Liptovská Teplička is one of the highest villages in Slovakia, and it was made on purpose: in the seventeenth century an estate wanted its forest under Kráľova hoľa turned into pasture and grain. The people it brought in cut the slopes into terraces to hold the soil, set hay barns out among the fields and dug pear-shaped cellars into the ground for the potatoes. Almost everywhere else in the country that landscape was ploughed flat in the twentieth century. Here it was not — and it is still being farmed.Liptovská Teplička patrí k najvyššie položeným obciam Slovenska a vznikla zámerne: v 17. storočí chcelo panstvo premeniť svoj les pod Kráľovou hoľou na pašu a obilie. Ľudia, ktorých sem priviedlo, si svahy vykrájali na terasy, aby im pôda nezišla dolu, medzi polia postavili stodoly a do zeme vykopali hruškovité pivnice na zemiaky. Takmer všade inde v krajine takúto krajinu v 20. storočí zorali dohladka. Tu nie — a obrába sa dodnes.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Ottoman centuryOsmanské storočie
The valley under Kráľova hoľa had no village in it until the seventeenth century. It was forest, high and cold, and nobody had needed it. Then the Liptovský Hrádok estate decided to have it grazed and cultivated, and brought in settlers to do it: Gorals, highlanders from the Slovak–Polish borderland, whose speech here still carries Polish words. The neighbouring Horehronie village of Pohorelá is documented in 1612 and Teplička's people were probably already here by then, but the first document that names this village is from 1634. The name comes from the Teplica brook, which does not freeze in winter — teplý means warm — and the word “Liptovská” was only added around 1920 to tell it from other Tepličkas.V doline pod Kráľovou hoľou nebola do 17. storočia nijaká dedina. Bol tu les, vysoko a v chlade, a nikto ho nepotreboval. Potom sa liptovsko-hrádocké panstvo rozhodlo dať ho spásať a obrábať a priviedlo si na to osadníkov: Goralov, horalov zo slovensko-poľského pomedzia, v ktorých reči dodnes zaznievajú poľské slová. Susedná horehronská Pohorelá je doložená roku 1612 a Tepličania tu vtedy pravdepodobne už boli, no prvá listina, ktorá menuje priamo túto obec, je z roku 1634. Meno má po potoku Teplica, ktorý v zime nezamŕza — teplý je teplý — a prívlastok „Liptovská“ pribudol až okolo roku 1920, aby sa obec odlíšila od ostatných Tepličiek.
The village built itself a wooden church in 1706, which is usually the sign that a settlement has decided it is permanent. In 1759 that was replaced by the Baroque church of St John the Baptist, single-naved, which still stands. The other thing that made permanence possible at nine hundred metres was a plant. The potato spread through the Slovak uplands in the later eighteenth century and became the mainstay of the nineteenth, and it will ripen where rye and wheat will not. Almost everything characteristic about this village — the terraces, the cellars in the ground, the shape of the working year — follows from the potato.Roku 1706 si obec postavila drevený kostol, čo býva znamenie, že sídlo sa rozhodlo byť trvalé. Roku 1759 ho nahradil barokový jednoloďový Kostol svätého Jána Krstiteľa, ktorý stojí dodnes. Druhá vec, ktorá vo výške deväťsto metrov umožnila trvalý život, bola rastlina. Zemiak sa po slovenských horách rozšíril v druhej polovici 18. storočia a v 19. storočí sa stal základom stravy — a dozrieva tam, kde raž ani pšenica nedozrejú. Takmer všetko, čím je táto dedina zvláštna — terasy, pivnice v zemi, tvar hospodárskeho roka — vyplýva zo zemiaka.
