Sabinov spent the Middle Ages as one of the five royal free towns of upper Hungary, in a league with Košice, Prešov, Bardejov and Levoča — and then spent three centuries turning back into a country town. Fire, revolt and one catastrophic plague took away what the charters had given. What survived is the shape: a long lens-shaped square with a Gothic church standing free in the middle of it, and pieces of the town wall at the edges.Sabinov prežil stredovek ako jedno z piatich slobodných kráľovských miest Horného Uhorska, v spolku s Košicami, Prešovom, Bardejovom a Levočou — a potom sa tri storočia menil naspäť na vidiecke mestečko. Požiare, povstania a jedna katastrofálna morová epidémia mu vzali to, čo mu dali listiny. Zostal tvar: dlhé šošovkovité námestie s gotickým kostolom, ktorý stojí voľne v jeho strede, a kusy mestských hradieb na okrajoch.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
Hungarian county histories put the founding of Sabinov in the twelfth century and its first flourishing at the end of that century and the start of the next, and credit it to Flemish settlers — colonists brought east by the kings of Hungary, who wanted people who understood towns, markets and law. Nothing written survives from that time, so this is a reconstruction rather than a record, and it should be read that way. What is certain is that when Sabinov finally does appear in a charter, it is already described as a substantial royal settlement, not a new one.Uhorské stoličné monografie kladú vznik Sabinova do 12. storočia a jeho prvý rozkvet na koniec tohto a začiatok nasledujúceho storočia, pričom ho pripisujú flámskym osadníkom — kolonistom, ktorých uhorskí králi priviedli na východ, lebo potrebovali ľudí, čo rozumejú mestám, trhom a právu. Z tej doby sa nezachovala nijaká písomnosť, takže ide skôr o rekonštrukciu než o doložený záznam a tak sa to má aj čítať. Isté je, že keď sa Sabinov konečne v listine objaví, opisuje sa už ako rozvinutá kráľovská obec, nie ako nová osada.
The Mongol armies rode through Šariš in 1241, and Hungarian tradition says the settlement here was destroyed. That cannot be checked against any surviving document, so it stays tradition. What can be checked is what came afterwards. King Béla IV's answer to the invasion was to build in stone and to hand towns charters and settlers, and Sabinov's first written mention comes seven years later, in 1248, describing a royal village that was already well developed and lived mostly by farming. From the middle of that century German settlers arrived as well, and for the next three hundred years Sabinov was a two-language town — both communities eventually had their own churches and their own preachers.V roku 1241 prešli Šarišom mongolské vojská a uhorská tradícia hovorí, že tunajšia osada zanikla. Overiť sa to podľa nijakej zachovanej listiny nedá, takže to zostáva tradíciou. Overiť sa dá to, čo prišlo potom. Odpoveďou Bela IV. na vpád bolo stavať z kameňa a rozdávať mestám výsady a osadníkov — a prvá písomná zmienka o Sabinove je o sedem rokov neskôr, z roku 1248, a opisuje kráľovskú obec, ktorá už bola rozvinutá a živila sa najmä roľníctvom. Od polovice toho storočia sem prichádzali aj nemeckí osadníci a nasledujúcich tristo rokov bol Sabinov dvojjazyčným mestom — obe komunity tu napokon mali vlastné kostoly aj vlastných kazateľov.
On 28 January 1299 King Andrew III granted Sabinov, together with Prešov and Veľký Šariš, the bundle of liberties known as the Spiš rights: the right to elect its own judge and its own parish priest, its own court, the right to hunt and fish, and freedom from taxes, tolls, customs duty and military service. Read that list again — it is a settlement buying its way out of being somebody's property. From that day Sabinov's legal standing was different, and it is fair to call it the town's birthday. Everything built here afterwards, from the walls to the church, was paid for out of what those liberties made possible.Dvadsiateho ôsmeho januára 1299 udelil kráľ Ondrej III. Sabinovu spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom súbor slobôd, ktorý sa volá spišské práva: právo voliť si vlastného richtára aj farára, vlastný súd, právo poľovať a loviť ryby a oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Prečítajte si ten zoznam ešte raz — je to osada, ktorá sa vykupuje z toho, aby bola niečím majetkom. Od toho dňa malo mesto iné právne postavenie a pokojne sa dá povedať, že to sú Sabinovove narodeniny. Všetko, čo tu potom postavili, od hradieb po kostol, sa zaplatilo z toho, čo tieto slobody umožnili.
