Miková is a Rusyn village of about a hundred and fifty people, up a side valley of the Low Beskids, and the world knows it for one reason: Andy Warhol's parents were born here and left. That is not a footnote to its history — it is the centre of it. A village founded on poor ground by a settler with a charter, abandoned once in the Middle Ages and started again, has spent the last hundred and forty years exporting its own children.Miková je rusínska dedina asi so stopäťdesiatimi obyvateľmi v bočnej doline Nízkych Beskýd a svet o nej vie z jediného dôvodu: narodili sa tu a odišli odtiaľto rodičia Andyho Warhola. Nie je to poznámka pod čiarou jej dejín — je to ich stred. Dedina, ktorú na chudobnej pôde založil usadlík s listinou, ktorá v stredoveku raz zanikla a musela začať odznova, posledných stoštyridsať rokov vyváža vlastné deti.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
The village first appears in writing in 1390, spelled Míkeuagasa. The Hungarian word vágás in that name means a cutting or clearing in the forest, so the name says plainly what the place was: the clearing made by a man called Miko. He was a šoltýs — a locator, to whom a landlord granted the right to bring settlers onto empty forest land in return for a larger holding, a mill and the office of hereditary village headman. Later documents write the name Mykachuagasa (1391), Mychkwagasa (1394) and Michak (1414). A first mention is a fact about a document rather than about the day people arrived, but here the document and the founding are probably close together.Prvý raz sa dedina v písomnostiach objavuje roku 1390 ako Míkeuagasa. Maďarské vágás v tomto mene znamená rúbaň, teda vyrúbané miesto v lese — meno teda hovorí rovno, čo to bolo: rúbaň, ktorú spravil človek menom Miko. Bol šoltýs, teda lokátor: zemepán mu dal právo priviesť osadníkov na prázdnu lesnú pôdu a za to dostal väčšiu usadlosť, mlyn a dedičný richtársky úrad. Neskoršie listiny píšu meno Mykachuagasa (1391), Mychkwagasa (1394) a Michak (1414). Prvá zmienka je údaj o listine, nie o dni, keď sem ľudia prišli — tu však listina a založenie ležia zrejme blízko seba.
In the second half of the fifteenth century Miková stops being written down at all. Villages on ground like this were fragile: a bad decade of raiding, taxation or disease and the people simply walked away, and the forest took the fields back within a generation. Which of those happened here is not recorded, and no honest account can supply it. What is recorded is that the place had to be founded a second time.V druhej polovici 15. storočia sa Miková v písomnostiach prestáva objavovať úplne. Dediny na takejto pôde boli krehké: stačilo zlé desaťročie plné vpádov, daní alebo chorôb a ľudia jednoducho odišli — a les si polia do jednej generácie vzal späť. Ktorá z týchto možností to bola, pramene nehovoria a nikto to za ne nesmie domýšľať. Zapísané je len to, že dedinu bolo treba založiť druhý raz.
Around 1550 Miková was refounded with about five households, and three more moved in by 1556. In 1557 an eastern-rite church is recorded here, its priest owing the landlord one woven basket a year — the whole economy of the place in a single detail. By 1569 there were thirteen subject households and by 1598 twenty-three. The village belonged to the Stropkov estate, so its lord sat in a market town two valleys away and it stayed part of that domain until the eighteenth century.Okolo roku 1550 bola Miková znovu založená, asi s piatimi domácnosťami, a do roku 1556 pribudli ďalšie tri. Roku 1557 sa tu spomína chrám východného obradu a jeho kňaz mal zemepánovi ročne odovzdať jeden pletený kôš — celé hospodárstvo dediny v jedinej podrobnosti. Roku 1569 tu bolo trinásť poddanských domácností, roku 1598 dvadsaťtri. Obec patrila stropkovskému panstvu, takže jej pán sedel v mestečku o dve doliny ďalej, a k tomu panstvu patrila až do 18. storočia.
