For three hundred and sixty years this small town on the Poprad was the seat of a Polish governor administering sixteen Spiš towns that legally still belonged to Hungary. The arrangement began with an unpaid loan in 1412 and ended only when Poland itself was carved up in 1772 — which is why a Slovak border town keeps a Polish story on the hill above it.Toto malé mesto nad Popradom bolo tristošesťdesiat rokov sídlom poľského správcu, ktorý spravoval šestnásť spišských miest — hoci tie právne stále patrili Uhorsku. Začalo sa to nesplatenou pôžičkou v roku 1412 a skončilo až vtedy, keď si samo Poľsko v roku 1772 rozdelili susedia. Preto si slovenské pohraničné mesto dodnes drží poľský príbeh na kopci nad sebou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In 1241 a Mongol army rode through the Kingdom of Hungary and left the Spiš burned and thinly peopled. King Béla IV's answer was to build in stone: castles on rock that a raiding army could not take in a rush, at the places that mattered. This valley mattered, because the Poprad is the easy road north into Poland — and a road that carries merchants will also carry armies. Ľubovňa Castle belongs to the generation of castles that came out of 1241, and the town grew up at the foot of it.V roku 1241 sa Uhorskom prehnalo mongolské vojsko a Spiš zostal vypálený a takmer bez ľudí. Odpoveďou kráľa Bela IV. bolo stavať z kameňa: hrady na skalách, ktoré nájazdné vojsko nedobyje z pochodu, a to na miestach, na ktorých záležalo. Na tomto údolí záležalo, lebo Poprad je pohodlná cesta na sever do Poľska — a cesta, po ktorej chodia kupci, unesie aj vojská. Ľubovniansky hrad patrí do generácie hradov, ktoré vzišli z roku 1241, a mesto vyrástlo pod ním.
The town appears in writing for the first time in 1292 under the name Libenow; the castle above it is first named in 1311. In 1323 King Charles Robert gave Ľubovňa and Plaveč castles to Filip Drugeth, one of the most powerful men in the kingdom and soon its palatine — which tells you how seriously the crown took this frontier. In 1342 Louis the Great granted the settlement town privileges. Everything here turned on the road: goods going north to Kraków and south into Hungary stopped here, paid here and were counted here.Mesto sa v písomnostiach objavuje prvý raz v roku 1292 pod menom Libenow, hrad nad ním v roku 1311. V roku 1323 dal kráľ Karol Róbert ľubovniansky a plavečský hrad Filipovi Drugetovi, jednému z najmocnejších mužov kráľovstva a čoskoro palatínovi — čo dosť presne hovorí, ako vážne brala koruna túto hranicu. V roku 1342 udelil Ľudovít Veľký osade mestské výsady. Všetko sa tu točilo okolo cesty: tovar smerujúci na sever do Krakova a na juh do Uhorska tu zastavil, zaplatil a dal sa spočítať.
On 15 March 1412 King Sigismund of Luxembourg met the Polish king Władysław II Jagiełło in the castle above the town and sealed an alliance with him. Sigismund needed money for a war against Venice, and Poland lent it: thirty-seven thousand kopy of Prague groschen — a kopa was sixty coins, so more than two million pieces of silver, an estimated seven tonnes of it. As security Sigismund pledged sixteen towns of the Spiš — thirteen Spiš towns proper plus Stará Ľubovňa, Podolínec and Hniezdne with the castle estates — all handed to Polish administration until the debt was repaid. It never was repaid, and what both sides expected to be a short arrangement lasted three hundred and sixty years.15. marca 1412 sa na hrade nad mestom stretol Žigmund Luxemburský s poľským kráľom Vladislavom II. Jagelovským a uzavrel s ním spojenectvo. Žigmund potreboval peniaze na vojnu proti Benátkam a Poľsko mu ich požičalo: tridsaťsedemtisíc kôp pražských grošov — kopa bolo šesťdesiat mincí, čiže vyše dvoch miliónov strieborných, odhadom asi sedem ton striebra. Ako záruku dal Žigmund do zálohu šestnásť spišských miest — trinásť spišských miest a k tomu Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne s hradnými panstvami — všetky odovzdané poľskej správe, kým sa dlh nesplatí. Nesplatil sa nikdy a to, čo obe strany pokladali za krátkodobé riešenie, trvalo tristošesťdesiat rokov.
