Podolinec is a very small town carrying a very large history. It was settled from the Polish side of the mountains before it was ever Hungarian; it then spent three hundred and sixty years pawned to the Polish crown; a Polish governor founded a college here whose buildings still dwarf the place — and in 1950 the Czechoslovak state used those same buildings as the harshest of its internment monasteries for the monks it had just arrested overnight.Podolínec je veľmi malé mesto s veľmi veľkými dejinami. Osídlili ho z poľskej strany hôr skôr, než sa vôbec stal uhorským; potom bol tristošesťdesiat rokov založený poľskej korune; poľský správca tu založil kolégium, ktorého budovy dodnes mesto prevyšujú — a roku 1950 použil československý štát tie isté budovy ako najprísnejší zo svojich sústreďovacích kláštorov pre mníchov, ktorých práve v noci pozatýkal.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
Podolinec appears in writing in the 1230s — Slovak sources give 1235, English and Polish ones 1236 — and at that point it did not belong to Hungary at all, but to the Sącz land on the Polish side of the mountains. In 1244 Bolesław V the Chaste, duke of Kraków and Sandomierz, granted a knight from Kraków named Henryk a charter to settle the place. That is unusual for a Slovak town and it explains a great deal of what follows: Podolinec did not drift towards Poland later. It started out Polish and was pulled into Hungary afterwards.Podolínec sa v písomnostiach objavuje v tridsiatych rokoch 13. storočia — slovenské pramene uvádzajú rok 1235, anglické a poľské rok 1236 — a vtedy nepatril Uhorsku, ale sandeckej zemi na poľskej strane hôr. Roku 1244 dal Boleslav V. Hanblivý, krakovské a sandomierske knieža, krakovskému rytierovi menom Henrich listinu na osídlenie tohto miesta. Na slovenské mesto je to nezvyčajné a vysvetľuje to veľa z toho, čo príde neskôr: Podolínec sa k Poľsku neprikláňal dodatočne. Začínal ako poľský a do Uhorska bol pritiahnutý až potom.
The great Mongol invasion of 1241 broke the Hungarian army and swept across the kingdom, and the settlement of Spiš with German hospites — guests, invited under charters — was the answer to it. Most Slovak castles were built after 1241 because of that invasion, not destroyed by it. Podolinec is one of the few places that can name a Mongol attack of its own, and it is the second one: in 1285 a Mongol force raided back into Hungary and plundered the town. Walls followed. By the end of the century Podolinec was fortified, and stretches of that wall are still standing on the edges of the centre.Veľký mongolský vpád roku 1241 rozbil uhorské vojsko a prevalil sa cez kráľovstvo; odpoveďou naň bolo osídľovanie Spiša nemeckými hosťami, po latinsky hospites, pozývanými listinami. Väčšina slovenských hradov vznikla po roku 1241 práve pre ten vpád, nie že by ich zbúral. Podolínec patrí k tým nemnohým miestam, ktoré vedia pomenovať vlastný mongolský útok — a je to ten druhý: roku 1285 vpadli Mongoli do Uhorska znova a mesto vyplienili. Potom prišli hradby. Do konca storočia bol Podolínec opevnený a kusy toho múru stoja na okraji centra dodnes.
In 1292 Podolinec was granted extensive town privileges — a market, its own court, and the right to run its own affairs — the reward for taking in settlers and holding a stretch of the road up the Poprad valley. King Louis I confirmed and widened those rights in 1345. For a while this was one of the more important towns of the northern Spiš, which is why it has a long sloping square and a town wall out of all proportion to the three thousand people who live here now.Roku 1292 získal Podolínec rozsiahle mestské výsady — trh, vlastný súd a právo spravovať si svoje veci — ako odmenu za to, že prijal osadníkov a strážil úsek cesty popradskou dolinou. Kráľ Ľudovít I. tieto práva roku 1345 potvrdil a rozšíril. Nejaký čas patril Podolínec k dôležitejším mestám severného Spiša, a preto má dlhé svahovité námestie a mestské hradby úplne neúmerné trom tisícom ľudí, ktorí tu dnes žijú.
In April 1412 King Sigismund of Luxembourg raised Podolinec to a free royal town — the highest standing a town in Hungary could hold, answering to the king alone. Later the same year he pawned it. Needing money for a war, he borrowed from the Polish king Władysław II Jagiełło and put up as security thirteen Spiš towns and, separately, the estates of Ľubovňa, Podolinec and Hniezdne. The loan was never repaid; the pledge ran until 1772. So the town held the best charter in the kingdom for a matter of months, and then spent the next three and a half centuries being governed from Poland.V apríli 1412 povýšil kráľ Žigmund Luxemburský Podolínec na slobodné kráľovské mesto — najvyššie postavenie, aké mohlo mesto v Uhorsku mať, podriadené priamo kráľovi. Ešte v tom istom roku ho založil. Potreboval peniaze na vojnu, požičal si od poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského a ako záruku dal trinásť spišských miest a osobitne panstvá Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Pôžičku nikto nesplatil a záloh trval do roku 1772. Mesto teda držalo najlepšiu listinu v krajine pár mesiacov a ďalšie tri a pol storočia ho spravovali z Poľska.