In 1715 the village had fourteen lived-in holdings and eleven standing empty — the mark of the war years just ended — and sixteen households by 1720. The parish, like almost every Rusyn parish in the north-east, had by now accepted union with Rome while keeping the eastern liturgy, Church Slavonic and married priests: they had become Greek Catholics. The church in the village was built in 1742. By 1787 there were 56 houses and 374 people, living on oats, potatoes, hay and sheep; the men burned charcoal and cut timber, because the fields on their own could not carry a family.Roku 1715 mala dedina štrnásť obývaných usadlostí a jedenásť opustených — stopa práve skončených vojnových rokov — a roku 1720 už šestnásť domácností. Farnosť, tak ako takmer každá rusínska farnosť na severovýchode, dovtedy prijala úniu s Rímom, ale ponechala si východnú liturgiu, cirkevnú slovančinu aj ženatých kňazov: stali sa z nich gréckokatolíci. Chrám v dedine postavili roku 1742. Roku 1787 tu bolo 56 domov a 374 ľudí, ktorí žili z ovsa, zemiakov, sena a oviec; muži pálili drevené uhlie a rúbali drevo, lebo samotné polia rodinu neuživili.
By 1828 there were 58 houses and 429 people. Then in 1848 serfdom was abolished and the villagers became owners of the land they worked. On good lowland soil that was the making of a family; on a Beskid hillside it was not. Holdings were divided between sons in every generation until a share could no longer feed a household, and the arguments over who now owned the forest and the pasture — the former landlord or the village — dragged on for decades all over the region. Within a generation there were more people in Miková than the valley could hold.Roku 1828 tu stálo 58 domov a žilo 429 ľudí. Potom, roku 1848, bolo zrušené poddanstvo a dedinčania sa stali vlastníkmi pôdy, ktorú obrábali. Na dobrej nížinnej pôde to rodinu postavilo na nohy, na beskydskom svahu nie. Usadlosti sa v každej generácii delili medzi synov, až podiel prestal domácnosť uživiť, a spory o to, komu teraz patrí les a pasienok — bývalému zemepánovi, alebo obci — sa v celom kraji ťahali desaťročia. Za jednu generáciu bolo v Mikovej viac ľudí, než dolina uniesla.
From the 1880s the Rusyn villages of the north-east emptied westward. Whole valleys sent their young men to the coal mines and steel mills of Pennsylvania and Ohio; some came home with money for land, many never came home at all. Ondrej Varchola of Miková — his American papers call him Andrew Warhola — sailed in 1912 and went to work in a coal mine. He left his wife behind, which was the ordinary pattern: the man went first and the family followed once the fare had been saved.Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa rusínske dediny severovýchodu vyprázdňovali smerom na západ. Celé doliny posielali mladých mužov do uhoľných baní a oceliarní v Pensylvánii a Ohiu; niektorí sa vrátili s peniazmi na pôdu, mnohí sa nevrátili nikdy. Ondrej Varchola z Mikovej — americké papiere ho vedú ako Andrewa Warholu — odplával roku 1912 a šiel robiť do uhoľnej bane. Ženu nechal doma, čo bol bežný postup: najprv išiel muž a rodina prišla za ním, keď sa našetrilo na lístok.
The Carpathian passes north of the village were the front line of the First World War through the winter of 1914–15. Russian armies pushed south over the ridges, Austro-Hungarian armies pushed them back, and the fighting in snow and forest killed men in numbers neither side published at the time. The villages of the district were emptied, requisitioned and shelled; the small walled military cemeteries scattered across the north-east are the most visible thing the war left behind. Men from here served in an army that was fighting on its own doorstep.Karpatské priesmyky severne od dediny boli cez zimu 1914 – 1915 frontovou líniou prvej svetovej vojny. Ruské armády sa tlačili cez hrebene na juh, rakúsko-uhorské ich tlačili späť a boje v snehu a v lese zabíjali mužov v počtoch, ktoré vtedy nezverejnila ani jedna strana. Dediny okresu boli vyprázdnené, vyrekvirované a ostreľované; malé ohradené vojenské cintoríny roztrúsené po celom severovýchode sú to najviditeľnejšie, čo po vojne zostalo. Muži odtiaľto slúžili v armáde, ktorá bojovala priamo pred vlastným prahom.
The war ended, the monarchy dissolved, and Miková woke up in Czechoslovakia. In 1921, nine years after her husband, Júlia Zavacká left for Pittsburgh. Their third son was born there on 6 August 1928 and baptised in a Byzantine-rite Greek Catholic church — the same rite as the church at home; he grew up hearing Rusyn from his mother, and became Andy Warhol. In the village the church was renovated in 1924 and life went on as before: small fields, forest work and letters from America.Vojna sa skončila, monarchia sa rozpadla a Miková sa zobudila v Československu. Roku 1921, deväť rokov po mužovi, odišla za ním do Pittsburghu Júlia Zavacká. Ich tretí syn sa tam narodil 6. augusta 1928 a pokrstili ho v gréckokatolíckom chráme byzantského obradu — v tom istom obrade ako doma; vyrastal s rusínčinou od matky a stal sa z neho Andy Warhol. V dedine medzitým roku 1924 opravili chrám a život šiel ďalej po starom: malé polia, práca v lese a listy z Ameriky.