In 1405 King Sigismund raised Sabinov to a free royal town, which meant it answered to the king and to nobody in between. By the end of the fifteenth century it had joined the Pentapolitana, the league of the five royal towns of upper Hungary — Košice, Prešov, Bardejov, Levoča and Sabinov — which acted together in trade and in defence. The town walled itself, dug a moat and hung gates. Then in 1461 the parish church burned out completely, so fiercely that the bells melted in the tower. Sabinov rebuilt it between 1484 and 1518, larger and in the late Gothic style, and that is the church of St John the Baptist standing free in the square today.V roku 1405 povýšil kráľ Žigmund Sabinov na slobodné kráľovské mesto, čo znamenalo, že sa zodpovedal kráľovi a nikomu medzi tým. Koncom 15. storočia vstúpil do Pentapolitany, spolku piatich kráľovských miest Horného Uhorska — Košíc, Prešova, Bardejova, Levoče a Sabinova —, ktoré postupovali spoločne v obchode aj v obrane. Mesto sa obohnalo hradbami, vykopalo priekopu a osadilo brány. Potom, v roku 1461, farský kostol úplne vyhorel, a to tak prudko, že sa vo veži roztavili zvony. Sabinov ho v rokoch 1484 až 1518 postavil znova, väčší a neskorogotický — a to je ten Kostol svätého Jána Krstiteľa, ktorý dnes stojí voľne na námestí.
The five towns of the Pentapolitana adopted the Reformation together in the sixteenth century, and Sabinov's Lutheran school became known well beyond its own district — for a while, teaching was the thing this town was best at. In 1530 it built a lyceum, a secondary school, in the Renaissance style, and in 1657 it finished the free-standing bell tower beside the church in the plain, heavily corniced manner known as the east Slovak Renaissance; the bell hanging inside was already nearly two hundred years old, cast in 1470. The church's greatest treasure, a late Gothic winged altar from the workshop of Master Paul of Levoča, is no longer here: the original went to a museum in Budapest in the nineteenth century, and what stands in the church is the altar as it was reconstructed in the 1970s.Päť miest Pentapolitany prijalo v 16. storočí reformáciu spoločne a sabinovská evanjelická škola sa preslávila ďaleko za hranicami okresu — istý čas bolo školstvo tým, v čom bolo toto mesto najlepšie. V roku 1530 tu postavili renesančné lýceum, teda strednú školu, a v roku 1657 dokončili pri kostole voľne stojacu zvonicu v strohom slohu s výraznou atikou, ktorému sa hovorí východoslovenská renesancia; zvon v nej mal vtedy už takmer dvesto rokov, odliaty bol roku 1470. Najväčší poklad kostola, neskorogotický krídlový oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče, tu už nie je: originál sa v 19. storočí dostal do budapeštianskeho múzea a v kostole stojí oltár v podobe, do akej ho zrekonštruovali v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.
The seventeenth century took away what the fifteenth had built. The town burned during the kuruc wars — the long chain of revolts against the Habsburgs that rolled back and forth across upper Hungary — and then, in 1709, plague killed more than half of everybody living in Sabinov. A town does not recover from that in a generation. Hungarian accounts written two hundred years later still say plainly that it never recovered at all. From this point on Sabinov is a country town holding a royal charter and not much else, and the trade that had made it rich had moved to other roads.Sedemnáste storočie vzalo mestu to, čo pätnáste postavilo. Sabinov vyhorel počas kuruckých vojen — dlhej reťaze povstaní proti Habsburgovcom, ktoré sa prevaľovali Horným Uhorskom sem a tam — a v roku 1709 zomrelo na mor viac ako polovica všetkých jeho obyvateľov. Z toho sa mesto za jednu generáciu nespamätá. Uhorské monografie napísané o dvesto rokov neskôr ešte stále bez okolkov konštatujú, že sa nespamätalo vôbec. Odvtedy je Sabinov vidieckym mestečkom, ktoré má kráľovskú listinu a už nie veľa iného — a obchod, ktorý ho kedysi obohatil, sa presunul na iné cesty.