In 1642 Stanisław Lubomirski, the Polish starosta who governed the pawned towns from Ľubovňa castle, founded a house of the Piarist order in Podolinec — one of the first north of the Carpathians. The Piarists were a teaching order and free schooling was their whole purpose; from 1648 the house also trained members of the order itself, so it drew young men from both sides of the mountains. This is who paid for the enormous Baroque church and monastery standing over the town: not the townspeople, who could never have afforded it, but a Polish magnate governing on behalf of a Polish king in a town that was legally Hungarian.Roku 1642 založil Stanisław Lubomirski, poľský starosta, ktorý spravoval zálohované mestá z Ľubovnianskeho hradu, v Podolínci dom piaristov — jeden z prvých na sever od Karpát. Piaristi boli učiteľskou rehoľou a bezplatné školy boli celým ich zmyslom; od roku 1648 tu rehoľa vychovávala aj vlastných členov, takže sem prichádzali mladí muži z oboch strán hôr. Toto je odpoveď na otázku, kto zaplatil obrovský barokový kostol a kláštor týčiaci sa nad mestom: nie mešťania, ktorí by naň nikdy nemali, ale poľský magnát spravujúci v mene poľského kráľa mesto, ktoré právne patrilo Uhorsku.
The seventeenth century treated Podolinec badly. Plague came in 1646 and again in 1664; in 1662 the town was hit by a flood and an earthquake in the same year; the monastery burned in 1669 and a great fire went through the town in 1684. In 1659, between the disasters, the townspeople built themselves a bell tower, which still stands. These are the ordinary catastrophes of an early modern town, and they are worth knowing because they explain why so little medieval building survives anywhere in Slovakia. Usually it was not war. Usually it was fire.Sedemnáste storočie sa k Podolíncu nesprávalo pekne. Mor prišiel roku 1646 a znova roku 1664; roku 1662 zasiahla mesto povodeň a v tom istom roku aj zemetrasenie; roku 1669 zhorel kláštor a roku 1684 prešiel mestom veľký požiar. Medzi pohromami, roku 1659, si mešťania postavili zvonicu, ktorá stojí dodnes. Toto sú bežné katastrofy raného novoveku a oplatí sa ich poznať, lebo vysvetľujú, prečo sa na Slovensku zachovalo tak málo stredovekých stavieb. Zvyčajne za to nemohla vojna. Zvyčajne za to mohol oheň.
In 1772, during the First Partition of Poland, Austria reoccupied the pledged towns and Podolinec became a Hungarian town again after three hundred and sixty years. Nothing was destroyed and nobody moved, but everything administrative changed: the courts, the taxes, the language of officialdom, the county it belonged to. Being handed between states without being asked is one of the most ordinary experiences in the history of this part of Europe, and Podolinec has had it happen more often than most.Roku 1772, pri prvom delení Poľska, obsadilo Rakúsko zálohované mestá späť a Podolínec sa po tristošesťdesiatich rokoch stal opäť uhorským mestom. Nič sa nezborilo a nikto sa nesťahoval, no zmenilo sa všetko úradné: súdy, dane, jazyk úradov aj stolica, do ktorej patril. Byť odovzdaný medzi štátmi bez toho, aby sa niekto pýtal, patrí k najbežnejším skúsenostiam dejín tejto časti Európy — a Podolínec to zažil častejšie než väčšina.
Under Austria-Hungary Podolinec was a small town in the far north of the kingdom. The local railway up the Poprad valley began working in 1893, connecting it to Kežmarok and Poprad, and in 1897 the town founded its own savings bank. Those two small facts together are what the nineteenth century actually was in a place like this: money and movement arriving where both had been scarce. It was not enough to keep people at home. Like the whole of the northern Spiš, Podolinec sent emigrants to America in the decades before 1914.Za Rakúsko-Uhorska bol Podolínec malým mestom na samom severe krajiny. Miestna železnica popradskou dolinou sa rozbehla roku 1893 a spojila ho s Kežmarkom a Popradom, roku 1897 si mesto založilo vlastnú sporiteľňu. Tieto dva drobné údaje dokopy sú tým, čím bolo 19. storočie na takomto mieste: prišli peniaze a pohyb tam, kde predtým chýbalo oboje. Nestačilo to na to, aby ľudia zostali doma. Ako celý severný Spiš aj Podolínec posielal v desaťročiach pred rokom 1914 vysťahovalcov do Ameriky.
