Almost every castle in Slovakia stands on a crag. This one stands on a street corner, inside its own town, and the town spent two centuries trying to get rid of it. The real story here is not a siege but a lawsuit — and the town won it, by buying the castle.Takmer každý slovenský hrad stojí na brale. Tento stojí na rohu ulice, vnútri vlastného mesta, a to sa ho dve storočia pokúšalo zbaviť. Skutočným príbehom tu nie je obliehanie, ale súdny spor — a mesto ho vyhralo tak, že si hrad kúpilo.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Hussites, Jiskra and CorvinusHusiti, Jiskra a Korvín
A castle is named here in writing for the first time in 1447, in the years when Ján Jiskra of Brandýs and his soldiers held the Spiš. It was not built on empty ground: a monastery and the church of St Elizabeth — the same church Kežmarok is first mentioned beside, in 1251 — stood on this corner, and the fortification swallowed them. Historians do not agree on when the work began: some date the first castle to the turn of the fourteenth and fifteenth centuries, others to the decades after 1464, when the king handed the town to the Zápoľský family and Kežmarok lost the free royal status it had won in 1380. Either way the effect was the same, and from the burghers' point of view it was a disaster — a lord with walls, standing in their own marketplace.Hrad sa tu prvý raz spomína v písomnosti v roku 1447, v časoch, keď Spiš držal Ján Jiskra z Brandýsa so svojimi vojakmi. Nestaval sa na prázdnom mieste: v tomto rohu mesta stál kláštor s kostolom svätej Alžbety — s tým istým kostolom, pri ktorom sa Kežmarok roku 1251 prvý raz spomína — a opevnenie ich pohltilo. Historici sa nezhodujú, kedy sa začalo stavať: niektorí kladú prvý hrad na prelom 14. a 15. storočia, iní až do desaťročí po roku 1464, keď kráľ odovzdal mesto Zápoľskovcom a Kežmarok stratil slobodu kráľovského mesta z roku 1380. Výsledok bol tak či tak rovnaký a z pohľadu mešťanov katastrofálny: pán s hradbami priamo v ich vlastnom trhu.
Through the sixteenth century the castle changed hands repeatedly — the Laski family, then the Ruebers — and each owner made it a little more a residence and a little less a fort: Renaissance ranges around a courtyard, arcaded galleries, regular windows, sgraffito on the plaster. On 25 May 1610 Štefan Thököly bought it for thirteen thousand Hungarian florins, and the Thökölys held it for the rest of the century. The lawsuit ground on all the while. A free royal town answered to the king; a castle lord answered to nobody nearby — and the two of them were living inside the same set of walls.Počas 16. storočia hrad striedal majiteľov — Laskovci, potom Rueberovci — a každý z nich z neho urobil o čosi viac sídlo a o čosi menej pevnosť: renesančné krídla okolo nádvoria, arkádové chodby, pravidelné okná, sgrafito na omietke. 25. mája 1610 ho za trinásťtisíc uhorských zlatých kúpil Štefan Tököli a Tököliovci ho držali po zvyšok storočia. Súdny spor medzitým pokračoval ďalej. Slobodné kráľovské mesto sa zodpovedalo kráľovi, hradný pán nikomu v okolí — a obaja žili v tých istých hradbách.
Imrich Thököly was born in this castle on 25 September 1657. His father died in December 1670 while imperial troops besieged the family's castle at Orava; the boy got away east and came back as leader of the kuruc uprising against Habsburg rule. In 1682 the Ottoman sultan recognised him as ruler of Upper Hungary — and when the Ottoman army was broken before Vienna in 1683, his rule collapsed with it. He was excluded from the amnesty of the Treaty of Karlowitz in 1699 and died in Ottoman exile in 1705; his family's estates were confiscated, and that is precisely how the town of Kežmarok was finally able to buy the castle in 1702, ending an argument two hundred years old.Imrich Tököli sa na tomto hrade narodil 25. septembra 1657. Otec mu zomrel v decembri 1670, keď cisárske vojsko obliehalo rodinný Oravský hrad; chlapec unikol na východ a vrátil sa ako vodca kuruckého povstania proti Habsburgovcom. V roku 1682 ho osmanský sultán uznal za vládcu horného Uhorska — a keď sa turecké vojsko v roku 1683 zlomilo pred Viedňou, padla s ním aj jeho moc. Z amnestie Karlovického mieru roku 1699 ho vylúčili a v roku 1705 zomrel v osmanskom vyhnanstve; rodine skonfiškovali majetky, a práve preto si mesto Kežmarok mohlo v roku 1702 hrad konečne kúpiť a ukončiť dvestoročnú hádku.
Owning the castle changed what it was. It stopped being a rival power inside the walls and became a large municipal building the town had to find a use for — a much duller and much better fate. Then in 1787 it burned. It stayed a damaged shell for over a century: a roofless castle in the middle of a market town is an expensive thing to own, and nobody was in a hurry.Vlastníctvo zmenilo zmysel hradu. Prestal byť súperiacou mocou vnútri hradieb a stal sa veľkou mestskou budovou, pre ktorú bolo treba nájsť využitie — oveľa nudnejší a oveľa lepší osud. Potom, v roku 1787, hrad vyhorel. Zostal poškodenou schránkou na vyše sto rokov: hrad bez strechy uprostred trhového mesta je drahá vec a nikto sa neponáhľal.
