Vrbové sits where the Little Carpathians run out into the flat land beside the Váh — off the main road, in nobody's way, which is most of the reason it has stayed small and quiet. Its history is that of a landlord's town rather than a royal one: it belonged to the Čachtice castle estate, and its market days were granted by emperors. Two things keep it on the map: a bell tower that leans almost a metre out of true, and a man born here in 1746 who escaped from Kamchatka and died on Madagascar.Vrbové leží tam, kde Malé Karpaty prechádzajú do roviny pri Váhu — bokom od hlavnej cesty a nikomu v ceste, a práve preto zostalo malé a pokojné. Jeho dejiny sú dejinami zemepanského, nie kráľovského mesta: patrilo k čachtickému hradnému panstvu a jarmoky mu udeľovali panovníci. Na mape ho udržiavajú dve veci: zvonica, ktorá sa nakláňa takmer o meter, a muž, ktorý sa tu roku 1746 narodil, ušiel z Kamčatky a zomrel na Madagaskare.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The Zobor charter of 1113 — the property list of the Benedictine abbey above Nitra, and the first written trace of dozens of places in western Slovakia — mentions a settlement that some historians read as an early Vrbové, under the name Počkovec. That identification is not certain, and it is worth knowing why: medieval scribes spelled by ear, place names moved and changed, and matching a name in a charter to a village on the ground is often an argument rather than a fact. What is not in doubt is that people were already living on this ground. The name itself is Slavic and means the place where willows grow.Zoborská listina z roku 1113 — majetkový súpis benediktínskeho opátstva nad Nitrou a prvá písomná stopa desiatok obcí na západnom Slovensku — spomína osadu, ktorú časť historikov číta ako rané Vrbové pod menom Počkovec. Toto stotožnenie isté nie je a oplatí sa vedieť prečo: stredovekí pisári písali podľa sluchu, názvy sa menili aj sťahovali a priradiť meno z listiny ku konkrétnej dedine býva skôr argumentom než faktom. Isté je len to, že tunajšia pôda bola už vtedy osídlená. Samotný názov je slovanský a znamená miesto, kde rastú vŕby.
The first firm mention of Vrbové comes in 1332, in the papal tithe registers — the lists the church kept of what each parish owed to Rome, and one of the best sources historians have for which villages already existed in the fourteenth century. In 1347 the name is written Worbow, and the village is recorded as part of the estate of Čachtice castle, whose ruin still stands on the ridge a short way north. Being estate land rather than royal land shaped everything that followed: privileges here had to be bought or begged from a lord, not simply claimed from a king.Prvá istá zmienka o Vrbovom je z roku 1332, z pápežských desiatkových registrov — cirkevných zoznamov toho, čo mala každá farnosť odvádzať do Ríma, a jedného z najlepších prameňov o tom, ktoré dediny v 14. storočí existovali. Roku 1347 sa meno píše ako Worbow a obec je zapísaná ako súčasť panstva Čachtického hradu, ktorého zrúcanina dodnes stojí na hrebeni kúsok na sever. To, že šlo o panskú a nie kráľovskú pôdu, poznačilo všetko ďalšie: výsady sa tu museli od zemepána kupovať alebo vyprosiť, nedali sa jednoducho žiadať od kráľa.
In 1437 Vrbové was granted town privileges — the right to hold markets and to run some of its own affairs. Fifteen years later, in 1452, its church burned. Both belong to the same unsettled century, when Czech captains, rival claimants to the throne and local lords fought over this part of the kingdom, and a small market town under the hills had no walls worth the name. The privileges were still worth having: they were what let a place like this collect tolls, attract traders and grow.Roku 1437 dostalo Vrbové mestské výsady — právo držať trhy a čiastočne si spravovať vlastné veci. O pätnásť rokov, v roku 1452, mu vyhorel kostol. Oba údaje patria do toho istého nepokojného storočia, keď sa o túto časť kráľovstva bili českí kapitáni, uchádzači o trón a domáci páni, a malé trhové mestečko pod kopcami nemalo hradby, ktoré by za niečo stáli. Výsady napriek tomu za to stáli: práve ony umožňovali vyberať mýta, priťahovať kupcov a rásť.
