Plešivec was the seat of the Bebeks, the family that ran Gemer for two hundred years, before they moved up to the rock at Krásna Hôrka. What is left of that is the Gothic church they built and were buried in, standing under a bare limestone plateau at the junction where the Štítnik river runs into the Slaná.Plešivec bol sídlom Bebekovcov — rodu, ktorý dvesto rokov ovládal Gemer —, kým sa nepresťahovali na skalu Krásnej Hôrky. Zostal po nich gotický kostol, ktorý postavili a v ktorom sú pochovaní; stojí pod holou vápencovou planinou na križovatke, kde sa Štítnik vlieva do Slanej.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Plešivec appears in writing for the first time in 1243, as Plesuck, in a document of King Béla IV concerning the Ákos kindred — the clan whose descendants became the Bebeks. The grant came on the usual post-Mongol terms: hold the land, settle it, fortify it. Nowhere in Gemer is the point about 1241 clearer than here. The invasion of 1241 did not destroy this region's castles; it is the reason they were built.Plešivec sa prvý raz spomína v roku 1243 ako Plesuck, v listine kráľa Bela IV. týkajúcej sa rodu Ákos — predkov neskorších Bebekovcov. Darovanie malo obvyklé pomongolské podmienky: držať pôdu, osídliť ju a opevniť. Nikde v Gemeri nevidno tak jasne, čo si o roku 1241 treba zapamätať. Vpád roku 1241 hrady tohto kraja nezničil; je dôvodom, prečo vôbec vznikli.
The family took its name from this village and ruled Gemer from it, holding the river crossing and the mouth of the Štítnik valley; the rock at Krásna Hôrka, which everyone associates with the Bebeks today, came later. In the fourteenth century they built the church, dedicated it to St George, endowed it and were buried in it, and its wall paintings — in a style showing Italian influence — belong to the same fourteenth- and fifteenth-century wave that painted parish churches all across Gemer. A tax record of 1427 counts fifty-two taxable households here, which for the time is a substantial place rather than a hamlet. Slovak and Hungarian accounts differ over whether the church was begun in the thirteenth or the fourteenth century.Rod si vzal meno podľa tejto dediny a odtiaľto ovládal Gemer — držal brod cez rieku a ústie Štítnickej doliny; skala Krásnej Hôrky, ktorú si dnes s Bebekovcami spája každý, prišla až neskôr. V 14. storočí postavili kostol, zasvätili ho svätému Jurajovi, obdarovali ho a dali sa v ňom pochovať a jeho nástenné maľby so stopami talianskeho vplyvu patria do tej istej vlny 14. a 15. storočia, ktorá vymaľovala farské kostoly po celom Gemeri. Daňový súpis z roku 1427 tu uvádza päťdesiatdva zdaňovaných domácností, čo na tú dobu nie je hŕstka chalúp, ale poriadne sídlo. Slovenské a maďarské pramene sa nezhodujú v tom, či sa kostol začal stavať v 13. alebo v 14. storočí.
This is where the local legend and the documents pull apart, and it is worth getting right. Ottoman troops did capture and destroy the town in 1558, and from 1570 Plešivec paid tribute to the pasha at Fiľakovo. But the fortified seat itself — the lowland castle in the village — was pulled down in 1567 on Habsburg orders, by the imperial commander Lazarus von Schwendi, because the Bebeks had gone over to the emperor's rival. So when you are told anywhere in Gemer that 'the Turks destroyed it', ask which building and which year: here the Turks burned the town and the emperor's own general demolished the castle.Práve tu sa miestna povesť a listiny rozchádzajú a oplatí sa to vedieť presne. Osmanské vojská mestečko naozaj dobyli a zničili v roku 1558 a od roku 1570 platil Plešivec poplatok fiľakovskému pašovi. Opevnené sídlo — nížinný hrad priamo v obci — však v roku 1567 zbúrali na habsburský rozkaz cisárske vojská pod velením Lazara zo Schwendi, pretože Bebekovci prešli na stranu cisárovho protivníka. Keď vám teda kdekoľvek v Gemeri povedia, že „to zničili Turci“, spýtajte sa, ktorú stavbu a v ktorom roku: tu Turci vypálili mestečko a hrad zbúral cisárov vlastný generál.
