Vranov stands where the Topľa comes out of the hills into the East Slovak Lowland, on the old road towards Poland, and that position is most of its history. The town itself never had walls; the castle that ruled its sixty-odd villages stood on a hill to the north at Čičva, and when imperial troops pulled Čičva down in 1711 the market town below simply went on trading, burning down and rebuilding.Vranov leží tam, kde Topľa vychádza z kopcov do Východoslovenskej nížiny, na starej ceste smerom do Poľska — a v tej polohe sú celé jeho dejiny. Samotné mesto nikdy nemalo hradby; hrad, ktorý vládol jeho vyše šesťdesiatim dedinám, stál na kopci severne od mesta, v Čičve. Keď ho v roku 1711 dali cisárski zbúrať, mestečko pod ním jednoducho obchodovalo ďalej — horelo a znova sa stavalo.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Great MoraviaVeľká Morava
Long before anyone wrote the name of this place down, people were living in it. In the Lomnica valley, today a part of Vranov, archaeologists uncovered a large Slavic settlement of the seventh to tenth centuries: bread ovens, firing kilns, storage pits and a great deal of broken pottery. That is exactly the period when Great Moravia rose and fell a few days' ride to the west — but potsherds do not tell you which prince a village obeyed. What they do prove is that Slavs were farming this valley three hundred years before the first charter mentions it.Dávno predtým, než niekto meno tohto miesta zapísal, tu už žili ľudia. V Lomnickej doline, ktorá je dnes súčasťou Vranova, odkryli archeológovia rozsiahle slovanské sídlisko zo 7. až 10. storočia: pece na chlieb, vypaľovacie pece, zásobné jamy a množstvo úlomkov keramiky. Práve v tom čase na západe vznikala a zanikala Veľká Morava — lenže z črepov sa nedá vyčítať, ktorému kniežaťu dedina poslúchala. Dokazujú však jedno: Slovania tu obrábali pôdu tristo rokov predtým, ako sa toto miesto objavilo v prvej listine.
When the Mongol army swept across eastern Hungary in 1241 there was no stone castle here and no wall. Nothing at Vranov is recorded as destroyed, because there was nothing here that a chronicler would have counted. What the invasion changed was the king's thinking: Béla IV and his son began handing frontier land to fighting men who would build in stone and hold it. In 1270 King Stephen V granted estates in this valley, the Čičva domain among them, to Rajnald — the king's master of the horse, the court officer who ran the royal stables, and the ancestor of the Rozgonyi family — as payment for service on campaign. That charter of 1270 is the oldest document connected with Vranov.Keď v roku 1241 prešlo východným Uhorskom mongolské vojsko, nestál tu ani kamenný hrad, ani hradby. O nijakej skaze Vranova sa nezachovala správa — nebolo tu jednoducho nič, čo by kronikár zaznamenal. Vpád však zmenil kráľovo uvažovanie: Belo IV. a jeho syn začali rozdávať pohraničnú pôdu bojovníkom, ktorí na nej postavia kameň a udržia ju. V roku 1270 daroval kráľ Štefan V. majetky v tejto doline, medzi nimi aj čičvianske panstvo, Rajnaldovi — kráľovskému koniarskemu majstrovi, teda dvorskému hodnostárovi, ktorý mal na starosti kráľovské stajne, a predkovi Rozgoňovcov — za služby na vojenských výpravách. Listina z roku 1270 je najstarším dokumentom, ktorý sa s Vranovom spája.