The church was renovated in 1803, and by then the villagers had reshaped the whole hillside around it. To farm a steep slope you have to stop the soil sliding off it, so household after household ploughed along the contour and heaped up the stones they picked out of the ground, until the slopes stood in level steps, one narrow strip to a family. Hay barns were built out among the fields and on the edge of the village, deliberately away from the houses — a timber village burns, and the grain store must not burn with it. The potato crop went underground into pear-shaped pits two and a half to three metres deep, where the limestone keeps them between two and six degrees all year. The revolution of 1848 made the villagers owners of those strips instead of tenants of the estate.Roku 1803 kostol obnovili a dedinčania dovtedy pretvorili celý svah okolo neho. Kto chce obrábať strmý svah, musí zastaviť pôdu, aby mu neušla dolu — a tak rodina za rodinou orala po vrstevnici a kopila kamene, ktoré z pôdy vyzbierala, až sa svahy postavili do rovných schodov, jeden úzky pásik na domácnosť. Stodoly stavali medzi poľami a na okraji obce, zámerne ďalej od domov: drevená dedina zhorí a zásoba obilia nesmie zhorieť s ňou. Zemiaky išli pod zem do hruškovitých jám hlbokých dva a pol až tri metre, kde ich vápenec drží po celý rok medzi dvoma a šiestimi stupňami. Revolúcia roku 1848 urobila z Tepličanov vlastníkov tých pásikov namiesto poddaných panstva.
Between roughly 1880 and 1930 Slovaks left for the United States in enormous numbers, above all from the northern and eastern counties where the plots were smallest and the winters longest. Teplička sent its share: men crossed to work in the coal and steel towns of America, some for a few years, some for good, and the money they sent home paid off debts and bought land. At the end of the village stands the Americký kríž, the “American cross”, raised by Teplička men who got home again, in thanks for it. It is an unusual sort of monument — put up not for a battle or a saint but for a safe return from emigration.Zhruba medzi rokmi 1880 a 1930 odchádzali Slováci do Spojených štátov v obrovských počtoch, najmä zo severných a východných stolíc, kde boli polia najmenšie a zimy najdlhšie. Teplička poslala svoj diel: chlapi išli robiť do amerických uhoľných a oceliarskych miest, niektorí na pár rokov, iní navždy, a peniaze, čo posielali domov, splácali dlhy a kupovali pôdu. Na konci dediny stojí Americký kríž, ktorý postavili Tepličania, čo sa šťastne vrátili — z vďaky za to. Je to nezvyčajná pamiatka: nie za bitku ani za svätca, ale za bezpečný návrat z vysťahovalectva.
From 1912 a narrow-gauge forest railway, the Považská lesná železnica, ran up from Liptovský Hrádok into these valleys, with a branch to Liptovská Teplička. It was built to move timber, but in a place with no proper road it moved people and goods too, and it is a large part of the reason the twentieth century reached the village at all. It ran for sixty years and closed in 1972. The road down to Poprad, which is the village's real link with the outside world today, was only built after the Second World War.Od roku 1912 viedla z Liptovského Hrádku do týchto dolín úzkorozchodná Považská lesná železnica s odbočkou do Liptovskej Tepličky. Postavili ju na drevo, ale tam, kde niet poriadnej cesty, vozila aj ľudí a tovar — a je z veľkej časti dôvodom, prečo sa 20. storočie do dediny vôbec dostalo. Jazdila šesťdesiat rokov a roku 1972 ju zrušili. Cestu dolu do Popradu, ktorá je dnes skutočným spojením obce so svetom, postavili až po druhej svetovej vojne.
The Slovak National Uprising began on 29 August 1944, and it was declared in Liptovská Teplička the same day. That is not surprising: a high village under Kráľova hoľa with forest on every side is exactly the country partisans could work in, and exactly the country an occupying army finds hard. The uprising's open phase was crushed by the end of October and the fighting moved into the mountains, where it went on all winter. In December 1944 German troops burned part of the village: 17 buildings. The front reached this side of the Tatras at the end of January 1945, but to the west it then stalled, and Liptovský Mikuláš was not taken until 4 April 1945.Slovenské národné povstanie sa začalo 29. augusta 1944 a v ten istý deň ho vyhlásili aj v Liptovskej Tepličke. Nie je to prekvapujúce: vysoko položená dedina pod Kráľovou hoľou, zo všetkých strán obklopená lesom, je presne taký kraj, v akom partizáni vedia pracovať — a v akom to okupačná armáda má ťažké. Otvorenú fázu povstania rozdrvili do konca októbra a boje sa presunuli do hôr, kde pokračovali celú zimu. V decembri 1944 vypálili nemeckí vojaci časť obce: 17 budov. Front sa na túto stranu Tatier dostal koncom januára 1945, no na západe sa potom zastavil a Liptovský Mikuláš padol až 4. apríla 1945.