By the early seventeenth century the parish had gone over to the Reformed church — Calvinist, not Lutheran, and that distinction decides what you see inside today. Reformed practice is stricter than Lutheran about images in a church: no altar, no statues, no painted saints, and the medieval walls were limewashed. The building was remodelled in Renaissance taste in 1617, and a late-Gothic burial chapel for the Bebeks was added at the end of the sixteenth century. What survived of the painting survived by accident under the lime, which is why the recovered patches here are fragments rather than the continuous cycles you see at Štítnik.Začiatkom 17. storočia už bola fara reformovaná — kalvínska, nie evanjelická augsburského vyznania, a práve tento rozdiel rozhoduje o tom, čo v kostole dnes uvidíte. Reformovaná prax je voči obrazom prísnejšia než luteránska: žiaden oltár, žiadne sochy, žiadni maľovaní svätci — a stredoveké steny zabielili. V roku 1617 stavbu prestavali v renesančnom vkuse a koncom 16. storočia k nej pribudla neskorogotická pohrebná kaplnka Bebekovcov. Čo sa z maľby zachovalo, zachovalo sa náhodou pod vápnom, a preto sú tu len odkryté útržky, nie súvislé cykly ako v Štítniku.
Nothing dramatic happened here in the eighteenth century, which for a village on the old Ottoman frontier counts as good news. The Habsburgs had pushed the Turks out of Hungary by 1699, the frontier moved hundreds of kilometres south, and Gemer stopped being a war zone and went back to iron, timber and grazing. The visible result at Plešivec is a tower: the present one was built in 1807 in the classical style of its day and set on a medieval church, which is why the building looks like two centuries stacked on top of each other. Most Slovak village churches are exactly this — a Gothic body with later work added on, and the joins are usually easy to see.V 18. storočí sa tu nestalo nič dramatické, čo pre dedinu na niekdajšej osmanskej hranici znamená dobrú správu. Habsburgovci vytlačili Turkov z Uhorska do roku 1699, hranica sa posunula o stovky kilometrov na juh a Gemer prestal byť vojnovým pásmom a vrátil sa k železu, drevu a pastve. Viditeľným výsledkom je v Plešivci veža: dnešnú postavili v roku 1807 v klasicistickom slohu svojej doby na stredoveký kostol, a preto stavba vyzerá ako dve storočia položené na seba. Väčšina slovenských dedinských kostolov je presne taká — gotické jadro s neskoršími prístavbami, a spoje bývajú dobre viditeľné.
The Hungarian revolution of 1848 abolished serfdom, and the peasants of the Slaná valley became owners of the land they worked — small owners, on thin soil, under a plateau that grows nothing. The same revolution made language political. Plešivec sits in the belt along the southern border where the everyday language of the village is Hungarian while villages a few kilometres north speak Slovak, and from 1848 onwards that ordinary fact became something states argued over. Nothing about the geography changed. What changed is that from then on it mattered which side of a line you were counted on.Uhorská revolúcia roku 1848 zrušila poddanstvo a roľníci v doline Slanej sa stali vlastníkmi pôdy, ktorú obrábali — drobnými vlastníkmi na chudobnej pôde pod planinou, na ktorej nerastie nič. Tá istá revolúcia spolitizovala jazyk. Plešivec leží v páse pri južnej hranici, kde sa v dedine hovorí po maďarsky, kým dediny pár kilometrov na sever hovoria po slovensky, a od roku 1848 sa z tejto všednej skutočnosti stalo niečo, o čom sa hádali štáty. Na geografii sa nezmenilo nič. Zmenilo sa to, že odvtedy záležalo na tom, na ktorej strane čiary vás spočítajú.
Under Austria-Hungary the railway turned Plešivec from a village on a road into a junction. The main line already ran through the Slaná valley; between 1891 and 1893 a branch was built west towards Muráň, and on 13 November 1894 the first train ran on a second branch, north up the Štítnik valley to the paper mill at Slavošovce. Three lines meeting at one small station meant a station master, a goods yard, engine crews, and a reason for everybody in two valleys to come here. The census of 1910 counted 2,393 people in the village — more than live here now.Za Rakúsko-Uhorska premenila železnica Plešivec z dediny pri ceste na železničný uzol. Hlavná trať už viedla dolinou Slanej; v rokoch 1891 – 1893 postavili odbočku na západ k Muráňu a 13. novembra 1894 prešiel prvý vlak po druhej odbočke, na sever Štítnickou dolinou k papierni v Slavošovciach. Tri trate na jednej malej stanici znamenali prednostu, nákladisko, rušňové čaty a dôvod, prečo sem chodili ľudia z dvoch dolín. Sčítanie v roku 1910 napočítalo v obci 2 393 obyvateľov — viac, než tu žije dnes.
