Veľký Meder is a market town that spent nearly four hundred years defending a piece of paper. King Matthias gave it the standing of a market town in 1466, and almost every generation afterwards had to have the charter confirmed again — 1534, 1568, 1578, 1609, 1631, 1666 and finally 1847, one year before the whole system of privilege was swept away. It has no castle and never had one: on the Žitný ostrov there is no stone to build with and no hill to build on. What it has instead is hot water, found deep under the island in the twentieth century, and that is why most Slovaks know the name at all.Veľký Meder je trhové mesto, ktoré takmer štyristo rokov bránilo jeden kus papiera. Kráľ Matej mu v roku 1466 udelil postavenie mestečka a takmer každá ďalšia generácia si dala listinu znova potvrdiť — 1534, 1568, 1578, 1609, 1631, 1666 a napokon 1847, rok pred tým, ako celý systém výsad zmietli zo stola. Hrad tu nie je a nikdy nebol: na Žitnom ostrove niet kameňa, z čoho stavať, ani kopca, na čom stavať. Namiesto toho má horúcu vodu, ktorú našli hlboko pod ostrovom v 20. storočí — a práve preto to meno väčšina Slovákov vôbec pozná.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The town's name is first recorded in the form Marthamagor in 1239, and then as Villa Meger in a great charter of King Béla IV in 1268 which names a comes — a royal officer of count's rank — called Parabuch as its owner. Philologists read the name as a Slavic element joined to the word Hungarian: that is, a Hungarian settlement planted among Slav neighbours, so the name itself is a record of who lived beside whom. All this happens around the Mongol invasion of 1241, and what is worth noticing is what did not happen next. Béla IV answered the invasion by covering Hungary in stone castles, but not one was built here, because an island of gravel and silt offers neither the stone nor the height a castle needs.Meno mesta sa prvý raz zaznamenáva v podobe Marthamagor v roku 1239 a potom ako Villa Meger vo veľkej listine kráľa Belu IV. z roku 1268, ktorá ako vlastníka uvádza comesa — uhorského hodnostára grófskej hodnosti — menom Parabuch. Jazykovedci čítajú názov ako slovanský prvok spojený so slovom Maďar: teda maďarská osada založená medzi slovanskými susedmi, takže samotné meno je záznamom o tom, kto vedľa koho býval. Deje sa to okolo vpádu Mongolov v roku 1241 — a stojí za pozornosť skôr to, čo sa potom nestalo. Belo IV. odpovedal na vpád tým, že pokryl Uhorsko kamennými hradmi, tu však nepostavili ani jeden: ostrov zo štrku a naplavenín neponúka ani kameň, ani výšku, ktorú hrad potrebuje.
In 1421 the estate passed to the Kanizsay family, and the villagers passed with it. Then, on 15 December 1466, King Matthias Corvinus granted Nagymegyer the standing of a market town: three annual fairs, the right to govern itself, and what the charters call the right of the sword — the power to try and hang criminals instead of sending them to a lord's court. For a lowland farming settlement that was an enormous step up. The parish church, first built around 1460, belongs to the same confident generation.V roku 1421 prešlo panstvo na rod Kanizsayovcov a dedinčania s ním. Potom, 15. decembra 1466, udelil kráľ Matej Korvín Nagymegyeru postavenie mestečka: tri výročné jarmoky, právo spravovať sa samo a to, čo listiny nazývajú právom meča — teda moc súdiť a popraviť zločincov namiesto toho, aby ich posielali pred panský súd. Pre nížinnú roľnícku osadu to bol obrovský vzostup. Do tej istej sebavedomej generácie patrí aj farský kostol, postavený okolo roku 1460.
After Mohács in 1526 the Ottoman frontier settled to the south and east, and although the island itself was never occupied, raiding parties reached it. Local histories say the town was plundered and burned more than once in these wars — though, as with most Slovak towns, the individual raids are hard to pin down, and fire in a town of thatch and timber had other causes too. What is certain is the paperwork: the privileges were confirmed again in 1534, 1568, 1578, 1609, 1631 and 1666. A charter had to be re-issued after every war, every fire and every change of monarch, and a town that lost its charter lost its fairs, its court and its standing all at once.Po Moháči v roku 1526 sa osmanská hranica ustálila na juhu a východe, a hoci samotný ostrov nikdy neobsadili, lúpežné oddiely sa sem dostávali. Domáce dejiny hovoria, že mesto v týchto vojnách viac ráz vyplienili a vypálili — tak ako pri väčšine slovenských miest sa však konkrétne nájazdy dokladajú ťažko a oheň mal v meste zo slamy a dreva aj iné príčiny. Isté sú papiere: výsady mestu potvrdili znova v rokoch 1534, 1568, 1578, 1609, 1631 a 1666. Listinu bolo treba obnoviť po každej vojne, po každom požiari a pri každej zmene panovníka — a mesto, ktoré prišlo o listinu, prišlo naraz o jarmoky, o súd aj o svoje postavenie.