The Ottoman frontier never reached Vrbové, but raiding cavalry did. In 1599 Turkish troops came up the Váh valley and wrecked the town; Hlohovec, downstream, records being damaged in the same year. It is worth being precise here, because places all over Slovakia say lightly that the Turks destroyed something: at Vrbové it is attested, and it was a raid, not a conquest. Raiders came for people and goods, burned what they could not carry away, and were gone before any imperial garrison could reach them.Osmanská hranica k Vrbovému nikdy nedosiahla, jazdecké nájazdy áno. Roku 1599 prišli tureckí vojaci hore povodím Váhu a mesto zničili; Hlohovec, ležiaci nižšie po prúde, hlási poškodenie v tom istom roku. Na presnosti tu záleží, lebo na Slovensku sa ľahko povie, že to zničili Turci: vo Vrbovom je to doložené a išlo o nájazd, nie o dobytie. Nájazdníci prišli po ľudí a tovar, spálili, čo neodniesli, a zmizli skôr, než k nim stihla doraziť cisárska posádka.
Móric Beňovský was born at Vrbové in 1746 into the local nobility, and his life is the strangest thing this town has produced. He fought with the Bar Confederation in Poland, was captured by the Russians and exiled to Kamchatka at the far end of Siberia, seized a ship there and sailed it as far as Macao, reached France, and was sent to Madagascar, where local chiefs recognised him as a ruler and where French troops killed him in 1786. The memoirs he left made him famous across Europe, and historians have been arguing with them ever since, because in most of it he is the only source about himself. The kúria at the corner of the square that a plaque of 1908 calls his birthplace now holds the town library and a small exhibition; that identification rests on nineteenth-century tradition rather than on a document, which makes the house more interesting, not less. In the same generation, in 1784, the Lutherans of Vrbové built themselves a tolerance church — plain and towerless, as the law of Joseph II required.Móric Beňovský sa narodil vo Vrbovom roku 1746 v miestnej šľachtickej rodine a jeho život je to najpodivnejšie, čo toto mesto vydalo. Bojoval v Poľsku na strane barskej konfederácie, Rusi ho zajali a poslali do vyhnanstva na Kamčatku na druhý koniec Sibíri, on sa tam zmocnil lode a doplavil sa až do Macaa, dostal sa do Francúzska a odtiaľ na Madagaskar, kde ho domáci náčelníci uznali za vládcu a kde ho roku 1786 zabili francúzski vojaci. Pamäti, ktoré po ňom zostali, ho preslávili po celej Európe — a historici sa s nimi odvtedy hádajú, lebo vo väčšine vecí je jediným prameňom sám o sebe. Kúria na rohu námestia, ktorú tabuľa z roku 1908 označuje za jeho rodný dom, dnes ukrýva mestskú knižnicu a malú expozíciu; to určenie stojí na tradícii z 19. storočia, nie na listine, a dom je tým zaujímavejší, nie menej. V tej istej generácii, roku 1784, si vrbovskí evanjelici postavili tolerančný kostol — jednoduchý a bez veže, ako to prikazoval zákon Jozefa II.
The foundation stone of a new bell tower beside the church of St Martin was laid in 1832, and a master mason from Čachtice, Jozef Verner, finished it in 1835 — a plain Classicist tower not far short of forty metres to the tip of its cross. It went up in the decade before the revolution of 1848, when Slovak was still fighting for recognition as a language of schools and offices and when the volunteer campaigns of that year passed through this corner of the country. Nothing about the tower was meant to be remarkable. It became the town's emblem by accident, a century later.Základný kameň novej zvonice pri kostole svätého Martina položili roku 1832 a majster murár z Čachtíc, Jozef Verner, ju roku 1835 dokončil — jednoduchá klasicistická veža, ktorá má po špičku kríža takmer štyridsať metrov. Vyrástla v desaťročí pred revolúciou roku 1848, keď slovenčina ešte bojovala o uznanie ako jazyk škôl a úradov a keď dobrovoľnícke výpravy toho roku prechádzali aj týmto kútom krajiny. Na zvonici nemalo byť nič pozoruhodné. Symbolom mesta sa stala náhodou, o sto rokov neskôr.