Conservation work on the burnt-out castle began at the start of the twentieth century, the first serious attempt to save it since the fire. In 1906 the story that had started inside these walls closed a few streets away: the remains of Imrich Thököly, two hundred years dead in Ottoman exile, were brought back to Kežmarok and laid in a mausoleum in the new Evangelical church, minutes from the room where he was born. It was a political act as much as a funeral — a Hungary hunting for national heroes reclaiming a rebel prince. Whatever the motive, the castle and the mausoleum now show you both ends of one life within a five-minute walk.Pamiatková obnova vyhoreného hradu sa začala na začiatku 20. storočia — prvý vážny pokus zachrániť ho po požiari. V roku 1906 sa príbeh, ktorý sa začal v týchto múroch, uzavrel o pár ulíc ďalej: telesné pozostatky Imricha Tököliho, dvesto rokov ležiace v osmanskom vyhnanstve, priviezli späť do Kežmarku a uložili do mauzólea v novom evanjelickom kostole, pár minút od izby, kde sa narodil. Bol to rovnako pohreb ako politický čin — Uhorsko hľadalo národných hrdinov a vzalo si späť povstalecké knieža. Nech už bol dôvod akýkoľvek, hrad a mauzóleum dnes ukazujú oba konce jedného života na päťminútovej prechádzke.
Nothing was besieged here in the Second World War, but the town around the castle went through the worst years in its history, and a town museum inside a town castle cannot skip them. Kežmarok's German-run administration armed some fifteen hundred Spiš Germans into Heimatschutz units at the end of August 1944, and the local attempt to join the Slovak National Uprising was crushed on 31 August; in September German forces murdered twenty-two people in the town. The German civilian population was evacuated between November 1944 and 21 January 1945, and on 27 January 1945 the Red Army took the town. Within three years Kežmarok lost — through evacuation and the post-war expulsions — the German majority it had had since the Middle Ages.Za druhej svetovej vojny sa tu nebojovalo, ale mesto okolo hradu prežilo najhoršie roky svojich dejín a mestské múzeum v mestskom hrade ich nemôže obísť. Nemecká správa mesta ozbrojila koncom augusta 1944 asi tisícpäťsto spišských Nemcov do jednotiek Heimatschutzu a miestny pokus pripojiť sa k Slovenskému národnému povstaniu potlačili 31. augusta; v septembri nemecké jednotky v meste zavraždili dvadsaťdva ľudí. Nemecké civilné obyvateľstvo evakuovali od novembra 1944 do 21. januára 1945 a 27. januára 1945 mesto obsadila Červená armáda. Za tri roky prišiel Kežmarok — evakuáciou a povojnovým vysídlením — o nemeckú väčšinu, ktorú mal od stredoveku.
Under the communist state the castle belonged to the public sector and was treated as a monument: long, slow campaigns of restoration put the roofs back, consolidated the ranges and opened the interiors as the museum of the town. Archaeology inside the walls turned up what everyone knew was underneath — the church and the hospital the castle had been built over. The result is what a visitor walks through today: rooms of town history, guild chests and craft tools, an armoury, and the late-Renaissance castle chapel, which is the room most people remember afterwards.Za socializmu patril hrad verejnému sektoru a zaobchádzalo sa s ním ako s pamiatkou: dlhé, pomalé etapy obnovy mu vrátili strechy, spevnili krídla a sprístupnili interiéry ako mestské múzeum. Archeológia vnútri hradieb našla to, o čom sa vedelo — kostol a špitál, na ktorých hrad vyrástol. Výsledok je to, čím dnes návštevník prechádza: miestnosti mestských dejín, cechové truhlice a remeselnícke náradie, zbrojnica a neskororenesančná hradná kaplnka, ktorú si väčšina ľudí zapamätá najviac.
The castle is standing, roofed and in use — not a ruin — and because it sits inside the town you reach it on the level, on foot, a few minutes from the main square. That makes it the sensible choice on a day when the Tatras are under cloud and the hilltop ruins are miserable. It is also only part of the walk: the wooden articular church, on the World Heritage List since 2008, the lyceum library and Thököly's mausoleum are all within minutes of the gate. The town that fought its castle for two centuries now runs it, which is the tidiest ending any Slovak castle has.Hrad stojí, má strechu a slúži — nie je to zrúcanina — a keďže je vnútri mesta, prídete k nemu po rovine, peši, za pár minút z námestia. To z neho robí rozumnú voľbu v deň, keď sú Tatry v oblakoch a na hradných zrúcaninách je mizerne. A nie je to celá prechádzka: drevený artikulárny kostol, od roku 2008 v zozname svetového dedičstva, lyceálna knižnica aj Tököliho mauzóleum sú pár minút od brány. Mesto, ktoré sa so svojím hradom dve storočia súdilo, ho dnes spravuje — najúhľadnejší koniec, aký má ktorýkoľvek slovenský hrad.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.