In 1918 Podolinec became part of Czechoslovakia. Poland claimed the northern Spiš, and in July 1920 the Conference of Ambassadors fixed the border a few kilometres away, cutting through a district whose people had spent centuries not thinking of it as a border at all. Between the wars this was one of the poorest corners of the republic: Slovak, German and Hungarian families in the town, cattle and potatoes on cold high fields around it, and the economic crisis of the 1930s landing on a place with nothing to fall back on.Roku 1918 sa Podolínec stal súčasťou Československa. Poľsko si nárokovalo severný Spiš a v júli 1920 určila veľvyslanecká konferencia hranicu pár kilometrov odtiaľto — cez kraj, ktorého ľudia ju stáročia za hranicu vôbec nepovažovali. Medzi vojnami to bol jeden z najchudobnejších kútov republiky: v meste slovenské, nemecké a maďarské rodiny, okolo neho dobytok a zemiaky na studených vysoko položených poliach a hospodárska kríza tridsiatych rokov dopadajúca na miesto, ktoré nemalo z čoho brať.
In the autumn of 1944, after the Slovak National Uprising was put down, German forces occupied the region and held it until the front arrived. On 25 January 1945 the Red Army drove the Wehrmacht out of Podolinec — three days before Poprad, because the front was coming down the Poprad valley from the north-east.Na jeseň 1944, po potlačení Slovenského národného povstania, obsadili kraj nemecké jednotky a držali ho až do príchodu frontu. 25. januára 1945 vytlačila Červená armáda wehrmacht z Podolínca — tri dni pred Popradom, pretože front postupoval popradskou dolinou od severovýchodu.
At midnight on 13–14 April 1950 the Czechoslovak state carried out Akcia K — Action K, K for kláštory, monasteries. In a single night the security police entered every male religious house in the country and took the men away. Across Slovakia 1,180 members of fifteen orders were interned, from seventy-six houses. Five monasteries were used to hold them, and Podolinec had the harshest regime of the five: barred windows, barbed wire, armed guards with dogs, and warders brought in from Leopoldov prison. The orders were not free again until 1989. The buildings are back in church hands today, and what happened inside them is part of what they are.O polnoci z 13. na 14. apríla 1950 uskutočnil československý štát akciu K — K ako kláštory. Za jedinú noc vstúpila Štátna bezpečnosť do každého mužského rehoľného domu v krajine a mužov odviedla. Na Slovensku internovali 1 180 rehoľníkov z pätnástich reholí a zo sedemdesiatich šiestich domov. Držali ich v piatich kláštoroch a Podolínec mal z nich najprísnejší režim: mreže na oknách, ostnatý drôt, ozbrojené stráže so psami a dozorcov privezených z leopoldovskej väznice. Rehole boli voľné až po roku 1989. Budovy dnes opäť patria cirkvi a to, čo sa v nich dialo, patrí k tomu, čím sú.
The Velvet Revolution began on 17 November 1989 and by the end of that month the Communist Party had given up its monopoly on power. Among the first things to change was the law on religion: the orders suppressed in 1950 were legal again, and men who had been taken out of these buildings under guard came back to them as old men. For a town whose skyline is a monastery, that was not an abstract political change. It decided what the largest building in Podolinec was going to be used for next.Nežná revolúcia sa začala 17. novembra 1989 a do konca mesiaca sa komunistická strana vzdala mocenského monopolu. Medzi prvými vecami, ktoré sa zmenili, bol zákon o cirkvách: rehole potlačené roku 1950 boli opäť legálne a muži, ktorých z týchto budov odviedli pod stráženou eskortou, sa do nich vracali ako starci. Pre mesto, ktorého panoráme dominuje kláštor, to nebola abstraktná politická zmena. Rozhodlo sa tým, na čo sa najväčšia budova v Podolínci bude používať ďalej.
Podolinec today is a town of about three thousand people living on sawmilling and timber, building trades, some food processing and a great deal of commuting to Stará Ľubovňa, Kežmarok and Poprad. Since Slovakia and Poland both entered the Schengen area in December 2007 the border up the valley has had no checkpoint on it at all — which, for a valley divided by a frontier of one kind or another since the Middle Ages, is genuinely new. What fills a day here is what lies around the town: Ľubovňa castle and its open-air museum, the Zamagurie villages, and the Dunajec gorge in the Pieniny, where raftsmen still work the border river.Podolínec má dnes okolo troch tisíc obyvateľov a žije z píl a dreva, zo stavebníctva, z trochy potravinárstva a najmä z dochádzania do Starej Ľubovne, Kežmarku a Popradu. Odkedy Slovensko aj Poľsko vstúpili v decembri 2007 do schengenského priestoru, na hranici hore dolinou nie je nijaká kontrola — a to je pre dolinu, ktorú od stredoveku delila hranica jedného či druhého druhu, naozaj novinka. Deň tu zaplní to, čo leží okolo mesta: Ľubovniansky hrad so skanzenom, dediny Zamaguria a prielom Dunajca v Pieninách, kde pltníci dodnes vozia ľudí po pohraničnej rieke.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.