Svidník is a town that was made twice: once out of two Rusyn villages on the road to Poland, and once out of rubble. Everything here — the wide streets, the young buildings, the museums, the obelisk on the hill — follows from the autumn of 1944, when the Carpathian–Dukla operation put the front line on top of it for weeks.Svidník je mesto, ktoré vzniklo dvakrát: raz z dvoch rusínskych dedín pri ceste do Poľska a druhý raz z trosiek. Všetko, čo tu vidieť — široké ulice, mladé domy, múzeá, obelisk na návrší —, vychádza z jesene 1944, keď na ňom týždne stála frontová línia karpatsko-duklianskej operácie.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
The older of the two settlements appears in writing in 1330 as villa Sudnici, and it belonged at first to the estate of Stročín. In 1379 it passed to the great estate of Makovica, whose seat was the castle above Zborov, and it stayed there for the next three hundred years. Being on the estate of Makovica is the single fact that explains most of Svidník's medieval history: the estate lived off the road over the Carpathians into Poland, and the villages along that road lived off the traffic. Note that a first mention is a fact about a document — people were farming this river junction before any clerk wrote its name down.Staršia z oboch osád sa v písomnostiach objavuje v roku 1330 ako villa Sudnici a patrila najprv panstvu Stročín. V roku 1379 prešla k veľkému panstvu Makovica so sídlom na hrade nad Zborovom a zostala pri ňom ďalších tristo rokov. Príslušnosť k Makovici vysvetľuje takmer celé stredoveké dejiny Svidníka: panstvo žilo z cesty cez Karpaty do Poľska a dediny pri tejto ceste žili z toho, čo po nej chodilo. A pozor — prvá zmienka hovorí o listine, nie o ľuďoch: na sútoku dvoch riek sa hospodárilo dávno predtým, než jeho meno niekto zapísal.
The second Svidník, on the far bank of the Ladomirka, is first named in 1414; from the later fifteenth century the two are distinguished as Upper and Lower Svidník. Both were entirely Rusyn — in 1434 the records name a village headman under Wallachian law, the herding law under which Rusyn families were settling these high valleys, and in 1478 an Orthodox priest, called locally a báťko. Then the kingdom fell apart around them: Polish armies crossed the Makovica estate in 1439–44, 1471 and 1491–92, Ján Jiskra's mercenaries and the freebooting Bratríci lived off the country, and serfs simply walked away. The tax rolls tell the story coldly — 1,321 households on the estate in 1427, and 293 and a half in 1494.Druhý Svidník na druhom brehu Ladomirky sa prvý raz spomína v roku 1414; od druhej polovice 15. storočia sa rozlišujú ako Vyšný a Nižný. Obidva boli celkom rusínske — v roku 1434 pramene menujú šoltýsa na valašskom práve, teda na pastierskom práve, podľa ktorého sa rusínske rodiny usádzali v týchto vysokých dolinách, a v roku 1478 pravoslávneho kňaza, ktorému tu hovorili báťko. Potom sa okolo nich kráľovstvo rozsypalo: poľské vojská prešli cez makovické panstvo v rokoch 1439 – 44, 1471 a 1491 – 92, žoldnieri Jána Jiskru a lúpežní bratríci žili z krajiny a poddaní jednoducho odchádzali. Daňové súpisy to hovoria bez okolkov — 1 321 usadlostí na panstve v roku 1427 a 293 a pol v roku 1494.
While southern Slovakia spent this century behind a fortress line against the Ottoman Empire, this corner of Šariš was three hundred kilometres away from it and was shaped by something else entirely: customs. Svidník held a branch of the thirtieth, the royal duty on goods crossing the frontier, and from the seventeenth century it grew into a small market town with the right to hold fairs. A school is recorded in 1611, and its pupils later learned from primers brought in from Russia — a reminder that the church here looked east, to Church Slavonic and the Julian calendar, not to Latin. If you are told that everything in Slovakia in this period was about the Turks, Svidník is the standing exception.Kým južné Slovensko prežívalo toto storočie za pevnostnou líniou proti Osmanskej ríši, tento kút Šariša bol od nej tristo kilometrov ďaleko a formovalo ho čosi celkom iné: clo. Vo Svidníku sídlila filiálka tridsiatkového úradu, teda kráľovského cla z tovaru prechádzajúceho cez hranicu, a od 17. storočia sa obec rozvinula na trhové mestečko s jarmočným právom. Škola sa spomína už v roku 1611 a jej žiaci sa neskôr učili zo šlabikárov dovezených z Ruska — pripomienka, že tunajšia cirkev hľadela na východ, k cirkevnej slovančine a juliánskemu kalendáru, nie k latinčine. Ak vám niekto povie, že celé toto obdobie na Slovensku je o Turkoch, Svidník je tá výnimka, ktorá to vyvracia.