From October 1740 the Piarists — a teaching order whose whole purpose was free schooling for boys who could not otherwise have it — ran a gymnasium in Sabinov, and in 1784 the school moved into a building of its own. That building is the town museum today. In a town that had lost half its people to plague a generation earlier, a working school was the most valuable thing it had, and for the next hundred years the gymnasium is a large part of why Sabinov still mattered to anyone outside its own valley.Od októbra 1740 viedli v Sabinove gymnázium piaristi — učiteľská rehoľa, ktorej celým zmyslom bolo bezplatné školstvo pre chlapcov, čo by sa k nemu inak nedostali —, a v roku 1784 sa škola presťahovala do vlastnej budovy. V tej budove je dnes mestské múzeum. V meste, ktoré generáciu predtým prišlo o polovicu obyvateľov na mor, bola fungujúca škola tým najcennejším, čo malo, a nasledujúcich sto rokov je gymnázium veľkou časťou odpovede na otázku, prečo na Sabinove ešte niekomu mimo jeho doliny záležalo.
When revolution broke out in Hungary in 1848, the young men of Sabinov joined it with enthusiasm, and Lajos Kossuth, the leader of that revolution, is said to have called the place "faithful Szeben", using its Hungarian name. Three years later a geographical dictionary describes what the town actually was: 2,590 Slovak inhabitants, still ringed by its stone wall, growing a great deal of flax, weaving good linen, trading in wine and distilling brandy from grain and plums.Keď v roku 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia, sabinovská mládež sa do nej pustila s nadšením a Lajos Kossuth, vodca tejto revolúcie, vraj mesto nazval „verný Szeben“ jeho maďarským menom. O tri roky neskôr opisuje zemepisný slovník, čím mesto naozaj bolo: 2 590 slovenských obyvateľov, stále obohnaných kamennými hradbami, veľa ľanu, dobré plátno, obchod s vínom a pálenka z obilia a sliviek.
On 30 May 1870 it was decided to build a railway from Prešov north over the watershed to Tarnów in Galicia, through Sabinov, Lipany and Plaveč. The Hungarian section as far as Orlov was finished on 3 April 1873 and opened to traffic on 1 May; through trains to Galicia ran from 18 August 1876. Suddenly the valley's timber, flax and grain had somewhere to go, and Kraków was a few hours away. The censuses of the same period show the other face of the age: 2,088 people here returned Slovak as their mother tongue in 1880 and 1,640 in 1910, while those returning Hungarian went from 245 to 1,168 — a shift produced by the pressure of Magyarisation rather than by anyone moving house.Tridsiateho mája 1870 padlo rozhodnutie postaviť železnicu z Prešova na sever cez rozvodie do haličského Tarnova, teda cez Sabinov, Lipany a Plaveč. Uhorský úsek po Orlov dokončili 3. apríla 1873 a do prevádzky ho dali 1. mája; priame vlaky do Haliče chodili od 18. augusta 1876. Drevo, ľan a obilie z doliny mali zrazu kam ísť a Krakov bol na pár hodín cesty. Sčítania z tých istých rokov ukazujú druhú tvár doby: v roku 1880 sa tu k slovenskej materinskej reči prihlásilo 2 088 ľudí, v roku 1910 už len 1 640, kým počet tých, čo uviedli maďarčinu, stúpol z 245 na 1 168 — posun, ktorý nespôsobilo sťahovanie, ale tlak maďarizácie.