The pledged towns were an odd creature: still legally part of Hungary, still using their old privileges, but administered from Ľubovňa by a Polish starosta — a royal governor who held the office and its revenues from the king of Poland. The post was held for a time by Zawisza the Black, the most celebrated Polish knight of his age. Day to day, life carried on: fairs, cloth-making, and the long-distance trade that moved up and down the valley, and a Reformation that turned many of these towns Lutheran. But the pledge left a permanent mark on this corner — surnames, church dedications and building habits that read as Polish as readily as Slovak, three centuries after the loan.Zálohované mestá boli zvláštny útvar: právne stále súčasť Uhorska, stále so svojimi starými výsadami, no spravované z Ľubovne poľským starostom — kráľovským správcom, ktorý úrad aj jeho výnosy držal od poľského kráľa. Úrad istý čas zastával Zavíša Čierny, najslávnejší poľský rytier svojej doby. V každodennom živote sa nič dramatické nedialo: jarmoky, súkenníctvo a diaľkový obchod, ktorý chodil hore-dolu údolím, a reformácia, ktorá mnohé z týchto miest priviedla k luteránstvu. Záloh však zanechal na tomto kúte trvalú stopu — priezviská, patrocíniá kostolov a stavebné zvyky, ktoré sa aj tristo rokov po tej pôžičke čítajú rovnako poľsky ako slovensky.
In 1655 Swedish armies overran Poland in the invasion Poles call the Deluge; Kraków fell, and the royal regalia kept on Wawel hill — the crowns, sceptres and orbs of the Polish kings — had to be got out of the country. They were carried south over the mountains to Ľubovňa, which was legally Hungarian ground but Polish-administered, and therefore safe. The treasure stayed in the castle from 1655 until 1661. King John II Casimir came here himself in 1656, and in December 1683 John III Sobieski stopped at the castle on his way home from the relief of Vienna.V roku 1655 zaplavili Poľsko švédske vojská pri vpáde, ktorý Poliaci volajú potopa; Krakov padol a korunovačné klenoty uložené na Waweli — koruny, žezlá a jablká poľských kráľov — bolo treba dostať z krajiny. Preniesli ich cez hory na Ľubovniansky hrad, ktorý bol právne uhorskou pôdou, ale pod poľskou správou, a teda v bezpečí. Poklad tu zostal od roku 1655 do roku 1661. V roku 1656 sem prišiel osobne kráľ Ján II. Kazimír a v decembri 1683 sa na hrade zastavil Ján III. Sobieski na spiatočnej ceste od Viedne.
The eighteenth century was the pledged province's comfortable stretch: the castle was rebuilt as a Baroque residence between 1746 and 1760, and the towns below kept their own courts and their own tolls. In 1768 the castle held a famous prisoner, Móric Beňovský, the Slovak-born adventurer whose later life took him across Siberia to Madagascar. Then Poland weakened: Austrian troops moved into the sixteen towns in 1769, and the First Partition of Poland in 1772 made it permanent — after three hundred and sixty years the Spiš towns were Hungarian again, under Maria Theresa. They were not simply dissolved into the county: they were kept together as the Province of Sixteen Spiš Towns until Hungary's county reform of 1876 swept it away.Osemnáste storočie bolo pre zálohovanú provinciu tým najpohodlnejším obdobím: hrad v rokoch 1746 – 1760 prestavali na barokové sídlo a mestá pod ním si podržali vlastné súdy aj vlastné mýta. V roku 1768 väznili na hrade slávneho väzňa — Mórica Beňovského, dobrodruha slovenského pôvodu, ktorého ďalší život zaviedol cez Sibír až na Madagaskar. Potom Poľsko zoslablo: rakúske vojská obsadili šestnásť miest už v roku 1769 a prvé delenie Poľska v roku 1772 to spečatilo — po tristošesťdesiatich rokoch boli spišské mestá zase uhorské, za vlády Márie Terézie. Nerozpustili ich jednoducho do stolice: zostali spolu ako Provincia šestnástich spišských miest, kým ju uhorská reforma stolíc v roku 1876 nezrušila.