The failure of Francis II Rákóczi's uprising broke the Makovica estate: it was confiscated and split between the Aspremont, Szirmay and Erdődy families, and between 1712 and 1714 twenty-two serfs simply ran from Svidník. The village recovered as an administrative place — by the middle of the eighteenth century it was the seat of the estate's third district, and later of a slúžnovský okres, the office of the county magistrate. In 1787 Upper Svidník had 72 houses and 459 people. And because the pass above the town is the easiest way through the mountains, the armies kept coming: Russian troops marched through in 1799 on their way to Italy, Cossacks of Suvorov's army in 1800, and in January 1806 Kutuzov's army halted here on its long walk home from Austerlitz.Neúspech povstania Františka II. Rákóciho rozbil makovické panstvo: bolo skonfiškované a rozdelené medzi Aspremontovcov, Sirmaiovcov a Erdődyovcov a v rokoch 1712 – 1714 ušlo zo Svidníka dvadsaťdva poddaných. Obec sa spamätala ako úradné miesto — v polovici 18. storočia bola sídlom tretieho okresu panstva a neskôr aj slúžnovského okresu, teda úradu stoličného slúžneho. V roku 1787 mal Vyšný Svidník 72 domov a 459 obyvateľov. A keďže priesmyk nad mestom je najschodnejšia cesta cez hory, vojská chodili ďalej: v roku 1799 tadiaľto prešli ruské pluky na taliansky bojisko, v roku 1800 kozáci Suvorovovej armády a v januári 1806 sa tu zastavilo Kutuzovovo vojsko na dlhej ceste domov od Slavkova.
From the middle of the nineteenth century Upper Svidník was the seat of a district — a real administrative town for a countryside of tiny Rusyn villages. That did not make it prosperous. Epidemics of plague and cholera went through, the fields on this flysch soil were thin, and from the 1880s the way out was the same as everywhere in north-eastern Hungary: a ship to America. At the same time the state pressed Magyarisation on the schools and the offices, and Svidník, like every village around it, was expected to become Hungarian in language if not in fact.Od polovice 19. storočia bol Vyšný Svidník sídlom okresu — skutočným úradným mestečkom pre kraj drobných rusínskych dedín. Bohatstvo to neprinieslo. Prešli tadiaľto epidémie moru a cholery, polia na flyšovej pôde boli chudobné a od osemdesiatych rokov viedla cesta von rovnako ako všade v severovýchodnom Uhorsku: loďou do Ameriky. Štát zároveň tlačil do škôl a úradov maďarizáciu a od Svidníka, tak ako od každej dediny naokolo, sa čakalo, že sa aspoň jazykom stane maďarským.
In September 1914 Russian troops crossed the Dukla Pass and took much of north-eastern Slovakia, and the two Svidníks found themselves in the way. In November the retreating Austro-Hungarian units set fire to the village and to the wooden bridge over the Ondava — cutting the road not only behind the advancing Russians but in front of their own civilians, whom Hungarian field gendarmes were driving out. The people of Svidník stood in a meadow above the village and watched their houses burn; the officers reported that they had fired it for military reasons. Trenches from that winter still run across the hill called Čierna hora, a monument of 1936 below it carries the line "On Makovica and Čierna hora fell 3,428 Russian and Austrian soldiers", and about eight hundred men of that war lie in Svidník's cemeteries.V septembri 1914 prekročili ruské vojská Dukliansky priesmyk a ovládli veľkú časť severovýchodného Slovenska; oba Svidníky ležali priamo v ceste. V novembri ustupujúce rakúsko-uhorské jednotky obec aj drevený most cez Ondavu podpálili — cestu tým odrezali nielen postupujúcim Rusom, ale aj vlastným civilom, ktorých maďarskí poľní žandári hnali na evakuáciu. Svidníčania stáli na lúke nad dedinou a pozerali, ako im horia domy; velitelia do hlásení napísali, že obec zapálili z vojenských dôvodov. Zákopy z tej zimy sa dodnes tiahnu cez vrch Čierna hora, pomník z roku 1936 pod ním nesie vetu „Na Makovici a Čiernej hore padlo 3 428 ruského a rakúskeho vojska“ a na svidníckych cintorínoch leží asi osemsto vojakov tejto vojny.