Through the seventeenth and eighteenth centuries the town belonged to the Zichy family, one of the great landholding houses of the Hungarian lowland. The church that had stood since about 1460 was badly damaged and was rebuilt between 1740 and 1755. The town went on doing what market towns do: fairs, crafts, grain, cattle and a slow accumulation of houses along one long street, which is still the shape of the centre. It is worth being clear about who was free here and who was not: the burghers of a market town had rights, but the villagers who grew the grain they traded were serfs.V 17. a 18. storočí patrilo mesto rodu Zichyovcov, jednému z veľkých pozemkových rodov uhorskej nížiny. Kostol, ktorý stál od roku okolo 1460, bol ťažko poškodený a v rokoch 1740 až 1755 ho postavili nanovo. Mesto robilo to, čo trhové mestá robia: jarmoky, remeslá, obilie, dobytok a pomalé pribúdanie domov pozdĺž jednej dlhej ulice, ktorá je dodnes pôdorysom centra. Stojí za to povedať jasne, kto tu bol slobodný a kto nie: mešťania mestečka mali práva, ale dedinčania, ktorí dopestovali obilie, s ktorým sa obchodovalo, boli poddaní.
In 1847 the town had its ancient privileges confirmed for the last time. The following year the revolution of 1848 abolished serfdom and, with it, the entire legal world in which such privileges meant anything: fair rules, guild rules and lordly courts were replaced by one body of law that applied to everybody. For the villagers around Veľký Meder this was the biggest change in five hundred years, because they became owners of the land they worked. For the town it meant that a charter from Matthias Corvinus had turned overnight into a museum piece.V roku 1847 si mesto dalo svoje dávne výsady potvrdiť naposledy. Už nasledujúci rok zrušila revolúcia roku 1848 poddanstvo a s ním celý právny svet, v ktorom takéto výsady čokoľvek znamenali: jarmočné poriadky, cechové pravidlá a panské súdy nahradilo jedno právo, ktoré platilo pre všetkých. Pre sedliakov v okolí Veľkého Medera to bola najväčšia zmena za päťsto rokov, lebo sa stali vlastníkmi pôdy, ktorú obrábali. Pre mesto to znamenalo, že listina od Mateja Korvína sa zo dňa na deň zmenila na múzejný kus.
Austria-Hungary was the age in which the island was finally tamed. The Danube was diked and the marshes drained, which ended the floods that had moved whole villages around for centuries and turned the Žitný ostrov into the best farmland in the kingdom. At the end of the century the railway from Bratislava to Komárno was pushed along the island and gave the town a station. The old church was rebuilt once more in the eclectic style then in fashion and consecrated on 28 October 1900.Rakúsko-Uhorsko bolo časom, keď ostrov konečne skrotili. Dunaj ohrádzali a močiare odvodnili, čím sa skončili povodne, ktoré po stáročia presúvali celé dediny z miesta na miesto, a zo Žitného ostrova sa stala najlepšia pôda v kráľovstve. Na konci storočia pretiahli po ostrove železnicu z Bratislavy do Komárna a mesto dostalo stanicu. Starý kostol znova prestavali v eklektickom slohu, ktorý bol vtedy v móde, a 28. októbra 1900 ho vysvätili.
The First World War brought the town something no charter had prepared it for. One of the largest prisoner-of-war camps in Hungary was built here, able to hold as many as twenty thousand men, most of them Serbian soldiers. A camp of that size was a town in itself, bigger than Nagymegyer, with its own barracks, kitchens and hospital, set down in the fields beside a place of about four thousand inhabitants. Camps like this were where the epidemics of the war years did their worst work. In sheer numbers of people it is the largest thing that has ever happened here.Prvá svetová vojna priniesla mestu čosi, na čo ho nepripravila nijaká listina. Postavili tu jeden z najväčších zajateckých táborov v Uhorsku, s kapacitou až dvadsaťtisíc mužov, väčšinou srbských vojakov. Tábor takej veľkosti bol mestom sám osebe — väčším než vtedajší Nagymegyer — s vlastnými barakmi, kuchyňami a nemocnicou, položeným do polí vedľa obce so štyrmi tisíckami obyvateľov. Práve v takýchto táboroch si vojnové epidémie vyberali najkrutejšiu daň. Čo do počtu ľudí je to najväčšia vec, aká sa tu kedy stala.