The castle of Čičva was built on its hill somewhere between 1309 and 1316, to guard the pass the charters call the Porta Polonica, the Polish Gate, and it became the head of an estate of more than sixty villages. We know it stood by 1316 because of what happened in it: a charter of that year rewards the castellan Mikuláš Peres with an estate for holding Čičva against an attack in which he lost his left hand, his brother Štefan was killed and three more of the garrison died with him. The town itself is named a little later, in the papal tithe register drawn up between 1332 and 1337, which lists its old church of St Stephen and its priest — also a Stephen.Hrad Čičva postavili na kopci niekedy medzi rokmi 1309 a 1316, aby strážil priesmyk, ktorý listiny nazývajú Porta Polonica, teda Poľská brána. Stal sa sídlom panstva s vyše šesťdesiatimi dedinami. Že v roku 1316 už stál, vieme vďaka tomu, čo sa v ňom odohralo: listina z toho roku odmeňuje kastelána Mikuláša Peresa majetkom za to, že Čičvu ubránil pred útokom, pri ktorom prišiel o ľavú ruku, jeho brat Štefan padol a s ním zahynuli ďalší traja z posádky. Samotné mesto sa objavuje o čosi neskôr — v pápežskom desiatkovom registri z rokov 1332 až 1337, kde je zapísaný jeho starý kostol svätého Štefana aj jeho farár, ktorý sa tiež volal Štefan.
Around 1350 King Louis I gave Vranov its privileges: the right to hold free markets, and the right of the sword — meaning its own court could pass a death sentence. In 1363 a charter calls the place a town, civitas, for the first time. A century later Matthias Corvinus added to that: the right to collect toll in 1458 and further liberties in 1461. A town on a trade road with a toll bar and a market makes money, and in 1472 Rajnald Rozgonyi obtained royal permission to fortify his manor house here like a small castle. By then the Franciscans had a friary in Vranov, and its church is the core of the great building that still holds the middle of the town.Okolo roku 1350 udelil kráľ Ľudovít I. Vranovu výsady: právo slobodných trhov a hrdelné právo — teda vlastný súd, ktorý mohol odsúdiť aj na smrť. V roku 1363 nazýva listina toto miesto po prvý raz mestom, civitas. O storočie neskôr k tomu Matej Korvín pridal ďalšie: v roku 1458 právo vyberať mýto a v roku 1461 nové slobody. Mesto na obchodnej ceste, ktoré má mýtnicu a trh, zarába — a tak si Rajnald Rozgoň v roku 1472 vymohol od kráľa povolenie opevniť tunajšiu kúriu ako malý hrad. Vtedy už mali vo Vranove kláštor františkáni a ich kostol tvorí jadro veľkej stavby, ktorá stred mesta drží dodnes.
Čičva was more than a fortress. In 1527 it was the meeting place of Zemplín county and the strongroom for the county archive — and that was the year John Zápolya, one of the two men claiming the Hungarian crown after the catastrophe at Mohács, took the castle and burned it, with the county's records inside. The castle was repaired. In 1575 the town below hosted one of the great weddings of the age, when Ferenc Nádasdy married Elizabeth Báthory and Čičva went with her as part of the dowry; in 1610 it passed to her daughter Katarína, who married Juraj Druget of Humenné. A law of 1569 had also ordered a goods warehouse built at Vranov, to make supplying the town and the soldiers easier — a small line in a statute book that tells you where the traffic ran.Čičva nebola len pevnosťou. V roku 1527 bola zhromaždiskom Zemplínskej stolice a zároveň úschovňou stoličného archívu — a práve v tom roku hrad dobyl a podpálil Ján Zápoľský, jeden z dvoch mužov, ktorí si po katastrofe pri Moháči nárokovali uhorskú korunu. S hradom zhorel aj archív stolice. Hrad opäť opravili. V roku 1575 sa v meste pod ním konala jedna z najslávnejších svadieb svojej doby: František Nádašdy si bral Alžbetu Bátoriovú a Čičva išla s ňou ako súčasť vena. Roku 1610 pripadla jej dcére Kataríne, ktorá sa vydala za Juraja Drugeta z Humenného. Zákon z roku 1569 navyše nariadil postaviť vo Vranove sklad tovaru, aby sa mesto aj vojsko ľahšie zásobovali — jeden riadok v zákonníku, ktorý prezrádza, kadiaľ išla doprava.