Between 1939 and 1945 Slovakia was a satellite state of Nazi Germany. In the autumn of 1944 the front came over these ridges for the second time in thirty years, in the fighting for the Dukla and Lupków passes; villages of the upper Ondava and Laborec were burned and their people spent the winter in cellars and in the woods. Twice within one lifetime the same hills had to be rebuilt.V rokoch 1939 až 1945 bolo Slovensko satelitným štátom nacistického Nemecka. Na jeseň 1944 prešiel cez tieto hrebene front druhý raz za tridsať rokov, v bojoch o Dukliansky a Lupkovský priesmyk; dediny horného Ondavska a Laborecka horeli a ich ľudia prezimovali v pivniciach a v lese. Dva razy za jeden ľudský vek bolo treba tie isté kopce postaviť nanovo.
In 1950 the communist state dissolved the Greek Catholic Church and handed its buildings to the Orthodox Church; the ban held until 1968, and the division it left runs through these villages still. Geologists prospected for oil in the district until 1953 and found nothing worth keeping. A collective farm was set up in 1961 and by 1965 was a combined farming and forestry enterprise — but it offered less than the factories of Humenné, Košice and Bohemia, and that is where people went, first for the week and then for good.Roku 1950 komunistický štát zrušil gréckokatolícku cirkev a jej chrámy odovzdal pravoslávnej cirkvi; zákaz platil do roku 1968 a rozdelenie, ktoré po ňom zostalo, prechádza týmito dedinami dodnes. Geológovia v okrese hľadali ropu do roku 1953 a nenašli nič, čo by stálo za ťažbu. Roku 1961 vzniklo jednotné roľnícke družstvo, od roku 1965 ako poľnohospodársko-lesnícky podnik — ponúkalo však menej než fabriky v Humennom, Košiciach a v Čechách, a tam ľudia aj išli: najprv na týždňovky a potom natrvalo.
Andy Warhol died in New York on 22 February 1987, having never seen Miková. In 1991 his brother John and the Andy Warhol Foundation helped to found a museum of his work at Medzilaborce, fifteen kilometres over the hills, and a replica of the family house was later built in its open-air section. The prints, the photographs and the objects that came out of Miková are in that museum; the village itself has no house to go into and no collection. What it has is the graveyard, the surnames on it, and the fact of the departure.Andy Warhol zomrel v New Yorku 22. februára 1987, bez toho aby Mikovú kedy videl. Roku 1991 pomohli jeho brat John a Nadácia Andyho Warhola založiť múzeum jeho diela v Medzilaborciach, pätnásť kilometrov cez kopce, a v tamojšom malom skanzene neskôr postavili repliku rodného domu. Grafiky, rodinné fotografie a predmety, ktoré pochádzajú z Mikovej, sú v tom múzeu; samotná dedina nemá dom, do ktorého by sa dalo vojsť, ani zbierku. Má cintorín, priezviská na ňom a samotný fakt odchodu.
The census of 2011 counted 157 inhabitants. Miková is inhabited, but thinly and by an ageing population, with houses that fill up at weekends and in summer while meadows mown within living memory go back to scrub and birch. A thin, steady trickle of Warhol readers arrives to see where the family came from, and the village takes it calmly: no ticket, no guide, nobody waiting. Rusyn is still spoken here, and after 1989 it was recognised again as a language and a nationality in its own right — which is more than could be said for most of the twentieth century.Sčítanie roku 2011 napočítalo 157 obyvateľov. Miková je obývaná, ale riedko a staršími ľuďmi; domy sa zapĺňajú cez víkendy a v lete, kým lúky, ktoré ešte pamätajú kosu, zarastajú krovím a brezinou. Prichádza sem tenký, ale stály prúd čitateľov Warholových kníh, ktorí chcú vidieť, odkiaľ rodina pochádzala, a dedina to znáša pokojne: žiadny lístok, žiadny sprievodca, nikto tu na nikoho nečaká. Po rusínsky sa tu stále hovorí a po roku 1989 bola rusínčina znovu uznaná ako samostatný jazyk a národnosť — čo sa o väčšine 20. storočia povedať nedá.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.