In 1918 the Habsburg monarchy dissolved and the island became part of Czechoslovakia; the Treaty of Trianon confirmed the border in 1920. The census of 1921 counted 4,012 people in the town, of whom 3,870 declared themselves Hungarian. Nothing about the place had changed except the state above it, and the new state's schools, offices and army worked in languages most people here did not use at home. That gap is what made the events of 1938 feel to many people here like a correction rather than an occupation.V roku 1918 sa habsburská monarchia rozpadla a ostrov pripadol Československu; trianonská zmluva hranicu v roku 1920 potvrdila. Sčítanie z roku 1921 napočítalo v meste 4 012 ľudí, z toho 3 870 sa prihlásilo k maďarskej národnosti. Na mieste sa nezmenilo nič okrem štátu nad ním a školy, úrady i armáda nového štátu fungovali v jazykoch, ktorými sa tu doma väčšinou nehovorilo. Práve táto priepasť spôsobila, že rok 1938 tu mnohí prijali skôr ako nápravu než ako okupáciu.
The First Vienna Award of 2 November 1938 returned southern Slovakia to Hungary, and the town spent the war inside the Hungarian state. The Slovak National Uprising that began on 29 August 1944 belonged to the mountains of central Slovakia and never reached this plain. The war ended here when the Red Army crossed the island at the end of March 1945.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 vrátila južné Slovensko Maďarsku a mesto prežilo vojnu v maďarskom štáte. Slovenské národné povstanie, ktoré sa začalo 29. augusta 1944, patrilo stredoslovenským horám a na túto rovinu nedošlo. Vojna sa tu skončila, keď Červená armáda koncom marca 1945 prešla cez ostrov.
On 11 June 1948 the town's name was changed to Čalovo. Then came the communist decades: the farms were collectivised, and in June 1965 the Danube broke through its dyke at the lower end of the island — the town was saved by emergency banks thrown up around it, but a wide stretch of the Žitný ostrov went under water. In 1974 a thermal bath opened on hot water struck by a deep borehole, and the town's future turned out to have been lying underneath it all along.Jedenásteho júna 1948 zmenili názov mesta na Čalovo. Potom prišli komunistické desaťročia: hospodárstva zoštátnili a združstevnili a v júni 1965 sa na dolnom konci ostrova pretrhla dunajská hrádza — mesto zachránili narýchlo nasypané ochranné valy, no široký pás Žitného ostrova sa ocitol pod vodou. V roku 1974 otvorili termálne kúpalisko na horúcej vode z hlbokého vrtu a ukázalo sa, že budúcnosť mesta ležala celý čas pod ním.
The Velvet Revolution of November 1989 ended communist rule, and one of the first things the town did with its new freedom was to take back its own name: Čalovo became Veľký Meder again in 1990. Old maps and timetables still carry Čalovo, and older people still say it.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila vládu komunistov a jedna z prvých vecí, ktoré mesto so svojou novou slobodou urobilo, bola, že si vzalo späť vlastné meno: z Čalova sa v roku 1990 stal znova Veľký Meder. Staré mapy a cestovné poriadky Čalovo stále nesú a starší ľudia ho hovoria dodnes.
Since Slovak independence in 1993 the thermal park has become the town's second economy, rebuilt in 2000 and again in 2003, with hotels, guesthouses and campsites grown up around it and a great deal of seasonal work. The first economy is still the soil: this is among the most productive arable land in Slovakia, farmed in large blocks. The population has been falling — about 9,200 people in 1991, roughly 8,000 now — as younger people commute or move away to Dunajská Streda, Bratislava or across the border into Hungary.Od osamostatnenia Slovenska v roku 1993 sa termálny areál stal druhou ekonomikou mesta — prestavali ho v roku 2000 a znova v roku 2003, vyrástli okolo neho hotely, penzióny a kempingy a s nimi veľa sezónnej práce. Prvou ekonomikou zostáva pôda: patrí k najúrodnejšej ornej pôde na Slovensku a obrába sa vo veľkých blokoch. Počet obyvateľov klesá — v roku 1991 ich bolo asi 9 200, dnes zhruba 8 000 — mladší ľudia dochádzajú alebo sa sťahujú do Dunajskej Stredy, do Bratislavy alebo cez hranicu do Maďarska.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.