The new republic reached this valley unevenly. In 1919, during the invasion by the Hungarian Red Army, a town directorate was set up here, and afterwards the land of the old estate was parcelled out among people who had none — which is why the 1920s made Svidník a centre of the smallholders' movement. Then the state took the district office away: from 1 December 1925 it moved to Stropkov, leaving Svidník only a branch office for 47 villages. Small things arrived instead: a state burgher school in 1932, and the first films shown in the village in 1934.Nová republika sa do tejto doliny dostávala nerovnomerne. V roku 1919, počas vpádu maďarskej Červenej armády, tu vzniklo mestské direktórium a po ňom sa pôda bývalého veľkostatku rozparcelovala medzi tých, čo nemali nijakú — preto sa Svidník stal v dvadsiatych rokoch centrom maloroľníckeho hnutia. Potom mu štát odobral okresný úrad: od 1. decembra 1925 sa presťahoval do Stropkova a Svidníku zostala len expozitúra pre 47 obcí. Prišli zato menšie veci: v roku 1932 štátna meštianska škola a v roku 1934 prvé premietanie filmov.
From 14 March 1939 this was the wartime Slovak State, a one-party regime allied to Nazi Germany. It gave Svidník its district office back — the assembly re-established it on 1 July 1942.Od 14. marca 1939 tu bol vojnový Slovenský štát, režim jednej strany spojený s nacistickým Nemeckom. Svidníku vrátil okresný úrad — snem ho obnovil 1. júla 1942.
On 8 September 1944 the Soviet 38th Army and the 1st Czechoslovak Army Corps under General Ludvík Svoboda attacked into the Carpathians with one job: to get through the Dukla Pass and reach the Slovak National Uprising on the other side. It was supposed to take five days to Prešov. It took nearly a month just to reach the border, which the Czechoslovak troops finally crossed on 6 October 1944 — the same day a mine killed General Jaroslav Vedral-Sázavský, commander of the 1st Czechoslovak brigade, two hundred metres inside his own country. Then it got worse. The Germans held every ridge, the autumn rains turned the one road to liquid mud — tanks had to be dragged out of it by twelve pairs of horses — and the operation ground forward valley by valley until it was called off on 28 October 1944.8. septembra 1944 zaútočila sovietska 38. armáda a 1. československý armádny zbor generála Ludvíka Svobodu do Karpát s jedinou úlohou: prejsť Duklianskym priesmykom a spojiť sa so Slovenským národným povstaním na druhej strane. Do Prešova to malo trvať päť dní. Len k hraniciam to trvalo takmer mesiac a československí vojaci ich prekročili 6. októbra 1944 — v ten istý deň zabila mína generála Jaroslava Vedrala-Sázavského, veliteľa 1. čs. brigády, dvesto metrov za hranicou vlastnej krajiny. Potom to bolo ešte horšie. Nemci držali každý hrebeň, jesenné dažde premenili jedinú cestu na tekuté blato — tanky z neho vyťahovalo aj dvanásť párov koní — a operácia sa predierala dolina po doline, kým ju 28. októbra 1944 nezastavili.
A few kilometres north of Svidník the road runs through a narrow valley between the villages of Nižná Pisaná, Kapišová, Kružlová and Dobroslava. Soviet armour was pushed down it on 25 October 1944 and was caught by German guns and tanks dug in on the slopes above; the fighting went on for three days and it has been called the Valley of Death ever since. The scale is easier to feel in ammunition than in adjectives: on 25 October the 38th Army fired about forty-six thousand shells and mortar rounds, and about thirty-two thousand the next day. In the fight for Nižná Pisaná alone, sixteen identified soldiers and 1,101 unidentified ones were killed. Afterwards the villagers, children included, cleared the bodies; the dead were nailed into plank coffins, whitewashed with lime and carted to Svidník for burial in mass graves.Pár kilometrov severne od Svidníka vedie cesta úzkou dolinou medzi obcami Nižná Pisaná, Kapišová, Kružlová a Dobroslava. 25. októbra 1944 do nej vtlačili sovietske tanky a zachytili ich nemecké delá a tanky zakopané na svahoch nad ňou; boj trval tri dni a od tých čias sa tomu miestu hovorí Údolie smrti. Rozmer sa lepšie chápe cez muníciu než cez prívlastky: 25. októbra vystrieľala 38. armáda asi štyridsaťšesťtisíc nábojov a mín a nasledujúci deň ďalších približne tridsaťdvatisíc. Len v boji o Nižnú Pisanú padlo šestnásť identifikovaných a 1 101 neznámych vojakov. Potom telá odpratávali samotní dedinčania, aj deti; mŕtvych ukladali do zbitých dosiek, zavápnili ich a vozili do Svidníka do spoločných hrobov.