Once the province was gone, Stará Ľubovňa was an ordinary small district town in Szepes county, in a Hungary pressing hard for Magyarisation in its schools and offices. The land here is high and cold — grass and cattle, not wheat — and holdings were small; from the 1880s the Spiš and neighbouring Šariš were among the leading regions of Slovak emigration to the United States, and villages up this valley lost a large share of their young men. Money came back the other way, in remittances and sometimes in returning emigrants. Nothing on that scale had happened to the region before, and it changed families more than any king ever had.Po zániku provincie bola Stará Ľubovňa obyčajným malým okresným mestom Spišskej stolice, v Uhorsku, ktoré tvrdo maďarizovalo školy aj úrady. Pôda je tu vysoko a chladno — tráva a dobytok, nie pšenica — a gazdovstvá boli malé; od osemdesiatych rokov 19. storočia patril Spiš so susedným Šarišom k hlavným oblastiam slovenského vysťahovalectva do Spojených štátov a dediny v tomto údolí prišli o veľkú časť mladých mužov. Naspäť prichádzali peniaze a niekedy aj samotní vysťahovalci. Nič takého rozsahu tento kraj predtým nezažil a rodiny to zmenilo väčšmi ako ktorýkoľvek kráľ.
In 1918 the Kingdom of Hungary ended and Stará Ľubovňa became part of Czechoslovakia — but not without a quarrel, because Poland claimed the northern Spiš as well. Troops of both states moved in the region in 1918 and 1919, a plebiscite was proposed and then dropped, and in July 1920 the Allied Conference of Ambassadors drew the line: Poland received a small group of villages in the far north of the Spiš, and the rest, including this town, stayed Czechoslovak. For the first time in six centuries the frontier here was a real state border, with customs posts and papers. The castle above the town, still owned by a Polish family, sat on the Czechoslovak side of it.V roku 1918 zaniklo Uhorsko a Stará Ľubovňa sa stala súčasťou Československa — nie však bez sporu, lebo severný Spiš si nárokovalo aj Poľsko. V rokoch 1918 a 1919 sa v kraji pohybovali vojská oboch štátov, uvažovalo sa o plebiscite a napokon z neho zišlo; v júli 1920 nakreslila hranicu Konferencia veľvyslancov: Poľsko dostalo malú skupinu dedín na samom severe Spiša a zvyšok vrátane tohto mesta zostal Československu. Prvý raz po šiestich storočiach bola hranica tu naozajstnou štátnou hranicou s colnicami a dokladmi. Hrad nad mestom, stále v rukách poľskej rodiny, zostal na československej strane.
On 1 September 1939 the Slovak State joined the German attack on Poland; its Third Division, “Rázus”, held some hundred and seventy kilometres of frontier running east from Stará Ľubovňa, and in December 1939 the Slovak parliament confirmed the annexation of the disputed border villages. The Red Army drove the Wehrmacht out of Stará Ľubovňa on 24 January 1945, and on 20 May 1945 the border with Poland went back to the line drawn in 1920.1. septembra 1939 sa Slovenský štát zapojil do nemeckého útoku na Poľsko; jeho 3. divízia „Rázus“ držala asi stosedemdesiat kilometrov hranice od Starej Ľubovne na východ a v decembri 1939 slovenský snem potvrdil pripojenie sporných pohraničných obcí. Červená armáda vytlačila wehrmacht zo Starej Ľubovne 24. januára 1945 a 20. mája 1945 sa hranica s Poľskom vrátila na čiaru nakreslenú v roku 1920.
