo sa rozdelilo medzi dedičov a delilo sa ďalej, ako dedili ich deti; do roku 1641 sa spoludedičia rozhádali a z Lietavy sa stal kompozesorát, teda spoločne držané panstvo s veľkým počtom podielnikov. Hrad s desiatkami majiteľov nemá v skutočnosti majiteľa nijakého: na každú opravu musia všetci prikývnuť a všetci prispieť, takže sa neurobí žiadna a o strechu sa nemá kto starať. Mužská línia celého rodu Turzovcov dohorela roku 1635 alebo 1636 v spišskej vetve — podľa toho, koho pokladáme za posledného.
An inspection of the castle in 1698 recorded that it was uninhabited and that the only thing still kept in it was the archive. That single sentence is the whole story of Lietava's decline in miniature: nobody wanted to live up a rock any more, but nobody was willing to move the documents either, because the documents were the proof of who owned what. So the castle went on being maintained just enough to keep the papers dry, and no more. A building that is looked after only as a strongbox is a building already on its way out.Hradná obhliadka roku 1698 zaznamenala, že hrad je neobývaný a jediné, čo sa v ňom ešte uchováva, je archív. Tá jediná veta je celé dejiny úpadku Lietavy v skratke: hore na skale už nikto bývať nechcel, no listiny odtiaľ nikto sťahovať nechcel tiež, lebo listiny boli dôkazom, komu čo patrí. Hrad sa teda udržiaval presne natoľko, aby papiere zostali v suchu, a ani o kúsok viac. Budova, o ktorú sa niekto stará len ako o trezor, je už na ceste preč.
Between about 1760 and 1770 the archive was moved out of Lietava to Orava Castle, and with it went the last practical reason to keep a roof on anything here. From then on the castle was abandoned to the weather, which in a limestone crest with hard winters is a fast worker: rain gets into the wall core, freezes, and levers the stones apart from the inside. Lietava is a rare thing among Slovak ruins in that no army and no fire ever defeated it. It was destroyed by inheritance law, and then by frost.Približne v rokoch 1760 – 1770 previezli archív z Lietavy na Oravský hrad a s ním zmizol posledný praktický dôvod držať tu na čomkoľvek strechu. Odvtedy bol hrad ponechaný napospas počasiu, a to je na vápencovom hrebeni s tvrdými zimami veľmi rýchly pracovník: dažďová voda sa dostane do jadra muriva, zamrzne a rozpáči kamene zvnútra. Lietava je medzi slovenskými zrúcaninami vzácnym prípadom — neporazilo ju nijaké vojsko ani požiar. Zničilo ju dedičské právo a potom mráz.
Between 1870 and 1873 the Lietava properties were bought by Baron Popper — the head of the same timber and merchant family that had bought the château at Bytča in 1862. By then there was nothing here to buy but land and a romantic ruin, and that is how the nineteenth century liked its castles: as scenery. Nobody in that century proposed rebuilding Lietava, and given the size of the place, nobody sensible would have. The importance of the purchase is only that it links the two halves of the old Thurzó arrangement one last time, under one owner.V rokoch 1870 – 1873 kúpil lietavské majetky barón Popper — hlava tej istej drevárskej a obchodníckej rodiny, ktorá roku 1862 kúpila zámok v Bytči. Vtedy tu už nebolo čo kúpiť okrem pôdy a romantickej zrúcaniny, a presne tak malo devätnáste storočie hrady najradšej: ako kulisu. Nikto v tom storočí neuvažoval o obnove Lietavy a pri takejto rozlohe by to ani nebolo rozumné. Význam tej kúpy je len jeden — obe polovice starého turzovského páru sa naposledy ocitli v rukách jedného majiteľa.
In 1999 a group of people who were tired of watching Lietava come apart founded the Združenie na záchranu Lietavského hradu, the Association for the Rescue of Lietava Castle, and from 2003 conservation work has run on the hill every summer. Unpaid volunteers working with a few skilled masons stabilise leaning walls, rebuild collapsed vaults, cap the tops of the masonry so frost and rainwater stop prising the core apart, and clear rubble by hand. Everything has to be carried up — stone, sand, lime, water, tools and the volunteers themselves — because there is no road to the top and there never will be. There is no completion date, because completion is not the aim: a ruin this size will never be a roofed castle again, and the work is consolidation, stopping the loss and handing the thing on in better shape than it was received. It took an inheritance to lose this castle; it takes volunteers, one summer at a time, to keep it.Roku 1999 založila skupina ľudí, ktorých už unavovalo pozerať sa, ako sa Lietava rozpadáva, Združenie na záchranu Lietavského hradu a od roku 2003 sa na kopci každé leto pracuje. Neplatení dobrovoľníci spolu s niekoľkými skúsenými murármi staticky zabezpečujú vychýlené múry, obnovujú zrútené klenby, zakonzervúvajú koruny muriva, aby mráz a dažďová voda prestali rozoberať jadro, a ručne odpratávajú sutinu. Všetko treba vyniesť hore — kameň, piesok, vápno, vodu, náradie aj samých seba —, lebo na vrchol nevedie cesta a ani viesť nebude. Termín dokončenia neexistuje, lebo o dokončenie nejde: zrúcanina tejto veľkosti už nikdy nebude hradom so strechou a zmyslom práce je konzervácia — zastaviť stratu a odovzdať hrad ďalej v lepšom stave, než v akom sa prevzal. Na to, aby sa tento hrad stratil, stačilo dedičstvo. Na to, aby zostal, treba dobrovoľníkov, leto za letom.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.