Vrbové spent the interwar years as a small town in the new Czechoslovakia, living off grain, fruit and its fairs. Then, in October 1930, after long heavy rain, the bell tower began to lean. Nobody built it that way and nobody planned it: water in the ground under one side of the foundations was enough. Surveys in the late 1990s and in 2000 put the tilt at close to a metre out of vertical — which is why a town of a few thousand people now has a landmark, and a permanent engineering problem.Medzivojnové roky prežilo Vrbové ako mestečko v novom Československu, živené obilím, ovocím a jarmokmi. Potom, v októbri 1930, sa po dlhých výdatných dažďoch zvonica začala nakláňať. Nikto ju tak nepostavil a nikto to neplánoval: stačila voda v podloží pod jednou stranou základov. Merania koncom deväťdesiatych rokov a v roku 2000 určili náklon na takmer meter od zvislice — a práve preto má mestečko s pár tisíckami obyvateľov dnes dominantu a zároveň trvalý statický problém.
The Slovak National Uprising of 1944 held territory in central Slovakia; western Slovakia stayed under German occupation until the end. Soviet troops reached Vrbové on 6 April 1945.Slovenské národné povstanie roku 1944 držalo územie na strednom Slovensku; západ zostal pod nemeckou okupáciou až do konca. Sovietske vojská prišli do Vrbového 6. apríla 1945.
After 1948 the fields around Vrbové were collectivised into a co-operative farm, and work in the town itself moved into a knitwear factory, which traded as Trikota and was for most of the second half of the century the biggest employer here. In 1967 Vrbové was granted the status of a town again. The socialist decades treated it as what it was — a small place that supplied labour, food and cloth — and largely left its centre alone, which is one reason the old street plan survives.Po roku 1948 polia okolo Vrbového združstevnili a práca v samotnom meste sa presunula do pletiarne, ktorá niesla meno Trikota a bola po väčšinu druhej polovice storočia najväčším zamestnávateľom. Roku 1967 získalo Vrbové znova štatút mesta. Socialistické desaťročia s ním zaobchádzali podľa toho, čím bolo — malým miestom, ktoré dodávalo pracovné ruky, potraviny a látky — a centra sa veľmi nedotkli, čo je jeden z dôvodov, prečo sa starý pôdorys ulíc zachoval.
After 1989 the state factories went to the market and the knitwear works shrank; people began commuting to Piešťany, to Trnava and to the plants along the motorway instead. What the town did with its history was the more visible change. The kúria on the square was restored in the late 1990s and given to the library and a historical exhibition, with a memorial to Beňovský beside it, and the leaning tower was surveyed and stabilised as the thing visitors actually come for.Po roku 1989 prešli štátne podniky na trh, pletiareň sa zmenšila a ľudia začali dochádzať za prácou do Piešťan, do Trnavy a do závodov pri diaľnici. Viditeľnejšou zmenou však bolo to, ako sa mesto postavilo k vlastným dejinám. Kúriu na námestí koncom deväťdesiatych rokov obnovili a odovzdali knižnici a historickej expozícii, vedľa nej pribudol pamätník Beňovského, a naklonenú zvonicu premerali a zaistili ako to, pre čo sem návštevníci naozaj chodia.
In independent Slovakia Vrbové is a town of a little over five thousand people that mostly works somewhere else. Piešťany is minutes away, and the spa town's traffic passes Vrbové by — which costs it visitors and buys it quiet. Farming, fruit-growing and light manufacturing remain, and the two things that bring outsiders in are the tower and Beňovský, both of them accidents: one an accident of groundwater, the other of a life nobody could have planned.V samostatnom Slovensku je Vrbové mestom s niečo vyše piatimi tisíckami obyvateľov, ktoré pracuje väčšinou inde. Piešťany sú na skok a doprava kúpeľného mesta ide Vrbové obchádzkou — stojí ho to návštevníkov a kupuje mu to pokoj. Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo a ľahká výroba zostali, a to, čo sem privádza cudzích, sú zvonica a Beňovský, obe zhodou okolností: jedno náhoda spodnej vody, druhé život, ktorý sa naplánovať nedal.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.