In 1918 the border of the new Czechoslovak state was drawn well to the south of Plešivec, and a village where everybody spoke Hungarian found itself in a Slovak state without anyone moving house. Slovak became the language of the office, the school and the railway timetable. The village kept working — the junction still worked, the plateau was still grazed — but the twenty years between the wars are when the people of this belt learned to live as a minority, and many of them never accepted the arrangement. That unresolved feeling is what made 1938 possible.V roku 1918 viedla hranica nového československého štátu hodne južne od Plešivca a dedina, kde všetci hovorili po maďarsky, sa ocitla v slovenskom štáte bez toho, aby sa niekto sťahoval. Slovenčina sa stala jazykom úradu, školy aj cestovného poriadku. Obec fungovala ďalej — uzol jazdil, planina sa pásla —, no práve v dvadsiatich medzivojnových rokoch sa obyvateľstvo tohto pásu učilo žiť ako menšina a mnohí to nikdy neprijali. Ten nevyriešený pocit umožnil rok 1938.
By the First Vienna Award of 2 November 1938 — an arbitration by Nazi Germany and Fascist Italy, not a negotiated settlement — southern Slovakia was handed to Hungary, and Plešivec went with it. For most people in the village this was a return rather than a conquest, and it was welcomed. It should also be said plainly what it was part of: the same process that had dismembered Czechoslovakia at Munich five weeks earlier and destroyed the state altogether in March 1939. A border drawn by two dictatorships to reward an ally is not a settlement, and this one lasted six years.Prvou viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 — rozhodnutím nacistického Nemecka a fašistického Talianska, nie vyjednanou dohodou — pripadol juh Slovenska Maďarsku a s ním aj Plešivec. Pre väčšinu ľudí v dedine to bol návrat, nie dobytie, a privítali ho. Rovnako otvorene však treba povedať, čoho súčasťou to bolo: toho istého procesu, ktorý päť týždňov predtým v Mníchove rozobral Československo a v marci 1939 ho zlikvidoval úplne. Hranica, ktorú nakreslia dve diktatúry ako odmenu spojencovi, nie je usporiadaním — a táto vydržala šesť rokov.
From April to October 1944 a military hospital operated in Plešivec; eighty-two Hungarian and five Polish soldiers died there and are buried here. The front reached the Slaná valley in January 1945 — Rožňava, twelve kilometres east, was taken on 23 January by Romanian troops fighting with the Soviet 2nd Ukrainian Front — and the 1938 border was cancelled.Od apríla do októbra 1944 fungoval v Plešivci vojenský lazaret; zomrelo v ňom osemdesiatdva maďarských a piati poľskí vojaci a sú tu pochovaní. V januári 1945 dorazil do doliny Slanej front — Rožňavu dvanásť kilometrov na východ obsadili 23. januára rumunské jednotky bojujúce v zväzku sovietskeho 2. ukrajinského frontu — a hranica z roku 1938 padla.
After November 1989 the district lost the industry that had employed it: the ore mines around Rožňava closed through the 1990s and the works that depended on them went with them. The railways that had made Plešivec a junction went quiet too. Passenger trains stopped running up the Štítnik valley in 2003 and on the Muráň line in 2011, leaving one main line and a set of rusting branches. The station is still there, but it is a station on one line now.Po novembri 1989 stratil okres priemysel, ktorý ho zamestnával: rudné bane pri Rožňave sa počas deväťdesiatych rokov zavreli a závody, ktoré na nich viseli, s nimi. Stíchli aj železnice, ktoré z Plešivca urobili uzol. Osobné vlaky do Štítnickej doliny prestali chodiť v roku 2003, na muránskej trati v roku 2011, a zostala hlavná trať a niekoľko hrdzavejúcich odbočiek. Stanica tu stále je — lenže je to už stanica na jedinej trati.
Plešivec today has about two thousand inhabitants, a Reformed congregation looking after a fourteenth-century church, and a limestone plateau above the last houses that is grazing and forest rather than a park. Both of the things worth seeing here ask something of you: the church is locked between services and opened by arrangement with the parish, and the plateau is waterless, unfenced in places, with shafts and caves on it that are for cavers only. In recent summers weekend tourist trains have started running up the Štítnik valley again. It is not much, but it is the first thing to grow here in thirty years.V Plešivci dnes žije asi dvetisíc ľudí, o kostol zo 14. storočia sa stará reformovaný zbor a nad poslednými domami sa dvíha vápencová planina, ktorá je pastvinou a lesom, nie parkom. Obe veci, ktoré tu stoja za pozretie, si vyžadujú námahu: kostol býva medzi bohoslužbami zamknutý a otvára sa po dohode s farou, planina je bezvodá, miestami neohradená a jej priepasti a jaskyne patria jaskyniarom. V posledných letách sa cez víkendy do Štítnickej doliny vrátili turistické vlaky. Nie je to veľa, ale je to prvá vec, ktorá tu za tridsať rokov rástla.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.