At midnight on 13 April 1950 the state moved against the male religious orders in Akcia K: 1,180 monks from 76 houses across Slovakia were rounded up and interned, and one of the internment monasteries was Podolínec, ten kilometres up the valley — the harshest of them, with bars fitted to the windows and barbed wire round the walls. Two weeks later, on 28 April 1950, a staged assembly in Prešov abolished the Greek Catholic Church in Czechoslovakia and forced its parishes into the Orthodox Church; in a district full of Rusyn Greek Catholic villages, that reached into almost every family, and the church was allowed to exist again only in 1968. Meanwhile the town itself grew: new housing, light industry, district offices — and in the meadow under the castle an open-air museum assembled from the log houses the villages were losing.Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 zasiahol štát proti mužským reholiam v akcii K: 1 180 rehoľníkov zo 76 kláštorov na Slovensku pozatýkali a internovali a jedným zo sústreďovacích kláštorov bol Podolínec, desať kilometrov proti prúdu — s najprísnejším režimom zo všetkých, s mrežami na oknách a ostnatým drôtom okolo múrov. O dva týždne neskôr, 28. apríla 1950, zinscenovaný snem v Prešove zrušil gréckokatolícku cirkev v Československu a jej farnosti nasilu pripojil k pravosláviu; v okrese plnom rusínskych gréckokatolíckych dedín to zasiahlo takmer každú rodinu a cirkev smela znova existovať až od roku 1968. Mesto medzitým rástlo: nové sídliská, ľahký priemysel, okresné úrady — a na lúke pod hradom múzeum ľudovej architektúry, poskladané z domov, o ktoré dediny prichádzali.
After November 1989 the frontier a few kilometres north stopped being a guarded line and became a road again. Poles came over to the castle and the shops; Slovaks went to the market at Nowy Targ, which plenty of families had been doing quietly for decades anyway. On 21 December 2007 Slovakia and Poland both entered the Schengen area and the border checks were removed altogether. You can now drive from the castle that guarded this frontier into Poland without stopping — a strange thing to be able to say about a place built to make people stop.Po novembri 1989 prestala byť hranica pár kilometrov na sever stráženou čiarou a stala sa zase cestou. Poliaci chodili na hrad aj do obchodov, Slováci na trh do Nowého Targu — čo mnohé rodiny potichu robili aj predtým. 21. decembra 2007 vstúpilo Slovensko aj Poľsko do schengenského priestoru a hraničné kontroly zmizli úplne. Od hradu, ktorý túto hranicu strážil, sa dnes dá prejsť do Poľska bez zastavenia — čudná veta o mieste, ktoré postavili práve preto, aby ľudí zastavovalo.
Stará Ľubovňa has been a district town of the independent Slovak Republic since 1993. Its work is light manufacturing, timber, food processing, retail and public services, and its biggest single draw is on the hill above it: a castle rebuilt over decades of patient restoration, with the story of the Polish pledge and the crown jewels at the centre of what it tells. Below it stands the open-air museum — a rescued hamlet of log cottages, a smithy, a school and the wooden Greek Catholic church brought here from the village of Matysová. For a town this size, that is an unusual amount of history to be responsible for.Od roku 1993 je Stará Ľubovňa okresným mestom samostatnej Slovenskej republiky. Živí sa ľahkou výrobou, drevom, potravinárstvom, obchodom a verejnými službami a jej najväčším lákadlom je kopec nad ňou: hrad obnovovaný desaťročiami trpezlivej práce, v ktorého expozícii stojí v strede príbeh poľského zálohu a korunovačných klenotov. Pod ním leží skanzen — zachránená osada zrubových chalúp, kováčska vyhňa, škola a drevený gréckokatolícky kostolík prenesený z dediny Matysová. Na mesto tejto veľkosti je to nezvyčajne veľa dejín, za ktoré treba niesť zodpovednosť.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.