In 1919 Sabinov was briefly occupied by troops of the Hungarian Soviet Republic, which had invaded eastern Slovakia and for a few weeks propped up a short-lived Slovak Soviet Republic with its capital at Prešov, twenty kilometres down the valley. When that collapsed, the town settled into the interwar republic — and the honest verdict on those twenty years is that the economy stayed behind. The largest works in Sabinov were a sawmill, a tannery and a cannery, and most people still lived off farming that was not very productive.V roku 1919 obsadili Sabinov nakrátko vojská Maďarskej republiky rád, ktoré vtrhli na východné Slovensko a na pár týždňov podopreli krátko žijúcu Slovenskú republiku rád so sídlom v Prešove, dvadsať kilometrov nižšie v doline. Keď sa to zrútilo, usadilo sa mesto do medzivojnovej republiky — a poctivý súd o tých dvadsiatich rokoch znie, že hospodárstvo zaostávalo. Najväčšími podnikmi v Sabinove boli píla, garbiareň a konzerváreň a väčšina ľudí sa naďalej živila poľnohospodárstvom, ktoré nebolo veľmi výnosné.
The front reached Šariš in the autumn of 1944 and then stuck for months. When it moved again the advance was quick: Soviet troops came down from the Dukla Pass through Prešov and Bardejov and took Sabinov on 21 January 1945.Front dorazil do Šariša na jeseň 1944 a potom sa na mesiace zastavil. Keď sa opäť pohol, postup bol rýchly: sovietske vojská zostúpili od Duklianskeho priesmyku cez Prešov a Bardejov a 21. januára 1945 obsadili Sabinov.
On 28 April 1950 a gathering staged by the communist authorities in Prešov — the so-called Prešov Sobor — declared the Greek Catholic Church abolished in Czechoslovakia and handed its parishes to the Orthodox Church. Priests who refused were imprisoned or deported with their families. In Šariš, where Greek Catholics are a large share of the population, that reached into most villages around Sabinov; the church was legalised again only in 1968. In the same forty years the town grew as it never had before, from 4,312 people in 1930 to 10,657 in 1991, on the back of new factories and the housing estates built for the villagers who came to work in them.Dvadsiateho ôsmeho apríla 1950 vyhlásilo zhromaždenie, ktoré komunistická moc zinscenovala v Prešove — takzvaný Prešovský sobor —, zrušenie gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku a jej farnosti odovzdalo pravosláviu. Kňazov, ktorí odmietli, väznili alebo aj s rodinami vysťahovali. V Šariši, kde gréckokatolíci tvoria veľkú časť obyvateľstva, sa to dotklo väčšiny dedín okolo Sabinova; cirkev bola znova povolená až v roku 1968. V tých istých štyridsiatich rokoch mesto rástlo ako nikdy predtým — zo 4 312 obyvateľov v roku 1930 na 10 657 v roku 1991 — vďaka novým závodom a sídliskám, ktoré postavili pre dedinčanov prichádzajúcich do nich za prácou.
The church was given a full external restoration in 1992, and the square is now what the town is known for: a long widening street of low burgher houses with the Gothic church free in the middle, the same plan as Prešov and Bardejov at a quarter of the scale, with sections of the medieval wall still standing at the edge of the old centre. Sabinov had 12,710 inhabitants in 2011. A large share of them work in Prešov, twenty kilometres down the valley — close enough for a daily commute, and close enough to keep the town from growing much on its own account.V roku 1992 prešiel kostol celkovou vonkajšou obnovou a námestie je dnes tým, čím je mesto známe: dlhá rozšírená ulica nízkych meštianskych domov s gotickým kostolom voľne v strede, ten istý pôdorys ako v Prešove či Bardejove, len v štvrtinovej mierke, a na okraji starého jadra stále stoja kusy stredovekých hradieb. V roku 2011 mal Sabinov 12 710 obyvateľov. Veľká časť z nich pracuje v Prešove, dvadsať kilometrov nižšie v doline — dosť blízko na každodenné dochádzanie a zároveň dosť blízko na to, aby samo mesto veľmi nerástlo.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.