Komárno stands where the Váh runs into the Danube. Almost everything about the town follows from that one fact: whoever held the confluence controlled this stretch of the river, so emperors spent three hundred years turning it into the largest fortress system in Central Europe — and then, in 1920, a border drawn down the middle of the water cut the town in half.Komárno leží na sútoku Váhu a Dunaja a takmer všetko v jeho dejinách vyplýva z tejto jedinej veci: kto držal sútok, ovládal tento úsek rieky. Panovníci preto tri storočia budovali z mesta najväčší pevnostný systém v strednej Európe — a v roku 1920 ho hranica vedená stredom rieky rozťala na dve polovice.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
For three hundred years the Danube here was the edge of the Roman Empire. The legionary base of Brigetio lay on the far bank, near today's Hungarian Komárom, and seven kilometres east of Komárno, at Iža, the Romans built a bridgehead fort on this side of the water; archaeologists call it Kelemantia. It began as earth and timber under the emperor Marcus Aurelius, was burned by Germanic raiders within a few years, was rebuilt in stone, and was finally given up around the year 400. After Rome came the Avars: eight of their cemeteries, from the years between 568 and 791, have been dug up inside the town itself.Dunaj tu tri storočia tvoril hranicu Rímskej ríše. Na druhom brehu, pri dnešnom maďarskom Komárome, stál legionársky tábor Brigetio a sedem kilometrov východne od Komárna, pri Iži, si Rimania postavili predmostie aj na tejto strane vody — archeológovia ho volajú Kelemantia. Najprv to bol tábor z dreva a hliny z čias cisára Marca Aurelia, germánsky nájazd ho po niekoľkých rokoch zničil, obnovili ho z kameňa a okolo roku 400 ho definitívne opustili. Po Rimanoch prišli Avari: priamo na území mesta sa našlo osem ich pohrebísk z rokov 568 až 791.
When the Avar khaganate collapsed around the year 800, the Slav communities north of the Danube grew into the Principality of Nitra, which became part of Great Moravia in 833. The confluence sat on its southern edge, watching the water. Slovak historians think the Byzantine mission of Constantine — later called Cyril — and Methodius came upriver past here in 863, though that is an assumption rather than a recorded fact. No document names a town at the confluence yet; only the graves speak.Keď sa okolo roku 800 rozpadol avarský kaganát, zo slovanských sídiel severne od Dunaja vyrástlo Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa roku 833 stalo súčasťou Veľkej Moravy. Sútok ležal na jeho južnom okraji a hľadel na druhý breh. Slovenskí historici predpokladajú, že práve touto cestou po Dunaji prišla roku 863 byzantská misia Konštantína — neskoršieho Cyrila — a Metoda; je to však domnienka, nie doložený fakt. Mesto na sútoku zatiaľ nespomína žiadna listina, hovoria zaň len hroby.
The founding charter of the Benedictine abbey at Hronský Beňadik, written in 1075, names a place called Camarum — a castle with a settlement beneath it. That is the first written mention, which is a fact about a document rather than about when people arrived; excavation dates the stone castle itself to the twelfth century. Around it grew Komárom County, one of the oldest counties of the Kingdom of Hungary, with its seat here. The castle was royal property and stayed royal — which is why kings, rather than local lords, kept spending money on it for the next five hundred years.Zakladacia listina benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075 spomína miesto zvané Camarum — hrad s osadou pod ním. Je to prvá písomná zmienka, teda údaj o listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žili; samotný kamenný hrad kladú vykopávky až do 12. storočia. Okolo neho vznikla Komárňanská stolica, jedna z najstarších v Uhorskom kráľovstve, a hrad bol jej sídlom. Hrad patril kráľovi a kráľovským aj zostal — preto doň ďalších päťsto rokov investovali panovníci, a nie miestni páni.