The Rozgonyi line, which had held this valley for two and a half centuries, died out in the 1520s, and the estate passed to the Báthorys, one of the greatest families in Hungary. They spent money here. In 1570 István Báthory, the kingdom's chief justice, founded a Lutheran grammar school in Vranov, and in 1580 his wife Fruzsina Drugeth had a church built for the town's Protestants. By 1671 Vranov had two churches: the older one, at the lower end of the town, was known simply as the Slovak church. Two churches, two languages and two confessions in one small market town was ordinary in sixteenth-century upper Hungary — and it is why the wars of the next century hit places like this so hard.Rod Rozgoňovcov, ktorý túto dolinu držal dve a pol storočia, v dvadsiatych rokoch 16. storočia vymrel a panstvo prešlo na Bátoriovcov, jeden z najmocnejších uhorských rodov. Peniaze sem priniesli. Krajinský sudca Štefan Bátori založil roku 1570 vo Vranove evanjelické gymnázium a jeho manželka Fruzína Drugetová dala roku 1580 postaviť kostol pre miestnych protestantov. V roku 1671 mal Vranov dva kostoly a tomu staršiemu, na dolnom konci mesta, sa hovorilo jednoducho slovenský kostol. Dva kostoly, dva jazyky a dve konfesie v jednom mestečku boli v Hornom Uhorsku 16. storočia bežné — a práve preto zasiahli vojny nasledujúceho storočia takéto miesta tak tvrdo.
The revolts against the Habsburgs turned Vranov over several times in fifteen years. In 1672 kuruc troops — the anti-Habsburg rebels of upper Hungary — pulled down the Slovak church, and the patron handed the surviving church to the Catholics. In the same year Countess Mária Esterházy, widow of György Drugeth, invited the Paulines, the only monastic order ever founded in Hungary, to settle here. It went badly at first: rebels plundered the new monastery in 1676, Imre Thököly expelled the monks altogether in 1682 and gave their church to the Protestants, and only in 1686 did Count Ferenc Barkóczy bring them back. Their church and monastery are still the finest thing in the middle of Vranov.Povstania proti Habsburgovcom vystriedali vo Vranove pánov za pätnásť rokov niekoľkokrát. V roku 1672 zbúrali kuruci — protihabsburskí povstalci Horného Uhorska — slovenský kostol a patrón odovzdal ten druhý katolíkom. V tom istom roku pozvala grófka Mária Esterházyová, vdova po Jurajovi Drugetovi, do mesta pavlínov, jediný mníšsky rád, ktorý kedy vznikol v Uhorsku. Začiatky boli zlé: povstalci nový kláštor v roku 1676 vyrabovali, Imrich Tököli mníchov v roku 1682 vyhnal celkom a ich kostol dal protestantom, a až v roku 1686 ich gróf František Barkóci priviedol späť. Ich kostol a kláštor sú dodnes tým najkrajším, čo v strede Vranova stojí.
People in this district will tell you the Turks destroyed Čičva. They did not. Thököly's men took the castle in 1684; the troops of Francis II Rákóczi seized it in 1704, repaired the damaged parts and held it until 1711, the last year of the last great uprising. In that year the Rákóczi commander Count Ferenc Barkóczy changed sides, went over to the emperor and handed the castle to imperial troops, and the imperial general Ernst Philipp van der Lanckhen had it demolished. To Vienna a castle in rebel hands was worth more as rubble than as a fortress. Čičva has been a ruin ever since, and volunteers have been consolidating what is left of it since 2014.V tomto kraji vám povedia, že Čičvu zničili Turci. Nezničili. Hrad obsadili roku 1684 Tököliho vojská, v roku 1704 sa ho zmocnili vojaci Františka II. Rákociho, poškodené časti opravili a držali ho až do roku 1711 — do posledného roka posledného veľkého povstania. Vtedy rákociovský veliteľ gróf František Barkóci prešiel na stranu cisára a hrad vydal cisárskym vojskám; cisársky generál Ernst Philipp van der Lanckhen ho dal zbúrať. Pre Viedeň mal hrad v rukách povstalcov väčšiu cenu ako kopa kamenia než ako pevnosť. Čičva je odvtedy zrúcaninou a od roku 2014 ju dobrovoľníci zachraňujú.