After 1948 the communist state pushed farming into cooperatives and, across Slovakia, had the balks and boundaries between strip fields ploughed out so machines could work whole blocks at once. That is how most of the country's old field patterns vanished within about fifteen years. Liptovská Teplička's did not, and two explanations are given, which may both be true: the village's own account is that people simply refused to let their balks be destroyed, and the practical one is that these slopes were too steep for the machinery to work anyway. In 1960 an administrative reform moved the village out of Liptov into the Poprad district, where it still is — although its name, its dialect and its people still say Liptov.Po roku 1948 tlačil komunistický štát poľnohospodárstvo do družstiev a po celom Slovensku dával rozorávať medze a hranice medzi pásikmi polí, aby stroje mohli obrábať celé bloky naraz. Tak zmizla väčšina starej políčkovej krajiny v krajine, a to zhruba za pätnásť rokov. Tepličská nezmizla — a hovoria sa na to dve vysvetlenia, ktoré môžu byť obe pravdivé: obec sama uvádza, že ľudia jednoducho odmietli dať si medze zničiť, a to praktické znie, že tieto svahy boli na stroje aj tak príliš strmé. Roku 1960 presunula správna reforma obec z Liptova do okresu Poprad, kde je dodnes — hoci jej meno, nárečie aj ľudia stále hovoria Liptov.
The forest railway closed in 1972. Nine years later, in 1981, the most powerful hydroelectric plant in Slovakia went into service further up the Čierny Váh valley: a pumped-storage station of about 735 megawatts. It does not really generate energy so much as store it. At night, when demand is low and the big thermal and nuclear plants cannot simply be switched off, it pumps water more than four hundred metres uphill into a reservoir cut into the karst plateau at 1,160 metres; by day, when demand peaks, it lets the water fall back through the turbines. It stands in the neighbouring district, but the valley road that reaches it is Teplička's valley.Lesnú železnicu zrušili roku 1972. O deväť rokov neskôr, roku 1981, spustili hore v doline Čierneho Váhu najvýkonnejšiu vodnú elektráreň na Slovensku: prečerpávaciu stanicu s výkonom asi 735 megawattov. Energiu vlastne nevyrába, ale skladuje. V noci, keď je spotreba nízka a veľké tepelné a jadrové bloky sa nedajú len tak vypnúť, prečerpáva vodu vyše štyristo metrov do kopca do nádrže vyhĺbenej v krasovej plošine vo výške 1 160 metrov; cez deň, keď spotreba vrcholí, ju pustí naspäť cez turbíny. Stojí už v susednom okrese, no dolina, ktorou sa k nej ide, je tepličská.
The village won the national Dedina roka (Village of the Year) competition in 2007, the Slovak Republic's Landscape Prize in 2014, and a special distinction in the Council of Europe's Landscape Award in 2015 — all three for the same thing: a historic farming landscape that is still actually being farmed. The numbers behind it are larger than visitors expect. 419 potato cellars are still in use and 117 hay barns stand on the village's land, and the Goral dialect the first settlers carried over the mountains is still actively spoken by about half the adults and a fifth of the children. None of it is ticketed and none of it is laid on: the terraces are private working fields, and they will last exactly as long as somebody keeps farming them.Obec vyhrala roku 2007 celoslovenskú súťaž Dedina roka, roku 2014 získala Cenu Slovenskej republiky za krajinu a roku 2015 osobitné ocenenie v Cene Rady Európy za krajinu — všetky tri za tú istú vec: za historickú poľnohospodársku krajinu, ktorá sa naozaj stále obrába. Čísla za tým sú väčšie, než návštevník čaká. V používaní je 419 zemiakových pivníc, v chotári stojí 117 stodôl a goralským nárečím, ktoré si prví osadníci priniesli cez hory, aktívne hovorí ešte asi polovica dospelých a pätina detí. Nič z toho nie je na lístky a nič nie je pripravené pre turistov: terasy sú súkromné obrábané polia a vydržia presne dovtedy, dokiaľ ich bude mať kto obrábať.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.