The pledged towns were an odd creature: still legally part of Hungary, still using their old privileges, but administered from Ľubovňa by a Polish starosta — a royal governor who held the office and its revenues from the king of Poland. The post was held for a time by Zawisza the Black, the most celebrated Polish knight of his age. Day to day, life carried on: fairs, cloth-making, and the long-distance trade that moved up and down the valley, and a Reformation that turned many of these towns Lutheran. But the pledge left a permanent mark on this corner — surnames, church dedications and building habits that read as Polish as readily as Slovak, three centuries after the loan.Zálohované mestá boli zvláštny útvar: právne stále súčasť Uhorska, stále so svojimi starými výsadami, no spravované z Ľubovne poľským starostom — kráľovským správcom, ktorý úrad aj jeho výnosy držal od poľského kráľa. Úrad istý čas zastával Zavíša Čierny, najslávnejší poľský rytier svojej doby. V každodennom živote sa nič dramatické nedialo: jarmoky, súkenníctvo a diaľkový obchod, ktorý chodil hore-dolu údolím, a reformácia, ktorá mnohé z týchto miest priviedla k luteránstvu. Záloh však zanechal na tomto kúte trvalú stopu — priezviská, patrocíniá kostolov a stavebné zvyky, ktoré sa aj tristo rokov po tej pôžičke čítajú rovnako poľsky ako slovensky.