No source tells us what happened to the castle at the confluence when the Mongol armies swept through in 1241 and 1242, so nobody should claim it was stormed. What is certain is the answer the kingdom gave afterwards. King Béla IV concluded that wooden forts and open villages could not be defended, and spent the rest of his reign pushing stone castles and chartering towns that could pay for walls. On 1 April 1265 he granted Komárno the status and privileges of a town — that charter is the visible edge of the rebuilding programme, and the reason Slovakia is covered in stone castles built after the invasion rather than before it.Žiadny prameň nehovorí, čo sa s hradom na sútoku stalo počas mongolského vpádu v rokoch 1241 a 1242, takže nikto by nemal tvrdiť, že ho dobyli. Isté je len to, čím na vpád odpovedalo kráľovstvo. Belo IV. si uvedomil, že drevené hrádky a otvorené dediny sa ubrániť nedajú, a zvyšok vlády venoval podpore kamenných hradov a miest s výsadami, ktoré si vedeli zaplatiť hradby. 1. apríla 1265 udelil Komárnu mestské práva — táto listina je viditeľným okrajom obnovy a zároveň vysvetlením, prečo je Slovensko pokryté kamennými hradmi postavenými až po vpáde, nie pred ním.
King Matthias Corvinus liked Komárno and had a Renaissance palace built for himself inside the castle, which he used as a retreat. The decision that mattered far more was military: he set up the kingdom's royal Danube flotilla and based it here. From then on Komárno was not a market town that happened to have a castle, but a naval and military station on the water. When the Ottoman wars arrived two generations later, the ships, the yards and the crews were already in place.Kráľ Matej Korvín mal Komárno rád a dal si v hrade postaviť renesančný palác, kam chodieval oddychovať. Oveľa dôležitejšie však bolo jeho vojenské rozhodnutie: založil kráľovskú dunajskú flotilu a jej základňu umiestnil práve sem. Komárno tak prestalo byť trhovým mestečkom s hradom a stalo sa vojenským a lodným prístavom. Keď o dve generácie neskôr prišli turecké vojny, lode, dielne aj posádky tu už boli.
The Hungarian army was destroyed at Mohács on 29 August 1526, and within twenty years the Ottomans held the middle of the country and the Danube had become a front line. In 1546 Ferdinand I's engineers began rebuilding the castle as a modern Italian-style bastion fort — low, thick, angled walls that cannonballs bounce off instead of knocking down; the Italian architect Pietro Ferrabosco was one of the designers. This is the Old Fortress, and it was tested in 1594, when an Ottoman army reported at a hundred thousand men besieged it and failed to take it. It had done exactly what it was built to do.29. augusta 1526 padlo uhorské vojsko pri Moháči a do dvadsiatich rokov Osmani ovládli stred krajiny — Dunaj sa stal frontovou líniou. Roku 1546 začali inžinieri Ferdinanda I. prestavovať komárňanský hrad na modernú bastiónovú pevnosť talianskeho typu: nízke, hrubé, šikmé múry, od ktorých sa delové gule odrážajú, namiesto toho, aby ich rozbíjali; jedným z projektantov bol Talian Pietro Ferrabosco. Takto vznikla Stará pevnosť a skúšku dostala roku 1594, keď ju obliehalo osmanské vojsko, o ktorom sa písalo, že malo stotisíc mužov — a nedobylo ju. Urobila presne to, na čo bola postavená.
In 1663 the Ottomans took Nové Zámky, the fortress that had shielded this whole stretch of the Danube, and the shock of that defeat produced a second fortress at Komárno. Work on the New Fortress began after 1663 and was finished in 1673 under the engineer Franz Wymes; it was joined to the Old Fortress to make one continuous system. Between 1673 and 1683 it was strengthened again, while Imre Thököly's rebel army and its Ottoman allies campaigned across the region — and Komárno was not taken. The one thing that did serious damage in these years was the river itself: the flood of 1682 wrecked large parts of the works.Roku 1663 padli do osmanských rúk Nové Zámky, pevnosť, ktorá chránila celý tento úsek Dunaja, a šok z tejto porážky priniesol Komárnu druhú pevnosť. Práce na Novej pevnosti sa začali po roku 1663 a roku 1673 ich pod vedením inžiniera Franza Wymesa dokončili; pripojili ju k Starej pevnosti tak, aby vznikol jeden súvislý systém. V rokoch 1673 – 1683 ju ešte zosilnili, kým krajom tiahli povstalci Imricha Thökölyho so svojimi osmanskými spojencami — Komárno však nepadlo. Skutočnú škodu v tých rokoch narobila sama rieka: povodeň roku 1682 zničila veľkú časť opevnení.