In 1718 fire took the town, the church and the monastery together; the rebuilding ran from 1735 to 1745. In 1754 Countess Zsuzsanna Szirmay brought in Johann Lucas Kracker, one of the best fresco painters then working in central Europe, to decorate the interior. Earthquakes damaged the town in December 1778 and again in April 1779. Through all of it Vranov stayed what it had been — a market town of craftsmen, with five annual fairs and a busy market every Monday.V roku 1718 zhorelo mesto aj s kostolom a kláštorom; obnova trvala od roku 1735 do roku 1745. Grófka Zuzana Szirmayová povolala roku 1754 na výzdobu interiéru Johanna Lucasa Krackera, jedného z najlepších freskárov, akí vtedy v strednej Európe pracovali. V decembri 1778 a znova v apríli 1779 poškodilo mesto zemetrasenie. Cez to všetko zostal Vranov tým, čím bol: remeselníckym trhovým mestečkom s piatimi výročnými jarmokmi a rušným pondelkovým trhom.
In the summer of 1831 cholera came up the rivers of eastern Slovakia, and with it came the authorities' remedy: soldiers, cordons and chlorinated wells that villagers were certain the lords had poisoned. Peasants across Zemplín and Šariš rose, and the people of Vranov were among them. The rising was crushed within weeks and the punishments were harsh. It is remembered as the East Slovak peasant uprising, and it is the largest thing that happened in this district in the whole nineteenth century — a reminder that for most people here the age of national awakening was first of all an age of hunger and epidemic.V lete 1831 sa po riekach východného Slovenska rozšírila cholera a s ňou aj liek, ktorý priniesla vrchnosť: vojaci, kordóny a chlórované studne, o ktorých boli dedinčania presvedčení, že ich páni otrávili. Sedliaci v Zemplíne a Šariši povstali a Vranovčania boli medzi nimi. Povstanie potlačili za pár týždňov a tresty boli tvrdé. Do dejín vošlo ako východoslovenské roľnícke povstanie a je najväčšou udalosťou, aká sa v tomto okrese v celom 19. storočí odohrala — pripomienka, že pre väčšinu tunajších ľudí bolo obdobie národného prebudenia predovšetkým obdobím hladu a epidémií.
Vranov was the seat of its own district in Zemplén county, with a court, a tax office, a savings bank and, from 1903, a railway running south from Čemerné to Trebišov. Two things about this period are worth looking at closely. The census of 1880 recorded 920 people here whose mother tongue was Slovak and 406 whose mother tongue was Hungarian; by 1910 the same small town returned 1,417 Hungarian speakers and 589 Slovak. Almost nobody had moved. What changed was Magyarisation — the state policy of making Hungary Hungarian-speaking — and what people judged it wise to tell an official. The other thing is the ships: from the 1890s a steady stream of people left this district for America, and they went on leaving until the war stopped them.Vranov bol sídlom vlastného okresu v Zemplínskej stolici — mal súd, daňový úrad, sporiteľňu a od roku 1903 aj železnicu, ktorá viedla z Čemerného na juh do Trebišova. Dve veci z tohto obdobia stoja za bližší pohľad. Sčítanie v roku 1880 tu zapísalo 920 ľudí so slovenskou materinskou rečou a 406 s maďarskou; v roku 1910 to isté mestečko vykázalo 1 417 Maďarov a 589 Slovákov. Nikto sa pritom prakticky neodsťahoval. Zmenila sa maďarizácia — štátna politika, ktorá mala z Uhorska urobiť maďarsky hovoriacu krajinu — a to, čo ľudia považovali za múdre povedať úradníkovi. A druhá vec sú lode: od deväťdesiatych rokov 19. storočia odchádzali z tohto okresu ľudia do Ameriky a odchádzali, kým ich nezastavila vojna.