The operation did not reach the Uprising. German troops took Banská Bystrica, its capital, on 27 October 1944 — the day before Dukla was called off — and the surviving insurgents went into the mountains. What the offensive did do was open the pass, tie down German divisions, and put a Czechoslovak army back on Czechoslovak soil; what it cost is still argued over, which is itself worth knowing. Slovak accounts give roughly 19,000 Soviet and 1,800 Czechoslovak dead with some 88,000 wounded, and about 52,000 German dead, wounded and missing; Czech and German historians produce different figures, some of them far higher. Around Svidník the fighting simply went on: the German strongpoint on Hill 532 held until 25 November, the villages just up the road were taken one by one in the last week of the month, and the town itself was left almost entirely destroyed.K povstaniu operácia nedošla. Nemecké vojská obsadili jeho centrum, Banskú Bystricu, 27. októbra 1944 — deň predtým, než Duklu zastavili — a povstalci, čo prežili, odišli do hôr. Ofenzíva otvorila priesmyk, viazala nemecké divízie a vrátila československú armádu na československú pôdu; koľko to stálo, sa dodnes rozdielne počíta, a aj to sa oplatí vedieť. Slovenské práce uvádzajú približne 19 000 sovietskych a 1 800 československých padlých a asi 88 000 ranených, na nemeckej strane okolo 52 000 mŕtvych, ranených a nezvestných; českí a nemeckí historici počítajú inak, niektorí oveľa vyššie. Okolo Svidníka sa bojovalo ďalej: nemecké opevnenie na kóte 532 vydržalo do 25. novembra, dediny hneď nad mestom padli jedna po druhej v poslednom novembrovom týždni a samo mesto zostalo takmer úplne zničené.
A battlefield does not switch off. The fields around Svidník were sown with mines, and pyrotechnicians cleared them for years while people farmed between the markers. In June 1945 a forgotten mine in a field at Nižná Pisaná blinded nine-year-old Janko Grega and tore four fingers off his right hand — he went on to finish the school for the blind at Levoča, study law in Bratislava and teach it at the university in Košice. On 23 June 1960 four men building a farm track were knocked down by splinters from a mine they hit, and as late as 12 May 1983 wartime ammunition exploded in a yard nearby and killed a boy. That is what "the front passed through here" means forty years later.Bojisko sa nedá vypnúť. Polia okolo Svidníka boli zaviate mínami a pyrotechnici ich odstraňovali roky, kým medzi značkami ľudia hospodárili. V júni 1945 zabudnutá mína na poli v Nižnej Pisanej oslepila deväťročného Janka Gregu a odtrhla mu štyri prsty na pravej ruke — chlapec neskôr dokončil školu pre nevidiacich v Levoči, vyštudoval právo v Bratislave a prednášal ho na univerzite v Košiciach. 23. júna 1960 zrazili k zemi črepiny míny štyroch mužov, ktorí robili cestu k družstevným maštaliam, a ešte 12. mája 1983 vybuchla na neďalekom dvore vojnová munícia a zabila chlapca. Toto znamená „prešiel tadiaľto front“ o štyridsať rokov neskôr.
The first thing built was a hospital of wooden barracks, handed over by General Svoboda on 2 February 1947 — fifty beds, twelve staff, and the first medical institution Svidník had ever had. Then the state made the ruin into a district town on purpose. The two villages had been joined into one in 1944; the population was 1,037 in 1948, 2,039 in 1961 and 3,518 in 1970. A clothing factory opened in 1959, a proper hospital in 1954, town status came in 1964 and the district was re-created on 20 March 1968. In 1954 the huge Red Army memorial went up on the hill — a 37-metre obelisk unveiled on 3 October, with four mass graves below it holding over nine thousand Soviet soldiers.Prvé, čo tu postavili, bola baraková nemocnica, ktorú generál Svoboda odovzdal 2. februára 1947 — päťdesiat lôžok, dvanásť zamestnancov a vôbec prvé zdravotnícke zariadenie, aké Svidník mal. Potom štát cielene urobil z rumoviska okresné mesto. Obe dediny sa v roku 1944 spojili do jednej; v roku 1948 tu žilo 1 037 ľudí, v roku 1961 už 2 039 a v roku 1970 celkom 3 518. V roku 1954 vznikla riadna nemocnica, v roku 1959 odevný závod, v roku 1964 získal Svidník štatút mesta a 20. marca 1968 bol obnovený okres. Roku 1954 vyrástol na návrší veľký pamätník Sovietskej armády — 37-metrový obelisk odhalený 3. októbra a pod ním štyri spoločné hroby s vyše deviatimi tisícmi sovietskych vojakov.