Once the Ottomans were pushed out, Komárno stopped being a front line and became a river port. Its shipping guild moved grain, timber, salt and wine up and down the Danube, and the town grew rich enough to build stone houses and palaces. Then the ground moved. An earthquake on 28 June 1763 destroyed much of the town, and a second on 22 April 1783 struck the streets that had only just been rebuilt; the fortress cracked as well. You can fortify against an army but not against geology — and it was these two earthquakes, not the Turks, that wrecked old Komárno.Keď Osmanov vytlačili, Komárno prestalo byť frontom a stalo sa riečnym prístavom. Jeho lodnícky cech vozil po Dunaji obilie, drevo, soľ i víno a mesto zbohatlo natoľko, že si postavilo kamenné domy a paláce. Potom sa pohla zem. Zemetrasenie 28. júna 1763 zničilo veľkú časť mesta a druhé, 22. apríla 1783, zasiahlo práve obnovené ulice; popraskala aj pevnosť. Proti vojsku sa opevniť dá, proti geológii nie — a staré Komárno zrovnali so zemou tieto dve zemetrasenia, nie Turci.
Mór Jókai, born in the town in 1825 and later Hungary's most-read novelist, was one of the young writers who proclaimed the revolution's demands in Pest in March 1848. The revolution ended at Komárno. General György Klapka held the fortress against the imperial army, which began the final siege on 13 July 1849; when Hungary's main army laid down its arms at Világos on 13 August, Komárno went on fighting, and part of the town burned. Klapka finally negotiated a capitulation that let his garrison march out free, and the fortress was handed over on 2 October 1849 — the last place in Hungary to give up.Mór Jókai, ktorý sa v meste narodil roku 1825 a stal sa najčítanejším maďarským spisovateľom, patril k mladým literátom, čo v marci 1848 v Pešti vyhlásili požiadavky revolúcie. Revolúcia sa skončila práve v Komárne. Generál György Klapka držal pevnosť proti cisárskemu vojsku, ktoré 13. júla 1849 začalo posledné obliehanie; keď hlavná uhorská armáda 13. augusta pri Világoši zložila zbrane, Komárno bojovalo ďalej a časť mesta pritom zhorela. Klapka nakoniec vyrokoval kapituláciu, ktorá jeho posádke zaručila slobodný odchod, a 2. októbra 1849 pevnosť odovzdal — ako posledné miesto v Uhorsku.
The same empire that had just bombarded the fortress now decided to make it the strongpoint of the whole monarchy. Over the middle decades of the century enormous new outworks went up on both banks — the Palatine Line north of the Danube, the Monostor and Igmánd forts to the south — until Komárno was the largest fortress complex in Central Europe. The town below filled with soldiers and their families: Franz Lehár, who would go on to write The Merry Widow, was born here in 1870, the son of a military bandmaster in the garrison. In 1898 a shipyard opened on the bank, and it went on building river vessels for the whole Danube basin for the next hundred years.Tá istá monarchia, ktorá pevnosť práve ostreľovala, sa rozhodla urobiť z nej svoj hlavný oporný bod. V druhej tretine 19. storočia vyrástli na oboch brehoch obrovské nové opevnenia — Palatínska línia severne od Dunaja, pevnosti Monostor a Igmánd na juhu — až sa Komárno stalo najväčším pevnostným komplexom v strednej Európe. Mesto pod nimi sa zaplnilo vojakmi a ich rodinami: roku 1870 sa tu ako syn vojenského kapelníka narodil Franz Lehár, budúci autor Veselej vdovy. Roku 1898 na brehu otvorili lodenice, ktoré potom celé storočie stavali riečne lode pre celé povodie Dunaja.
In 1914 and 1915 the fortress was put on a war footing, its guns readied and field defences dug around it. No enemy ever came within a hundred kilometres: the war was fought in Galicia, Serbia and Italy, and Komárno spent four years as a garrison and supply town. When it ended, the empire the fortress existed to protect had dissolved. The largest fortress system in Central Europe was now guarding a border that no longer existed — and a new border was about to be drawn straight through the middle of it.V rokoch 1914 a 1915 pevnosť uviedli do bojovej pohotovosti, pripravili delá a vykopali okolo nej poľné opevnenia. Nepriateľ sa k nej nepriblížil ani na sto kilometrov — vojna sa viedla v Haliči, Srbsku a Taliansku a Komárno prežilo štyri roky ako posádkové a zásobovacie mesto. Keď sa skončila, monarchia, kvôli ktorej pevnosť existovala, sa rozpadla. Najväčší pevnostný systém v strednej Európe zrazu strážil hranicu, ktorá už neexistovala — a jeho stredom mala čoskoro prejsť hranica úplne nová.