Czechoslovakia was declared in October 1918, but in this corner of the country the change of state took months and was settled by soldiers. On 19 January 1919 the fourth company of the first battalion of the Regiment of Slovak Freedom marched into Vranov, ended Hungarian administration here and attached the town to the new republic; a plaque in the town still names those men. The census returns show how fast the language question flipped back once the pressure came off: 400 people gave Hungarian nationality in 1921, and 55 in 1930.Česko-Slovensko vzniklo v októbri 1918, no v tomto kúte krajiny trvala zmena štátu ešte mesiace a rozhodli o nej vojaci. Devätnásteho januára 1919 vstúpili do Vranova vojaci 4. stotniny 1. práporu pluku Slovenskej slobody, ukončili maďarskú správu mesta a pripojili ho k novej republike; pamätná tabuľa v meste ich mená pripomína dodnes. Ako rýchlo sa jazyková otázka obrátila, len čo prestal tlak, ukazujú sčítania: v roku 1921 sa k maďarskej národnosti prihlásilo 400 ľudí, v roku 1930 už len 55.
Vranov was one of the earliest centres of resistance in eastern Slovakia. In July 1943 the civic and the communist opposition in the district joined forces and set up a revolutionary national committee; the lawyer Cyril Daxner was its best-known figure. In February 1944 they helped form a partisan group in the Slanské vrchy, based near the village of Zámutov and made up largely of Soviet prisoners of war who had escaped from German camps. The state struck first. On 19 April 1944 the security police began mass arrests in Vranov — Daxner and his wife were taken first, forty-eight people in all — the partisans were ambushed in the woods and scattered, and the group's whole staff was captured.Vranov patril k najskorším ohniskám odboja na východnom Slovensku. V júli 1943 sa občiansky a komunistický odboj v okrese spojili a vytvorili revolučný národný výbor; jeho najznámejšou tvárou bol advokát Cyril Daxner. Vo februári 1944 pomohli založiť v Slanských vrchoch partizánsku skupinu so základňou pri Zámutove, ktorú tvorili prevažne sovietski zajatci utečení z nemeckých lágrov. Štát však udrel prvý. Devätnásteho apríla 1944 sa vo Vranove začalo rozsiahle zatýkanie — ako prvých vzali Daxnera s manželkou, spolu štyridsaťosem ľudí —, partizánov prepadli v lese a rozprášili a celý štáb skupiny padol do rúk polície.
Through August 1944 the field headquarters of the Assault Vehicle Regiment sat in Vranov, with its battalions in the barracks at Čemerné. They belonged to the Eastern Slovak Army, two divisions posted along the Carpathians whose secret task was to open the passes to the advancing Soviets when the Uprising began. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 the plan collapsed: German units disarmed both divisions within days, almost without a fight, and the passes stayed shut. The Red Army had to force the Dukla Pass instead, at a cost of tens of thousands of lives, and the front then stood in this district all winter. German troops burned the neighbouring village of Hencovce as they pulled back at the end of December 1944. Hanušovce, further up the valley, was freed on 19 January 1945, and Vranov, downstream and nearer the front, was taken in the same winter push.Celý august 1944 sídlilo vo Vranove veliteľstvo poľnej jednotky Pluku útočnej vozby a jeho prápory boli v kasárňach v Čemernom. Patrili k Východoslovenskej armáde — dvom divíziám rozloženým pozdĺž Karpát, ktorých tajnou úlohou bolo otvoriť priesmyky postupujúcim Sovietom, len čo vypukne povstanie. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, plán sa zrútil: nemecké jednotky obe divízie do niekoľkých dní odzbrojili takmer bez boja a priesmyky zostali zavreté. Červená armáda musela namiesto toho dobýjať Dukliansky priesmyk a zaplatila za to desaťtisícmi životov. Front potom stál v tomto okrese celú zimu. Pri ústupe koncom decembra 1944 vypálili nemeckí vojaci susedné Hencovce. Hanušovce vyššie v doline oslobodili 19. januára 1945 a Vranov, ktorý leží nižšie a bližšie k frontu, padol do sovietskych rúk v tom istom zimnom postupe.