Svidník was also given a second role: the institutional home of the region's Rusyn and Ukrainian culture. The museum founded at Krásny Brod in 1956 moved here in 1964, and its open-air museum — ten hectares of log farmsteads, barns, a water mill, a windmill and a wooden church of 1766 brought in from Nová Polianka — opened in 1982. The battlefield got its own institution too: the Dukla museum was founded in 1965 and opened to the public on 4 October 1969, on the twenty-fifth anniversary, with an open-air display of tanks and guns spread along the road to the pass. Under the communist state this commemoration was official and constant, which is worth remembering when you read the monuments: they are genuine graves and also political statements.Svidník dostal aj druhú úlohu: stať sa inštitucionálnym domovom rusínskej a ukrajinskej kultúry celého regiónu. Múzeum založené v roku 1956 v Krásnom Brode sa sem presťahovalo v roku 1964 a jeho skanzen — desať hektárov zrubových usadlostí, stodôl, vodný mlyn, veterný mlyn a drevená cerkev z roku 1766 prenesená z Novej Polianky — bol sprístupnený v roku 1982. Svoju inštitúciu dostalo aj bojisko: Dukelské múzeum vzniklo v roku 1965 a pre verejnosť ho otvorili 4. októbra 1969, na dvadsiate piate výročie, aj s expozíciou tankov a diel rozmiestnenou pozdĺž cesty k priesmyku. Za komunistického štátu bolo toto pripomínanie oficiálne a neprestajné — a to je dobré vedieť, keď dnes čítate pamätníky: sú to skutočné hroby a zároveň politické vyhlásenia.
After the war the Czechoslovak state had treated the Rusyns of the north-east as Ukrainians — their schools were switched to Ukrainian and their nationality vanished from the forms. After 1989 it became possible to declare Rusyn nationality again, and around Svidník a great many people did. The town's own museum has carried the argument in its name ever since: Museum of Ukrainian Culture until 1993, Museum of Ukrainian-Rusyn Culture when it joined the Slovak National Museum on 1 April 2002, and Museum of Ukrainian Culture again from 1 January 2007. Names on a building are a small thing; what they record is a community deciding for itself who it is.Po vojne pristupoval československý štát k Rusínom severovýchodu ako k Ukrajincom — školy prešli na ukrajinčinu a rusínska národnosť zmizla z tlačív. Po roku 1989 sa dalo znova prihlásiť k rusínskej národnosti a v okolí Svidníka to urobilo veľmi veľa ľudí. Tunajšie múzeum nosí ten spor priamo v názve: do roku 1993 Múzeum ukrajinskej kultúry, od 1. apríla 2002 po pričlenení k Slovenskému národnému múzeu Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry a od 1. januára 2007 opäť Múzeum ukrajinskej kultúry. Nápis na budove je maličkosť; zaznamenáva však, ako sa spoločenstvo samo rozhoduje, kým je.
Svidník is a district seat in one of the poorest parts of Slovakia, and long-term work abroad is an ordinary fact of family life here. Two things fill the town: the anniversary of the battle in the autumn, and the festival of Rusyn and Ukrainian culture in the summer. The military museum became a department of the Piešťany military museum in 2004, and the battlefield itself — from the Kapišová crossroads to the border at Dukla, with the Valley of Death, the cemeteries and the memorial and tower at the pass — is protected as a national cultural monument. It is one of the few places in the country where the twentieth century is the main thing there is to see.Svidník je okresné mesto v jednej z najchudobnejších častí Slovenska a dlhodobá práca v zahraničí je tu bežnou súčasťou rodinného života. Mesto naplnia dve udalosti: jesenné výročie bitky a letný festival rusínskej a ukrajinskej kultúry. Vojenské múzeum sa v roku 2004 stalo múzejným oddelením Vojenského múzea Piešťany a samo bojisko — od križovatky pri Kapišovej po hraničný priechod Dukla, s Údolím smrti, cintorínmi, pamätníkom a vyhliadkovou vežou na priesmyku — je chránené ako národná kultúrna pamiatka. Je to jedno z mála miest v krajine, kde je hlavnou vecou, ktorú vidieť, dvadsiate storočie.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.