The border of the new Czechoslovakia was drawn down the middle of the Danube, and that cut the town in two: the north bank became Komárno in Czechoslovakia, the south bank Komárom in Hungary. In the spring of 1919 Hungarian troops tried to force a crossing here and take the north bank back; they were thrown back with heavy losses. The Treaty of Trianon, signed on 4 June 1920, made the division permanent. One town, one parish, one fortress system and a great many families were now split by a river that had always joined them.Hranicu nového Československa viedli stredom Dunaja, čím sa mesto rozdelilo na dve časti: severný breh sa stal československým Komárnom, južný maďarským Komáromom. Na jar 1919 sa maďarské vojská pokúsili prejsť cez rieku a severný breh získať späť; s ťažkými stratami ich odrazili. Trianonská zmluva podpísaná 4. júna 1920 rozdelenie potvrdila natrvalo. Jedno mesto, jedna farnosť, jeden pevnostný systém a množstvo rodín boli odrazu rozdelené riekou, ktorá ich dovtedy vždy spájala.
Czechoslovak and Hungarian delegations met in Komárno itself in October 1938 to redraw the border; the talks broke down, and Germany and Italy decided instead — the First Vienna Award of 2 November 1938 gave southern Slovakia, this town with it, to Hungary. Komárno therefore spent the war under Hungarian rule and not in the Slovak State, and the Slovak National Uprising of 1944, fought in the mountains of central Slovakia, never reached it. The town was bombed repeatedly from 2 July 1944, and the Red Army took it on 30 March 1945.Československá a maďarská delegácia rokovali o novej hranici v októbri 1938 priamo v Komárne; rokovania stroskotali a rozhodli za ne Nemecko a Taliansko — prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila južné Slovensko aj s týmto mestom k Maďarsku. Komárno teda prežilo vojnu pod maďarskou správou, nie v Slovenskom štáte, a Slovenské národné povstanie roku 1944, ktoré sa bilo v horách stredného Slovenska, sem nedosiahlo. Od 2. júla 1944 mesto opakovane bombardovali a 30. marca 1945 ho obsadila Červená armáda.
The fall of communism in November 1989 reopened two things here at once: politics and the river. The Elizabeth Bridge, for decades a guarded crossing you needed a reason to use, slowly turned back into an ordinary street. The shipyard, built for planned-economy orders from the whole bloc, lost that market almost overnight and shed most of its workforce.Pád komunizmu v novembri 1989 tu otvoril naraz dve veci: politiku a rieku. Alžbetin most, desaťročia strážený priechod, na ktorý ste potrebovali dôvod, sa pomaly menil späť na obyčajnú ulicu. Lodenice, postavené pre plánované objednávky z celého bloku, o tento trh takmer zo dňa na deň prišli a prepustili väčšinu zamestnancov.
When Czechoslovakia split on 1 January 1993, Komárno woke up in a new state. The Courtyard of Europe, an enclosed square of buildings imitating the architecture of different European nations, was put up beside the main square at the end of the 1990s. In 2004 Slovakia and Hungary joined the European Union together, and the J. Selye University opened here, teaching in Hungarian. Schengen removed the border check in 2007 and a second road bridge opened in 2020, so crossing to Komárom now means simply walking to the other half of the town. The fortress, shut inside a military zone for most of the twentieth century, is being restored and opened to visitors a bastion at a time.Keď sa 1. januára 1993 Česko-Slovensko rozdelilo, Komárno sa zobudilo v novom štáte. Na konci 90. rokov vyrástlo vedľa hlavného námestia Nádvorie Európy — uzavreté námestíčko z budov napodobňujúcich architektúru rôznych európskych národov. Roku 2004 vstúpili Slovensko aj Maďarsko spoločne do Európskej únie a v meste otvorili Univerzitu J. Selyeho s vyučovacím jazykom maďarským. Schengen zrušil hraničnú kontrolu roku 2007, roku 2020 pribudol druhý cestný most, a tak prechod do Komáromu dnes znamená jednoducho prejsť do druhej polovice mesta. Pevnosť, ktorá bola väčšinu 20. storočia uzavretá vo vojenskom priestore, sa postupne obnovuje a sprístupňuje — baštu po bašte.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.