On 16 May 1948 the foundation stone was laid at Hencovce, on the edge of Vranov, for a wood combine: a plant to turn the beech forests of these hills into pulp, board and sawn timber. It began production in 1955, took the name Bukóza in 1970, and by 1984 employed almost 3,400 people. Around it the state built housing estates, and around them a town. Vranov had 2,856 inhabitants in 1930 and 22,487 in 1991. Very few places in Slovakia changed size that fast, and it was one factory that did it — which is also why what happened to that factory later mattered so much.Šestnásteho mája 1948 položili v Hencovciach na okraji Vranova základný kameň drevokombinátu — závodu, ktorý mal z bukových lesov týchto kopcov robiť buničinu, dosky a rezivo. Výroba sa rozbehla v roku 1955, meno Bukóza dostal podnik v roku 1970 a v roku 1984 zamestnával takmer 3 400 ľudí. Okolo neho postavil štát sídliská a okolo nich mesto. Vranov mal v roku 1930 spolu 2 856 obyvateľov, v roku 1991 už 22 487. Málokde na Slovensku sa mesto zväčšilo tak rýchlo — a urobil to jeden podnik, čo je zároveň dôvod, prečo tak veľmi záležalo na tom, ako sa mu povedie ďalej.
Between February 1962 and December 1967 the Ondava was dammed north of the town to make the Veľká Domaša reservoir — fourteen kilometres long and thirty-five metres deep at the dam. Seven villages went under it: Dobrá nad Ondavou, Kelča, Petejovce, Trepec, Valkov, Veľká Domaša itself, and parts of Bžany and Turany nad Ondavou. Their people were resettled, and Nová Kelča was built for one of them on the new shore. One of the drowned villages had already been destroyed once: German soldiers burned Veľká Domaša on 20 November 1944 because it had helped the Čapajev partisans. It was rebuilt — and then it was flooded.Od februára 1962 do decembra 1967 prehradili severne od mesta Ondavu a vznikla vodná nádrž Veľká Domaša — štrnásť kilometrov dlhá a pri hrádzi tridsaťpäť metrov hlboká. Pod hladinou zostalo sedem dedín: Dobrá nad Ondavou, Kelča, Petejovce, Trepec, Valkov, samotná Veľká Domaša a časti obcí Bžany a Turany nad Ondavou. Ľudí presťahovali a pre jednu z dedín postavili na novom brehu Novú Kelču. Jedna zo zatopených obcí bola zničená už predtým: Veľkú Domašu vypálili 20. novembra 1944 nemeckí vojaci za to, že pomáhala partizánom zväzku Čapajev. Postavili ju znova — a potom ju zaliala voda.
In 2008 the Pauline church was given the title of minor basilica, the rank the Catholic Church awards to a church of particular importance, and it remains a Marian pilgrimage place. The other half of the story is harder. Bukóza, privatised after 1989, stopped production in 2024; bankruptcy proceedings opened against the group in January 2025, when it had still employed more than 700 people two years earlier; and in March 2026 the government declared an emergency over the old chemical works at Hencovce so that the environmental clean-up could be forced through. A district built around a single employer in the 1950s is now a district looking for the next one, and a great many people commute to Prešov and Košice or work abroad.V roku 2008 získal pavlínsky kostol titul bazilika minor, teda hodnosť, ktorú katolícka cirkev udeľuje mimoriadne významným chrámom; mariánskym pútnickým miestom zostal dodnes. Druhá polovica príbehu je ťažšia. Bukóza, sprivatizovaná po roku 1989, ukončila výrobu v roku 2024; v januári 2025 sa začali konkurzné konania voči skupine, ktorá ešte v roku 2023 zamestnávala vyše 700 ľudí; a v marci 2026 vyhlásila vláda pre areál bývalého chemického závodu v Hencovciach mimoriadnu situáciu, aby sa dala urýchliť ekologická sanácia. Okres, ktorý v päťdesiatych rokoch postavili okolo jedného zamestnávateľa, dnes hľadá ďalšieho — a veľa ľudí dochádza za prácou do Prešova a Košíc alebo pracuje v zahraničí.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.